Úvodom svojich nových zápiskov by som sa nakrátko vrátil k nosnej téme predchádzajúcich, teda ku sčítaniu obyvateľstva. Za posledné týždne som mal možnosť o výsledkoch súpisu hovoriť na stretnutiach s predstaviteľmi našej komunity na viacerých miestach. Trochu som sa už upokojil a pochopil som, že nemáme inú možnosť, ako brať tieto čísla ako realitu, s ktorou musíme pracovať v nasledujúcom desaťročí.

Ale dovoľte mi, aby som si požičal jednu vetu od svojho kolegu, hovorcu Chorvátov v Maďarsku. Na prvom zasadnutí národnostného výboru po zverejnení štatistických údajov povedal, že tieto čísla v žiadnom prípade neodzrkadľujú skutočnú váhu našich národností, ich skutočnú rolu, ktorú zastávajú v miestnych komunitách, alebo aj v celoštátnom spoločenskom živote.

Za posledné dva týždne parlamentný výbor národností v Maďarsku zasadal dvakrát. Na prvom zasadnutí sme sa dozvedeli, že Ministerstvo spravodlivosti nesúhlasí s tým, aby sme svoj návrh na modifikáciu národnostného zákona zapracovali do modifikačného návrhu predloženého ministerstvom. O jeho obsahu som písal tiež minule. Zhodli sme sa na tom, že svoj návrh rozpracujeme a budeme sa snažiť o jeho predloženie buď vo forme samostatného návrhu, alebo ho zapracujeme do niektorej inej koncepcie zmeny zákona. Len pripomínam, že sme chceli presadiť, aby výbory celoštátnych národnostných samospráv mohli zasadať aj v on-line systéme. Na spomenutom zasadnutí sme zhodnotili aj výsledky sčítania z pohľadu všetkých národností.

Na druhom zasadnutí sme prerokovali návrh zákona, predloženého Úradom predsedu vlády o antidiskriminačných opatreniach v oblasti verejného vzdelávania. Návrh chce dosiahnuť, aby deti zo znevýhodneného prostredia, alebo s iným hendikepom boli zastúpené v rovnakom pomere vo všetkých základných školách. V prípade nižšieho pomeru prítomnosti takýchto detí, by vláda znížila ústrednú podporu takýchto škôl o desať percent. V národnostných školách je, údajne podľa výskumov, menej takýchto žiakov, ako v ostatných, avšak zníženie ich podpory o desať percent by mohlo ohroziť existenciu samotnej tej-ktorej školy. Nehovoriac o tom, že do našich škôl ťažko vieme prijať ďalšie znevýhodnené deti, veď vzhľadom na vyučovanie v národnostnom jazyku či národnostného jazyka, by sa nevedeli zapojiť do už bežiacich programov. Na toto sme upozornili predkladateľa pri všeobecnej rozprave o návrhu.

Čo sa týka mojich mimoparlamentných programov, ako som už spomenul, mal som možnosť zúčastniť sa na viacerých stretnutiach s rôznymi slovenskými komunitami. 4. októbra sme si v Budapešti pripomenuli Deň slovenských novinárov, deň na to zasadala spoločenská organizácia slovenských obcí okolia Pešti – Dolina, 7. októbra sa zasa v Níži stretli slovenské samosprávy Novohradu a Hevešskej župy. Na všetkých týchto stretnutiach som vo svojom príhovore hodnotil výsledky sčítania obyvateľstva. Mal som pocit, že som tým prítomných nepotešil, ale hlavné je, že takmer všade tam, kde doteraz pôsobili slovenské národnostné samosprávy, budú vypísané voľby do nich aj v budúcom roku. A bude už zase iba na nás, či si nájdeme vhodných kandidátov do týchto zborov, a či budeme schopní zorganizovať svoje komunity, aby sme z volieb vyšli úspešne.

O niečo veselší bol gastronomický festival národností, organizovaný Úradom predsedu vlády tentokrát v nemeckej obci Takšoň. Trochu sme sa uvoľnili a mali sme možnosť ochutnať kuchyňu dvanástich národností. Nás už tradične zastupovala skupinka z Veňarca, ktorá so svojimi bryndzovými haluškami aj teraz mala hádam najpopulárnejší stánok. Vďaka im za dôstojnú reprezentáciu slovenskej národnosti.

Anton Paulik