Muzikantku, pedagogičku, vedúcu kapely Kláru Erdélyiovú-Molnárovú v našej slovenskej komunite dobre poznáme. Stretáme sa na rôznych podujatiach, obyčajne so skromným úsmevom s husľami v rukách privádza na javisko členov ľudovej hudby. Vieme o nej, že sa vyzná v muzike a zasvätenejší vedia aj to, že sa podieľa na tvorbe publikácií. A predsa je pre mnohých z nás známou neznámou.

Preto som sa potešil, keď súhlasila, aby som jej položil niekoľko otázok. Takých, ktoré by prišli na um asi každému čitateľovi nášho periodika. Odkiaľ pochádza, kde a kedy sa narodila, čo na ňu vplývalo, že sa stala zanietenou muzikantkou?

– Narodila som sa v Níreďháze, 1. augusta 1969, – odvetila mi s úsmevom. – Otec pochádza z remeselníckej rodiny z okolia Níreďházy a matka sa narodila v hornom Potisí v rodine nižšej šľachty zaoberajúcej sa poľnohospodárstvom. Rodičia sa stretli po ukončení strednej školy v Níreďháze. Ja som ich tretím dieťaťom.

– Viacerí ťa poznajú predovšetkým ako muzikantku. Je to tak? Ako by si sa sama definovala?

– Je to ťažká otázka. Diplom som získala vlastne ako učiteľka hudby. Vyučovala som hudbu a popritom od začiatkov som mala vždy aj kapelu. Tieto dve činnosti – vyučovanie aj vedenie kapely – boli u mňa pomerne vyvážené. Na druhej strane by som však nepovedala, že som primáškou. Nie som taký typ huslistky, ktorá má za úlohu aj vedenie kapely. Hudba je pre mňa skôr akousi službou.

– Hovorila si, že si učiteľkou hudby. Do akých škôl si chodila?

– Vysokú školu som absolvovala v Níreďháze, aprobáciu spev a hudba – ľudová hudba. Pár rokov fungovala v Miškovci súkromná vysoká škola, kde bola aj katedra ľudovej hudby. Na tomto odbore vyučovali vysokokvalifikovaní profesori. Hoci som nemohla očakávať nijaký akreditovaný doklad o absolvovaní štúdia, predsa som sa rozhodla pre túto školu. S dvadsaťpäťročnou pedagogickou praxou som sa podujala študovať na Hudobnej akadémii Ferenca Liszta v Budapešti, kde v roku 2007 otvorili katedru ľudovej hudby. Tu som ukončila bakalársky stupeň a získala som diplom interpreta ľudovej hudby. Vtedy som bola krátky čas ozajstnou hudobníčkou. Magisterské štúdium som na odporúčanie svojich profesorov absolvovala na odbore etnomuzikológia. To bol veľký obrat v mojom odbornom živote. Odvtedy vyučujem teóriu ľudovej hudby na Konzervatóriu Bélu Bartóka a na Hudobnej akadémii Ferenca Liszta v Budapešti. Hoci predtým som veľmi rada učila deti hrať na hudobnom nástroji v základnej umeleckej škole.

– Kde všade si vyučovala?

– Ako učiteľka som debutovala v obci Bugyi v Peštianskej župe. Potom som pôsobila v Törökszentmiklósi a Kisújszállási, neskôr v Budafoku a v Peštianskom Alžbetíne. V Törökszentmiklósi som spoznala môjho najdôležitejšieho a najmilšieho kolegu Pétera Németha, s ktorým dodnes spolupracujem. Založili sme kapelu Kóborzengő. V tom čase som ešte bývala v Níreďháze a vždy som prichádzala domov z iného smeru. Smiali sme sa, že ako taká tuláčka, kóbor. Tak aj vzniklo meno našej kapely a dobre nám to spolu ladí už skoro tridsať rokov. Spočiatku sa ostatní členovia často menili, ale už vyše 15 rokov hrajú s nami Kovácsovci, Bettina a jej otec József. Vždy sa k nám však pridávajú mladí kolegovia. Kapela je pre všetkých – okrem mňa – koníčkom. Pre mňa je to povolanie. Zohráva dôležitú úlohu v našom živote, tak aj v mojom. Má na nás terapeutický vplyv, pomáha nám vypnúť, odreagovať sa od ťažkostí všedných dní.

– Akú hudbu hráte?

– Hráme len tradičnú hudbu. Ani nemáme záujem spracúvať ju do iného štýlu. Radi preciťujeme muziku a sme radi, keď sa dostaneme do duševného stavu, aký asi mohli cítiť kedysi dedinskí muzikanti. Zároveň sa dostávame do takého kontaktu s tanečníkmi, ako to vidíme na pôvodných nahrávkach. Pod vzájomným vplyvom raz oni tancujú, ako my hráme, raz my hráme, ako oni tancujú.

– Na akých hudobných nástrojoch hráš?

– V prvom rade na husliach. Súbežne s tým však hrám na všetkých sláčikových nástrojoch, ktoré sa nachádzajú v Karpatskej kotline a spolu s husľami tvoria celú kapelu. Preto hrám na viole ako na kontre a na kontrabase. Okrem toho základy viem hrať aj na píšťalke a zároveň vďaka spolupráci so slovenskou komunitou v Maďarsku na základnej úrovni viem rozozvučať aj harmoniku.

– Od malička hráš na husliach, alebo si začala na nejakom inom nástroji?

– Už v detstve som sa rozhodla pre husle, takisto ako môj brat. Z hľadiska ľudovej hudby je menej podstatné, že som hrala aj na klavíri. Vždy ma však veľmi priťahovalo violončelo. Dlhé roky to bola len túžba, ale teraz už mám jedno doma. Občas sa naň „mrknem“.

– Hráš od počiatkov ľudovú hudbu, alebo si začala s klasickou?

– V čase, keď som sa začala učiť hrať, ešte neexistovala výučba ľudovej hudby v takej forme ako dnes. Ešte aj v Debrecíne, keď som chodila na strednú odbornú školu so špecializáciou na hudbu, som sa učila hru na klasické husle. Na vysokej škole ma učil profesor Arpád Joób, ktorý sa už amatérsky zaoberal s ľudovou hudbou. On ma v roku 1989 pozval do tábora ľudovej hudby a vtedy nastal zvrat v mojom živote. Odvtedy hrám ľudovú hudbu.

– Prečo si si zvolila túto cestu?

– Jednak sa mi veľmi zapáčil tento žáner, hudba spolu s tancami, uchvátilo ma samotné folklórne hnutie. Na druhej strane môj brat sa stal vynikajúcim huslistom. Už vtedy som videla, že dráha interpreta klasickej hudby nebude pre mňa to „pravé orechové“. Aj preto sa mi táto príležitosť zapáčila, lebo som si vtedy myslela, že vo folklórnej hudbe môžem byť úspešnejšia.

– Od začiatkov hráš slovenskú aj maďarskú ľudovú hudbu?

– Od začiatkov nie. Prvý tábor, na ktorom som sa zúčastnila, bol orientovaný na maďarskú ľudovú hudbu. Ale onedlho, zdá sa mi, že po dvoch rokoch, som už urobila prvé kroky v slovenskej oblasti.

– Ako si sa dostala do styku so slovenskou komunitou v Maďarsku?

– Po folklórnom tábore som sa začala učiť v Základnej umeleckej škole v mestskej časti Budapešti Budafok. Tu som založila svoju prvú malú kapelu. Raz tam prišla učiteľka dejepisu Irena Kotroczóová, ktorá vyučovala a viedla tanečnú skupinu v Santove. Hľadala pre ňu kapelu, ktorá by bola ochotná naučiť sa hrať slovenskú aj maďarskú hudbu. Potom, priznám sa, už sa presne nepamätám ako, ale nejako som sa dostala aj do budapeštianskej slovenskej školy. Vtedy som spoznala Evu Szilágyiovú Šubovú. Tu som začala robiť krúžok pre deti a vyučovala som hru na husliach, píšťalke a harmonike. Vlastne odvtedy sme s Evičkou spolupracovali. Rýchlo sme našli spoločnú reč, v mnohom sme sa podobali. Žiaľ, teraz, keď nás navždy opustila, aj v mojej kapele sa skončila jedna veľmi dôležitá a krásna éra.

– Ako etnomuzikologička si robila aj výskumy?

– Nielen ako etnomuzikologička, ale aj ako muzikantka. K nášmu tanečnému hnutiu, ktoré sa začalo rozvíjať v 70. rokoch minulého storočia, patrí, že muzikant robí aj zberateľskú činnosť. Takto som sa dostala na veľmi veľa miest. Množstvo slovenských ľudových piesní som zozbierala najmä v Peštianskej a Novohradskej župe, ale aj v Malom Kereši a v Dunaeďháze.

– Tvoja kapela sprevádza viacero slovenských súborov v Maďarsku. Viackrát ste spolu vystupovali aj v zahraničí, neraz na Slovensku. Ovládaš slovenčinu?

– Žiaľ, málokedy používam slovenčinu, ale keď mám príležitosť, dostanem sa do toho. Dobre sa mi číta po slovensky, všetko rozumiem, aj odbornú literatúru. Robila som veľa prekladov zo slovenčiny do maďarčiny z oblasti hudobnej folkloristiky. Prvými zdrojmi mojej slovenčiny boli ľudové piesne zo Santova, Malého Kereša a Kerestúra. Veľmi veľa som sa naučila na skúškach v Santove a vo Veňarci, ako aj na festivaloch a na podujatiach, kde používali slovenčinu. Veľmi mi pomohol a veľa ma naučil pán učiteľ z Veňarca Pavol Láska.

– Čo pre teba znamená hudba?

– Neviem to presne vyjadriť... Neviem si predstaviť svoj život bez hudby. Chodila som na základnú školu so špecializáciou na hudbu a spievala som v spevokole. Aj moji súrodenci hrajú na husliach. Niekedy si myslím, že by som vedela robiť aj niečo iné, napríklad by som sa mohla venovať jazykovede, veľmi ma zaujíma história jazykov, ale nie som istá, že by som v tom bola naozaj dobrá.

– Vo voľnom čase počúvaš hudbu?

– Samozrejme, s manželom Tiborom radi počúvame prevažne klasickú vážnu hudbu, Beethovena, Mendelssohna, Mozarta.

Za rozhovor ďakuje Zoltán L. Havas

Foto: autor