„Smutný osud čaká našu vlasť pre našu necitlivú národnostnú politiku. To prorokujem!“ Tieto slová napísal začiatkom druhej polovice 19. storočia lekár Ľudovít Markušovský, po maďarsky Lajos Markusovszky (1815 – 1893). (Proroctvo sa naplnilo v roku 1918.) Maďarskému čitateľovi a maďarskej histórii tohto slovenského rodáka zo Štrby pod Tatrami nie je treba predstavovať.

Prisvojili si ho už počas jeho života a dodnes sa k nemu výrazne hlásia. Zaslúži si to. Vynikajúci lekár, objaviteľ nosového zrkadla, výborný organizátor uhorského zdravotníctva. V roku 1857 spoluzakladal Orvosi Hetilap (Lekársky týždenník) a bol jeho zodpovedným redaktorom 32 rokov. K tomu získal tiež zásluhy počas revolúcie 1849, stal sa osobným lekárom generála Görgeiho.

A čo my, Slováci? Ako skoro vždy, zabudli sme, že je aj náš. Pre Slovensko sme ho začali objavovať pred necelými sedemdesiatimi rokmi. Pritom jeho rodičia boli Slováci a on sa vždy cítil byť Slovákom. Ako píše jeho najlepší slovenský znalec, historik Peter Švorc: „Do slovenského národného hnutia sa nezapájal, ale ho ani nikde a nikdy neodsudzoval. Bol jeho tichým pozorovateľom bez toho, že by zatajoval svoj slovenský pôvod“. Sám Ľudovít v liste bratovi uviedol: „Bože môj, môžem ja za to, že otec a naši predkovia boli nasledovníkmi Luthera, ale ešte aj za to, že nie som Maďar, ale Slovák? To by mala byť hanba a chyba?“

Slovenskú zábudlivosť sme začali naprávať v roku 1965. Prvá tabuľa odhalená na Markušovského rodnom dome v Štrbe hlásala, že tu sa narodil významný „maďarský“ lekár... Tradičné nedôsledne používanie slova uhorský v slovenčine. Po roku 1990 sme sa k nemu začali viacej hlásiť. Určitým vyvrcholením bolo 200. výročie jeho narodenia v roku 2015. Pri tej príležitosti mu odhalili v Štrbe novú pamätnú tabuľu (pôvodná zostala tiež), ktorá uvádza už uhorský a nie maďarský domicil. Uprostred obce pribudla aj socha, ktorá pripomína jeho nosové zrkadlo. Bola prítomná aj delegácia z obce Vasegerszeg, v ktorej je Markušovského hrob. Recipročne v tom istom roku pribudla taká istá socha i tam. Rodisko – slovenská Štrba i miesto posledného odpočinku – maďarský Vasegerszeg spája dlhoročné, dobré a plodné priateľstvo zásluhou výnimočnej osobnosti našej spoločnej minulosti. Bol a zostáva náš. Spoločný.

Ľudovít Markušovský zomrel v Opatiji, v dnešnom Chorvátsku. Na priečelí jedného hotela je chorvátsko-maďarská pamätná tabuľa, ktorá to pripomína. Matica slovenská v Rijeke pred takmer 15 rokmi chcela doplniť pamätný text aj v slovenčine. Dodnes tam nie je. Proti sa postavil miestny maďarský spolok s názvom „Baross“...

Jozef Schwarz