V dnešnom uponáhľanom svete už začiatkom novembra vieme, že sa blížia Vianoce. Po sviatku Všetkých svätých sú obchody plné vianočného tovaru a o niečo neskôr z rádia znejú vianočné piesne. Tie však ešte nedávajú ten pocit útulnosti, ktorý je podstatou sviatkov pokoja a mieru. Aspoň si to myslím. A predsa, vďaka Anne Saligánovej Bózsikovej som mohol zažiť ako vyzerali skutočné Vianoce v Dabaši-Šáre s predstihom.

Domnievam sa, že pre tento článok je vhodné poznať príbeh mojej návštevy v Šáre. Keďže som vedel, že viacerí členovia Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena pochádzajú z Dabaša-Šáre, oslovil som Zuzanu Hollósyovú s myšlienkou spoznať ich a ich vianočné tradície. Hneď mi dala telefónne číslo A. Saligánovej Bózsikovej. Podarilo sa nám dohodnúť stretnutie a v jeden z posledných jesenných dní som sa vybral do Šáre. Ráno už bola riadna zima a keď som sa dostal na diaľnicu, začalo i snežiť.

Takto som prišiel do domu mojej hostiteľky. Hoci sme sa už niekoľkokrát stretli na podujatiach, cestovali sme spolu s Ozvenou na miesta, kde zbor vystupoval, úprimne povedané, poznali sme sa len z videnia.

A. Saligánová Bózsiková sa narodila v Šáre a žije tam dodnes. Maturovala na slovenskom gymnáziu v Budapešti. Vyštudovala odbor slovenčina a dejepis na univerzite v Segedíne. Dlhé roky pracovala ako učiteľka slovenčiny, ale potom sa jej život obrátil a prešla do oblasti služieb starostlivosti o deti. Stále sa aktívne zapája do života Slovákov v Dabaši-Šáre a spieva v budapeštianskom speváckom zbore Ozvena.

Keďže Vianoce mnohým pripomínajú rodinu, chutné jedlo a spoločne strávený čas, požiadal som ju, aby mi pripravila niečo z toho, čo tradične jedli na Vianoce. Takže, kým robila vianočné makové pupáky a koláče, rozprávali sme sa o zvykoch a o tom, ako jej rodina kedysi oslavovala tento krásny sviatok.

Vianočné zvyky

Advent bol tradične časom pôstu. Už počas adventného obdobia chodili každý deň na rorátnu omšu. Do kostola sa vtedy chodilo v čiernom. Teta Anna dodala, že do Dabaša práve prišiel nový kňaz, ktorý bude roráty slúžiť aj tento rok.

Na Štedrý deň sa všetci museli postiť až do poludnia. Po večeri išli na večernú svätú omšu a potom deti chodili spievať po dedine. So sebou si brali veľkú misu, do ktorej im dávali za koledy odmenu, orechy a iné dobroty. Niekedy im kňaz dal aj čokoládu. Keď prešli po dedine a boli u každého, sadli si u jedného z detí, vyložili, čo nazbierali, spoločne si zaspievali a najedli sa. „Tu sme zvyčajne spievali cirkevné piesne, ale keď nám došli alebo nás už nebavili, spievali sme tie, ktoré sme sa naučili v škole,“ povedala mi teta Anna. „Večer muži hrali karty, my deti sme tam nemohli byť. Neskôr sme si my deti vymýšľali aj vlastné spoločenské hry, najmä také, kde bolo treba mať trochu šikovnosti.“

Dnes si Vianoce bez darčekov nevieme predstaviť, ale teta Anna hovorila, že za ich čias to bolo inak. Neboli veľké dary. Deti dostali nejaký malý symbolický darček, napríklad handrovú bábiku, z čoho mali obrovskú radosť.

Slávnostná večera

Teta Anna mi ukázala, ako vyzerala slávnostná večera. Všetko sme robili tak, ako sa robilo kedysi. Sadli sme si za stôl prestretý vzácnym bielym „damasovým“ obrusom ešte z detstva tety Anny, aby sme jedli štedrovečernú večeru. Najprv sme si nakrájali jablká, ktoré sme mali pripravené v malej miske. Keďže to vždy robil muž, tak som to urobil ja. Jablká sa mi podarilo dobre rozkrojiť, nerozrezal som žiadne semienka, jablká boli vo vnútri zdravé, takže to vyzerá, že na budúci rok budeme zdraví. Potom sme mali rozbiť orechy. Ja som však tetu Annu zle pochopil a nedoniesol som celé orechy, ale už vylúpané – takže ďalší krok sme urobili s už vylúpanými orechmi. Našťastie na trhu ma predavač neoklamal, a takto sme obaja vytiahli z ruky tety Anny zdravé orechy, čo bolo opäť dobré znamenie. Posledná bola oplátka s medom. Samozrejme, aj anjelom sme dali na tanier po kúsku zo všetkého tak, ako sa to robilo kedysi.

Keďže som nechcel tetu Annu zaťažovať – hoci je na dôchodku, stále pracuje, doma má zvieratá a vždy je okolo nich kopu roboty –, polievku neuvarila, ale povedala mi o nej tak presne, že som si ju vedel dokonale predstaviť. Vždy to bola zatrepaná zeleninová polievka. Po polievke nasledovali makové pupáky. A ako posledné sa na vianočný stôl dostali koláče. Tie sa zvyčajne robili s makom, hoci v niektorých rodinách mali aj orechové, základom však vždy boli makové. Orechy boli totiž drahé. Samozrejme, ak to dovolila finančná situácia rodiny, pridávali sa aj hrozienka.

Podľa tety Anny bolo na slávnostnom stole ešte aj víno. „To mi trochu chýba, lebo aj deti mohli piť varené víno so škoricou, ale len s mierou,“ povzdychla si teta Anna. V ostatných dňoch bol na stole ešte vývar a plnená kapusta.

Strávili sme s tetou Annou veľmi príjemné, škoricovo-vanilkové novembrové dopoludnie s atmosférou Vianoc. Som jej vďačný, že mi porozprávala o vianočných tradíciách Šáranov a tiež, že hoci sme sa poznali len z videnia, na chvíľu ma „prijala do rodiny“ a mohol som prežiť Vianoce tak, ako ich prežívali ľudia v minulosti, v rodinnej atmosfére.

Zoltán L. Havas

Foto: autor