Slovenské služby Božie v Békešskej Čabe sú známe tým, že veriaci sa aktívne podieľajú na liturgii. V porovnaní s maďarskými bohoslužbami sa na nich viac spieva. Farár spieva pred oltárom Božie slovo a zhromaždenie mu spevom odpovedá „Ameň!“ alebo „I s duchem tvým!“.

Naši predkovia ráno nevstali z postele, kým si nezaspievali aspoň jeden spev zo svojho milovaného „Tranasťiusa“ (Tranoscia). Žiaľ, táto tradícia sa z domov takmer vytratila a vtedajšie „mamouke“ dnes zhora hľadia na mohutný chrám a odtiaľ spievajú chválospevy. Ranný spev však zostal súčasťou evanjelickej liturgie a mnohí ľudia začínajú nedeľu v kostole. Preto si evanjelický kantor Csaba Alföldi ako prvý spev vždy vyberie rannú pieseň. Tak tomu bolo aj 12. februára v Malom evanjelickom chráme. Po úvodnom „Ó Ježíši!“ zaznel na organe 682. spev z Tranoscia „Den jest přede dveřmi“, obľúbený medzi čabianskymi veriacimi, pretože obsahuje krásne verše. Často sa spieval spolu s piesňou „Noc je prede dveřmi“, ktorá bola krásnym zakončením dňa. Vráťme sa však k ranným spevom. Prečo naši predkovia toľko spievali? Hovorí sa, že kto spieva, dvakrát sa modlí, a skutočne mnohí čabianski historici napísali, že obyvatelia Čaby mimoriadne radi spievali. Samotný Martin Luther považoval za jedno zo svojich poslaní naučiť ľudí spievať. Ráno, podobne ako naši predkovia, aj my ďakujeme Bohu, že sme sa zobudili zdraví, že sme sa dožili ďalšieho dňa a prosíme ho o požehnanie pre našu prácu a dobré skutky v ten deň. Presne tak to urobil aj velebný pán Pavel Albert Kutyej, ktorý do svojej modlitby zahrnul nasledujúce myšlienky: „Veľký všemohúci Bože, nevyspytateľné sú cesty, ktorými nás vodíš a my si uvedomujeme svoju slabosť, nehodnosť a nedostatočnosť. Vystavení bývame mnohým ťažkostiam a protivenstvám, preto pokorne prosíme, aby si nás chránil, v pokušeniach zachoval a dával nám svoju radosť. Tvojmu vedeniu porúčame seba i každého, kto nesie zodpovednosť duchovnej služby. Aby sme Ti boli oddaní a svoje poslanie požehnane konali na spásu blížnych, i seba a na oslávenie Tvojho svätého mena.“

Po tejto modlitbe nasledoval spev z Tranoscia z pera nášho reformátora M. Luthera, nad ktorým je veta: „V čase pokušení a protivenství církve, ktoré z vydania r. 1768 nepriateľskou cenzúrou odstránené boli.“ V tomto speve Luther nastavuje zrkadlo vtedajšej dominantnej katolíckej cirkvi a prosí Boha o pomoc, aby sa mohlo opäť hlásať čisté slovo bez vlastných záujmov:

Bůh shlaď všeliká učení,
Lstivě nás svozující;
Neb dí to pyšné shlučení:
Truc! kdo smí nám co řící?
My máme právo, moc, přednost,
Jak a co chceme, toť je cnost,
Kdo jest, jenž by nás učil?

Božie slovo vychádzalo z 8. kapitoly Evanjelia podľa Lukáša, veršov 4 – 14, v ktorých sa hovorí o paralele medzi zasiatym semenom a Božím slovom, ktoré nie vždy padne na úrodnú pôdu.

P. A. Kutyej o tom povedal: „Práve preto uviedol pán Ježiš Kristus tento príklad, aby viac ľudí pochopilo jeho slovo. V dnešnom svete sa ľudia usilujú o čo najvyšší výnos.“ Ako uviedol, na obrábanie pôdy je potrebné aj Božie požehnanie, ktoré je radosťou a potešením. „Preto sa modlime, aby nebola vojna, aby bola bohatá úroda.“ Podľa velebného pána existujú tri spôsoby sejby. Buď semeno padne na úrodné pole, kde hneď vzíde, alebo medzi tŕnie a hneď nepadne do zeme, ale má šancu stať sa rastlinou. Najhorší prípad je, ak semeno padne na kamene, lebo tam „ak uvädne, žije veľmi krátko“. Na konci služieb Božích P. A. Kutyej vyzval zhromaždenie, aby zasialo semeno – teda Božie slovo – do svojich blížnych.

(BPL)

Foto: Bence Püski-Liker