Čo je to zázrak? Kedysi som si myslela, že zázrak je niečo fantastické, neskutočné. Teraz sa však môj názor zmenil. Teraz sa mi zdá ako zázrak, že pred mesiacmi to bola bežná realita.

Teraz je zázrak, keď môžete ísť spať bez obáv o budúci deň, spať celú noc bez toho, aby ste sa zobudili na zvuk sirén.

Je zázrak, keď vaši súrodenci hrajú bežné hry „farby“ alebo „semafory“ a nie pobehujú po dvore a kričia: „Lietadlo! Všetci do úkrytu!“, pretože deti počujúce rozhovory dospelých vnímajú všetko svojím spôsobom.

Je zázrak, keď večer celá rodina pijeme čaj, hráme spoločenské hry a nіe pochmúrne skláňame hlavu pri čakaní na ďalšie správy.

Je zázrak, keď sa s priateľmi môžeme ísť prejsť, zasmiať sa, oddýchnuť si a nie ako teraz, keď sú odo mňa pár stoviek kilometrov a jediné, čo môžem urobiť, je rozprávať sa online a len o jednej veci…

Nedávno sa mi stal jeden z týchto „zázrakov“.

Ráno som zišla dole do kuchyne na raňajky, voňali moje obľúbené palacinky s džemom.

Tu už kráčam lesom a venčím svojho psa. Počasie je také nádherné, že chcem spievať s vtákmi: jemný vánok ma zahalí ako hodváb, slnko jemne zahreje svojimi lúčmi...

Už som zase doma, počujem mamu, ako na mňa volá:

– Dcérka! Tvoji priatelia ťa volali na prechádzku.

– Dobre, môžem ísť?

– Áno, ale musíte byť doma o 16:30, pôjdeme vybrať šaty na maturitu...

Bez toho, aby som počúvala do konca, som utekala pripraviť sa. Bol to ako obyčajný deň môjho života, no z nejakého dôvodu sa mi zdal neskutočný, fantastický.

Tu už sa zabávam na prechádzke s priateľmi, smejem sa na každej maličkosti. Rozoberáme promócie a všetky roky strávené v škole. „Ach, aké boli úžasné!“

Akoby som sa presunula do vesmíru a už stála uprostred obchodu s mamou, obklopená stovkou krásnych šiat. Práve som sa do jedných z nich zamilovala: malé, lemované broskyňovými flitrami, jednoducho ma zlákali.

Chvíľka a ja sa už predvádzam pred zrkadlom...

A zrazu strašný piskľavý zvuk, všetko sa začína rúcať, na miestach, kde boli len výklady so šatami, ostali len úlomky, všetci ľudia v panike začali kričať, utekať. Strop sa začal rúcať a ja som stála uprostred toho chaosu a nechápala, čo sa deje. Posledný kúsok podlahy sa mi vyšmykne spod nôh a s krikom sa zobudím. Uvedomila som si, že som vo svojej posteli a že siréna, ktorá spustila letecký poplach, znie už 5 minút, utekala som zobudiť svoju rodinu...

Kto by to bol povedal, že za mesiac sa môj každodenný život zmení na niečo fantastické, zmiešané s nočnou morou. A čo minulosť, keď nie každý dokáže rozoznať súčasnosť od nočnej mory. Ostáva len dúfať v zázrak, ktorý túto vojnu zastaví.

Júlia Starčuk, Ukrajina

Foto: autorka