Počas nedávnej návštevy Sarvaša som si vo vstupnej hale Osvetového strediska Petra Vajdu všimla maľby, ktoré vzbudili pozornosť okoloidúcich. Neskôr som sa dozvedela, že ide o diela výtvarného umelca Michala Hanigovského žijúceho v Sarvaši.

- Ste slovenským štátnym občanom, ktorý žije v Sarvaši. Ako je to vlastne?

- V roku 1968 sme sa presídlili sem, do Maďarska a od tých čias tu píšem básne, publikujem ich v novinách Szarvasi Hét, ale aj maľujem a robím sochy. Čiže pestujem našu slovenskú sarvašskú kultúru.

- Publikujete po slovensky?

- Len po slovensky, áno. Myslím si, že je to fajn, to mi ide zo srdca...

- Hovoríte, že ste sa presídlili do Maďarska v šesťdesiatom ôsmom roku. Rodičov ste mali presídlencov z Maďarska?

- Mamička bola presídlenka, na Slovensku sa zoznámila s otcom. On pochádzal z Liptovského Mikuláša, bol vojak z povolania. Ja som bol jedináčik. V Maďarsku som sa musel naučiť najťažšiu reč. Išlo mi to ako v lete na saniach, ale teraz už hovorím perfektne, chvalabohu.

- Koľko ste mali rokov, keď ste sa presťahovali do Maďarska?

- Trinásť. Bol som malý chlapec.

- Aké spomienky máte na to obdobie?

- Boli to ťažké chvíle, maďarská gramatika mi vždy robila šarapatu.

- Patríte medzi tých šťastlivcov, ktorí sa živia umením?

- V Senondreji (Szentendre) som mal veľa známych umelcov, od ktorých som sa veľa naučil, napr. pána Barcsayho. V Békešskej župe to bol sochár Béla Mladoniczky, dobré rady mi poskytli akademický maliar Károly Gaburek, János Várhegyi, Győző Takács a iní. Viete, časy sa zmenili. Jeden odišiel do iného kúta vlasti, druhý sveta... V poézii i vo výtvarnom umení môžem prejavovať lásku k slovenskej vlasti, nech som kdekoľvek, a toho si viem veľmi vážiť.

- Aké motívy spracúvate? Na obrazoch vidím Kereš a Dolnú zem. A čo sa týka básní?

- Spracúvam to, čo mi prináša život, prostredie, ktoré ma obklopuje. Formou veršov, ale i obrazov či sôch.

- Možno povedať, že ste si v Sarvaši našli svoj druhý domov? Ako ste sa zžili s mestom?

- Zo začiatku to bolo veľmi ťažké, postupne som si zvykol. Keďže som nevedel po maďarsky, nemohol som komunikovať s deťmi a tie sa mi niekedy posmievali. Keď som sa naučiť po maďarsky, na čo som hrdý, veď je to ťažká reč, prijali ma medzi seba.

- Ja som myslela na tunajšiu slovenskú komunitu...

- Zapojiť sa do dolnozemského slovenského krvného obehu bolo trošku ľahšie. Všímal som si staré babky, zvyky, tradície, ktoré sem priniesli ich predkovia... Nevravím, že dnes už vymierajú, ale treba pracovať na tom, aby sa zachovali. Ja k tomu môžem prispieť tým, ak ich zachytím na plátne, vryjem do dreva či do kameňa. Keď už raz mám talent darovaný od Boha, tak ho musím využiť. Zobrazujem aj svoje spomienky zo Slovenska, ale aj zážitky zo sarvašského trhu, kde počujem slová, ktoré ma inšpirujú a keď prídem domov, predstavujem si, ako tu mohli kedysi žiť. Modernizmus nemám moc v láske, radšej realitu. Keď sa niekto pozrie na môj obraz, aby videl, že je na ňom starý človek.

- Študovali ste výtvarné umenie?

- V Senondreji som absolvoval kurz výtvarného umenia. U Bélu Mladoniczkého v Békešskej Čabe sme každý týždeň mali konzultačný deň, na ktorom sme sa zišli z rôznych kútov župy. Tam sme priniesli svoje práce, porota ich posúdila podľa toho, čo môže ísť na výstavu a čo nie.

- Z Dolnej zeme pochádza niekoľko chýrnych umelcov, ktorí sa presadili vo svete. Myslím tu na čabianskych rodákov Lukoviczkého a Ezüsta, na sarvašského Pavla Korbela. Máte také ambície, že by ste mohli spájať maďarský a slovenský výtvarný život?

- Mám takéto ambície. Plánujem navštíviť svoje rodné mesto Trenčín a porozprávať sa s pánom primátorom. V trenčianskej synagóge by som chcel urobiť výstavu sôch a olejomalieb. Je to ťažká úloha, ale nie nesplniteľná. Keď si človek vytýči cieľ, tak ho aj dosiahne.

Za rozhovor ďakuje Alžbeta Račková