Odišla navždy Dáša, Dr. Dagmar Mária Anoca – „poetka krehkej ženskosti“, – prvá dáma rumunskej a v širšom ponímaní dolnozemskej slovakistiky, univerzitná docentka, literárna vedkyňa, lingvistka, prekladateľka, pedagogička, publicistka, redaktorka a nenahraditeľná priateľka.

Prednedávnom sme si pripomenuli jej okrúhle životné jubileum a dnes už píšeme o nej v minulom čase. Vedeli sme, že už dlhú dobu zápasí so zákernou chorobou, sledovali sme, ako sa hrdinsky a dôstojne drží napriek veľkým útrapám. Pred rokom ešte osobne prebrala vo vojvodinskom Petrovci cenu Pro Cultura Slovaca, ktorá jej bola udelená za šírenie dobrého mena dolnozemského umenia a kultúry. Po tejto radostnej udalosti postupne jej ubúdala sila, no napriek tomu sme verili v akýsi zázrak. Zázraky sú však iba v rozprávkach. Odteraz ju môžeme stretnúť iba medzi riadkami jej vedecky fundovaných kníh a sugestívnych básnických zbierok. Nech odpočíva v pokoji, v jej milovanej nadlackej zemi, v objatí rodičov, pod košatým agátom!

„Nad hrobom sa týči agát.
Rozkladá svoju košatú korunu,
vetríkom si necháva previevať
všetky odtiene zelene
a v plnej veľkolepej sláve
rozkvitá:
Biele strapce kvetov medovo rozvoniavajú,
rozospievajú bzukotom včiel
celé okolie.
Bude mi ho dobre počúvať.“

(Renesančný kruh, Agát, s. 11.)

Dr. Dagmar Mária Anoca sa narodila v učiteľskej rodine v roku 1951, v rumunskom Nadlaku. Po ukončení slovenskej sekcie nadlackého lýcea (1970) vedie jej cesta na Univerzitu v Bukurešti, kde začína študovať slovenčinu a rumunčinu. Jej výber aprobácie predurčuje rodinná tradícia pestovania rovnako akceptovaných, harmonicky sa prelínajúcich dvoch jazykov a kultúr: kultúru matky Slovenky a kultúru otca Rumuna. Od roku 1971 pokračuje v štúdiu svojej pôvodnej aprobácie na FFUK v Bratislave. Po návrate z bratislavských štúdií (1975) sa zapája do nadlackého kultúrneho života. Stáva sa členkou Literárneho krúžku Ivana Kraska, v rámci ktorého sa aktívne podieľa na realizovaní tvorivého pracovného programu štruktúrovaného jeho predsedom Ondrejom Štefankom. Učí prváčikov na nadlackej ľudovej škole, a na ich podnet sa venuje detskej poézii (Knižka pre prvákov 1982). Neskôr sa zamestnáva v nadlackom lýceu. V roku 1992 konkurzným konaním sa dostáva na Univerzitu v Bukurešti, kde pôsobí až do odchodu do dôchodku (2018).

Natrvalo sa zapísala do dejín dolnozemskej literatúry, kultúry, literárnej a lingvistickej vedy, o čom popri jej impozantnej publikačnej aktivite svedčia početné knižné vydania jej diel. Spomenieme z nich iba posledné dva opusy, ktoré sa zrodili, respektíve sa prepracovali až v posledných mesiacoch jej života. Ide o maľovanku Obrázky a básničky pre šikovné detičky, ktorá je prvým a posledným spoločným dielom akademickej maliarky Márie Štefankovej a poetky Dagmar Márie Anocovej. Druhou publikáciou je Slovacica miscellanea II., v úvode ktorej sa autorka prihovára čitateľom: „Zostavila som úzky výber najmilších textov z toho, čo sa mi po viacerých „prevzdušňovaniach“ počítača zachovalo. Ponúkam teda výber s nádejou, že sa aj v tejto forme čitateľom niečím prihovorí, že niečo tu zostáva.“ (Obe knihy vyšli vo Vydavateľstve – Editura Ivan Krasko, Nadlak, 2021).

Spomedzi autorkiných vedeckých diel vyniká monografia Slovenská literatúra v Rumunsku (Vydavateľstvo Ivana Kraska, Nadlak 2002, 2010) Význam monografie spočíva medzi inými v tom, že sa jej autorka prvá podujala na napísanie literárnohistorickej monografie v oblasti dolnozemskej literatúry. V knihe zmapovala, systematizovala a syntetizovala vývinové oblúky literatúry Slovákov v Rumunsku, popritom sa venovala aj širším dolnozemským kultúrnohistorickým súvislostiam a vypracovala odbornú terminológiu platnú aj v širšej dolnozemskej literárnej vede. Monografia sa stala autorkiným emblematickým dielom. Dagmar svojimi dejinami literatúry Slovákov v Rumunsku a zavedením predmetu – dolnozemská literatúra – do učebného programu univerzity, prispela k zavŕšeniu procesu konštituovania literatúry Slovákov v Rumunsku.

Jej vedeckú a umeleckú činnosť uznávajú tak v širšej, ako aj užšej dolnozemskej literárno-kultúrnej spoločnosti. V Maďarsku jej recenziám a esejam, ako aj príspevkom venovaným jej tvorbe dávali priestor Ľudové noviny, Lúč a online portál oslovma.hu. Články v maďarskom jazyku o jej poézii a próze publikoval kultúrno-spoločenský časopis Barátság. Pani docentka bola dlhé roky stálou účastníčkou, prednášateľkou, moderátorkou a všestranne vzdelanou, pritom skromnou a skúsenou debatérkou na konferenciách usporiadaných Výskumným ústavom Slovákov v Maďarsku, so sídlom v Békešskej Čabe. Jej múdre postrehy, názory a pripomienky boli na osoh nám všetkým, ako aj jej členstvo – trvajúce päť rokov – vo vedeckej rade ústavu.

Pri hodnotení tvorby Dr. Dagmar Márie Anocovej sa zvyčajne odvoláva na jej všestrannosť vyplývajúcu z jej talentovanosti a nekaždodennej rozhľadenosti umožňujúcej jej úspešne sa preukázať vo viacerých disciplínach. Ťažko je určiť poradie jej prác na rebríčku kvality, veď v každej oblasti vytvorila trvanlivé hodnoty. Renomovaní posudzovatelia jej tvorby: Peter Andruška, Corneliu Barboricā, Michal Harpáň, Michal Babiak, ako aj Patrik Šenkár sa však zhodli na tom, že je v prvom rade poetkou. Vyšli jej tieto básnické zbierky: Knihy rozlúčok 1985; Synonymie 1993 (za ktorú dostala cenu Zväzu spisovateľov v Rumunsku); Kniha stretnutí 1995; Ročné obdobia 1996; Melanchólia 2000; Stratený archetyp 2014; Renesančný kruh 2017.

V jej kompletnej tvorbe možno identifikovať istú dominantnú črtu prerážajúcu druhové a žánrové hranice, nakoľko sa jej poézia a vedecké dielo rodí v procese sústavného kladenia si otázok a v zanovitom hľadaní odpovedí. Príkladom toho je báseň bez nadpisu, v ktorej si kladie základné metafyzické otázky týkajúce sa interpretácie sveta:

„Odjakživa
najpevnejšie ostrovy sú viacvrstvové.
Čo je to najpevnejší?
Čo je to vrstva?
A čo je to odjakživa?“

(Synonymia, s. 91)

Vo svojej poézii a vedeckých prácach často vychádza zo všeobecne prijatého istého výroku, pravdivosť ktorého spochybňuje formou otázok, na ktoré sa nedá jednoznačne odpovedať, pretože sú mimo dosahu našich zmyslov. Autorku však fascinuje skôr cesta, ktorou prechádza počas pátrania po odpovedi, keď z položenej otázky sa rodia reťazce ďalších otázok generujúcich nové dilemy. Tie napokon vyúsťujú do alternatívnych riešení zakladajúcich sa na umeleckej transformácii osobných skúseností:

„Je svet náš priamka, či krivka, milý môj?
To uvidíme až očami potomkov.“

(Kniha rozlúčok. Báseň č.15, s. 83.)

Hoci cieľom tohto príspevku nie je rozbor poetickej tvorby našej nebohej poetky, v uvedených citátoch možno objaviť niektoré dominantné prvky jej básní: sú to láska k rodnému kraju, dolnozemské prírodné motívy (agát, včely), existencialistický pocit opustenosti (ostrov), strach zo smrti (hrob), sklamanie v láske a pokorné prijímanie toho, čo jej život pridelil atď.

Lúčime sa s výnimočnou osobnosťou, s Dagmar Máriou Anocovou a vzdávame jej hold za celoživotné úsilie vynaložené v záujme zveľadenia dolnozemskej vedy, kultúry a literatúry. Česť jej pamiatke!

Katarína Maruzsová Šebová

Foto: archív autorky