9. januára 2004 ● Príspevky z Ľudových novín

VZ CSS neodmieta registráciu

Zamyslelo sa nad tým?

Z predvianočného čísla Ľudových novín som sa dozvedel, že Valné zhromaždenie Celoštátnej slovenskej samosprávy (VZ CSS) neodmieta registráciu národnostných občanov pred voľbami do menšinových samospráv. Ako potenciálny volič, ktorý sa nikdy netajil svojou nemaďarskou národnosťou (takmer dvadsať rokov som zastával aj funkcie v národnostných organizáciách, vrátane tej najvyššej, Zväzu Slovákov v Maďarsku), musím protestovať proti tomuto rozhodnutiu.

Nepochybujem, že VZ CSS schválilo svoje rozhodnutie demokratickým spôsobom, teda hlasovaním prítomných členov. Takže nejde o mienku jedného človeka, alebo malej skupiny funkcionárov, ale z právneho hľadiska o legitímne stanovisko vrcholového orgánu menšinového samosprávneho systému. Ľudové noviny nepíšu o tom, či bola pred hlasovaním diskusia, v ktorej by mohli odznieť aj odlišné názory. Možno boli, možno neboli. Koniec-koncov vyzerá to teraz tak, akoby celá tunajšia slovenská menšina jednotne súhlasila s registráciou, akoby naši Slováci nemali obavy z potenciálneho zneužívania predvolebných zoznamov v nepredvídateľných situáciách.

Nie sme rovnakí. V kruhu tých Slovákov, ktorých bližšie poznám, lebo sa s nimi často schádzam, nie je zvykom demonštrovať svoju národnostnú príslušnosť. Staršie generácie majú osobné, často negatívne skúsenosti z minulosti. Stredné a mladšie generácie žili už v lepších časoch, ale takmer nikto sa nemôže pochváliť s pozitívnymi zážitkami. Ich konklúzia zo života znie asi takto: byť Slovákom v Maďarsku málokomu pomôže v niečom, ale môže dostať človeka do nepríjemnej situácie. Stačí si pozorne vypočuť reči niektorých politikov (je ich veľa), ktorí sľubujú razantnejšie národné smerovanie štátnej politiky, ak sa dostanú k moci, v mene a v záujme všetkých Maďarov doma a v susedných krajinách. Títo politici rátajú s desať miliónmi Maďarov na území Maďarskej republiky, z čoho vyplýva, že nás ani neberú na vedomie. Okrem toho vytvárajú také politické ovzdušie, v ktorom sa očakáva od národnostného občana, aby sa dištancoval od politickej línie materského štátu. Je to žiadúce, ak sa chce vyhýbať nepríjemným poznámkam, ak chce, aby ho považovali za „nášho", teda za dobrého občana svojej vlasti. Lebo, ako nás učia, pre každého dobrého občana Maďarskej republiky má byť prioritnou otázkou bojovať za („nadhraničné") znovuzjednotenie celého maďarského národa. A komu pomohlo kedykoľvek v histórii byť „menej dobrým" občanom?

Po takýchto úvahách sa človek ľahko dostane k záveru, že najpokojnejší život má ten, kto sa nechá asimilovať. Ak sa však nechce vzdať svojich koreňov, ale pritom ani život si nechce zbytočne komplikovať, najlepšie je nezviditeľniť tie korene. Rozhodne nie je múdre upozorniť spoločnosť na to, že je inakší. Človek nikdy nevie, ktorý z kolegov, nadriadených alebo susedov mu ten „cudzí pôvod“ môže mať za zlé. Záver: nech sa ide registrovať ten, kto z toho môže niečo získať. Napríklad funkciu.

V meste, v ktorom mám trvalé bydlisko, nie je miestna slovenská menšinová samospráva. Ani nebude, lebo aj bez registrácie je tu málo Slovákov. Napriek tomu dám sa registrovať. Beztak každý o mne vie, že som Slovák. Dokonca niektorí len toľko vedia o mne. Túto moju „zvláštnosť" si ľudia zapamätali. Teda každý ma už mohol zaradiť na miesto, kam patrím podľa jeho národného presvedčenia. Veľa mi už nemôže škodiť, ak sa o mne rozšíri (lebo sa rozšíri, veď aj vo volebných komisiách sedia len ľudia), že som sa dal registrovať ako Nemaďar. Okrem toho mi už veľa nechýba ani k dôchodku.

Ale ako mám poradiť svojim deťom? Obidve maturovali na čabianskom dvojjazyčnom gymnáziu. Dcéra dokonca študovala v Košiciach, kde získala doktorský titul veterinárneho lekára (ktorý na území Maďarskej republiky nie je platný). Formálne by teda mohli byť „registrovateľné", ale... Som zvedavý, že ako poradia svojím deťom tí členovia VZ CSS, čelní predstavitelia miestnych slovenských samospráv a aj tej našej celoštátnej, ktorí ich už ani do slovenských škôl nedali? Zamysleli sa nad tým, keď hlasovali za registráciu? Zamysleli sa nad tým, koľkým spoločensky neaktívnym, ale zato citovo (aspoň čiastočne) Slovákom môže registrácia spôsobiť ťažkú dilemu? Dilemu: či sa dať registrovať, alebo nie? Ako zareagujú ľudia okolo mňa, ak sa dozvedia, že som registrovaný Slovák? Ako môžem tvrdiť o sebe, že som Slovák, ak nemám odvahu dať sa registrovať?

Na základe dôverných rozhovorov s hore spomínanými Slovákmi, ktorých bližšie poznám, viem, že takúto dilemu mávajú aj pri sčítaní ľudu. Veď napokon prečo je to, že len každý šiesty z odhadnutého počtu Slovákov sa hlásil za Slováka aj pri poslednom sčítaní ľudu? Zamysleli sa hlasujúci členovia VZ CSS nad tým, aké následky môže mať, ak počet registrovaných Slovákov bude podobne nízky (alebo ešte nižší)? Prečo by mali venovať miestne väčšinové samosprávy pozornosť primeranú skutočnej veľkosti miestnej slovenskej menšiny, ak sa len hŕstka jej príslušníkov dala registrovať? Prečo by mali vlády Maďarskej republiky a Slovenskej republiky poskytnúť všetky terajšie finančné zdroje aj tej budúcej CSS, ktorá vzniká pri nasledujúcich voľbách na základe viacnásobne menšieho počtu hlasov ako bol počet hlasov v predošlých voľbách? Zamysleli sa nad tým, aká bude cena toho, čo získajú registráciou? Jediná výhoda registra bude, že sa obmedzí etnobiznis. A koľko bude tých nevýhod, z ktorých som spomenul len niekoľko?

Matej Šipický

Problém je vo volebných predpisoch

V správe pre internetový časopis Etnonet predseda Úradu pre národné a etnické menšiny Antal Heizer uviedol, že celoštátne menšinové samosprávy do 15. januára mohli zaujať stanovisko k novele menšinového zákona. Súčasťou tohoto procesu, pravdepodobne začiatkom februára, budú konzultácie na pôde ÚNEM, ktorých najdôležitejším rokovacím bodom má byť modifikácia príslušných právnych noriem. A. Heizer zároveň konštatoval, že hoci aj v materiáloch týkajúcich sa úpravy zákona badať početné nedostatky, najväčší problém spočíva v návrhu volebných predpisov.

Bytostný problém našej národnosti

Na margo 25. výročia vydania Výhonkov

V dejinách ľudstva 25 rokov nie je veľké obdobie, ale v živote jednotlivcov štvrťstoročie predstavuje asi tretinu celého života, čo znamená aj to, že autori Výhonkov sú dnes už všetci na dôchodku.

V roku vydania antológie Výhonky som sa o nej zmienil o. i. tak, že tento vydavateľský čin bude mať význam iba vtedy, ak bude mať v okruhu ďalších generácií literárne tvorivých pokračovateľov. Ale zároveň som sa vyjadril aj o tom, že spisovateľský a taktiež i čitateľský dorast sa môže vychovávať najefektívnejšie v školách, kde sa všetky predmety vyučujú v slovenskom jazyku. Tu sa najskôr pestuje a zachováva aj národnostná identita žiakov.

Priemerný vek našich spisovateľov je neobyčajne vysoký. Spočiatku bol nad päťdesiatkou, neskoršie, keď sa zapojila do literárnej tvorby i mladšia generácia, bol nad štyridsiatkou. Príčinou toho je, že publikačné možnosti sa otvorili pre nás iba od r. 1978, keď vyšla antológia Výhonky. Avšak po zmene režimu aj tieto oneskorené možnosti sa stávali čoraz užšími, až natoľko, že nateraz mnohí máme v zásuvke zredigované rukopisy, ktoré už dávno čakajú na vydanie.

10. a 20. výročie vydania antológie Výhonky sme naozaj dôstojne oslávili, uvedomujúc si, že tento vydavateľský čin v r. 1978 bol epochálneho významu v živote našich spisovateľov, ba aj celej našej slovenskej pospolitosti. Lebo slovenský spisovný jazyk a literatúra (tak beletria, ako i vedecká odborná literatúra) je základom našej národnostnej kultúry, identity, ba existencie.

Vo vývine povojnovej slovenskej literatúry v Maďarsku antológia Výhonky bola prvá homogénna antológia, ktorá obsahovala iba beletriu: básne a prózu piatich autorov. Oproti tomu heterogénna antológia Hrušky mamovky Špiakovej, ktorá vyšla r. 1955, bola zmiešaninou nesúrodých žánrov. Obsahovala príspevky z oblasti poézie, prózy, histórie, lingvistiky, národopisu atď. Jej obrovský význam však spočíva práve v tom, že tu sa v zárodočnom stave spoločne prejavila tvorba krásnej a odbornej literatúry.

Tu treba spomenúť ešte antológiu Ozveny rovín, ktorú zostavila Ľubica Bartalská a vydala Matica slovenská v Bratislave r. ? Táto publikácia obsahuje básne a prózu ľudových spisovateľov z medzivojnového obdobia, ktorí iba sporadicky publikovali v niektorých cirkevných časopisoch a v Čabianskom kalendári. Spomedzi nich samostatnú básnickú zbierku vydali iba Ján Gerči, Ján Sekerka a Štefan Hudák, a to vlastným nákladom. Význam tejto antológie spočíva o. i. v tom, že ľudoví spisovatelia konečne dostali primeranú publicitu a zaujali dôstojné miesto vo vývine slovenskej literatúry v Maďarsku.

Básnik Juraj Antal Dolnozemský a jeho bývalý komlóšsky kolega a rovesník Pavol Samuel z ohľadu generačného, jazykového, štýlového a tematického predstavujú určitý prechod od našich ľudových spisovateľov medzivojnového obdobia k niektorým našim súčasným predstaviteľom poézie. Ich básnická tvorba vlastne zabezpečuje kontinuitu našej poézie, vytvorenej v celom poslednom storočí.

K výhonkom našej literatúry patria aj ďalšie antológie, ako je Fialôčka, fiala, Chodníky a Cesty, autori ktorých začali postupne vydávať svoje samostatné knižky, akoby puky a kvety na výhonkoch jarnej ratolesti. Toto bol ten ozaj obdivuhodný rozkvet vo vývine našej literatúry, ktorý sme inými slovami nazývali mimoriadnou tvorivou a publikačnou explóziou osemdesiatych rokov.

Základom tejto tvorivej aktivity z jednej strany bola okolnosť, že v čase vydania antológie Výhonky dosiahla svoj tvorivý vek generácia, ktorá absolvovala slovenskú dvanásťročnú školu v Budapešti a v Békešskej Čabe, kde sa do r. 1960 všetky predmety vyučovali v slovenskom jazyku.

Z druhej strany v čase vydania Výhonkov prvýkrát v dejinách našej národnej menšiny bolo zabezpečené sústavné a plánovité vydávanie národnostnej literatúry. Maďarský štát týmto gestom hodlal kompenzovať nevýhodu, ktorá nastala v našom školstve, keď r. 1960 pre nedostatok slovenských odborných pedagógov boli zrušené jednojazyčné školy a stali sa dvojjazyčnými.

Za totálnej diktatúry komunistov v oblasti národnostnej politiky bola deklarovaná tzv. zásada automatizmu, čo malo znamenať, že asimilačný proces netreba ani urýchľovať, ani spomaľovať. V skutočnosti však asimilácia sa značne urýchlila o. i. v dôsledku toho, že keď pedagógovia škôl s vyučovacím jazykom slovenským odišli do dôchodku, na ich miesto nastúpili maďarskí odborní profesori, ktorí neovládali slovenský jazyk. Totiž ministerstvo školstva premeškalo svoju povinnosť, keď sa nepostaralo vopred o vzdelávanie slovenských odborných profesorov na každý predmet, ba nezabezpečilo žiaduce podmienky ani pre permanentné vytváranie slovenskej inteligencie vôbec. Našich slovenských maturantov posielali ďalej študovať na vysokú školu, resp. univerzitu v prevažnej väčšine na odbor slovenčina - ruština.

Pri príležitosti 10. výročia vydania antológie Výhonky v prvom čísle nášho časopisu SME, ktorý po päťročnej existencii zanikol pre nedostatok financií, som uverejnil báseň Naraz, ktorej prvá a posledná strofa znie takto:

Niečo sa začalo.

Niečo sa skončilo.

Stalo sa to naraz.

Vydaním antológie sa začala sľubne rozvíjať slovenská literatúra v Maďarsku, a začala sa zároveň nebezpečne zrýchľovať asimilácia. Stalo sa to naraz.

V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch postupne prebiehal proces výmeny jazyka, keď naši Slováci, ba aj naši slovenskí pedagógovia sa aj medzi sebou začali zhovárať po maďarsky. Ich komunikačným jazykom sa stala maďarčina tak v škole, ako i v rodine, a, samozrejme, aj vo verejnom živote. Česť výnimkám!

Príčinou tohto procesu bola nedostatočná slovná zásoba, spôsobená absenciou jednojazyčných slovenských škôl. V roku vydania antológie Výhonky na I. celoštátnej konferencii národnostných pedagógov štátny tajomník János Gosztonyi o. i. povedal:

Urbanizácia (podľa mňa: buldozérová politika - pozn. autora) nemôže spôsobiť nevyhnutné zrýchlenie asimilačného procesu. Realizácia národnostnej politiky závisí aj od uvedomelosti národnostných pedagógov. Najhlavnejším cieľom má byť znižovanie počtu typu národnostných škôl, v ktorých sa vyučuje národnostný jazyk ako jeden z predmetov, a zvyšovanie počtu škôl s vyučovacím jazykom národnostným.

Od tej doby prešlo 25 rokov, ale v tejto veci sa neurobilo vôbec nič! Aj preto nemôžeme zazlievať našim básnikom a prozaikom, že sa v svojich dielach zaoberajú aj bytostnými otázkami našej odumierajúcej národnosti. Dobre totiž cítili, že ak sa nezavedú ihneď jednojazyčné slovenské škôlky a školy v potrebnom počte a na želateľnej úrovni, vtedy naša národnostná literatúra ostane iba posledným svedectvom o tom, že na území Maďarska dakedy žili aj Slováci.

Profesor Karol Hrdlička, komlóšsky evanjelický farár, v r. 1931 na ženevskom kongrese menšín o. i. povedal: Keď skúmame položenie niektorej menšiny v niektorom štáte, nedívajme sa na minoritné zákony, ale na ich uplatňovanie a na účinky týchto zákonov. Keď toto aplikujeme na Maďarsko, vidíme, že maďarské zákony týkajúce sa menšín nie sú špatné, dalo by sa im vytýkať to i to, avšak uplatňovanie týchto zákonov smeruje tam, aby menšiny boli úplne asimilované väčšinovým národom.

Akoby to Hrdlička bol hovoril dnes.

Gregor Papuček v svojom príspevku na Stálej konferencii slovenskej inteligencie Slovakia plus o. i. povedal:

- My, Slováci nie sme vinní v tom, že sme v takom stave, v akom sa dnes nachádzame. Sme takí, akými nás vychovali okolnosti, v ktorých sme žiť museli, a ktoré sme si nie sami zvolili. Mnohým našim Slovákom - nie ich vinou - chýba slovenské povedomie, a keďže v maďarských školách tvorbu Karola Kuzmányho nevyučovali, mnohých „zvedie dar“, a ešte viac z nich „skloní hrozba“.

Alexander Kormoš

Zrušia zákon o zahraničných Slovákoch?

Pred vstupom do Európskej únie musí Slovensko zmeniť zákon o krajanoch. Vládny splnomocnenec Claude Baláž ho navrhuje zrušiť a prijať štátnu politiku starostlivosti o Slovákov v zahraničí. "Zákon v súčasnej podobe je už prežitý," konštatoval Baláž. Vláde preto predložil koncepciu na desať rokov. Jej prijatím by krajanský zákon zanikol. Zrušili by sa tak aj preukazy zahraničného Slováka. Systém preukazov nepovažuje Baláž sa najšťastnejší. Žiada ale pre zahraničných Slovákov osobitnú kapitolu v štátnom rozpočte a predovšetkým viac peňazí na ich podporu. Starať by sa o nich mal nový úrad. Baláž zdôraznil, že ide nielen o slovenských potomkov, ale aj o slovenských občanov, ktorí sú trvale vonku. V súčasnosti zo Slovenska odchádza ročne asi desaťtisíc ľudí, po vstupe SR do Európskej únie sa podľa neho vysťahuje ešte viac, prevažne vzdelaných ľudí.

Do nového úradu by prešli zamestnanci a agenda z viacerých rezortov a kancelárie vládneho splnomocnenca. S takýmto riešením podľa Baláža súhlasí aj ministerstvo financií. Slovákom v zahraničí by mala vláda zabezpečiť stály kontakt s materinským jazykom a kultúrou. Súčasný systém podpory cez granty je podľa neho nedostatočný. V zahraničí je zhruba dva a pol milióna osôb slovenského pôvodu. SR ich nepodporuje priamo. Cez granty rozdelila minulý rok viac ako päť miliónov korún, podľa Baláža by im mala venovať 50 miliónov.

Maďarsko dá tento rok krajanom viac ako osem miliárd forintov, úrad pre Maďarov v zahraničí má rozpočet ďalších 471 miliónov forintov a 96 pracovníkov. Niektoré štáty, ako Taliansko, Francúzsko či Španielsko, garantujú dokonca zastúpenie krajanov v parlamentoch. Postavenie krajanov doteraz upravuje zákon, ktorý ale nevyhovuje pravidlám EÚ. Ku dňu vstupu budeme musieť zrušiť posledné zvýhodnenie - právo na prechodný pobyt a možnosť zamestnať sa v SR. Toto ustanovenie by diskriminovalo ostatných cudzincov. Mnohé výhody mali od začiatku deklaratívny charakter - napríklad právo byť prijatý na vysokú školu či získať štipendium, ktoré mal každý cudzinec. Baláž kritizoval aj 20-tisícforintové poplatky pri žiadosti o štátne občianstvo, ktoré si mnohí krajania, napríklad z Ukrajiny alebo bývalej Juhoslávie, nemôžu dovoliť.

(s-ef)

Folklórna skupina Rozmarín vo Veňarci

Tri desaťročia na javisku

Po desaťročia byť niečomu verný je jedinečná a čestná vec. Najmä keď ide o činnosť, ktorú človek vykonáva popri zamestnaní, vo voľnom čase. Popri rodine a práci okolo domácnosti... Pred 30. rokmi si hádam ani zakladajúci členovia pávieho krúžku vo Veňarci, neskôr Folklórnej skupiny Rozmarín, neboli mysleli, že raz oslávia toto okrúhle výročie a to spolu so súčasnými členmi súboru.

Neutekajme však tak rýchle dopredu... Vráťme sa do roku 1973, keď sa hŕstka oduševnených veňareckých žien a mužov pod vedením Anny Hudeczovej rozhodla založiť v tejto prekrásnej novohradskej slovenskej osade páví krúžok. Týchto ľudí viedla snaha zachrániť, pestovať a ďalej obohacovať klenotnicu slovenských ľudových tradícií. Spomedzi šiestich zakladateľov dvaja sa už, žiaľ, nemohli zúčastniť jubilejného galaprogramu usporiadaného vlani v decembri v Kultúrnom dome vo Veňarci. Chýbala i zakladateľka a bývalá vedúca pávieho krúžku Anna Hudeczová, ale jej duch bol na niekoľko hodín veľmi intenzívne prítomný medzi oslavujúcimi.

Veľkolepý galaprogram poctili svojou prítomnosťou popri domácich záujemcoch, bývalých a súčasných členoch Rozmarínu i hostia zo vzdialených kútov Maďarska, ako i zo spriatelených osád z materskej krajiny - z Hrušova a Veľkého Krtíša. V kultúrnom dome nestačili stoličky, niektorí diváci museli počas celého trojhodinového jubilejného programu stáť, ale ani to ich nemohlo odradiť.

Prítomných privítali v mene Slovenskej menšinovej samosprávy vo Veňarci a miestnej pobočky Zväzu Slovákov v Maďarsku predsedníčka voleného zboru Anna Vravušková a podpredsedníčka Ružena Komjáthyová, ktoré boli skvelými moderátorkami popoludnia. Podali krátky historický prehľad činnosti skupiny, dozvedeli sme sa, že v súbore sa vystriedalo vyše 150 členov a meno Rozmarín prijali iba pred 10. rokmi, v júli 1993, keď sa vlastne „znovuzrodili“. Ani po obnove nezanedbali dovtedajší repertoár, len ho trošku rozšírili o nové varianty, dôkazom čoho, ako povedala pani Vravušková, je i jubilejný program zostavený z tradícií uplynulých 30 rokov.

Prvé číslo programu bolo naozaj dojímavé. Spevácka zložka zaspievala tie piesne, ktoré naštudovali zakladatelia súboru pred tromi desaťročiami. Potom za hudobného sprievodu skupiny Kóborzengő predviedli tanečníci Horehronské tance, regrútsku rozlúčku, Zemplínske koleso, Komáromské tance, zimné zvyky - priadky, Novohradský tanec a na záver asi najpopulárnejšie číslo - Veňareckú svadbu.

Vyše 50 súčasných členov folklórnej skupiny sa perfektne pohybovalo na dobre známom domácom javisku a pred taktiež dobre známymi domácimi divákmi. Starší a mladší si našli k sebe cestu, čo sa odzrkadlilo aj na profesionálnej úrovni jubilejného programu. Za pekný výsledok môže folklórna skupina bezpochyby vďačiť aj odbornej pomoci zo Slovenka, ktorú dostáva od roku 1985 najmä od choreografa Juraja Matiaša z Veľkého Krtíša.

Po programe sa jubilantom prihovoril i pán Matiaš. Vyjadril svoje potešenie nad tým, že mohol prispieť k práci a celkovému úspechu súboru. Slová vďaky a gratulácie tlmočili i starosta Veňarca Ján Kollár, regionálna radkyňa Celoštátnej slovenskej samosprávy Katarína Plevová, predsedníčka Spolku Slovákov Novohradskej a Hevešskej župy Tereza Nedeliczká, ako i vzácni hostia zo Slovenska.

Mládež, čiže tanečníci, sa taktiež nezabudli poďakovať za obetavú a všestrannú pomoc, ktorú neustále dostávajú od A. Vravuškovej a R. Komjáthyovej. Vďačných divákov obdarovali jubilanti nielen vzácnym umeleckým zážitkom, ale aj svadobnou „ratolesťou“ a chutným, čerstvým svadobným koláčom, aby ešte dlho spomínali na tento sviatočný deň.

(kk)

Kóšpallag

Klub dôchodcov bilancoval

V Kóšpallagu usporiadal klub dôchodcov v spolupráci s miestnou pobočkou Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) koncom decembra priateľské posedenie, na ktorom sa zišli dôchodcovia obce. Hneď po vstupe do miestneho kultúrneho domu ovial človeka príjemný pocit, veď ešte bola dobrá polhodinka do oficiálneho začiatku stretnutia, ale za vkusne prestretými stolmi boli už obsadené všetky stoličky a stoly sa doslova prehýbali pod ťarchou domácich slaných a sladkých dobrôt.

Program sa začal kyticou slovenských a maďarských piesní v podaní členiek klubu dôchodcov. Potom sa ujala slova vedúca klubu Katarína Bušová Botošová, ktorá po pozdravení milých hostí vyhodnotila minuloročnú činnosť zoskupenia. Ako sme sa dozvedeli, kóšpallagskí dôchodcovia majú za sebou plodný a na programy bohatý rok. Okrem populárnych spoločných výletov po krajine sa zúčastnili i množstva kultúrnych podujatí v okolitých obciach a bez problémov zvládli aj organizačné záležitosti spojené so slovenským národnostným dňom, ktorý sa konal v druhý májový týždeň už po štvrtýkrát. Členovia klubu sa zapájali do rôznych aktivít a pani Bušová Botošová reprezentovala klub na množstve podujatí, medziiným i na Slovensku v Hronci.

Po bilancovaní činnosti klubu sa prítomným prihovorila vedúca Peštianskeho a Báčsko-Kiškunského regiónu Zväzu Slovákov v Maďarsku Marta Papučková, ktorá im odovzdala pozdravy vedenia Zväzu i obyvateľov pilíšskych Mlynkov. Pani Papučková nezabudla vyzdvihnúť, že Klub dôchodcov v Kóšpallagu patrí medzi veľmi aktívne členské bázy Zväzu, za čo môže organizácia vďačiť najmä jeho vedúcej K. Bušovej Botošovej. Ubezpečila Kóšpallagčanov, že Zväz bude i v budúcnosti podporovať ich klub.

Priateľské posedenie poctila svojou účasťou i kurátorka verejnej nadácie Pre národné a etnické menšiny Gizela Molnárová. Ako povedala, rada prijala pozvanie do Kóšpallagu, kde bola už viackrát aj ako členka mlynského pávieho krúžku. Konštatovala, že vždy sa dobre cíti medzi tunajšími Slovákmi, lebo majú obrovské srdce a naozaj chcú obnoviť a rozvíjať slovenský charakter obce.

Táto snaha sa odzrkadlila i v malom kultúrnom programe, ktorý pripravili členovia klubu dôchodcov. Pásmo básní, náboženských a ľudových piesní a rozlúčka so starým rokom boli skutočne dojímavé. Samozrejme, pri tejto príležitosti pozdravili aj najstarších obyvateľov obce a všetkým dôchodcom odovzdali milú pozornosť pod stromček.

(kk)

Na podpilíšskej ročnej uzávierke

Slováci medzi Slovákmi v Mlynkoch

Organizácia Slovákov v Mlynkoch (OSM) v spolupráci so Združením a kultúrnym strediskom pilíšskych Slovákov (ZKSPS) usporiadali koncom uplynulého roka Národnostný deň, už tradične spojený s tzv. ročnou uzávierkou.

Priateľské stretnutie Pilíšanov sa začalo kladením vencov k pamätnej tabuli umiestnenej na prvej školskej budove hostiteľskej obce zo začiatku 19. storočia, v ktorej - ako to zvečňuje i tabuľa - viac ako 50 rokov vykonávali svoju záslužnú prácu slovenskí učitelia Martin a Baltazár Kavanovci. Podujatia Slováci medzi Slovákmi v Mlynkoch v sídle svojho regionálneho združenia, v mlynskom Slovenskom dome sa zúčastnili slovenskí aktivisti z našich pilíšskych lokalít (z Čívu, Hute, Kestúca, Santova, Šárišápu, Pilíšskej Čaby, Senváclavu a Perbálu). Prítomní, ktorých prišla pozdraviť podpredsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Etela Rybová starostka Verešváru (Pilisvörösvár) Erzsébet Grószová-Kruppová, spoločne hodnotili uplynulý a zároveň oslávili nový rok. Po recitáciách vystúpili členovia miestneho Slovenského pávieho krúžku. Prítomní si vypočuli príhovory vedúcej OSM Gizely Molnárovej, členky predsedníctva Zväzu Slovákov v Maďarsku Marty Glückovej-Papučkovej, predsedníčky Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Marty Demjénovej-Glückovej, regionálnej radkyne CSS Márie Nagyovej a predsedu ZKSPS Jozefa Havelku. Stretnutie sa skončilo spoločným spevom a besedou v predsilvestrovskej nálade.

(fuhl)

Národnostný večierok v XV. obvode

Slovenská, arménska, bulharská, grécka, chorvátska a nemecká samospráva XV. obvodu Budapešti usporiadali v decembri v Kultúrnom dome M. V. Csokonayho spoločný národnostný večierok. V pestrom programe vystúpili speváčka Viktória Avediktiánová s arménskymi piesňami, bulharská hudobná skupina Rooad Six Sax a tanečný súbor Jantra, ktorý predviedol betlehemské hry a grécky súbor Kollatos Jorgos s temperamentnou hudbou a tancom, zostaveným na počesť blížiacich sa olympijských hier. Orsolya Kuzmová zaspievala prekrásne chorvátske vianočné piesne a žiaci 2. triedy nemeckej národnostnej školy (Kossuth NOK) uviedli dojímavý program o ročných obdobiach. Veľkým potleskom odmenilo obecenstvo program žiakov slovenskej školy v Budapešti. Katka Szilágyiová zaspievala zemplínske ľudové piesne z Vágášskej Huty a tanečníci súboru Lipa sa predstavili tromi tri tancami - Parchovianskym čardášom, Horehronským dupákom a Zemplínskym čardášom, ktoré s nimi nacvičila Eva Szilágiyová - Šubová. Po peknom programe všetci prítomní mohli ochutnať originálne národnostné jedlá, ktoré pripravili členky menšinových samospráv.

Anna Kecskeméthyová-Škrabáková

Nakrátko

Maďarský premiér Péter Medgyessy 15. februárom odvolal ministra financií Csabu Lászlóa. Dôvodom jeho zosadenia je vyšší deficit vlaňajšieho štátneho rozpočtu, ktorý namiesto predstáv ministra vo výške 5,2 percenta dosiahol 5,6 percenta hrubého domáceho produktu. Pôvodne plánovaný deficit bol 4,8 percenta. „Ide o takú odchýlku, následkom ktorej je nutné vykonať odborné a personálne kroky. Z pohľadu dôveryhodnosti a prestíže vlády je nemožné si tieto čísla nevšimnúť," zdôvodnil svoje rozhodnutie ministerský predseda. Ide o štvrtú zmenu v ľavicovo-liberálnej maďarskej vláde. V období úradovania Lászlóa vypuklo niekoľko finančných káuz, z nich najväčšie sú brokerská kauza v banke K and H a kríza forintu. V odborných kruhoch sa objavili špekulácie o odchode ministra už vlani v novembri. Za nástupcu odvolaného ministra navrhol premiér Tibora Draskovicsa, terajšieho šéfa svojho úradu.

X

Celoštátna cudzojazyčná knižnica v spolupráci s Európskym informačným strediskom Budapešť usporiada seriál podujatí pod názvom Európa bez hraníc. Stretnutie kultúr. Otváracím podujatím bola vernisáž výstavy Menšiny v Európe, ktorá sa konala 7. januára. Výstavu otvorili radca Európskej komisie v Maďarsku Charles-Michel Geurts a predseda Úradu pre národné a etnické menšiny Antal Heizer.

X

Ako informovali noviny Slovenskej menšinovej samosprávy v Čabasabadi Zrnko - Magocska, pri príležitosti nového roku sa v tejto obci konal tradičný batôžkový ples, ktorý usporiadali slovenská samospráva, Slovenský klub a združenie Za Čabasabadi.

X

V rámci cyklu prednášok Z hľadiska vedy, ktorý poriadajú Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku a Dom slovenskej kultúry v Békešskej Čabe hovoril na tému Úzkorozchodné železnice v Békešskej župe Alexander Tóth. Podujatie moderoval Ján Gomboš.

X

Zo silvestrovských osláv zamierili tento rok krajania priamo na ples. Bol to už šiesty Ples zahraničných Slovákov, na ktorom sa zabávali Slováci z jedenástich krajín celého sveta vrátane Spojených štátov amerických a Austrálie. Do tanca a spevu hosťom od večera až do skorého rána vyhrávali Bratia Zajáčkovci so sólistami Lýdiou Volejníčkovou a Karolom Malým, Ľudová hudba Petra Kuštára, Dychová hudba Ivanka a rodinné duo Jozef a Dodo Ivaškovci. Z radov "domácich" Slovákov sa na podujatí objavil poslanec parlamentu Rudolf Žiak. Zahraniční Slováci sa na svojom plese zabávajú, ale aj spoznávajú krajanov žijúcich v rôznych končinách sveta. K tradícii patrí aj charitatívna zbierka, ktorej výťažok sa používa na nákup slovenskej literatúry pre krajanské deti v zahraničí. "Práve v nich vidíme budúcnosť našich komunít. Tento rok zo zbierky obstaráme knihy pre slovenské deti v Maďarsku," spresnila zástupkyňa riaditeľa Domu zahraničných Slovákov Katarína Hrkľová. Upozornila, že knižné dary pre tieto deti privíta Dom zahraničných Slovákov aj po plese.

Krojované bábiky v Níži

Pri príležitosti Dňa menšín Slovenská samospráva v Níži otvorila putovnú výstavu krojovaných bábik, ktorej organizátorom je Zväz Slovákov v Maďarsku (ZSM). Výstavu pod názvom Krása, ktorú neodniesli stáročia, sa zúčastnila predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková. Medzi 43 exponátmi si návštevníci mohli prezrieť aj figúrku mladej ženy v nížanskom kroji.

Kurzy slovenčiny SSB

S podporou obvodných slovenských volených zborov Slovenská samospráva Budapešti (SSB) opäť odštartuje kurzy slovenského jazyka pre začiatočníkov, pokročilých ako aj pre tých, ktorí sa pripravujú zložiť štátnu skúšku. Kurzy budú prebiehať každú stredu od 4. februára do 30. júna. Poplatok: 17 000 Ft plus cena učebnice a slovníka 500 - 2 500 Ft, ako aj výdavky za registráciu (500 Ft). Zápis do kurzov sa koná 28. januára medzi 14. a 17. hodinou v Slovenskom inštitúte (Rákóczi út 15). Ďalšie informácie poskytne SSB na telefónnom čísle 302-5117, resp. na e-maile: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .

Budapešť

Slávnosť Zjavenia Pána

„...a hľa, hviezda, ktorú videli na východe, išla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťa. Vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu. Potom otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu,“ povedal vo svojej kázni vdp. Ladislav Kiss-Malý na slávnosti Zjavenia Pána, resp. Krstu Ježiša Krista, ktorá sa konala 4. januára 2004 v Kostole sv. Jozefa v Budapešti.

"Sv. Matúš vo svojom evanjeliu o klaňaní Troch mudrcov od východu predstavuje Baltazára, Gašpara a Melichara ako prvých z mnohých pohanov, ale zároveň aj priekopníkov, ktorí vzdali hold Ježišovi Kristovi. Je to výzva aj pre súčasnosť, pre nás, aby sme aj my boli stále otvorení Božiemu vedeniu. Preto dnešnú slávnostnú sv. omšu obetujeme za Cirkev, za všetky národy, za naše slovenské spoločenstvá a za tých, čo ešte hľadajú Pána Boha! Aby všetci ľudia uznali, že sú členmi jednej Božej rodiny a kráľ slávy nech nás raz privedie do svojho kráľovstva! Záverom svojej kázne, milí bratia a sestry, vám želám, aby ste naplnili svoje novoročné predsavzatia, aby vaše kresťanské spoločenstvá čoraz plnšie prijímali Pánovo pozvanie,“ povzbudil účastníkov slávnosti pán farár.

Slávnostnej svätej omše sa zúčastnili veriaci z Rákoškerestúru, z Budapešti a okolia hlavného mesta, riaditeľ Slovenského inštitútu Budapešť Milan Resutík, podpredsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy Etela Rybová, predsedníčka Náboženského podvýboru CSS Ildika Klauszová Fúziková, predsedníčka Slovenskej samosprávy XVII. obvodu Budapešti Mária Epreššová, členovia Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti a poslaneckých zborov obvodných samospráv hlavného mesta.

Po slávnostnej sv. omši sa konalo agapé na farnosti kostola, na ktorom veriacich pri príležitosti nového roka 2004 srdečne pozdravil predseda zboru Kazimír Kápolnai. Poznamenávame, že v našich osadách sa pri príležitosti slávnosti Zjavenia Pána požehnáva voda, ktorú si potom veriaci berú do svojich príbytkov. Zároveň je zvykom požehnávať domy v Období Zjavenia Pána.

(if)

Veta na zamyslenie

Dnes popoludní som kúpil za 6 dolárov v talianskom lahôdkárstve škatuľku Kanaďanmi vyrobeného syra. Volá sa Liptói, čo po maďarsky znamená liptovský alebo tiež… bryndza.

Peter Breiner, Toronto (sme)

Békešská Čaba

O nových cestách

Verejnoprospešná spoločnosť Správa ciest Békešskej župy, ako aj župná organizácia Dopravného združenia na tlačovej konferencii v Békešskej Čabe informovali o tom, že odovzdali do prevádzky štvorprúdovú hlavnú cestu č. 44 na úseku Békešská Čaba - Veszei v dĺžke 4,3 km. Maximálnu povolenú rýchlosť mimo obývaných území obmedzili na 90 km/hod.

Vedúci odboru verejnoprospešnej spoločnosti László Szabó označil za menší nedostatok tejto investície skutočnosť, že kruhový objazd s piatimi prípojovými cestami bol dokončený neskôr, než sa predpokladalo. Ďalší úsek cesty medzi Veszei a Gyulou má byť odovzdaný do konca októbra r. 2004. Celkové predpokladané náklady predstavujú sumu 2,8 miliardy forintov. V záujme predchádzania dopravným nehodám sa v súvislosti s obmedzením prípojových možností budujú aj servisné cesty, ktoré zároveň prevezmú funkciu miestnych spojov.

Ďalšie informácie sa týkali renovačných prác na najnebezpečnejšej križovatke župného sídla, kde sa stretajú Orošházska cesta, Madáchova ulica a Továrenská ulica (Gyár utca). Obnova tohto cestného uzla, vrátane asfaltovania, obrubníkov a zriadenia parkovísk, bude stáť 106 miliónov forintov.

Deň národností v novomestskej škole

Každoročne v decembri oslavujeme Deň národností, a to v duchu vzájomnej tolerancie a mieru, v záujme prijatia „odlišnosti“. Nové Mesto pod Šiatrom je v tomto smere príkladom, pretože medzi prvými začalo organizovať stretnutia v regióne žijúcich národnostných skupín. V meste pôsobia štyri menšinové samosprávy. Žijú tu Slováci, Rusíni, Nemci a v najväčšom zastúpení etnická menšina Rómov. Práve tento fakt robí mnohofarebnou, ale zároveň ťažšou prácu mestskej samosprávy. Ona, ako náš prevádzkovateľ, zabezpečuje činnosť našej školy, podporuje menšinové podujatia. Oslavy boli aj tentokrát dvojdňové, slávnostne odetí sme očakávali hostí v telocvični našej školy.

Členovia Ľudovej tanečnej skupiny Zemplínčatá pod vedením Andrei Novákovej sa obliekli do nových krojov, ktoré sa podarilo zabezpečiť z finančných prostriedkov získaných zo súbehu. Oslavy otvorila riaditeľka školy Júlia Kucziková, ktorá privítala hostí - žiakov miestnej Základnej školy S. Petőfiho, ktorá sa už v treťom cykle venuje i nemeckej národnostnej výučbe, ako aj slovenských skôlkárov. Medzi hosťami boli i predstavitelia vedenia susedného Stredoškolského a slovenského národnostného kolégia Zója. Účasť hostí pozdvihla na medzinárodnú úroveň prítomnosť pracovníčky Odboru školstva, mládeže a športu Okresného úradu v Trebišove Márie Kováčovej.

Ženičky z Baňačky sa predstavili zaujímavým programom týkajúcim sa obdobia adventu, samozrejme, v slovenskom jazyku. Predviedli nám aj šúpanie kukurice sprevádzané ľudovými piesňami. Nakoniec ponúkli deťúrence vlastnoručne zhotoveným sušeným ovocím. Nasledovalo rozprávanie o predvianočných zvykoch, z ktorých pár dodnes pretrváva v bydliskách zemplínskych Slovákov. Školský spevácky zbor pod vedením Judity Lakatošovej sa prispôsobil nálade podujatia - vypočuli sme si kyticu zemplínskych piesní so sólistom Norbertom Baloghom. Našli sme si priestor aj na nácvik spoločnej piesne. Za pomoci textu a notovej osnovy obecenstvo zaspievalo hymnickú pieseň Zväzu Slovákov v Maďarsku Daj Boh šťastia. Bol to silný zážitok. Prvý deň pokračoval poobede, na veľkú radosť detí, „hracím domom“ a „tanečným domom“.

Druhý deň osláv sa niesol výlučne vo vianočnej atmosfére. Žiaci 4. ročníka sa pod vedením Borbály Jákobovej a Viery Mohayovej predstavili dojímavou scénkou o narodení Božieho syna. Vystúpenie zakončili koledami a vinšovačkami v slovenskom jazyku, čím len upevnili poslanie národnostného dňa. Ako v poradí posledné vystúpili deti Nedeľnej rusínskej školy z Komlóšky. Vtipný výber partnera pobavil obecenstvo, aj predsedníčku Celoštátnej rusínskej menšinovej samosprávy Veru Giliczovú, ktorú deti pozdravili kyticou kvetov. Medzi prítomnými bola aj predstaviteľka rodičovskej samosprávy a učiteľ na dôchodku Rezső Petik. Po dobrých prianiach sme si ešte raz zaspievali Daj Boh šťastia s veľavravným prianím: „...hladujúcim chleba dobrého, chorým zdravia pevného, daj Boh šťastia celej Zemi, všetkým národom!”

Mária B. Zajakovská

Na regionálnom stretnutí menšinových samospráv

Predstavili sa aj rusínske deti

Mestská samospráva v Novom Meste pod Šiatrom vlani v decembri už po deviaty raz usporiadala Regionálne stretnutie menšinových samospráv. V oficiálnej časti stretnutia prítomných privítal primátor hostiteľského mesta Péter Szamosvölgyi. Po úvodných slovách predstavil prednášajúcich hostí, a to vedúceho odboru Úradu pre národné a etnické menšiny Antona Paulika, riaditeľa verejnej nadácie Pre národné a etnické menšiny Mártona Molnára, hlavného radcu Ministerstva národného kultúrneho dedičstva MR Andrása Bertalana Székelya a napokon menšinovú referentku Oddelenia vzdelávania Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župnej samosprávy J. Tóthovú. A. Paulik vo svojom príspevku priblížil modifikáciu volebného zákona, M. Molnár zase oboznámil prítomných s plánovaným rozpočtom nadácie a s pripravovanými zmenami vo vypisovaní súbehov na kalendárny rok 2004. A. Bertalan Székely sa pokúsil zasadiť domáce menšiny do rozšírenej Európskej únie a predostrel možnosti, ktoré nás ako minority v novom spoločenstve čakajú. J. Tóthová sa venovala analýze menšín v severomaďarskom regióne, pričom sa nevyhla ani citlivej téme starostlivosti a vzdelávanie Rómov.

Po prednáškach nasledovali vystúpenia detí, zastupujúcich naše národnosti. Nechýbali ani žiaci novomestskej základnej školy s vyučovacím jazykom slovenským, ktorí zatancovali zemplínske detské tance. Po prvýkrát sa prezentovali v meste a regióne žijúci predstavitelia rusínskej národnosti. Boli to žiaci základných škôl, spomedzi ktorých niekoľko detí navštevuje našu slovenskú školu, no väčšinou pochádzajú z Komlóšky, kde sú žiakmi Nedeľnej rusínskej školy. Vzťah medzi rusínskou a slovenskou národnostnou menšinou vyplýva z toho, že keďže neexistuje samostatná rusínska škola, deti z Komlóšky si volia príbuznú slovenskú školu, veď ich korene sú niekde spoločné. Nebola to teda náhoda, že aj ich vystúpenie bolo spoločné a ich priateľstvo môže byť iba príkladom pokojného spolužitia národností. Žiaci slovenskej školy sa predstavili kyticou slovenských ľudových tancov. Potom nasledoval prednes poézie a prózy v rusínskom jazyku v podaní Milana Csicsváriho (1. ročník), Estery Bodolóczkej (7. ročník) a Alexa Balogha (7. ročník). Žiaci Nedeľnej rusínskej školy z Komlóšky sa predstavili tradičným tancom tak hodnoverne, že sme sa na chvíľu mohli cítiť medzi nimi. Aj tieto deti vystúpili v typických miestnych odevoch s ľudovými pracovnými náradiami a týmto chceli potvrdiť svoj pôvod. Ozajstným majstrom v uchovávaní tradícií a mobilizovaní všetkých vekových kategórií v obci Komlóška je Edita Popovičová - Szemánová. Program štýlovo zakončili rusínske deti vianočnými koledami, rusínskymi a maďarskými vinšovačkami pri plamienku sviečok. Odmenou bola pre nich pozvánka na obed a sladkosti od miestnej rusínskej menšinovej samosprávy.

(jk - zajakovská)

* Čitatelia nám píšu *

Bez poznania minulosti niet budúcnosti

Namiesto toho, aby sa menšinové samosprávy snažili odčiniť oslabenú identitu Slovákov, vháňajú ich do služieb nacionalistov. Slovenská samospráva by mohla urobiť veľkú službu v záujme národov Karpatskej kotliny svojím rozhodným vystúpením, avšak bez vyhľadávania konfliktov - na rozdiel od predstaviteľov zahraničných Maďarov. Lebo Slováci v Maďarsku, ak poukážeme na ich veľký vzor v osobe O. Áchima, dobre vedeli, čím sú zaviazaní krajine, na území ktorej žijú. Vedia a vedeli, že Békešská Čaba, ktorú založili Slováci, ktorí zúrodnili tamojšie polia, je v Maďarsku, akože Košice sú na Slovensku alebo Užhorod na Ukrajine. Preto nás zo sálaša, kde bolo počuť iba slovenskú reč, poslali do maďarskej školy s tým, že kto sa tu chce uplatniť, musí vedieť po maďarsky, zato sme si mohli zachovať aj materčinu. My sme však nepožadovali dvojjazyčnú univerzitu, ba ešte ani takú ľudovú školu, v ktorej by nevyučovali učitelia, ktorí doma hovoria po maďarsky... Napriek tomu, že nie 20, ale 70 - 75 percent obyvateľstva boli Slováci. Len takto sme mohli pokojne spolunažívať s maďarskou menšinou. Je poburujúce už len nadhodiť otázku, podľa ktorej situácia Maďarov na Slovensku je horšia než situácia Slovákov v Maďarsku. Žiaľ, táto otázka zostane bez odpovede...

J. Medovarský (k)

Dolnozemská mozaika

O činorodej práci našich predkov v zimných mesiacoch

Naši predkovia boli od rána do večera zavalení prácou. Súvisí to aj s charakterom ich zamestnania. Veď obrábanie polí a chov dobytka si vyžadujú obrovské pracovné vyťaženie. No ani v zimných mesiacoch, keď by si boli mohli dovoliť aspoň trochu odpočinúť, túto možnosť takmer vôbec nevyužili. Popri každodenných povinnostiach ženy sa zamerali na tkanie a muži na zhotúvanie rôznych úžitkových predmetov.

Všetko to som prežíval ako dedinský chlapec vo svojej rodnej obci Pitvaroš a s veľkou láskou si na tieto veci spomínam. Touto hŕstkou spomienok chcem zároveň vyjadriť obdiv a hlbokú úctu tým, ktorí ma vychovali, ale aj všetkým ostatným, o ktorých tu bude reč.

Už pred príchodom zimy mama priniesla do izby praslicu a kolovrat. Už predtým si pripravila kúdelu z vytrepaných a poriadne prečesaných konopí. Posadila sa za kolovrat a dala sa do pradenia. Nemohol som sa vynadívať, ako šikovne roztáča pravou nohou jeho koleso. Najradšej by som jej bol išiel pri tom pomáhať. Nie v každej domácnosti však mali kolovrat, pritom priasť chceli. Istá susedka zavítala občas k nám na kus reči i s praslicou a vretenom. I tú som obdivoval, s akou zručnosťou roztáčala medzi prstami vreteno. Takto upradené zlatožlté vlákna boli rovnako krásne ako upradené pomocou kolovrata. Kedysi naše babičky a prababičky priadli len týmto spôsobom.

Ešte väčšiu radosť a pôžitok som mal z krosien. Do tkania sa zapájala takmer celá rodina. Ja som napríklad pomáhal súkať cievy. My sme na krosnách tkali iba plátno pre našu domácnosť, napríklad na posteľné plachty, na uteráky (klinovníky), na obrusy a podobne. Okrem toho sme z rôznych starých handier tkali pokrovce, prestierané na podlahu, či používané na rôzne iné čely. Niektoré priam hýrili farbami a stali sa ozdobou obývacích miestností.

Pred prvou svetovou vojnou a niekde i po nej však v domácnostiach našich predkov tkali plátno i na oblečenie, napríklad na detské košieľky (rovnaké pre chlapcov i dievčatá), ženské oplecká a rubáše, ale i na mužské košele so širokými rukávmi a ešte širšie gate, siahajúce až po členky. Ešte i môj starý otec Ján Hudák nosil košele a široké gate z konopného plátna, a to nielen do poľa, ale i na každodennú potrebu. Iba do kostola a na úrady išiel vo sviatočnom obleku.

Gazdovia z drsnejších konopných produktov plietli rôzne povrazy (žinky). Týmito napríklad preväzovali vozy s naloženým obilím. Aby boli pevnejšie, pri ich pletení miešali do nich srsť z konského chvosta. A kým ženy počas zimných mesiacov priadli, tkali a šili, muži zhotúvali rôzne domáce úžitkové predmety, napríklad poriská do rýľov, motýk a vidiel a pod. Zhotúvali tiež súčiastky do voza, ako bilnice, špice do kolies, ale i rebríky, rôzne poličky, stoličky a truhlice. Všetko, čo nestihli zhotoviť počas letných mesiacov.

Môj otec sa zameral najmä na pletenie košov a slamienkov najrozličnejšieho druhu. Robil to s veľkým entuziazmom. Priam sa v tom vyžíval. Rovnako oduševnene sa týmto prácam venoval môj starý otec Jozef Kochan, ktorý väčšiu časť života strávil na čanádalbertskom sálaši. Ten okrem slamienkov na každodennú potrebu plietol i rôzne figúrky, napríklad ľudskú hlavu, či rôzne zvieratá a vtákov. So svojimi výrobkami sa zúčastňoval i na rôznych výstavách, kde nimi vzbudzoval veľkú pozornosť.

Zaujímala ho i stolárska práca. Časť bytového zariadenia na sálaši si zhotovil sám. No vrcholným dielom jeho stružkania bol drevený bicykel. Zhotovil ho roku 1903 pre najstaršieho syna Pavla. Mal tri kolesá: dve vzadu a jedno vpredu, na ktoré boli napojené i pedále. Žiaľ, tento si ho dlho neužil. Roku 1907 sa ako 17-ročný utopil v Maruši pri obci Igriš, keď sa vracal cez Marušu kompou z obce Nagyúsz v Banáte. Vybral sa tam, že sa bude popri práci učiť i po nemecky. Môj otec mi zase okrem saní zhotovil i drevené korčule. Na železné sme peniaze nemali. Pochopiteľne, že z úplne drevenými by som sa na ľade sotva bol dokázal kĺzať, a preto mi na ich spodnú časť pripevnil hrubý drôt.

Môj bratanec Michal Hudák zase porobil pre celý balalajkový súbor potrebné nástroje (bendžá). Zhotovil si i vlastné harmónium. Zaslúži si pozornosť v tejto súvislosti i moja sesternica Alžbeta Tószegiová, rodená Hudáková, žijúca v Pitvaroši. Táto značnú časť týchto skvostov svedomite opatruje. Vo svojom príbytku má zozbieraných niekoľko sto pamiatkových predmetov, zdedených po našich predkoch. Má tam i krosná, na ktorých, keď ju o to návštevníci požiadajú, s obdivuhodnou zručnosťou i tká a možno to občas robí i bez návštevníkov.

Priznám sa, že keď som ešte pred rokom skladal báseň "Novoročné želanie rodákom" (Ľudové noviny 2. januára 2003), práve som ju mal na mysli. Nerád sa opakujem aj keď sa hovorí, že "opakovanie je matkou múdrosti", no v tomto prípade bude hádam na mieste, keď aspoň časť tohto novoročného želania zopakujem. Nuž, čo vám teda želať, moji drahí rodáci?

Predovšetkým

mnoho zdravia, sily,

aby ste sa za svoj pôvod,

najmä za reč našu sladkú,

nikdy nikde nehanbili.

A všetko to,

čo predkovia vám zanechali,

ste nielenže uchovali,

ale ďalším pokoleniam

v plnej kráse odovzdali.

Štefan Hudák

Dr. Ján Tomka: „Korene ma našli“

Vysoký, usmievavý mladý muž. Pán doktor. Na chodbe behá hore-dolu, ale vždy si nájde čas, aby prehodil pár slov so svojimi pacientmi. Upokojuje ich, že sa nemusia báť, nič to nie je, vôbec to nebolí a raz-dva bude všetko opäť fantasticky fungovať. Naučil sa to z učebníc, alebo už má vlastné skúsenosti? Samozrejme, má. V poslednom čase aj sám trošku kríva. Čo sa stalo? Známeho športovca, vynikajúceho traumatológa Dr. Jána Tomku prednedávnom operovali. Vešali kata - ako sa hovorí po maďarsky.

- Zmenilo sa niečo tým, že ste mali možnosť na vlastnej koži pocítiť to, čo deň čo deň prežívajú vaši pacienti?

- Samozrejme. Myslím si, že teraz sa k nim približujem s väčším pochopením. A nikdy viac im nepoviem, že to nebude bolieť. Lebo to tak nie je!

Dr. Ján Tomka pomaly dvadsať rokov žije v Segedíne, ale pochádza z Békešskej Čaby. Jeho otec, ako o tom svedčí aj ich priezvisko, je Slovák, mamička Rakúšanka. Jej starí rodičia ani po maďarsky nevedeli.

Ich rodokmeň siaha ďaleko do minulosti. Predkovia boli pracovití a úspešní ľudia. V rodine bol medziiným kaderník (starý otec pána doktora), ktorý svojho času plnil dôležitú spoločenskú funkciu, ale nechýbali ani podnikatelia - strýko vlastnil známu segedínsku reštauráciu Hági a Hotel Palota v Lillafürede.

V štúdii Bélu Kempelena Maďarské šľachtické rodiny sa stretneme aj so slovenským priezviskom Tomka. Tomkovci patria medzi najstaršie rodiny Turčianskej stolice. Podľa historických listín zeme dostali od Bélu IV. v roku 1249. Podľa zápisov - chránených v maďarskom Národnom múzeu v Budapešti - ako stredisko spomínanej rodiny sa v roku 1446 uvádza osada Thomkaháza (Turiec). V roku 1467 kráľ Matej udelil Tomkovcom ďalšie dary. Na začiatku XVI. storočia sa rodina rozvetvila. Behom štyristo-päťsto sto rokov sa rodina rozrástla a jej členovia postupne opustili historické osady Tomkaházu, Folkušfalvu a Bystričku. Jedno rameno rodokmeňa sa dostalo do Zemplína a Hevešu, druhé do Békešskej župy. Podľa békešskej župnej zápisnice z roku 1791 evanjelický učiteľ Michal Tomka, ktorý sa 6. júna 1774 usadil v Slovenskom Komlóši, získal šľachtický titul. Tretie rameno sa dostalo do Novohradskej župy, do Veľkého Krtíša. Rodina Tomkovcov vlastnila aj erb: na brnení v zelenom poli stojí chrabrý vojak v červenom oblečení, ľavou rukou si podopiera bok, v pravej ruke drží šabľu, na nej je odťatá hlava Turka. K brneniu patrí helma, na korune ktorej je ďalšia obrnená ruka, ktorá taktiež drží v zápästí šabľu s hlavou tureckého vojaka.

Preslávenými členmi rodiny boli advokát Žigmund Thomka (1802), richtár Ján Thomka (1761), advokát Ladislav Thomka (zomrel r. 1819 v Pešti), notár z Košíc Móricz Thomka (ženil sa r. 1864), vedec-geograf Ján Tomka-Szászky (publikoval v rokoch 1740-1769). Väčšina potomkov v súčasnosti žije v okolí Zvolena a za hranicami Slovenskej republiky.

- O príchode otcovej rodiny do Békešskej Čaby som sa dozvedel len prednedávnom. Po vyhnaní Turkov sem prišla medzi prvými osídlencami. Stopy po nej dodnes chránia v čabianskom Veľkom evanjelickom kostole. Tam som sa dočítal, že môj starý otec z otcovej strany bol zubným technikom. Avšak o Tomkovcoch nám veľa rozprávala aj stará mama Kyseľová.

- Doma sa hovorilo slovensky?

- Len vtedy, keď rodičia nechceli, aby deti rozumeli, o čom sa zhovárajú.

- Boli ste niekedy na Slovensku v tom okolí, odkiaľ pochádzajú vaši?

- Pred tromi rokmi môj strýko dostal list zo Slovenska, že sa uskutoční rodinné stretnutie. Do materskej krajiny pozvali potomkov 750 ročnej rodiny Tomkovcov z celého sveta. Zišlo sa nás veľa. Pre mňa to bolo veľmi zaujímavé. Dozvedel som sa, že nás je zhruba 600 po celom svete. Prišli Tomkovci zo Švajčiarska, z Kanady, zo Spojených štátov, väčšina však zo Slovenska a z Maďarska. Stretnutie iniciovali a nakoniec aj zorganizovali traja členovia našej rodiny: z Maďarska, zo Švajčiarska a zo Slovenska. Už málokto z našej rodiny ovláda materinský jazyk, takže sme komunikovali maďarsky, slovensky a anglicky.

- Vaši rodičia netrvali na tom, aby ste sa naučili po slovensky?

- Nikdy sme o tom doma nehovorili. Raz som sa spýtal svojich rodičov, kto všetko chodí do čabianskej slovenskej školy, prečo nechodia tamojšie deti do našej. Vtedy som sa dozvedel, že aj my sme Slováci, aj naše korene sú slovenské. Ale nikdy viac sme o tom nehovorili. Asi aj preto, lebo dlho nebolo vyjasnené, odkiaľ presne naši predkovia pochádzajú. Dlho som sa cítil byť človekom bez koreňov. Nepestovali sa u nás slovenské tradície...

- Stará mama vám nikdy nenavarila slovenské jedlá? Nepoznali ste kyslú polievku ?

- Dačo by nie! Dodnes sa mi zbehnú sliny, ak si pomyslím na cigánku. Všetko toto bolo naše, len sme nikdy nehovorili o tom, že to je slovenské.

- Čo plánujú Tomkovci do budúcnosti?

- Budeme sa pravidelne stretávať. Zídeme sa každý piaty rok. Urobili sme registráciu s adresami a telefónnymi číslami. Samozrejme, do knihy sme zapísali aj tých členov rodiny, ktorí na prvom stretnutí nemohli byť prítomní, ale kontakty s nimi už máme. Na základe tam získaných informácií plánujeme pripraviť do budúceho stretnutia rodokmeň našej rodiny. Východiskom bola stará listina s rodokmeňom Tomkovcov, ktorú našli na jednej povale. Na stretnutí bola prítomná aj jedna staršia pani z Nemecka, ktorá napísala knihu o svojej rodine, do ktorej patrili aj Tomkovci. Zoznámili sme sa aj s našim erbom. Po tomto stretnutí som sám začal pátrať po našej rodine. Veľa dokumentov som objavil v Békešskej Čabe, aj v archíve v Gyule.

- Chodievate na Slovensko aj s rodinou?

- Nerád. Doteraz som tam mal samé nepríjemnosti. Keďže neovládam slovenčinu, márne by som vysvetľoval, že Slovensko je v podstate rodiskom mojich praotcov a moji predkovia bojovali aj za nezávislosť ich pradedov. Zato na stretnutiach našej rodiny, pokiaľ môžem, vždy budem prítomný.

(kir-)

Prvý slovenský spevácky zbor v Pešťbudíne pred 125 rokmi

„Spevy sú najkrajší kvet národného ducha; ony sú prameňom,

základom, nevyčerpateľným pokladom národnej hudby,

a kto spev vzdeláva, národného ducha dvíha.”

(Ľudovít Izák)

V kruhoch pešťbudínskej slovenskej spoločnosti hrali dôležitú úlohu rozličné samovzdelávacie a kultúrne spolky, spoločnosti, ktoré boli založené z iniciatívy jednotlivcov, cirkvi alebo rôznych asociácií. V období dualizmu sa rad - radom zakladali ochotnícke divadelné skupiny, športové a literárne krúžky alebo spevácke zbory. V jednotlivých asociáciách jednotlivci mali možnosť aktívne a užitočne tráviť voľný čas, realizovať svoje záľuby a zachovávať slovenský jazyk, a vôbec spevné kultúrne dedičstvo Slovákov. Dôležitým miestom pestovania spoločenského spevu boli predovšetkým spevácke zbory. Najmä v deväťdesiatych rokoch 19. storočia v rámci slovenských, respektíve českých robotníckych spolkov sa rozvíjali spevácke skupiny. Spoločné spievanie, vystupovanie na rôznych slovenských kultúrnych programoch boli najobľúbenejšími formami zábavy meštianskej spoločnosti.

Slovenské spevácke spolky

V 60. - 70. rokoch 19. storočia sa v Hornom Uhorsku rad-radom zakladali amatérske spevácke zbory, medziinými v Dolnom Kubíne, v Banskej Bystrici, v Modre, v Prešove, v Trnave, v Turčianskom svätom Martine, ktorý zároveň fungoval aj ako amatérske divadlo. Podľa zoznamov najstarší miešaný amatérsky zbor pôsobil v Liptovskom Mikuláši. Volal sa Tatran.

Slovenský spevácky spolok v Pešťbudíne má vyše 125-ročnú tradíciu. Podľa Slovenských pohľadov už začiatkom 60. rokov 19. storočia mala slovanská študujúca mládež v Pešti - Slováci, Rusi a Srbi - svoj spevokol.

Centrom slovenského kultúrneho života v Pešť-Budíne bol Lutherov dvor a tam pôsobiaci Slovenský spolok na Kerepešskej ulici (dnes Rákócziho trieda). V rámci spolku si Slováci roku 1868, podľa iných prameňov 24. septembra 1871, založili Slovenský spevácky spolok, ktorý viedol bývalý redaktor Slovenských novín Jozef Strakovič. V dvojjazyčnom štatúte si členovia určili cieľ spolku: spoločná zábava a vzdelávanie prostredníctvom slovenskej reči. Tento cieľ mali dosiahnuť spevom, zábavnými a poučnými prednáškami. Okrem toho sa usilovali spojiť peštianskych Slovákov a zábavnými piesňami zachovať ich styk so slovenskou kultúrou.^[1] Samozrejme iniciátori zboru mali na zreteli aj zveľaďovanie a podporovanie slovenského spoločenského života, pestovanie slovenských piesní. Raz za týždeň nacvičovali piesne a aspoň raz za mesiac vystupovali na verejných programoch.

Roku 1874 bol znovuzaložený Pešťbudínsky slovenský spolok, v ktorom pôsobili tri odbory: poučný, zábavný a spevácky. Vedúcim speváckeho odboru bol roku 1874 hudobný skladateľ Milan Lichard, absolvent Akadémie múzických umení v Budapešti.

V rámci Slovenského spolku v jeseni roku 1890 na Kerepešskej ceste, pod vedením slovenského učiteľa peštianskej evanjelickej cirkvi Ľudovíta Izáka, už pravidelne nacvičoval dvadsaťčlenný Slovenský spevokol v Pešti. V stanovách znovuzaloženého Slovenského spolku z 2. mája 1892 sa môžeme dozvedieť, že krúžok bol pobočkou Slovenského spolku. Účelom speváckeho zboru bolo „pestovanie slovenského spevu, poriadanie poučno-zábavných prednášok, ako aj malých uzavretých zábav. Zbor viedol zápisnice o programoch, rôznych zasadnutiach, alebo o zmene počtu členov. Mal aj svoju osobnú pokladnicu. Príjmy mal z milodarov, nazbieraných pokút (keď niekto neospravedlne meškal z nácviku) a zo zábav, ktoré poriadal. V prvých rokoch členovia zboru nacvičovali v jednej osobitnej miestnosti krčmy Lumnicera. Členovia mali možnosť navštevovať aj knižnicu, ktorá bola otvorená v nedeľu od 15. do 16., v pondelok a v stredu od 20. do 22. hod. Keď Izáka už po druhýkrát zvolili za zbormajstra, o slovenskom speve sa vyjadril nasledovne: „Spev sprevádza človeka vo všetkých premenách jeho života a príhodách od kolísky až po hrob. Vyjadrujú sa v ňom naše radosti, naše žiale.” Zbor nacvičoval nielen piesne, ale aj operety, ako napríklad operetu Nejedlého Zasadnutie mestskej rady v Kocúrkove. Na prelome storočia práca zboru zoslabla a aktivita členov poklesla. Slovenský spolok už nemohol počítať s jeho vystupovaním. Dokazuje to článok uverejnený v skalických novinách Hlas z roku 1898/99: „Moderné kuplety a operety ľahkého druhu sa radšej učila mládež, než vážne a ťažšie piesne národné. Pomaly sa ale opäť rozprúdila spevácka aktivita Slovákov a v dobovej tlači už viackrát písali o vystúpení miešaného alebo mužského speváckeho zboru. Napríklad v Slovenskom denníku roku 1900 písali o peknom prednese venčeka ľudových piesní. Pred prvou svetovou vojnou pod vedením učiteľa slovenskej školy na Lutherovom dvore Ľudovíta Izáka veľmi aktívne a úspešne pracoval spevácky zbor. Za klavírneho sprievodu Izáka prednášal operety a známe slovenské ľudové piesne, ako napríklad Dobrú noc má milá, Zahučali hory, Anička, dušička, Boleráz, Boleráz, Kysuca, Kysuca, Hej, Pod Kriváňom. Programy spolku nie raz spestrili aj vystúpenia zboru srbských študentov Kolo mladích Srba, speváckeho zboru Chorvátov Perun a spolku rumunských študentov Petru Major.

Treba vyzdvihnúť a zvlášť zdôrazniť aktivitu učiteľa a organistu slovenskej cirkevnej obce Izáka. Bol zvláštnou postavou spoločenského a kultúrneho života peštianskych Slovákov. Veď účinkoval súčasne v Slovenskom speváckom spolku, v robotníckom a študentskom spolku, v Českej besede, Sokole a v Dělníckom spolku, všade ako hudobný poradca alebo ako dirigent. Jeho dcéra Milina spomína: „Otecko sa staral aj o slovenských murárov, tých bolo najviac z Liptova, veď sa vravelo, že Maďari rúcajú a Slováci stavajú hlavné mesto Uhorska. Otecko sa s nimi stretával v Slovenskom robotníckom speváckom spolku, aj ako s otcami svojich žiakov.”^[2] Je pravda, že okrem toho, že roku 1908 s desiatimi členmi založil cirkevný zbor, viedol spevácky zbor českej telovýchovnej jednoty Sokol a koncom 90. rokov zbor Slovenskej organizácie stavebných robotníkov. Slovenské spolky sa zúčastňovali programov s členmi Sokola napríklad na deň Mikuláša, na posviacke zástavy či keď mali skúšky pred verejnosťou.

Spevácky zbor Katolíckeho robotníckeho spolku (založeného roku 1902) viedol na začiatku predseda spolku Eduard Sándorfi a roku 1906 už Izák. Po návrate Izáka do Československa (1918) zbor i naďalej fungoval. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch, keď sa o ich výkone veľmi uznanlivo hovorilo aj v maďarských kruhoch, bol vedúcim Rezső Györkös.

Rôzne aktivity speváckych zborov zriadených v rámci slovenských a českých robotníckych spolkov, oduševnená príprava na vystúpenia mali zaiste dôležitú úlohu pri formovaní spolupatričnosti slovenského obyvateľstva. Okrem toho mali na zreteli zachovanie slovenského jazyka a posilňovanie slovenskej identity.

Po preskúmaní rôznych prameňov a dokumentov, článkov uverejnených v dobových slovenských časopisoch, sa pred nami otvára široká škála stretnutí, rôznych aktivít, zábavno-kultúrnych programov peštianskych Slovákov. Hoci v predstavenej dobe spolková aktivita nebola vždy bez prekážok, predsa sa členovia speváckych zborov pripravovali na vystúpenie vždy s veľkým oduševnením. Slovákom v prvom rade išlo o radosť z tvorivého účinkovania a o pobavenie. Slovenské spevácke zbory v Budapešti boli prejavom nielen ľudovo-výchovných a národno-kultúrnych úsilí, ale spĺňali dôležitú kultúrnu a spoločenskú misiu vôbec. Spojili peštiansku Slovač, napomáhali uchovať jazyk, ktorý bol základom jestvovania kultúry a závažnou podmienkou zachovania národnej identity.

(ak)

Eva Fábiánová

Svet bez slov

Otvoril si nový svet,

ale bránu si nechal

otvorenú.

Nebudeme sa báť spolu,

povedal si vetu

skomolenú.

Prilákal si novú háveď,

snáď aj životaschopnú

spoločnosť.

A mne tieto slová

znamenajú viac než

spokojnosť.

Vytvoril si nový svet,

možno aj umelú

napodobeninu.

Nezdržuj ma pri bráne,

keď ja chcem vojsť

na pastvinu.

Starnúce slnečné lúče

láskajú aj tvoj zadok

v tejto prekliatej,

bez značných problémov

existujúcej, čistej

a mútnej kliatbe.

Zvanej aj život.

Papiere - náš život

Z papierov si čítame svoju minulosť

na papiere načrtávame našu budúcnosť

Ešte si sa ani nenarodil

už je o tebe papier v evidencii

Len čo sa narodíš

tvoje meno sa vpije do papiera

Zaschnuté perá, rozkúskované papiere

V papieroch sa prehrabávame denno-denne.

Papiere sú vlastne náš život.

Zimné torzo

(Na pamiatku Tóni báčiho)

Ticho je, nám sa nechce von

iba ty chodíš po ulici.

Zima je tvojím obľúbeným

najpracovitejším obdobím.

Keď už sa dosť ochladilo

je zabíjačky čas.

A tú iba ty vieš

robiť zo všetkých nás

Ráno je, ešte sa nebrieždi,

ty si už na nohách, svieži

Prvé poldeci ťa zohreje

to druhé už rozosmeje

Ľahkým krokom vykročíš

Lyrika postele

Keby tá posteľ hovoriť vedela

Každé ráno vzdychne, keď vstaneš

Chýbaš jej

Celý deň baží po teple

po tebe

A ty nič.

Je sestrou tej, v ktorej si sa narodil

sesternicou dvojpostele v spálni

Stotisíc vzdychov pod starou zásterou

Letmý pohľad na vsiaknutú krv.

Čaká ťa. Od rána do večera

Od večera do rána

Nad úsvitom prídeš

ponoríš sa do starých vankúšov.