Pred dvadsiatimi rokmi Maďarský olympijský výbor vyjadril oficiálne výhrady voči pamätnej tabuli v sídle Slovenského olympijského výboru spochybňujúce slovenský pôvod niektorých uhorských olympionikov. Je na nej päť (dnes už šesť) mien „našich“ – slovenských olympionikov – medailistov z rokov 1896 až 1912.

Vraj: Akíže Slováci, aké Slovensko? Slovensko a slovenskô v tom čase neexistovalo a na olympijských hrách pred Veľkou vojnou súťažili len výlučne Maďari (Uhri), športovci Uhorska. Pri takomto výklade dejín sa slovenskí olympionici zrodili až v roku 1994 na ZOH v Lilihammeri. Nuž, typický maďarský prístup...

V prípade medailistov sa už dávnejšie zaužívalo za „našich” považovať tých, čo mali slovenský pôvod, národnosť a/alebo sa narodili na území dnešného Slovenska a zároveň medaily získali ako reprezentanti toho štátneho útvaru, ktorého súčasťou bolo aj Slovensko. Do vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 z celkového počtu 59 „našich medailistov“ šiesti v čase zisku olympijského kovu reprezentovali Uhorsko, 53 Československo, ktorých pri budovaní národnej olympijskej identity nemožno vynechať. Nič nenamietame, ak ich maďarské olympijské hnutie považuje za svojich. Ale sú aj „naši“. Už na hrách I. olympiády v Aténach v roku 1896 štartoval prvý Slovák – rodák z Hronca na Horehroní, atlét Alojz Sokol. Získal bronzovú medailu v behu na 100 m. Zo šestice z uhorskej éry sa piati narodili na území dnešného Slovenska, Moric Koczán prišiel na svet síce neďaleko Komárna, ale na území dnešného Maďarska (obec Kocs pri Tate). Bol to reformovaný kňaz v Zlatnej na Ostrove a Čiližskej Radvani. Na OH v 1912 získal bronzovú medailu v hode oštepom. Dokonca reprezentoval po zániku Uhorska aj ČSR na OH 1924. Zaujímavosťou je, že počas výmeny obyvateľstva sa presídlil do Maďarska, zomrel v obci God. Rodáci z územia dnešného Slovenska, plavec Zoltán Halmaj z Vysokej pri Morave a strelec Alexander Prokopp z Košíc, ktorý zvíťazil na OH 1912 v športovej streľbe z vojenskej pušky na 300 m, získali taktiež olympijské medaily pre Uhorsko. Pritom Zoltán Halmaj bol našim najúspešnejším uhorským olympionikom. V rokoch 1900 – 1908 štartoval na troch olympijských hrách, na ktorých si v plaveckom bazéne vybojoval dovedna sedem medailí, resp. medailových umiestení (2-4-1). Nedávno identifikovali ďalšieho „nášho“ olympionika, rodáka z Trebišova Vojtecha Zulawszkého. Na olympijských hrách v Londýne v roku 1908 v šerme šabľou získal striebro. Šesticu uzatvára Ľudovít Kmeťko tiež rodák z Košíc, člen strieborného družstva v športovej gymnastike v Štokholme.

Určovanie identity olympionikov v meniacom sa svete nie je ľahké. MOV to vyriešil tak, že za olympionikmi figurujú v štatistikách aj dnes už nejestvujúce krajiny. Takou bolo do roku 1918 aj Uhorsko.

Jozef Schwarz