Vývrtky jazykovej kultúry

Nie som zástancom nízkej jazykovej kultúry. Naopak - dráždi ma, že mnohí renomovaní spisovatelia bežne používajú väzbu „vzhľadom k“ namiesto „vzhľadom na“, desaťročia sa prihovárajú verejnosti z rozhlasu výrazom „zajímavý“ namiesto „zaujímavý“, netušia, kde sa píšu čiarky, atď...

Na druhej strane som už konštatoval, že neexaktné vedy sú paródiou exaktných vied. Netýka sa to len literárnej vedy, či vied o iných umeleckých disciplínach, ale aj jazykovedy. Slovenskí lingvisti popri oprávnených normatívnych požiadavkách neraz komicky vytláčajú z našej materčiny slová, ktoré pochopiteľnou zhodnou okolností existujú aj v češtine (v rovnakej alebo podobnej forme), a uprednostňujú pred nimi írečité slová latinského pôvodu (namiesto pravítka lineár, namiesto stretu konflikt). Špecifickým prípadom je subštandardný výraz „sranda“, ktorého problém nespočíva v českom pôvode, ale vo významovom základe označujúcom fekálie. Najvhodnejším slovenským (i českým) spisovným ekvivalentom je zrejme zábava, hoci jazykovedci nám radšej ponúkajú rázovitý špás (nemeckého pôvodu) či rýdzi humor (latinského pôvodu).

V niektorých prípadoch uplatňovanie puristických tendencií vytvára veselé nedorozumenia - napríklad schodisko označuje rovnako veľký schod, ako aj súbor schodov normálnej veľkosti (schodište). Slovo pravítko by sa konzekventným poslovenčením zmenilo na pravidlo, čo by tiež mohlo byť zdrojom smiešnych nepochopení.

Úprimne povedané, človek, ktorý nemá starý šesťzväzkový Slovník slovenského jazyka, ale iba aktuálny Krátky slovník slovenského jazyka či prvý diel najnovšieho Slovníka súčasného slovenského jazyka, sa nikdy nedozvie, ako sa správne nazýva detská pomôcka na chodenie, ktorá sa dozaista nachádza mimo významového rozptylu pojmu chodidlo. V praxi sa nesprávne používa termín „chodítko“, podľa spomínaného starého slovníka je korektným slovenským ekvivalentom behúľ a podľa predznamenanej latinizujúcej logiky našich lingvistov by svojráznym slovenským rovnocenným pojmom mohol byť mobilizátor, presnejšie infantilný mobilizátor.

Slovenčina - ako každý jazyk - je dosť nelogická a nedokonalá. Pojmom bielizeň označujeme textílie všetkých farieb, ktoré by sa mohli špecificky nazývať „modrizeň“ atď. Podobne mrkva je červenou zeleninou, teda „červeninou“. V slove bezpečnosť sa skrýva český základ „péče“, takže správne by sme mali mať bezstarostnosť (štátnu, verejnú, medzinárodnú i osobnú). (V tomto zmysle treba prepracovať metodiku Ústavu pamäti národa a príslušnú legislatívu.) Aj v slove osoba je český pôvod („národ sobě“) a korektná forma by teda mala byť „oseba“, lenže českú „sebevraždu“ nahrádzame slovenskou samovraždou, takže definitívne slovenským tvarom by mala byť „osama“ (mimochodom Osama bin Laden je anglická transkripcia mena Usáma bin Ládin).

Samostatnú kapitolu tvoria významové nezrovnalosti dvojíc slov: rukavice - nohavice, rukávy - nohávy, ponožky - poručky. Zaujímavým protirečením je fonetický prepis slov džem, džez, džús a dôsledne slovenská výslovnosť slov bufet, busta, debut.

Slovenským jazykovedcom sa väčšmi páčia črty ako (naostatok vraj knižné) rysy našich tvárí, ale naše postavy majú naďalej obrysy, a nie občrty, ba čo viac k našim povahovým črtám patrí veľkorysosť, nie veľkočrtosť.

Jedná sa na trhu, na vyšších spoločenských úrovniach sa koná a rokuje, ale na súdoch sa naďalej pojednáva a vedie pojednávanie. Vhodnejšie ako vyjednávať je rokovať, ale na najvyššej úrovni (napríklad o mieri) rokujú vyjednávači.

Na záver mi dovoľte už len logicky nahradiť nešťastné slovo spisovateľ. Jednou z možností je novotvar „spisbár“ (veď ide o umelca, ktorý sa zaoberá spisbou podobne ako sa rezbár zamestnáva rezbou či maliar maľbou). Do úvahy prichádza aj neologizmus „spisca“ (podľa pojmu tvorca, ktorý sa zapodieva tvorbou). Tretím riešením je „spisáč“ (podľa termínu oráč, ktorý sa venuje orbe).

Tak to by bolo na dnes vari dosť vývrtiek jazykovej kultúry.

Pavol Janík