Z Oravy do Patagónie ● Pred 80 rokmi zomrel Martin Kukučín

Aj osemdesiat rokov po svojej smrti Martin Kukučín, občianskym menom Matej Bencúr (1860-1928), rodák z oravskej Jasenovej, ostáva popredným klasikom slovenskej literatúry a pripravované vydanie niektorých jeho prác tiež potvrdzuje jeho miesto v zlatom fonde nášho písomníctva.

Po štúdiách medicíny v Prahe Kukučín odchádza v polovici deväťdesiatych rokov na dalmátsky ostrov Brač za lekára, odkiaľ sa po trinástich rokoch vydá i s manželkou medzi juhoslovanských vysťahovalcov v Chile. Usadil sa v meste Punta Arenas, kde bol obľúbeným lekárom a funkcionárom viacerých svojpomocných spolkov Až po prvej svetovej vojne sa nakrátko vrátil do svojej vlasti, osud však chcel, aby svoj život dožil tam, odkiaľ pôvodne odišiel.

Prvým zdrojom Kukučínovej tvorby je jeho rodisko. Autor sa čoskoro prejavil ako plodný poviedkar. Od komiky a humoru prechádza k rozboru sociálnych pomerov a ľudských osudov. Z počiatočného obdobia pochádzajú napríklad dobre známa Rysavá jalovica a vynikajúca psychologická štúdia Neprebudený, príbeh o mrzákovi Ondrášovi Machuľovi a krásavici Zuzke Bežanovie. Postavy i ovzdušie z čias gymnaziálnych štúdií autor načrtol v príbehu o mladej študentskej láske Mladé letá. (1889). Rozprávač tu vstupuje do deja i so svojimi vlastnými problémami, čo je v slovenskej próze novinka.

V predstavách a cítení mnohých slovenských čitateľov sa Kukučínovo meno často spája s Hviezdoslavovým. Podobnosť nie je len v ich oravskom pôvode. Hviezdoslav v jednej svojej básni túži zveriť sa celý svojmu ľudu. Aj Kukučín sa od samého počiatku snaží stotožniť svoju umeleckú cestu s cítením a myslením hrdinov svojich poviedok. Na rozdiel od Vajanského národná idea je preňho predovšetkým otázkou demokracie. A takto chápe aj úlohu slovenského zemianstva. Nanajvýš zhovievavo ironicky, ako to vyjadril aj v poviedke Keď báčik z Chochoľova umrie... (1890).

Odchodom do Dalmácie sa začína v jeho tvorbe nové, tentoraz už románové obdobie. Tam vzniká jeho vrcholné dielo Dom v stráni, ktoré vyšlo časopisecky v r. 1903-1904. O čom je tento Kukučínov román? Prezrádza nám to pôvodné motto, citát z talianskeho básnika Leopardiho: „Dve veci má svet - lásku a smrť“. V tomto prípade lásku sedliackej dcéry Katice Beracovej k synovi statkára Nikovi Dubčicovi a súbežne smrť hrdého sedliaka Mateho Beraca. Dom v stráni je realistickým obrazom dalmátskeho mestečka, obrazom oslavy a zároveň zániku tradičného sedliactva. Mateho syn už nepôjde v otcových šľapajach, ale stane sa robotníkom a dcéra sa tiež vydá do mesta - za robotníka. A na protiklade rozumu a citu sa rozpadne i láska Katice a Nika.

V ďalších rokoch v Kukučínovej tvorbe nastáva dlhšia odmlka. Až roku 1922 vychádzajú na Slovensku úryvky z jeho cestopisu z Latinskej Ameriky Prechádzka po Patagónii. Medzitým intenzívne pracuje na románovej kronike Mať volá, s podtitulom Ohlasy z obce roztratených, ktorej prvý zväzok vyšiel r.1926. Vracia sa v nej k problému bohatstva, rovnosti a šťastia. „V slobode práce“, hovorí, „je koreň slobody a pokoja medzi ľuďmi. Slobodní jednotlivci môžu tvoriť slobodnú obec...“

Po prvej svetovej vojne sa Kukučín vo svojej tvorbe obrátil do minulosti. Román Lukáš Blahosej Krasoň (1929) je o láske štúrovského básnika Sama Bohdana Hroboňa k českej vlastenke Bohuslave Rajskej. Na tomto pozadí autor takto osvetľuje česko-slovenský vzťah:

„Česi musia vychovávať Slovákov, Slováci Čechov. Obaja bratia sa musia podložiť tej kázni (disciplíne - pozn. autora). Koľko si požičia z duchovného pokladu bratovho, toľko mu musí hľadieť vrátiť zo svojho, ale nie z pliev a kúkoľa: z čistého, ťažkého zrna. Tak vychovaní bratia budú ozaj bratia... Budú seberovní i rodní: ak i nemajú tú istú reč, budú mať tú istú myseľ, záľubu, lásku a tú istú hviezdu.“

Keby sme mali pokiaľ možno čo najstručnejšie zhrnúť Kukučínov prínos ako priekopníka a dovŕšiteľa literárneho realizmu, mohli by sme povedať, že otvoril slovenskej próze nové obzory najmä tým, že do nej vniesol prostého dedinského človeka. Poznal ľud, jeho zmýšľanie, mravy i protirečenia a veľa z toho našlo trvalý výraz v jeho diele.

O. Kníchal