To je titulok uvádzajúci jeho portrét a životopis z pera J. N. Bobulu uverejnený v almanachu Minerva (1869). Áno, v tom čase to bol úspešný fabrikant, vo svojej peštianskej zápalkárni zamestnával až 400 Slovákov, najmä z Oravy. Ale čo predstavujú skratky a tak ďalej, dokonca dvakrát? Možno upomínajú na jeho bohatú činnosť v prospech slovenskej veci.

Jedno „atď.“ môžeme dešifrovať charakteristikou: významný predstaviteľ a sponzor slovenských národných snáh. Áno, slovenských v maďarizujúcej sa Pešti! Pritom sa netajil poľským pôvodom. Narodil sa 21. mája 1805 vo Varšave „zo šľachtickej odveťve kupeckej rodiny“. Ako sa stal Slovákom? Po potulkách za chlebom zakotvil v Uhorsku a „vynajdúc si novú vlasť, musel si vynájsť, keď chcel byť osožným a nie daromným občanom, aj novú rodinu: a chtiac pracovať medzi najzaostatejšími, pripojil sa súkmennému slovenskému ľudu, a verejne sa vydal za Slováka“. Slovák voľbou! Jeho vedomé „slovenstvo“ podporil aj fakt, že obe manželky mal Slovenky.

Bol činný i politicky v Novej škole slovenskej, neskôr premenovanej na Stranu vyrovnania, orientovanej na spoluprácu s Maďarmi. Bohužiaľ, ich snahy boli maďarským politikom ľahostajné.

Kňaz Ján Palárik určite poznal Zarzetského ako svojho farníka v peštianskom Terezíne a historik Ľuboš Kačírek predpokladá, že ho spravil predobrazom slovenského podnikateľa vo svojej divadelnej hre Drotár. Dej veselohry úspešnej do dnešných dní sa odohráva v Pešti v rodine „majiteľa fabrík“.

Pandémia nepraje mojim potulkám po Kerepešskom cintoríne v Budapešti. Vždy zájdem do slovenského kúta a pristavím sa pri náhrobkoch rodiny Petrovičovcov (Márii a Štefana), J. N. Bobulu a iných. Neďaleko nich pri cintorínskom múre je náhrobok s menom József Zarzetzky a s dátumom úmrtia 27. máj 1885. Neviem ako dnes, ale pred pár rokmi nebol v dobrom stave. Pritom ide o významnú osobnosť slovenského života v Pešťbudíne v druhej polovici 19. storočia.

Jozef Schwarz