Dielo maliarky prírodných scenérií Márie Simonovej Dulaiovej zaradili do Obecnej zbierky hodnôt Malého Kereša. Na základe rozhodnutia výboru zoznamu hodnôt bolo zapísané do registra v kategórii „Kultúrne dedičstvo“ ako národný poklad.

M. Simonová Dulaiová umelecky zvečňuje skvosty prírodnej rezervácie Turjános (mokraď). Počas svojich tvorivých rokov experimentovala vo viacerých žánroch výtvarného umenia, no sama seba nenazýva akademickou maliarkou. Tvrdí, že je maliarkou prírody. Už viac desaťročí je určujúcou osobnosťou malokerešského umeleckého života, akousi „kronikárkou“ Turjánosu prostredníctvom výtvarných diel. V jej portfóliu nájdeme klasické obrazy prírody, maľby na kameňoch ako aj prírodopisné filmy. Močiare, ktoré kedysi obklopovali osadu, po melioračných zásahoch v prvej polovici 20. storočia ustúpili, a dnes ich pamiatku uchovávajú iba slatinné lesy Szücsi a Tabdi. Tento prírodný zázrak dokumentuje M. Simonová Dulaiová na svojich obrazoch a vo svojich filmoch.

Naposledy zostavila výstavu svojich diel v roku 2018 pod názvom „Na konci cesty“. Predstavila v nej celú paletu svojej tvorby. Vtedy si povedala, že jej maliarska kariéra sa skončila a odteraz bude všetku svoju energiu venovať tvorbe filmov o prírode. Predtým ako začala všetku svoju energiu venovať umeniu, pracovala ako stredoškolská učiteľka kreslenia a zemepisu. Výtvarnému umeniu sa venuje takmer päť desaťročí. Na umeleckú dráhu sa vydala nabádaná maliarom oceneným Munkácsyho cenou Jánosom Bozsóom.

Vždy bola hrdá na svoj slovenský pôvod. Okrem diel zachytávajúcich prírodu vytvorila nespočetné množstvo obrazov svojich írečitých slovenských rodinných príslušníkov, známych a priateľov oblečených v ľudovom kroji.

Samospráva mesta Malý Kereš v roku 1997 ocenila jej prácu pamätnou medailou „Za Malý Kereš“. V roku 1998 jej obrazy ocenil Poľovnícky kultúrny spolok „Bronzovým krížom Hubertus“.

Láska M. Simonovej Dulaiovej k prírode a v rámci toho k malokerešským mokradiam začala v detstve. Prázdniny často trávila na sálaši svojich krstných rodičov. Zbierala nezábudky, dokonca aj žaby a s údivom sledovala potok. Tieto zážitky boli pre ňu určujúce. Ako dospelá si kúpila malú kameru, aby aj prostredníctvom nej mohla zachytávať a prezentovať krásy prírody. Ako prvý nakrútila film „Vtáčkar“, jej druhý krátky film dostal názov „Včely medonosné“, ktorého predchodcom bola filmová etuda „Pracovníci zadarmo“, ocenená v roku 2008 „Cenou divákov“ na Festivale prírodných filmov v Pusztaszeri. Jej tretím filmom je „Requiem za chránenú rastlinu“, štvrtým „Zima v Turjánosi“. Posledný menovaný tiež získal „Cenu divákov“ na festivale prírodných filmov v roku 2006. Jej posledný film sa stal známym pod názvom „Bol raz jeden strom“ a je spomienkou na ďalšieho „kronikára“ Turjánosa, niekdajšieho učiteľa Józsefa Petrása. Celkovo nakrútila 18 krátkych a prírodopisných filmov.

Kameramankou, strihačkou a redaktorkou filmov v jednej osobe bola samotná maliarka, iba počítačovú postprodukciu zverila na kolegov. Keď obdivujeme jej diela, máme pocit, akoby sme stáli pri ich vzniku vedľa nej, veď počujeme šelest vánku, štebot vtákov a takmer cítime vôňu nádherných, pestrofarebných, chránených kvetov.

Mária o svojej tvorbe hovorí: „Moje obrázky sú pestré posolstvá pre diváka o kráse a láske k prírode. Svojimi maliarskymi a filmovými výtvormi sa neuchádzam o ocenenia, ale chcem odovzdať svoje poznatky a priniesť radosť všetkým záujemcom. Nech sa čo najviac ľudí dozvie, aké poklady ukrýva náš Malý Kereš a jeho okolie.“

Dielo Márie Simonovej Dulaiovej a malokerešský Turjános si skutočne zaslúžia byť súčasťou Obecnej zbierky hodnôt Malého Kereša.

Zuzana Bodová – zp

Foto: autorka