Predčasný odchod mojej drahej priateľky – Dáše, Dr. Dagmar Márie Anoca, univerzitnej docentky, autorky viacerých fundovaných odborných kníh, recenzií, rôznych publikácií a básnických zbierok plných ženskej nehy a krehkosti, sebaanalýzy, bolesti a strachu zo smrti – ma veľmi bolí.

Pre mňa Dáša znamenala predovšetkým milovanú a vernú kamarátku, s ktorou som sa stretla v Bratislave na FFUK v roku 1971, kde sme obe študovali. Ona na začiatku našej známosti jeden prvomarcový deň cestou na univerzitu na Štúrovej ulici mi darovala marciušku a povedala, že je to symbol priateľstva. Odvtedy mi každý rok poštou posielala marciušku ako znak nášho úprimného a pevného priateľstva zakladajúceho sa na vzájomnej dôvere, láske a porozumení, trvajúceho až po jej odchodu do večnosti.

Život bol k nej nespravodlivý, veď mala ešte mnoho plánov v prospech svojej nadlackej a dolnozemskej komunity: chystala sa napísať knihu o významných nadlackých ženách, vydať novú básnickú zbierku, zariadiť vo svojom dome salónik pre literárne stretnutia, atď..., chcela pokračovať v modernizovaní a v skrášľovaní rodičovského domu a záhradky okolo neho. Zákerná choroba jej však nedovolila realizovať tieto plány. Počas zápasu s ňou hovorievala, že zatiaľ, kým je na nohách, je dobré. Bola som s ňou v kontakte cez email. Posledný záznam od nej mám z 15. mája, keď na moju otázku, ako sa má? odpovedala nasledovne: „Mám sa nezmenene. Som na nohách, ale musím veľa spať a polihovať. Nemám silu a ťažko chodím, nemám dobrú rovnováhu.” Prišiel však čas, čoho sa bála, a čoho sme sa obávali všetci, ktorí sme ju mali radi. Keď spadla z nôh, už sme tušili, že niet pomoci, prehrala zápas s chorobou, s ktorou zápasila tak dôstojne a hrdinsky a napokon pokorne prijala, čo jej osud nameral v nádeji, že v milovanej nadlackej zemi, v objatí rodičov pod košatou korunou agátu si nachádza pokoj duše. O tom píše vo svojej básni AGÁT:

„Nad hrobom sa týči agát. (...) Biele strapce kvetov medovo rozvoniavajú, / rozospievajú bzukotom včiel / celé okolie. / Bude mi ho dobre počúvať.”

Drahá Dáša, odpočívaj v pokoji! Odteraz ťa môžeme stretnúť iba medzi riadkami tvojich kníh a básní. Spomienku na teba si s láskou zachovávame navždy. Lúčia sa s tebou priateľky z Maďarska, z bratislavských a súčasných čias: Etelka Ribová Pauliková, Betka Uhrinová, Betka Ardelánová a kamarátky zo Srbska Ruženka Dudková a Anna Demrovská Demáková, zo Slovenska Marta Gafríková. Lúči sa riaditeľka Výskumného ústavu v Békešskej Čabe, Dr. Tünde Tušková s kolektívom ústavu.

S boľavým srdcom sa lúči s tebou moja rodina zo Szegedu: manžel Pali, syn Palči, sestra Eva s rodinou z Medešu a kamarátka Marka zo Slovenského Komlóša.

S hlbokým žiaľom sa lúčim s tebou aj ja, zároveň sa poďakujem tvojim blízkym, že stáli pri tebe v tých najťažších chvíľach. Moja vďaka patrí tvojmu priateľovi Lucianovi Alexinovi, kamarátke Márie Štefankovej, ako aj tvojej sesternici Márie Matuškovej a pani lekárke Kataríne Orbánovej. Nech ti je zem ľahká!

Katarína Maruzsová Šebová

Dáša – poetka krehkej ženskosti