Dnes, v deň Popolcovej stredy sa začínae štyridsaťdňový pôst – prípravné obdobie pred Veľkou nocou. V tento deň sa v rámci slávenia liturgie v cirkevných zboroch (buď na svätej omši alebo aj mimo nej, v bohoslužbe slova) koná obrad požehnania popola a značenia popolom.

Popolcová streda – rovnako ako aj Piatok utrpenia Pána (Veľký piatok) – je dňom prísneho pôstu a zdržiavania sa mäsitého pokrmu. Kňaz alebo diakon robí popolom znak kríža na čelách veriacich so slovami: „Pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš,“ alebo: „Kajajte sa a verte v evanjelium!“. Tento úkon zároveň vysvetľuje rozdiel medzi prísnym pôstom v tento deň a prísnym pôstom na Veľký piatok.

Prvý je pôstom pokánia za spáchané hriechy („zhrešil som, ani jesť nechcem, kým to nedám do poriadku“). Druhý je pôstom, ktorý spomína Pán Ježiš: „No prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom sa budú postiť“ (Mt 9, 9). Obrad sypania popola na hlavu v prvý pôstny deň sa praktizoval už od 8. storočia. Pôvodne to bol obrad vyhradený len pre veľkých a verejných hriešnikov, ktorí v tento deň začínali svoju cestu pokánia. Vstupovali do chrámu bosí, zaodetí vrecovinou a sypali si na hlavu popol.

Neskôr podobným spôsobom začínali svoje pokánie nielen verejní kajúcnici, ale aj ostatní veriaci a sypanie popola na hlavu sa stalo všeobecným symbolom rozhodnutia nastúpiť na cestu pokánia. V 10. a 11. storočí sa tento obrad udomácnil v mnohých oblastiach západnej Európy.

Koncil v Benevente v roku 1091 ho zaviedol pre celú Cirkev, pričom sypanie popola na hlavu sa nahradilo značením na čelo. Tento obrad sa kedysi konal na prvú pôstnu nedeľu – tou totiž aj skutočne 40-dňové pôstne obdobie začínalo. No neskôr sa ujalo tvrdenie, že nedele, ktoré nie sú dňami pôstu, sa do 40 dní pokánia nepočítajú.

Zároveň sa k tomuto obdobiu pripojili aj prvé dva dni Veľkonočného trojdnia. Jednoduchá matematika tak viedla k posunutiu začiatku pôstneho obdobia o 4 dni, na Popolcovú stredu. Liturgická reforma zavŕšená Druhým vatikánskym koncilom tieto anomálie odstránila – obnovila Veľkonočné trojdnie ako samostatné liturgické obdobie (najdôležitejšie, nazývané tiež nedeľa nedieľ), ale Popolcovú stredu ponechala. Preto dnes máme 44-dňové pôstne obdobie. Pričom všetky nedele pôstneho obdobia (šesť) sú jeho súčasťou (samotný ich názov to hovorí), ale nie sú dňami pôstu.

Rovnako, ako nie sú dňami pôstu ani dve slávnosti v pôstnom období – sviatok svätého Jozefa, ženícha preblahoslavenej Panny Márie a Zvestovanie Pána. Obrad značenia popolom sa nemôže konať v nedeľu, ktorá – aj keď je v pôstnom období – nemá mať tón tak zvýraznenej kajúcnosti.

Gréckokatolíci (byzantského obradu), ktorí sa pridržiavajú gregoriánskeho kalendára, začínajú Veľký štyridsaťdňový pôst o dva dni skôr ako rímskokatolíci (latinského obradu). Svätá štyridsiatnica sa začína už v pondelok a trvá do piatku pred Lazarovou sobotou. Do štyridsiatich dní pôstu počítajú gréckokatolíci aj soboty a nedele.

Pôst je obdobím, keď sa má veriaci usilovať o obrátenie, zmenu zmýšľania, má rozjímať nad svojím životom, plakať nad svojimi hriechmi. Na rozjímanie a sprítomnenie Kristovho spásonosného utrpenia je vyhradený až Veľký týždeň. Tieto skutočnosti sa odrážajú aj v bohoslužobnom živote byzantskej cirkvi – v stredy a piatky sa slúži liturgia vopred posvätených darov.

Pri nej sa veriacim rozdeľujú vopred posvätené eucharistické dary; bohoslužba nemá anaforu (eucharistický kánon), ani premenenie svätých darov. Je to bohoslužba s najsilnejšie vyjadrenou eucharistickou úctou v byzantskom obrade. Zároveň, na rozdiel od liturgie sv. Jána Zlatoústeho či sv. Bazila Veľkého, obsahuje mnoho kajúcich prvkov – najmä hlbokých poklôn.

Zdroj: Archív TK KBS