Prvá nedeľa po zoslaní Ducha Svätého, keď v Cirkvi končí Veľkonočné obdobie, je zasvätená Tajomstvu Najsvätejšej Trojice. Skutočnému tajomstvu – náš ľudský rozum bez zjavenia nemôže prísť sám na túto skutočnosť. Aj po samotnom zjavení, keď sa nám Boh postupne zjavil ako Otec, Syn a napokon ako Duch Svätý, naďalej ostáva Najsvätejšia Trojica tajomstvom v tom najprísnejšom slova zmysle.

Už zosnulý Otec biskup Baláž vo svojom komentári ku Katechizmu Katolíckej Cirkvi napísal k tejto téme veľmi pravdivé slová: my kresťania, katolíci, sme monoteisti – veríme v jedného Boha. Ale veríme aj tomu, že sú v ňom tri osoby: Otec, Syn a Duch Svätý. Tieto tri osoby sú jeden jediný Boh. Je to tajomstvo našej viery, ktoré nikdy nepochopíme, ale ďakujeme nášmu Bohu, že sa nám tak zjavil. Môžeme potom povedať dôležitú pravdu: Náš Boh je jeden, ale nie sám, nijaký samotár. Sám v sebe je dokonalým spoločenstvom. Z toho pre nás vyplýva, že kresťanstvo je náboženstvom vzťahov.

Na prvý pohľad sa nám teda môže zdať, že sviatok Najsvätejšej Trojice a jeho tajomstvo sa týka skôr samého Boha a jeho vnútorného života. Ale neopisuje nám len tajomný život v ňom samom, ale i jeho smerovanie k nám. K človekovi. A to tým najkrajším spôsobom, aký vymyslel Boh, keď sa stal človekom, aby nám ľudským pohľadom a dostupným spôsobom predstavil Boha v prístupnom svetle. Dokonca hovorí o našej účasti na tomto Božom živote. Toto je to radostné posolstvo sviatku Najsvätejšej Trojice.

On nám predstavil Otca v novom pohľade a svetle, odlišnom od toho starozákonného. Od neho vieme, že máme milujúceho Otca, ktorý je taký milosrdný vo svojej láske, že kvôli mne neváhal obetovať svojho Syna. Že mám milujúceho otca, ktorý mi odpúšťa moje previnenia. Podobenstvo o márnotratnom Synovi azda hovorí za všetko, aký je Otec.

Viem, kto je Boží Syn, Ježiš Kristus. Druhá božská osoba, ktorá sa stala jednou z nás. A slovo sa telom stalo a prebývala medzi nami. Evanjeliá – tie nám hovoria o ňom všetko. Čo urobil pre moju spásu. Že ma vykúpil bez môjho pričinenia a pozýva ma k spolupráci a nasledovaniu. Že je prítomný medzi nami vo sviatosti oltárnej pod spôsobom chleba a vína.

Viem aj to, kto je tretia Božská osoba ‒ Duch Svätý. O tom nám hovoria skutky apoštolské. Čo všetko dokázali apoštoli, keď zostúpil na nich Duch Svätý na Turíce. Ako Duch Svätý vedie Cirkev počas celých jej dvetisícročných dejín aj napriek rôznym zakolísaniam pre našu ľudskú slabosť. Ale Duch Svätý je ten, ktorý nás neustále oživuje, vedie po správnej ceste. Aj mňa bude viesť po tej najsprávnejšej ceste, ak ho budem prosiť o silu a múdrosť, aby som vedel žiť podľa evanjelia Ježiša Krista.

To je Boží život, ktorý existuje v Bohu a ktorý nám Pán Ježiš predstavil prijateľným spôsobom. Je to život spoločenstva, do ktorého som pozvaný skrze Ježiša Krista aj ja. Spoločenstvo, ktoré je preniknuté Láskou. Medzi Otcom a Synom vyžaruje vzájomná láska a jednota. Láska, ktorá prevyšuje akúkoľvek ľudskú lásku, lebo tá naša ľudská sa často mení na hnev, nenávisť, odpor. Tá Božia medzi Otcom a Synom sa píše s veľkým L. Je to láska, ktorá je nestvorená, je v Bohu od večnosti a je ňou Duch Svätý.

Toto všetko nám zjavil Pán Ježiš – nie preto, aby sme mali čo obdivovať, ale preto, aby sme aj my – stvorení na obraz Boží – žili v takejto láske a jednote. Veď o to sa modlí vo veľkňazskej modlitbe: Aby všetci jedno boli, ako Ty, Otče, si vo mne a ja v Tebe; aby aj oni boli v nás jedno; aby boli jedno ako sme my jedno; aby bola v nich láska, ktorou si ma miloval a ja aby som bol v nich (Jn 17,21-26).

A tak na sviatok Najsvätejšej Trojice nemáme hľadieť len na nepochopiteľné tajomstvo pre náš ľudský rozum, ale skôr na ten vlastný život v tom mojom vzťahu k Božiemu životu. Či ho dokážem prežívať tak, ako nám to predstavil Kristus, ktorý vyšiel z božieho života smerom k nám, do toho nášho, aby sme my zase mohli vstúpiť do Božieho života vďaka pozvaniu, ktoré nám adresuje, keď opúšťa svojich učeníkov a odchádza k Otcovi: V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Toto pozvanie Krista je pozvaním Božím pre každého človeka. A my vieme, že na každé pozvanie sa odpovedá. Teda aj my musíme odpovedať svojím rozhodnutím na pozvanie Ježiša Krista. Nie je možné nedať odpoveď. Je možné povedať len svoje áno. Lebo ak ho nevyslovím, som odsúdený – aj to povedal Kristus v evanjeliu. Kto neuverí, už je odsúdený.

Boh ostane vždy pre nás istým tajomstvom. Hovoríme o ňom, že je milosrdný, že aj najväčší hriešnik môže u neho nájsť odpustenie, ak oň prosí. A predsa hovoríme, že ani svätci sú si nie istí svojou okamžitou spásou. On je teda náš Boh, jednoduchý a predsa najtajomnejší, blízky ľuďom, hoci celkom iný, ako si ho predstavujeme. Na zemi sa človekovi nepodarí urobiť obraz Boha. A predsa, aj my, keď sa modlíme s Cirkvou modlitbu vyznania viery – Crédo, alebo robíme jednoduché znamenie kríža na sebe, vyslovujúc pritom slová v mene Otca i Syna i Ducha Svätého, môžeme zažiť vo svojom srdci i rozume dotyk všemohúceho Boha. Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému – ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz i vždy i na veky vekov. To je to naše najsprávnejšie potvrdenie viery v tajomstvo Najsvätejšej Trojice.

(sb-vzs)