Ježiš opustil končiny Týru a cez Sidon prišiel ku Galilejskému moru do stredu dekapolského kraja. Tam priviedli k nemu hluchonemého a prosili ho, aby naňho vložil ruku. On ho vzal nabok od zástupu, vložil mu prsty do uší, poslinil si ich a dotkol sa mu jazyka. Potom pozdvihol oči k nebu, vzdychol a povedal mu: „Effeta,“ čo znamená: „Otvor sa!“ V tej chvíli sa mu otvorili uši a rozviazal spútaný jazyk a správne rozprával.

A prikázal im, aby o tom nikomu nehovorili. Ale čím dôraznejšie im prikazoval, tým väčšmi to rozhlasovali a s tým väčším obdivom hovorili: „Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch aj nemým reč.“ (Mk 7, 31)

Zaujímavý príbeh o uzdravení hluchonemého, ktorý zachytáva evanjelista Marek. Už to, že niekto priviedol chorého človeka k Ježišovi, pričom nie sám, lebo evanjelista píše v množnom čísle: „priviedli k nemu“, poukazuje na akúsi vieru a nádej viacerých, že Ježiš je ten, kto môže uzdraviť. Pravdepodobne nie prvýkrát. A tak sa možno dopočuli o Ježišovi, alebo sami boli už očitými svedkami iného zázračného uzdravenia. Začali veľmi správne. Po príchode za Ježišom sa obracajú na neho slovami prosby: „prosili ho, aby naňho vložil ruku“. Veľmi hlboké gesto. Ak človek niečo potrebuje, nedostáva sa mu to automaticky hneď. Ale v tých slovách prosby je skrytý aj akýsi pokorný výraz človeka voči Ježišovi. Uvedomenie si, kto pred nimi stojí. Nielen obyčajný človek. Ale niekto viac. Autorita. (Aj keď oni ešte úplne nevedia, že tou autoritou je sám Boh v osobe svojho Syna.) Potom Ježiš koná. „On ho vzal nabok od zástupu, vložil mu prsty do uší, poslinil si ich a dotkol sa mu jazyka.“ Je to akási príprava pred tým všetkým, čo sa ide ďalej udiať. A nasleduje to podstatné: „potom pozdvihol oči k nebu, vzdychol a povedal mu: „Effeta,“ čo znamená „Otvor sa!“ V týchto slovách je veľmi pekný predobraz toho, kto koná. Pozdvihnutie očí k nebu vyjadruje, na koho sa Ježiš obracia. K nebu, k svojmu Otcovi. Slovo „povzdychol“ poukazuje na Ježišovo naplnenie Duchom Svätým. Teda akoby pri tomto zázraku uzdravenia konala celá Najsvätejšia Trojica. Vieme, že Boh sa zjavil ako Trojica až na Turíce, keď bol zjavený Duch Svätý ako tretia božská osoba. Ježiš nikdy nekoná sám, ale vždy ako ten, kto je v spojení s Otcom v Duchu Svätom. Niektorí teológovia vidia v tomto Ježišovom povzdychu podobnosť s jeho povzdychom na kríži. Aj na kríži si síce Ježiš povzdychne, ale napokon z kríža zaznievajú aj iné a silnejšie slová: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“

Podobné slová nájdeme aj na inom mieste. Pri slávení obety svätej omše v Rímskom kánone (Prvá eucharistická modlitba) počas premenenia sa kňaz modlí takéto slová: „On večer pred svojim umučením vzal chlieb do svojich svätých a ctihodným rúk, pozdvihol oči k nebu, k tebe, Bohu, svojmu všemohúcemu Otcovi, vzdával ti vďaky a dobrorečil, lámal chlieb a dával svojim učeníkom hovoriac...“ Práve tu máme vysvetlenie, čo znamená výraz: „pozdvihol oči k nebu“. Zrakom sa obrátil na svojho Otca.

Podobne môžeme povedať, že aj ruky majú v tomto prípade veľký a podobný význam. Vkladanie ruky či rúk má veľký význam, lebo pre človeka predstavuje niečo viditeľné. Akýsi symbol. Ježiš mohol uzdraviť tohto hluchonemého aj iným spôsobom. Stačilo vypovedať slovo „buď zdravý“. Vkladanie rúk znamená v tomto prípade niečo posvätné. Moc Božia koná. A Ježišove ruky sú sväté. Veľká symbolika je vyjadrená vkladaním rúk pri vysviacke kňaza, keď biskup vkladá na neho ruky, ktorými ho požehnáva za Božieho vyvoleného, Božieho služobníka. Podobne vo svätej omši kňaz vkladá ruky na obetné dary a prosí Boha slovami: „Prosíme ťa, Bože, mocou svojho požehnania posväť tieto dary a urob ich dokonalou a tebe milou obetou, aby sa nám stali telom a krvou tvojho milovaného Syna, nášho Pána Ježiša Krista.“ Až potom sa koná podstatné. V prípade hluchonemého zázrak uzdravenia, v prípade eucharistickej slávnosti zázrak premenenia.

V závere čítame akési spoločné vyznanie viery tých, ktorí priviedli hluchonemého: „Dobre robí všetko“. Je to akoby ozvena slov z Knihy Genezis, ktoré sa opakujú pri stvorení sveta, keď Boh počas jednotlivých dní všetko tvorí a zakaždým konštatuje: „A Boh videl, že je to dobré“. Dokonca na adresu človeka hovorí, „že je to veľmi dobré“.

Aký je odkaz príbehu uzdravenia hluchonemého pre nás, v dnešnom svete? Určite aktuálny a veľmi trefný. Dnešný svet potrebuje takéto uzdravenie. Pretože sa správa veľakrát ako hluchonemý voči Bohu. Preto svet dnes potrebuje, aby sa znova dokázal započúvať do Božieho slova, aby neostal nemý voči Božiemu slovu, ktorým sa mu Boh chce prihovoriť. Preto potrebujeme prosiť slovami: „Príď, Pane Ježišu, vystri svoju žehnajúcu ruku a uzdrav nás“. Amen.

(sb – vzs)