Pred rokom si čitatelia nášho týždenníka mohli všimnúť, že na Národnostnom dni XI. obvodu Budapešti sa na pozvanie tamojšieho slovenského voleného zboru zúčastnila populárna Andrea Balázsová. Milá mladá herečka stvárňujúca od komických rolí, cez rozprávkové bytosti až po vážne dramatické postavy, známa z televízie, divadla i filmu, si v Novom Budíne zaspomínala na svoje detské roky, keď sa učila slovenské riekanky.

Vyrastala v Gyomaendrőde, mestečku neďaleko Sarvaša, v rodine, kde sa hoci aj v polovici vety prešlo na slovenčinu, aby deti nerozumeli, čo nie je určené pre ich uši. Prakticky zmýšľajúca rodina dala Andrei možnosť získať stredoškolské vzdelanie v oblasti obuvníctva a textilného priemyslu, lebo ju zaujímalo prísť veci na kĺb. Otecko si myslel, že by sa mala stať hodinárkou, lebo vždy skúmala, čo je vo vnútri vecí. Popri strednej škole si urobila masérsky kurz. Aj tam sa chcela dozvedieť odpovede na otázku prečo. „Keď niečo začneš,“ hovoril jej otecko, „tak to treba dokončiť.“ Kvôli tomu chodila na strednú školu sedem rokov. Čo a ako funguje ju motivovalo aj po maturite, keď sa rozhodla stať sa herečkou. Zaujímalo ju, ako sa dá rozobrať hra na cimpr-campr, aby potom poskladali do jedného celku všetky komponenty a mohli ju zahrať. Preto sa prihlásila na Shakespearovu akadémiu do hudobno-divadelnej triedy Ildikó Kishontiovej. Po tvrdom týždni prijímačiek juzobrali na prvý pokus. Učili ju vynikajúci učitelia, ktorých meno malo cveng v hereckej a filmovej brandži. Hoci štúdium nebolo prechádzkou ružovou záhradou, z 21 prijatých študentov zostalo na konci 11, Andrea si vychutnávala každú chvíľu. Kým ostatní sa chceli stať hercami, herečkami, ona sa chcela naučiť, ako sa rodí predstavenie. Dnes tak cíti, že divadlo ju rozmaznáva. Na scéne budapeštianskeho Karinthyho divadla hrá 21 rokov, ale vdýchla život mnohým postavám aj na početných iných javiskách. V súčasnosti stvárňuje 12 postáv. Konkrétne len v divadle zahrala 85 rolí. Popri 3-4 premiérach ročne si zahrala v televíznych seriáloch a často ju možno vidieť aj v televíznych reklamách. Jej presvedčivá pokladníčka Kasszás Erzsi v najväčšej domácej obchodnej sieti bola taká populárna, že ju preslávila aj v tých kútoch Maďarska, kde možno o divadle čítajú len v médiách. Andrea Balázsová sa chce od svojich veľkých predchodcov učiť, lebo vie, že formovanie postavy je proces, za výsledok ktorého sa divák odvďačí potleskom. A tiež tým, že chodí do divadla.

Jeden kováč koňa kuje, koľko klincov potrebuje?

– Priznali ste sa k slovenským predkom. Aký vzťah máte k slovenskému jazyku?

– Vyrastala som v rodine, kde sa automaticky dostávali slovenské slová do bežného jazyka. Natoľko, že keď som prvý raz zobrala k rodičom na návštevu môjho milého, chlapca z Budína, ktorý je mojím životným partnerom už 21 rokov, tak som ho pripravila, aby sa nečudoval, ak niečomu nebude rozumieť. Prečo by som nemal rozumieť, čudoval sa, ale len dovtedy, kým sa ho mamička hneď na úvod obeda neopýtala: „hány varecával szedjek?“ Hneď som tlmočila. Šecko jedno je úplne prirodzený doplnok našej reči. Všetky deti v našej rodine, tak aj moja krstná dcéra, chodili do slovenskej dvojjazyčnej materskej a základnej školy v Sarvaši. Vždy sme povinne chodievali na všetky školské besiedky a oslavy. Preto sa aj mne patrilo toľko sa naučiť, aby som vedela, o čom sa hovorí na, povedzme, oslave Dňa matiek. Bolo to veľmi dobré, keď som porozumela novým slovám a vetám. So všetkými deťmi v rodine som sa učila riekanky, doplnkové vety a výrazy. Napríklad riekanku Jeden kováč koňa kuje, koľko klincov potrebuje? si pamätám aj so všetkými sprievodnými pohybmi. Ja som sa, žiaľ, nenaučila riadne po slovensky, lebo som nechodila do slovenskej školy v Sarvaši, ale do školy v našom mestečku. Keď som však na Slovensku a hovoria okolo mňa po slovensky, pochopím, o čom je reč. Zareagujem, aj sa predvádzam pred kolegami z divadla, čomu všetkému rozumiem, ako viem čítať slovenské nápisy. Aj čo sa jedál týka vediem riadnu slovenskú kuchyňu. Ako sa zvykne povedať, som riadne slovenskuo djovča z juhovýchodného cípu krajiny. V divadle sme hrali Dáždnik svätého Petra a moja kolegyňa Kati Egriová dostala od pána režiséra Mártona Karinthyho za úlohu delikátne nadávať po slovensky. Navrhla som jej, aby povedala Ty si sviňa! Potom sme si precvičili, čo znamená, keď niekomu povedia, že je krava alebo sviňa. Uspokojila som ju, že viem aj škaredšie, toto nie je až také drsné. Dodnes keď sa stretneme, hneď spomenie, že vie povedať dve vety po slovensky. Jednou je Ty si sviňa a druhou Ďakujem pekne.

Vrátiac sa k detstvu, bola som na Slovensku v Ivánke a v Kováčovej na výmennom pobyte žiakov. Bolo to perfektné! Dva týždne sme chodili na výlety a organizovali pre nás rôzne zaujímavé programy, bolo to príma! Mimochodom, keď deti išli do škôlky, tak ich môj ocko nahováral, aby povedali pani učiteľke: Ja som ja, ty si ty, húska prdla do šerblíka, vypi to ty! Bože chráň, len to nepovedzte, kričala ostatná časť rodiny!

Mojím jazykom lásky je starostlivosť a kŕmenie

– Napokon ste sa nenaučili po slovensky?

– Nenaučila som sa a veľmi ma to mrzí. Myslím si však, že som ešte nič nezmeškala. Podľa mňa mám slovenčinu v krvi. Keď som musela z nejakého dôvodu prehovoriť, vôbec som sa neostýchala. Všetko, na čo si spomeniem, použijem. Slovenčina bola a zostala mojou súčasťou, i keď už rodičov nemám. Všetci moji predkovia, rodičia môjho otecka aj mojej mamičky, ich súrodenci, všetci plynule hovorili po slovensky. Priezvisko Balázs je pomaďarčené, ale boli v rodine Hanovci, Szeleiovci, Turčanskí, aj Litauskí. V detstve som sa nechcela volať Balázsová. Mala som veľmi dobrú slovenskú priateľku, ktorej meno sa mi páčilo. Otecko mi navrhol, aby som si zobrala meno Škrečok. Aj to sa mi páčilo, len mamička sa so smiechom opýtala, či viem, že škrečok je poľný hlodavec podobný myši. Hneď dodala: Tvoj otec len žartuje, nie aby si mu naletela. Samozrejme, celý príbeh s premenovaním sa skončil veľkým smiechom. Vždy sme s obavami očakávali, keď sa nejaké dieťa z rodiny prihlásilo, že chce niečo povedať po slovensky, čo také povie. Či to, čo sa naučilo v škole, alebo sa niečo menej slušné naučilo od môjho otecka. Robili sme doma aj slovenské predstavenia. Deti sa mohli predvádzať len po slovensky a dospelí boli diváci. Spevácka talentová súťaž Slovensko hľadá superstar mala ako zvučku pesničku, ktorú milovala moja krstná dcéra. Preto nás ju všetkých naučila a spievali sme ju spolu na plné ústa. Odprevadila som ju aj do békeščabianskej knižnice na recitačnú súťaž, ktorú vyhrala.

– Čítala som o vás, že rada varíte. Máte v jedálničku obľúbené slovenské pochúťky? Ak áno, ktoré?

– Akoby nie?! Všetky! Taká zabíjačka! Všetko varím tak, po slovensky, ako ma doma naučili. Som polievková. Som presvedčená, že polievkou vnesieme do organizmu množstvo vitamínov, ak je polievka správne uvarená. Musím ju variť pomaly, aspoň štyri hodiny, ako ma to učila mamička. Postavím ju ráno o štvrtej. Musí v nej byť kopa hovädzieho mäska, ale aj hovädzia kosť. Po dosiahnutí bodu varu počkám, aby sa urobila pena, tú pozberám a nechám polievku pomaličky variť. Potom si robím svoje povinnosti, alebo si ešte trochu zdriemnem. Až potom do nej vložím zeleninu a keď sa uvarí aj tá, polievku precedím. Do druhého dňa v chladničke zrôsolovatie. Keď idem domov na vidiek, moja rodina ma patrične vybaví domácimi surovinami. Môj krstný otec býva pri Orošháze, zásobuje ma mäsom z domáceho chovu, klobásou, domácim syrom, nosím si odtiaľ pravé vidiecke chute. Potom prídu priatelia a ja ich nakŕmim. Sú to neduživé mestské decká. Treba im dať jesť niečo poriadne doma. Dbám o to, aby všetci dostali tak a také jedlo, aké majú radi. Aj v detstve som mala veľmi rada takú naozajstnú rodinnú pohodu pri nedeľnom obede. Popoludní o jednej, ako otecko hovoril, navtedy príde hlas zvonov až k nám, ako aj že iba mestskí ľudia obedujú na pravé poludnie, nuž o jednej sa parila na stole polievka a bolo to príma. Vyprážané alebo pečené kurča so zemiačkami s petržlenovou vňaťou, potom dezert a slabšia kávička pre mamičku a pre otecka. Bol to taký malý nedeľný zázrak a ja veľmi rada tieto pocity odovzdávam svojim priateľom. Mojím jazykom lásky je starostlivosť a nakŕmenie mojich blízkych niečím dobrým. Naša rodina bola známa veľkými rodinnými stretnutiami pri stole. Otecko aj krumpľový paprikáš servíroval tak, ako by ho podávali v chýrnej Gundelovej reštaurácii. A s domácou čalamádou. Vo mne sa tieto pocity spájajú s rodinou. S láskou, akú som v nej vždy pociťovala. Všetci moji priatelia majú veľmi radi moju slovenskú kuchyňu, milujú všetky naše husté polievky. Kedysi, keď ľudia robili na poli, museli jesť niečo obsažné, veď o hlade sa robiť nedá a nemohli konzumovať len slaninu s chlebom. Ženy nosili mužom na pole výdatné polievky. Sem-tam ma priatelia požiadajú o polievku zo zelených fazuľkových strukov, zemiakovú s klobásou, či o niečo, čo si u mňa už dali a pochutili si. Obľúbili si chute, aj servírovanie, ktoré som sa naučila keď sa niekedy prekvapia, že použijem nejaké slovenské slovo ako kedysi doma. Utierka je napríklad po našom vekoť. Nikdy by som ju nepomenovala inak. Ani by mi to na um neprišlo. Môj partner sa tomu celkom priučil. Len vzdychá, prečo varím tak dobre. Vraj kiež by bolo aspoň niečo, čo nezje s chuťou! Asi to však nemyslí vážne.

Herečka Andrea Balázsová je plná optimizmu a radosti zo života. Je vďačná za to, čo dostala doma v rodine. Ako povedala, je spokojná so svojím profesijným repertoárom. Nemá prehnané ambície a v divadle, ktoré je jej domovským, sa cíti dobre. Netúži po angažmáne na najprestížnejšej scéne. V tejto divadelnej sezóne odmietla všetky ponuky, ktoré nie sú v súlade s jej divadelnými rolami. Po reklame červeno-bielych potravín a pokladníčky Erži sa pretrhlo vrece s rôznymi ponukami. Všade, kde ju čakali, prišla načas, ale práve na poslednú chvíľu. Ako prezradila, keby nemala dobré nervy, tak by to mohlo aj zle skončiť. To si divák, ktorý príde na predstavenie a je zvedavý práve na ňu, nezaslúži. Nezaujíma ho, aký mala deň, či začala točiť nadránom alebo celé dopoludnie makala v dabingu. Preto teraz žije divadlom a pre divadlo.

Na otázku, ako relaxuje, ako si udržiava v kondícii um, pamäť, nervy prezradila, že maľuje akrylom na plátno. Aj mi hneď ukázala portrét režiséra Istvána Verebesa. Robí aj miniatúrne, drobulinké domčúriky z drevených dielov, aj so zariadením a osvetlením. Niektoré na objednávku, iné do daru. Herec György Böhm dostal zmenšenú kópiu svojej obývačky aj so psom. Najvydarenejšie diela ponúkne Andrea na aukciu a výnos venuje nadácii detskej nemocnice Pála Heima.

Andrea Balázsová je nesmierne vďačná osudu, že sa mohla učiť od veľkých hercov na škole, od tých, s ktorými hrala na začiatku svojej dráhy, ale aj od tých, s ktorými hrá dnes na doskách znamenajúcich svet. Úcta k hereckým velikánom jej i teraz neraz berie reč. Gyula Bodrogi, jej otec vo veselohre Maestro v Karinthyho divadle, sa jej asi po mesiaci skúšok opýtal, či sa naňho hnevá, keď sa s ním nerozpráva. Priznala sa, že si netrúfa. Považuje za česť, že mnohých z nich môže pokladať za svojich priateľov.

Ja som si považovala za česť, že toto nadané „slovenskuo djovča“ mi v kúte divadla v Novom Budíne pod „dohľadom“ niekdajšieho riaditeľa, dramatika a spisovateľa Mártona Karinthyho, ktorého fotografie zapĺňajú steny nad gaučom, vyložilo srdce na dlaň a na rozlúčku ma srdečne objalo. Možno raz budem môcť ochutnať aj daktorú z jej vychýrených slovenských polievok.

Erika Trenková

Foto: autorka a archív umelkyne