„V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ a hlásal v judejskej púšti: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ To o ňom povedal prorok Izaiáš: „Hlas volajúceho na púšti: ‚Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!‘“

Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Potravou mu boli kobylky a lesný med. Vtedy prichádzal k nemu Jeruzalem a celá Judea i celé okolie Jordánu. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán. Keď videl, že aj mnohí farizeji a saducejovia prichádzajú k nemu na krst, povedal im: „Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu!? Prinášajte teda ovocie hodné pokánia! Nenazdávajte sa, že si môžete povedať: ‚Naším otcom je Abrahám!‘ – lebo vravím vám: Boh môže Abrahámovi vzbudiť deti aj z týchto kameňov. Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. Ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden nosiť mu obuv. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. V ruke má vejačku, vyčistí si humno, pšenicu si zhromaždí do sýpky, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni.“ (Mt 3,1-12)

Všetci veľmi dobre poznáme prácu záhradníka. A nielen jeho. Mnohí ľudia majú svoje záhrady, záhradky, v ktorých pestujú aj rôzne ovocné stromy. Keď prichádza jar, veľmi dobre vieme, že je potrebné ošetriť každý strom, aby priniesol dobré a kvalitné ovocie.

A tak orezávame konáre, najmä tie, ktoré sú suché, skracujeme mnohé výhonky, zrežeme tie, ktoré sú nepotrebné, robíme postrek, aby sme zničili škodcov, ktorí prezimovali. A táto práca, ktorú vykonáme, i keď je síce namáhavá, prinesie svoj výsledok. Krásny strom, ktorý zarodí krásne ovocie. Aby sme mali peknú a bohatú úrodu, musíme v pravý čas vykonať potrebné prípravné práce.

Niečo podobné potrebuje človek aj vo svojom živote. Preto tá Jánova výzva: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“.

Tak ako je znamením pre hospodára počasie, že sa blíži jar, tak je aj pre človeka znamením Jánova výzva k pokániu, že sa blíži nebeské kráľovstvo.

Čo je to vlastne nebeské kráľovstvo? A kde ono vlastne je? Nie je ani kdesi v nedohľadne, kam sme ešte nevstúpili, ani to nie je niečo na spôsob kráľovstiev tohto sveta, ktoré boli v minulosti a ktoré ešte niekde existujú aj dnes. Božie, alebo nebeské kráľovstvo, to je spoločenstvo človeka s Bohom, spoločenstvo človeka s Ježišom Kristom. Boh – to je Láska, Boh – to je svätosť, dokonalosť, múdrosť.

Len si spomeňte na stretnutie Mojžiša s Bohom, keď sa mu zjavuje v podobe ohňa, v podobe horiaceho kra a vraví mu: „Zobuj si obuv z nôh, lebo zem, na ktorej stojíš, je svätá“. Tu je vyjadrený rozdiel, kto je Boh a kto je človek. „Zobuj si obuv z nôh“, to nie je nič iné, ako Jánov výrok: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“, lebo sa k človekovi znova priblížil Boh.

My už vieme oveľa viac, ako vedel Mojžiš, vieme aj oveľa viac, ako vedel Ján Krstiteľ, ktorý pripravoval ľud na pokánie. Vieme, kto je tým kráľom nebeského kráľovstva, ktoré sa priblížilo v Jánových časoch. Ktoré je medzi nami, v nás a ktoré pomaly rastie a rozvíja sa. My sme tí, ktorí dostali tú milosť, že nás Boh prijal za svojich. Od chvíle krstu mu patríme. A máme tú milosť, že sa môžeme s Kristom neustále stretávať v Eucharistii, v Božom slove, v bratoch a sestrách, v osobe kňaza, v spoločenstve veriacich ľudí. Toto všetko sú spôsoby, v ktorých možno stretnúť Krista – Boha.

Môžem ale o sebe povedať, že každé takéto moje stretnutie je uskutočňované s tou výzvou, ku ktorej nás vyzýva Ján Krstiteľ? Má v mojom živote miesto a priestor pokánie?

My chápeme pokánie skôr ako nejaký negatívny prvok. I keď pokánie vždy robí človeka lepším. Pretože ak robím pokánie, uvedomujem si, že niečo nie je so mnou v poriadku. Že potrebujem zmenu. Možno chápeme pokánie ako odriekanie si niečoho. Aj odriekanie má dôležité miesto v kresťanskom živote. Dnes by sme mohli slovo pokánie nahradiť možno iným slovom. Slovom polepšiť sa. Veď aj pokánie má viesť k polepšeniu človeka. Každé polepšenie – i to naše adventné – sa začína od seba. Nemôžem nikdy žiadať od druhých, aby boli lepší, ak sa ja sám nestanem lepším. Advent je a má byť pre mňa dobou, keď akosi viac kontrolujem svoje myšlienky, svoje city a celé svoje správanie. V advente si mám viac uvedomiť, že svetský zhon a úspech, to nie je ešte všetko, čo potrebujem k svojmu životu.

Advent je dobou, keď si musím znova nájsť cestu k sebe. A to v prvom rade k sebe samému. Aké sú cesty do vlastného vnútra niekedy zarastené, zahádzané všeličím nepotrebným! Namiesto toho, aby som upratoval svoj dom, byt, mal by som radšej poupratovať svoje vnútro od všetkého nepotrebného, aby sa mohol v mojom srdci znovu narodiť Boží Syn. Advent je tiež doba, keď si mám viac uvedomiť, že moja životná cesta vedie do večnosti, ale tiež doba, keď mám znovu nájsť cestu k svojim blížnym, k manželovi, manželke, rodičom, súrodencom, priateľom. A nesmieme zabudnúť ani na to, že advent je doba, keď ja sám úprimným vyznaním a pokornou ľútosťou potrebujem očistiť vo sviatosti zmierenia svoju dušu, aby som sa mohol obohatiť posväcujúcou milosťou a tak sa znova stretnúť s Kristom, prítomným v Eucharistii. Aby som sa dobre pripravil na stretnutie s Bohom vo večnosti.

(sb-vzs)