Hovorí sa, že človek bez koníčka je iba robot, akýsi android, ktorý vykoná všetky svoje povinnosti, ale po ich skončení ho môžete pokojne vypnúť, je bez hodnoty. Oproti tomu človeku venujúcemu sa záľube sa naplní duša citmi, neustále rozmýšľa nad tým, ako by mohol napredovať a vytvárať nové hodnoty, čím sa vlastne zvyšuje jeho vlastná význačnosť.

Človek so záľubou zanechá stopy po sebe a po svojej práci, veď naše koníčky nám pridávajú energiu k tvorivej činnosti. Je to práca, ktorá nás napĺňa a vďaka ktorej sa cítime byť ucelení vo svojom živote.

Tento blažený stav celistvosti môžu cítiť členovia dnes 40-ročnej tanečnej skupiny Pántlika v mojej rodnej obci. Za štyridsať rokov fungovania tohto telesa sa podpilíšska dedinka dostala na mapu ochrancov kultúrnych pamiatok. Vďaka miestnym kultúrnikom sa Santov stal známym aj v ďalekom Estónsku a v neposlednom rade deti a mládež majú miesto, kde sa môžu venovať tak zdravému pohybu, ako aj zachovaniu miestnych ľudových tradícií. A to všetko len preto, lebo pred štyrmi desaťročiami sa dievča z Gyuly zamestnalo pod Pilíšom. O životnej ceste Ireny Kotroczovej a o tom, ako v Santove založila tanečnú skupinu sa dočítate v našej dnes vychádzajúcej prílohe.

O svojich pocitoch z návštevy hlavného mesta Maďarska nám napísala externá spolupracovníčka nášho týždenníka z Ukrajiny, v súčasnosti študentka vysokej školy v Trnave Júlia Starčuková.

Ak má niekto záľubu v zachovávaní hmotných pamiatok, ten sa vždy poteší, keď počuje o oblastných domoch. Tieto národopisné múzeá prezentujú spôsob života našich predkov, uchovávajú úžitkové predmety ich domácností a hospodárstiev. Neviem, ako ste na tom vy, milí čitatelia, ale ja ak vstúpim do hociktorého oblastného domu, začnem uvažovať nad tým, ako žili v týchto príbytkoch. Predstavím si, že matka varí na peci halušky, otec sa stará o zvieratá a deti sa hrajú na dvore. Asi som sa o tom ešte nezmienila, ale aj my sme mali doma čistú izbu, do ktorej sme chodili iba vo sviatočné dni, kde sme mali krajší nábytok a všetok poklad od starých rodičov, ktorý sme chceli zachovať. Nepamätám si veľa z tých čias, lebo keď som mala osem rokov, presťahovali sme sa do druhého domu, kde sme už takú izbu nemali. Na to sa ale pamätám, že sme ju nazývali studenou izbou, keďže sa v nej väčšinou nekúrilo. Aj dnes keď vstúpim do čistej izby v hociktorom oblastnom dome v duchu sa prenesiem k nám domov do našej studenej izby, kde bola posteľ vždy navysoko ustlaná, vzduch bol trochu ťažší, ale všetko bolo sviatočné. Podobne ako v polstoročnom čabianskom oblastnom dome, o ktorom sa dočítate v našej prílohe.

Moje pohrúženie sa do spomienok ešte nekončí, podnecuje ho príspevok o tohtoročnom projekte dielne našej redakcie. Zase sme varili, ale teraz tradičné jedlá našich Slovákov, ktoré nájdete v kalendárnej časti ročenky Slovákov v Maďarsku na rok 2023. O tom, ako sme sa na varenie pripravovali a ako prebiehali samotné práce sa dočítate z článku Eriky Trenkovej. Ja by som k nemu chcela dodať, že pre mňa tento projekt znamenal ponorenie sa do neexistujúceho receptáru mojej mamy, ktorá nás opustila pred piatimi rokmi a ktorá – ako skoro všetky mamy – varila od oka. Spomenutú fazuľovú polievku som uvarila štyrikrát, až som prišla na to, že to nebude tá pravá santovská, ale naša rodinná receptúra. O tom ani nehovoriac, že v našej rodine ani nejde o polievku, ale o veľké halušky, resp. o ich konzumovanie na druhý deň. Totiž keď trochu obschnú, dajú sa dobre krájať a keď ich upečiete na masti a trochu osolíte dostanete ten najlepší snack, aký ste kedy jedli.

V našej prílohe vám predstavíme bývalú žiačku novomestskej slovenskej školy Alexandru Csákiovú, ktorá sa dostala až do ďalekej Brazílie. Prostredníctvom príspevku Jána Jančovica a informácie o 100-ročnej spoločnosti BBC sa ponoríme do vzdialenejšej minulosti.

Dúfam, že si nájdete čas na prečítanie článkov a aj vy sa budete tešiť z tém tak, ako sme sa my tešili pri ich zostavovaní.

Eva Fábiánová