Rozhovor s bývalou riaditeľkou komlóšskej slovenskej školy Zuzanou Laukovou

31. júla odišla do dôchodku riaditeľka Slovenskej dvojjazyčnej základnej školy v Slovenskom Komlóši Zuzana Lauková. V tejto funkcii pracovala od 19. februára 2009. Asi je medzi nami málo takých, čo ju nepoznajú. Je veľmi aktívnou a váženou členkou miestnej slovenskej komunity. Je pravá – ako sa na Komlóši vraví – „Slováčka“. Nasledujúci rozhovor sa pokúsi zmapovať jej kariéru a vypátrať, odkiaľ sa berie Zuzkina nevyčerpateľná energia slúžiť komlóšskym Slovákom.

– Aké boli začiatky vášho pôsobenia?

– Vôbec to nebolo ľahké, lebo predošlí riaditelia sa pobrali na druhý svet, kým ešte boli na čele našej školy. Moja predchodkyňa Gabriela Mariková Fülöpová tiež náhle zomrela, takže som musela rýchlo prevziať jej agendu. Treba dodať, že som vtedy pôsobila, ako zástupkyňa riaditeľky, ibaže tak som mala úplne iné povinnosti. Nemala som sa od koho naučiť veci týkajúce sa riadenia školy. Nebol žiadny prechod, nebolo koho sa spýtať, keď som niečo nevedela, ale, chvála Bohu, postupne sa mi to podarilo.

– Pochádzate zo Slovenského Komlóša, takže ste chodili do tej školy, ktorú ste takmer 15 rokov riadili.

– Áno, ja som číročistá Komlóšanka. Chodila som ešte aj do tej škôlky na Orechovej ulici, ktorá teraz patrí k našej škole. Takže táto inštitúcia ma sprevádza od mojich štyroch rokov, v 1966 som prišla do slovenskej školy do prvej triedy, od 1974 do 1978 som chodila do Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe a potom som vyštudovala Vysokú školu pedagogickú Gyulu Juhásza v Segedíne, učiteľstvo slovenčiny a biológie. Po absolvovaní som hneď začala pracovať vo svojej Alma Mater a odvtedy som tam robila nepretržite 41 rokov. Len rok som bola doma na materskej dovolenke, v r. 1985, a potom som sa hneď vrátila do školy, lebo mi chýbal kolektív a moji študenti.

– Od začiatku ste vyučovali slovenčinu a biológiu?

– Prvé roky som pracovala v družine, vyučovala som biológiu a chémiu. Požiadal ma o to vtedajší riaditeľ, lebo vedel, že som študovala biochémiu. Potom som sa hneď stala triednou učiteľkou a začala som vyučovať aj ľudový tanec, najprv len v záujmovom krúžku. V roku 1971 sme založili Detský umelecký súbor Harmónia. Vtedy už bola riaditeľkou Anna Lehoczká. No a po zaniknutí pionierskej organizácie sme videli, že deti chcú niekam patriť, tak sme im poskytli možnosť na ľudový tanec vo väčšom kruhu. Následne som absolvovala kurz učiteľstva ľudového tanca kategórie C, získala som magisterský stupeň zo slovenčiny a zapísala som sa na školenie pre vedúcich pracovníkov verejných inštitúcií. Či mi veríte, alebo nie, nikdy som sa nechcela stať riaditeľkou, ja som mala radosť z toho, že môžem vyučovať deti a odovzdávať im vedomosti. Nemala som nikdy také veľké ambície, ale priniesol to život.

– Čo si myslíte, prečo sa vám podarilo dosiahnuť takú obdivuhodnú kariéru?

– Asi preto, lebo som sa vedela rýchlo prispôsobiť daným okolnostiam.

– Kedy ste si vybrali toto povolanie?

– Keď som bola mladá, s kamarátkami sme na ulici našli diáre a zošity, ktoré vyhodili z jednej kancelárie. Zobrali sme si ich a začali sme do nich písať, hrať sa za učiteľky. Ale úprimne vám poviem, že ani na gymnáziu som ešte nevedela presne čo chcem robiť. Keď sme boli už v maturitnom ročníku, začali sme debatovať so spolužiakmi, ako ďalej, no a piati sme sa prihlásili na učiteľské štúdium. Išli sme na prijímačky a zobrali nás. Ja som si vybrala aprobáciu slovenčina a biológia a došla správa, že sa nedá vybrať takú kombináciu. Mali sme možnosť vybrať si slovenčinu s maďarčinou, ruštinou a telocvikom. V tom čase bola kopa ruštinárov a maďarčinárov, tak som si vybrala telocvik. Len som nevedela dobre plávať. Zrazu zázračne zrušili tento výpis a mohla som ísť na biológiu. A čas dokázal, že to bola veľmi dobrá voľba, však z reálnych predmetov nemáme veľa učiteľov.

– Z čoho máte radosť vo vašom súkromnom a pracovnom živote?

– Všetkému sa viem tešiť. Mám radosť z toho, keď idem pomáhať seniorom na tanečné skúšky, lebo vidím medzi nimi mojich bývalých žiakov. Zohreje mi srdce, keď sa nad tým zamýšľam, že sme s nimi začali pracovať, keď boli ešte mladí a stále je pre nich dôležité, aby zachovali tanečnú kultúru našich predkov. Teší ma aj to, keď si sadnem medzi mandolínistov a zahráme si niečo. Momentálne som v slovenskom dome a upratujeme po akcii. Organizovanie nikdy nie je ľahká vec, ale keď sa jedna akcia podarí, tak mám z toho obrovskú radosť. A v súkromnom živote ma teší, keď môžem vidieť vnuka a vnučku. Bývajú pri Komárne, takže nemáme možnosť stretávať sa každý týždeň. Ja mám veľmi pozitívny postoj k životu, snažím sa odplašiť negatívne myšlienky a všímať si len to najlepšie. Treba sa radovať každodenným maličkým veciam. Dneska napríklad som sa tešila tomu, že ráno bolo príjemné počasie a svieži vzduch. A vždy mám radosť z mojich žiakov, sú veľmi šikovní.

– Na rozlúčkovej slávnosti kolegovia a žiaci pripravili pre vás veľké prekvapenie.

– Ja som nevedela o ničom. Veľmi dobre sa im to podarilo utajiť. Chystala som sa dokončiť svoj príhovor a zrazu zaznela pieseň „Komlóšske hodiny smutne bijú“ a od každej triedy som dostala jeden darček a kúsok mozaiky, ktorá po poskladaní zobrazuje celý učiteľský kolektív, personál a všetkých žiakov školy. Vtedy, keď sa robila tá fotka, ma zavolal primátor Zoltán Zsura na radnicu, že chce so mnou o niečom hovoriť. Vôbec mi to nebolo podozrivé, lebo som členkou zastupiteľského zboru. No a kým som tam bola, rýchlo spravili fotku. Bola som veľmi prekvapená. Ja veľmi zriedka plačem, ale vtedy som sa rozplakala. Potom som potrebovala obrovskú duševnú silu, aby som vedela uzavrieť školský rok. Mali sme aj záverečný obed a tam na mňa čakalo druhé prekvapenie, lebo kolegovia mi kúpili pavilónik do záhrady a hojdaciu posteľ. Kým som nebola doma, naši údržbári to zmontovali v mojom dvore a ja som vlastne dostala toho fotku. Pozerám, idem si oči vyočiť, je mi to povedomé, tak mi prezradili, že keď sa vrátim domov, môžem si to hneď vyskúšať. Boli veľmi milí, ďakujem im!

– Čo budete robiť, ako čerstvá dôchodkyňa?

– Naďalej pokračujem v škole ako externá spolupracovníčka. Budem vyučovať biológiu. Ako som už spomínala, som členkou miestneho zastupiteľského zboru v kultúrnom a školskom výbore. Som predsedníčkou miestnej slovenskej samosprávy a ešte ma zvolili za predsedníčku Organizácie komlóšskych Slovákov. Budem naďalej pomáhať našim tanečníkom. Práve sa chystáme na súťaž Vo víre tanca s jednou choreografiou. Budem naďalej členkou Mandolínového orchestra Tremolo.

– A vidíme vás vždy pomáhať aj okolo Slovenského domu.

– To je ako rodinný dom. Stále je nejaká robota, tak sa snažím, podľa svojich možností, vybrať svoj podiel.

Ďakujem pekne za rozhovor a želám vám veľa síl a radosti vo vašom živote!

Bence Püski-Liker

Foto: archív