Osobne som sa so šarmantnou čerstvou dôchodkyňou a zároveň podpredsedníčkou maďarského parlamentu Máriou Jakabovou Šingeľovou stretla pred 31 rokmi. Hoci medzitým uplynuli viac ako tri desaťročia, Mária Jakabová Šingeľová zostala rovnako šarmantná, s jemným sarkastickým humorom a sebairóniou ako kedysi. Práve taká, že jej syn raz podotkol: Mami, môžeš si spokojne povedať, že nad moju múdrosť, krásu a predovšetkým skromnosť niet!

Teraz som ju však nespovedala z toho, koľko vrások múdrosti jej pribudlo. Zaujímalo ma, aké má niekdajšia prvá dáma Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku názory, spomienky a pocity na spoločenské zoskupenie, ktoré vzniklo pred 75 rokmi a malo okrem iného rozhodujúci vplyv na slovenské dianie i „nedianie“ v Maďarsku, na vznik slovenského Učiteľského ústavu v Budapešti, dokonca aj na zánik skutočných slovenských škôl v roku 1961, keď nedokázalo zabrániť zrušeniu vyučovania všetkých predmetov po slovensky v slovenských národnostných školách.

Za slovenskú reč do kúta...

– Pamätáte si na svoje prvé stretnutie s oficiálnymi predstaviteľmi organizácie, ktorú dnes bežne nazývame Zväzom?

– Keď ste spomenuli, o čom sa chcete so mnou zhovárať, uvedomila som si, že je vo mne dvojitý pohľad na Zväz. Vlastne všetko sa začalo v detstve. Ako štvorročná som už vedela čítať, aj v škole som bola dobrou žiačkou. Jediné, za čo ma mohli potrestať bolo, keď na mňa nažalovala spolužiačka, s ktorou som sedela v jednej lavici, že Mara Šingeľová zasa hovorila po slovensky. Vtedy ma pani učiteľka postavila do kúta. Táto pani učiteľka nedovolila, aby sme ani medzi sebou hovorili po slovensky. V škole sa muselo hovoriť len po maďarsky. Nuž a do tejto školy prišiel raz Michal Krajčík a jeho spolupracovník, nespomínam si na jeho meno, ktorí navštevovali školy a hľadali deti hovoriace po slovensky, aby získali žiakov do slovenskej školy v Budapešti. Títo páni sa stretli aj s riaditeľom gutianskej školy, menoval sa Halmai. Všetko sa odohrávalo pred našimi očami, lebo sme mali spojené triedy, 1. až 4. a 5. až 8. Pýtali sa na deti, ktoré vedia po slovensky. Dostali odpoveď, že všetky. Tak sa potom vypytovali na najrozumnejšie. Vraj Šingeľovci. Hoci brat bol starší o dva roky, boli sme v jednej spojenej triede.

Po novom školskom zákone sme sa obaja dostali do piatej triedy. Páni z Pešti navštívili následne našich rodičov. Mamička nechcela pustiť svoje deti do sveta, otec rozmýšľal. Potom aj mamička naveľa-naveľa súhlasila, najmä preto, lebo vraj tam dostaneme väčší kus chleba. Po druhej svetovej vojne sme nemali jednoduchý život. Rodičom zostala doma dvojročná sestra, ktorá bola odo mňa o desať rokov mladšia. S neľahkým srdcom, ale nás pustili. Od trinástich rokov som sa stala žiačkou budapeštianskej slovenskej školy. Spolu s bratom sme začali ôsmu triedu, keď nás „spasili“. Dostali sme sa do žiackeho domova, kde sme mali všetko. Rodičia sa nemuseli o nás obávať, aj sociálne bolo o nás dobre postarané. Takto som si zachovala môj prvý obraz o Zväze.

– Bol pre vás prínos, že ste odišli z Guty?

– Isteže. Ja som sa prispôsobila dosť rýchlo. Brat to znášal oveľa ťažšie. Mne to nerobilo priveľké problémy. Všetko tu bolo nové, neznáme, škola aj žiacky domov. Ak si dobre pamätám, pomerne rýchlo som sa prispôsobila novým podmienkam. Jediná vec bola dôležitá, o ktorej som už iste neraz hovorila: mali sme veľmi dobrých, nadaných učiteľov, ktorí krásne hovorili spisovnou slovenčinou. Totiž všetci boli Maďari zo Slovenska. Neskôr, v dospelom veku, som premýšľala, s akými pocitmi sa na nás dívali. Čo všetko museli prežiť a zas sa ocitli v kruhu jednej menšiny, národnosti... Politici sa nikoho nepýtali, keď dostali ľudí do tejto zložitej situácie, len rozhodli. Ale vrátim sa k tomu, čo mi robilo ťažkosti. Naši učitelia hovorili krásnou literárnou slovenčinou. V ôsmom ročníku sme mali učiteľa slovenského jazyka a literatúry pána Františka Gregora. Začal tým, že nám prečítal úryvok z Kraskovej básne Otcova roľa. Ja som pozorne počúvala a vravela som si, že niektorým slovám rozumiem, ale báseň som nepochopila. Dodnes ho vidím pred sebou, ako si vzdychol a povedal, že nám prečíta ešte jednu báseň. Zase som nechápavo premýšľala: je to slovenčina, či nie? Som Slovenka, len jemu nerozumiem, lebo neviem po slovensky? Trvalo to týždne, možno mesiace. Potom som všetko krásne pochopila a aj sa naučila Otcovu roľu. Niekedy si ju aj teraz zarecitujem.

Snáď moja rozhodujúca myšlienka o Zväze Slovákov v Maďarsku v tejto súvislosti je, že som si opäť uvedomila: najvýznamnejšou snahou tejto celoštátnej organizácie, možno sa zrodiacej na podnet komunistickej strany, ale najdôležitejšou jej iniciatívou bolo založenie slovenskej školy. Nájsť deti, ktoré sa chcú učiť po slovensky a vytvoriť v Maďarsku slovenskú školu. Dobrú slovenskú školu. Vtedy sme sa v nej všetko učili po slovensky, aj matematiku, chémiu, biológiu, všetko. Keď pán učiteľ matematiky začul, že medzi sebou hovoríme po maďarsky, tak sa otočil a povedal: „Nemondokujte mi tu!“ My všetci sme namiesto gymnázia chodili do učiteľského ústavu. Aj sme získali kvalifikáciu pedagóga. Väčšina z nás začala učiť. Brat mal vyučovať v Gute a ja v Jači. Pravda, zamestnaní sme boli len mesiac, lebo sme vedeli, že chceme pokračovať v štúdiu na univerzite. Brata prijali na medicínu a mňa na Univerzitu Loránda Eötvösa na aprobáciu slovenčina – maďarčina.

Spätosť so Zväzom sa nepretrhla

– Počas štúdií, či už na učiteľskom ústave, alebo na univerzite, pokračovala vaša spätosť so Zväzom?

– V budapeštianskej slovenskej škole sme mali vynikajúci spevokol. Ako budúci učitelia sme sa museli učiť hrať na hudobnom nástroji. Naša učiteľka Mária Bólyová, ktorá viedla spevácky zbor, bola klaviristka a popri výučbe v škole hrala v Maďarskom rozhlase. Zobrala nás vystupovať do rádia. Mne sa ušlo sólo, spievala som Keby ja bol vtáčkom, letel by som za les. Dodatočne som sa dopočula, že na Gute všetci počúvali rádio a boli veľmi dojatí. No a tento spevokol vozil Zväz na kultúrne zájazdy napríklad do Peterky, čo nie je ďaleko od Budapešti. Potom sme išli do Pilíša. Bola som prekvapená, že v Maďarsku sú také vysoké hory. Na Dolnú zem sme nechodievali. Asi to bolo už aj vtedy dosť drahé. Zväz, ktorý mal za úlohu venovať sa kultúrnemu povzneseniu Slovákov v Maďarsku, usporadúval kultúrne literárno-hudobné večery s recitáciami, spevom. Spomedzi žiakov slovenskej školy si vybral niektorých, medzi nimi som bola aj ja. Počas univerzitných štúdií som bola menej aktívna v tejto spolupráci. V roku 1958 som absolvovala Univerzitu ELTE – vidíte, je to práve 65 rokov – a nastúpila som do školy, v ktorej som kedysi študovala. Roku 1963, keď náš dovtedajší riaditeľ ochorel, som sa stala riaditeľkou svojich niekdajších učiteľov. Pomáhali mi dobrými radami i nádherným ľudským prístupom. Popri škole pôsobiaca pobočka ma delegovala za členku Celokrajinského výboru Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku. V roku 1967, potom, ako vznikli odborné výbory, stala som sa vedúcou školského. V roku 1969 som zo školy odišla do Celoštátneho pedagogického ústavu, OPI tomu hovorili po maďarsky, a o dva roky neskôr ma vymenovali za vedúcu národnostnej katedry. Tam som pracovala do roku 1983, hoci od roku 1978 som bola s manželom, ktorý bol riaditeľom Maďarského kultúrneho inštitútu v Sofii, v Bulharsku. Navštevovali nás speváci, básnici, aj politici a kultúrni činitelia. Vtedy som sa dozvedela, že generálny tajomník DZSM sa chystá odísť do dôchodku a vo Zväze budú voľby nového vedenia. Ako vysvitlo, boli traja uchádzači. Po prvý raz v histórii o ich osude rozhodlo tajné hlasovanie. Takisto po prvý raz získala najviac hlasov žena. Nevedela som, čo všetko si vyžaduje táto funkcia, čo ma čaká, vedela som len to, že mám pred sebou nezvyčajnú úlohu. Iste som spáchala aj veľa chýb, pomáhali mi však kolegyne a kolegovia. K Michalovi Krajčíkovi by som sa ešte vrátila. On mi nielenže ponúkol možnosť chodiť do slovenskej školy v Budapešti, ale pomohol mi aj v roku 1983, keď ma zvolili za generálnu tajomníčku Zväzu. Poskytoval mi cenné rady, veď mal veľa praktických skúseností, poznal ľudí, slovenských aktivistov po celej krajine, ich nároky, potreby. Zväz sa aj jazykovo posilnil, postupne sme prešli na slovenčinu aj na zasadnutiach. To dovtedy nebolo zvykom. Neraz sa mi však stalo, že moje návrhy neprijali s argumentom, že buďme radi, ak sa Slováci hlásia k svojej národnosti. Takým bolo moje odporúčanie zaviesť členské preukazy a možno aj nejaké symbolické členské príspevky. Dodnes si myslím, že členská knižka – symbolicky – posilňuje spolupatričnosť, príslušnosť k danej organizácii. Nie je to len kúsok papierika.

– Na čele vtedy vlastne jedinej našej spoločenskej organizácie ste stáli do roku 1993.

– Do odchodu do dôchodku, vtedy boli iné pravidlá a vekové ohraničenie. V rokoch 1985 až 2002 som bola poslankyňou a v rokoch 1988 až 1990 podpredsedníčkou maďarského parlamentu, ktorý roku 1993 prijal národnostný zákon a národnosti v Maďarsku odvtedy zastupujú ich samosprávy. Sledujem dianie v našich radoch cez médiá, najmä Ľudové noviny, aké aktivity prejavujú samosprávy, na čom pracuje Zväz Slovákov v Maďarsku. Všetko, čo sa takto dozviem, napríklad práca s deťmi, s mladými, je vynikajúce. Trošku väčší dôraz by som kládla na prísnejšie používanie slovenského jazyka a učitelia by mali byť náruživejšími, povedomejšími a „počuteľnejšími“ Slovákmi. Vrátiac sa k tým dvom náhľadom, ktorými sme začali. Je mi smutno, že takmer už nenájdem svedkov, ktorí si pamätajú prvé kroky našej „hrboľatej cesty“, zároveň som však šťastná, lebo náš Zväz vďaka vytrvalej neúnavnej práci prežil 75 rokov. V nich je aj môj život.

Erika Trenková

Foto: autorka