Visegrád (slov. Vyšehrad) je obľúbenou destináciou domáceho i medzinárodného cestovného ruchu, nachádzajúcou sa v jednej z najnavštevovanejších dovolenkových oblastí v Maďarsku, v ohybe Dunaja. Hoci je to jedno z najmenších miest v krajine, ročne sem privíta množstvo turistov.

Mesto má bohatú históriu, spájajúcu sa s menami viacerých uhorských panovníkov, cenné kultúrne pamiatky a môže sa pýšiť aj s menami významných osobností, ktoré či už ako rodení Vyšehradčania, ale aj tí, ktorých osud priviedol do Vyšehradu z iných kútov krajiny – i mimo nej – priložili svoje dielo k rozkvetu mesta a regiónu. Jedným z nich je aj slovenský rodák, rímskokatolícky kňaz, vydavateľ, spisovateľ, ochranca kultúrnych pamiatok Jozef Karol Viktorin, ktorého 200. výročie narodenia sme si už v tomto roku pripomenuli viacerými podujatiami v Budapešti i vo Vyšehrade.

Vo Vyšehrade je tradíciou, že začiatkom septembra pri príležitosti výročia vzniku mesta sú odovzdávané ceny mesta. Jedným z tohtoročných ocenených „postumus“ sa stal i Jozef Karol Viktorin. Akt odovzdávania cien mesta sa konal 10. septembra 2022 na nádvorí Mestského úradu za bohatej účasti verejnosti. Hosťami boli člen Slovenskej samosprávy VIII. budapeštianskeho obvodu Kazimír Kápolnay a autorka publikácií o živote a diele J. K. Viktorina Helena Rusnáková.

Primátor mesta Dénes Eőry vo svojom slávnostnom príhovore priblížil históriu Vyšehradu. Vyzdvihol skutočnosť, že Vyšehrad získal späť mestské výsady pred 22 rokmi. Načrel aj hlbšie do histórie mesta vymenovaním dôležitých historických okamihov a osobností, počnúc od Karola I. (pozn. autora: známy aj ako Karol Róbert ), ktorý v roku 1323 povýšil Vyšehrad na kráľovské sídlo, čo v tom čase znamenalo status hlavného mesta. Vo svojom príhovore poďakoval za podporu, ktorú od štátu dostáva Vyšehrad pri realizácii projektov na zveľadenie mesta a kultúrnych pamiatok a jeho obyvateľom za záslužnú prácu, ktorú vykonávajú v prospech svojho mesta. „Môžeme byť právom hrdí na svoju minulosť, činy a úspechy našich predchodcov, ktoré nás zároveň zaväzujú dôstojne žiť v prítomnosti a zodpovedne budovať budúcnosť pre našich potomkov,“ povedal.

K prítomným sa prihovorila aj poslankyňa maďarského parlamentu Eszter Vitályos, ktorá ocenila aktivity Vyšehradčanov a s úctou vyzdvihla aj osobnosť Jozefa Karola Viktorina. „Dovoľte mi, aby som sklonila hlavu pred Jozefom Viktorinom, ktorý sa narodil pred 200 rokmi a ktorý považoval rozvoj a posilnenie Vyšehradu za jeden zo svojich najdôležitejších cieľov. Bol to on, kto v roku 1869 na pamiatku Kláry Záchovej, nevinne zabitej v roku 1330, postavil na skale pod hradom takmer 6 metrov vysoký pozlátený železný kríž s cieľom upriamiť pozornosť krajiny a hlavného mesta na Vyšehrad. Osobne a písomne navrhol ministrovi kultúry Józsefovi Eötvösovi ochranu a obnovu zrúcaniny hradu Vyšehrad... “

Osobe a dielu Jozefa Karola Viktorina sa pri príležitosti slávnostného aktu odovzdania významného ocenenia venoval vo svojom príhovore aj hlavný muzeológ, archeológ Vyšehradského múzea Kráľa Mateja, Péter Gróf. Poukázal na to, že Viktorin dal do poriadku budovy farnosti, dal do citadely vybudovať cesty pre návštevníkov a slávnostne odhalil kríž Kláry Záchovej, ktorý vztýčil v rámci celonárodne známej slávnosti. Ústne a písomne požiadal o príhovor ministra náboženstva a verejného školstva Józsefa Eötvösa s cieľom obnoviť Vyšehradský hrad. Aj vďaka jeho vytrvalému úsiliu vláda v roku 1872 výrazne finančne podporila obnovu hradu. Napísal knihu „Vyšehrad kedysi a dnes.“

„Viktorinovo hodnototvorné pôsobenie vo Vyšehrade zasiahlo oblasti, ktoré sú v živote nášho mesta aj dnes dôležité. Z nich treba vyzdvihnúť zachovanie kultúrneho dedičstva a jeho turistické využitie, ktoré sú stále rozhodujúce pre novodobú históriu a rozvoj Vyšehradu, podobne dôležité je aj vzdelávanie. Viktorin ako predseda cirkevnej rady napísal Józsefovi Niedermüllerovi, ktorý je menovcom jedného z mestských ocenení list, v ktorom vysoko hodnotí jeho prácu učiteľa, zvyšuje mu plat a upozorňuje ho na dôležitosť vyučovania maďarského jazyka.

Myslím si, že Vyšehrad urobil veľa pre to, aby sa Viktorinova pamiatka zachovala dôstojným spôsobom. Od inaugurácie Viktorinovho pamätníka pod citadelou v roku 1969 sa uskutočnilo množstvo podujatí: konferencia, výstava, posviacka pamätnej tabule, postavenie kríža Kláry Záchovej, pravidelné pietne spomienky. To všetko sa podarilo s podporou mestskej samosprávy, Kultúrneho centra, Múzea kráľa Mateja, občianskych organizácií a súkromných osôb. Je pre nás mimoriadnou radosťou, že od roku 1999, keď Slovenská samospráva VIII. obvodu Budapešti oslovila Vyšehrad v súvislosti s Viktorinom, môžeme si spolu so Slovenským inštitútom v Budapešti pripomínať farára a dobrodinca Vyšehradu. Vážené dámy a páni! Udelením titulu Čestný občan Jozefovi Viktorinovi mesto Vyšehrad uznalo nielen prácu vynikajúceho človeka, ale aj rozhodujúcu úlohu v oblastiach, ktoré podporoval: školstvo, ochrana dedičstva, cestovný ruch. Vďaka a úcta Jozefovi Viktorinovi.“

Okrem čestného občianstva mesta postumus Jozefovi Karolovi Viktorinovi, ktoré prevzal vyšehradský dekan Tibor Györök, boli udelené aj ďalšie ocenenia: Cenu Jozefa Niedermüllera obdržala Mária Kálazyová, takisto Cenu Jozefa Niedermüllera (postumus) József Brenner, Zoltánovi Gyuriánovi ml. bola odovzdaná Cena Anny Mezeiovej.

Slávnosť podujatia umocnilo vystúpenie hudobnej skupiny Strausz Eszter Trió.

Helena Rusnáková

Foto: autorka

Veselé príbehy z detstva a mladosti Jozefa Karola Viktorina

Karol Jozef Viktorin patril k významným národným buditeľom 19. storočia. V marci 2022 sme si pripomenuli 200. výročie jeho narodenia (*1822 – †1874). Hoci jeho život nebol ľahký, na detstvo mal mnoho veselých spomienok, ktoré si rád oživoval. Niektoré zaznamenal v júni 1848, v čase, keď bol väznený v prešporskej (bratislavskej) väznici (od 26. mája 1848 do Vianoc), aj do svojho životopisu.

Z jeho spomienok vyberáme:

Sťahovanie

Keď som mal asi štyri roky, otec vzal do árendy statok pána Szölősiho v Dolnom Čepeni. Keďže bol veľmi neúrodný rok, otec utrpel veľkú škodu a preto si prenajal menší statok v Hornom Čepeni u pána Farkaša. Sťahovanie z Dolného Čepeňa do Horného Čepeňa je prvé obdobie môjho života, na ktoré sa viem živo rozpamätať.

Medzi poslednými vozmi, na ktorých sa izbový riad viezol, sedel aj môj otec. Keď už boli vozy za dedinou, pribehol som k nemu a prosil som ho, aby vzal aj mňa so sebou do toho Horného Čepeňa. Vysadil ma na voz hovoriac, aby som si na pokrovec nesadal; ale ako sa to hovorí, už som ja chytrá chlapina sedel na pokrovci a v tom okamžiku aj hodiny, ktoré tam zamotanie boli, praskot urobili, bo pod malým Jozefkom sa rozdrúzgali. Na to ma otec hmatol za šticu, z vozu zhodil a ja som plačúc a rumádzgajúc bežal naspäť porozprávať mamenke, čo sa mi prihodilo.

Hra na kostolníka

V Hornej Čepeni bývajúc si na mnohé detinské šelmovstvá pamätám, rozum sa mi čoraz viac rozvíjal, ja som ho použil aj na huncútstva. Veľkú radosť som mával v hraní sa s holubmi, preto dakoľko malých holúbkov pre Pepuškovu zábavu (pozn. autora: Pepo je prezývka Jozefa v Čechách. Jozef Karol Viktorin pochádzal z obce Zavar, jeho otec bol moravského pôvodu) vždy bolo naporúdzi. Naposledy som spravil z holubníka kostol.

Napripravoval som tam zvonce a každý deň na obed som zvonieval. To bola však galiba. Všetky holuby sa odtiaľ odsťahovali. Otec ale majúc ma rád, holuby inde preložil a tak potom holubník jedine na moju zábavu slúžil.

Nahnevaný koník

Raz otec odkiaľsi doviezol koňa, vypriahol ho a tu volá malého Pepuška, aby išiel pre paholka, že by tento kone na pašu vyviezol. Pepuško sa ale ponúkol, že aj on môže kone zaviesť. Otec znajúc chytrosť chlapcovu pristal na to, vysadil ma na koňa a ja som „jachal“ hore dedinou. Na ceste ma oslovil jeden mne podobný šibal, abych ho vraj vzal na toho druhého koňa. Ja som to ochotne urobiť chcel, medzitým mi ale kone nechceli tak zastať, aby tá malá chlapina na koňa vyskočiť mohla. Na to som ja rozpajedený zoskočil z koňa, chytil som ho za ohlávku, dohováral mu, ale koňa prešla trpezlivosť, mňa zadnými kopytami odhodil až do priekopy. To jediné bolo šťastie, že kôň nebol podkovaný na zadných kopytách, ináč by sa to skončilo omnoho horšie.

Každý študent si vydýchne, keď na konci školského roku poslednýkrát zazvoní školský zvonec; začína sa obdobie naplnené veselými zážitkami. Nie nadarmo sa hovorí, že prázdniny patria k najkrajšiemu obdobiu študentského života. Tak je tomu dnes a nebolo tomu inak ani v minulosti.

Hon na srnca

Jozef, študent trnavského gymnázia, pochádzajúci z číro slovenského prostredia, sa vydal na cestu do Illéšházu, kde mal absolvovať výmenný pobyt za účelom zdokonalenia sa v maďarskom jazyku, čo bolo v tom čase nutné pre jeho ďalšie štúdiá. Prvé dni pobytu boli dosť náročné. Jozef však bol kreatívnou osobnosťou, nebrániacou sa komunikácii so svojím okolím a tak po pár dňoch pobytu zistil, že v tom istom meste, dokonca priamo v susedstve, býva česky hovoriaci grófsky poľovník. Zakrátko sa tak skamarátili, že uňho bol viacej ako „doma“ a tak z učenia sa maďarčiny síce nebolo nič, lebo deň čo deň po slovensky hovorieval. Poľovačky sa stali jeho každodennou úlohou, ktorej sa rád venoval. Mal možnosť získavať nové zážitky, spoznávať krásy a tajomstvá okolitej prírody.

V jedno ráno zaklopal poľovník na dvere Jožkovho principála s pozvánkou na poľovačku na srnca. Skupina honcov a poľovníkov sa teda vydala na lov. Háj bol čarokrásny, Jozef – tak ako pri každej príležitosti, keď bol v kontakte s prírodou – zažíval pocit šťastia.

... Už tretí deň boli na poľovačke – a akoby zázrakom... ani jedného srnca nezazreli. Poľovník bol mrzutý. Už-už sa mali domov poberať, tu prišiel Jozefov nápad: „Však sme už na ceste! Vráťme sa o kúsok do hája, urobme rozstupy, ešte raz sa popozerajme...“ Chlapi dali hlavy dokopy a nakoniec rozhodli, že sa poľovačka ešte nekončí. Vytýčili si priestor, na ktorom urobili rozstupy a čakali, či sa objaví nejaký srnec.

Jozef a jeho principál boli v tom istom stromoradí. Až zrazu: objaví sa kus „vysokej“, ide smerom k principálovi... Ten čaká... Tu však vetrík zavanie od neho smerom k srncovi... a ten... „Fujaaas!“ smerom k Jožkovi. Jožko stojí schovaný za kríkom pri strome z jednej strany... srnec zostáva stáť na strane druhej... Jožko pozerá, takmer nedýcha. Vystreliť?! Komu by také niečo na rozum prišlo v takomto okamihu? Trvá to len chvíľu, ale pre Jozefa je to večnosť... Na jednej strane hustého kríka srnec, na druhej strane Jozef. Zrazu srnec spozornie... Zacíti prichádzajúcich ľudí i psov... urobí skok... Jožko sa ľaká, ocitá sa na zemi... puška ďaleko od neho... len čo sa spamätá a vstáva, srnec je už ďaleko... prichádza principál, ktorý všetko videl. Principál si tento príbeh nenechal pre seba. Poľovníci si z Jozefa ešte dlho uťahovali: „Mal si toho pekného šestoráka za rohy chytiť, keď si bol tak blízo pri ňom a nepustiť ho, kým neprídeme!

Každý vedel, že to nie je možné, dobre sa však zabávali, samozrejme, Jožko s nimi... Bol to jeden z veselých zážitkov z jeho študentských časov, na ktorý rád spomínal.

Prameň: Autobiografia,1848. Kópia uložená v archíve SSV Trnava

Helena Rusnáková