Prehliadka slovenského divadla v Budapešti

Divadlo Merlin v Budapešti od januára do mája ponúka výnimočnú sériu medzinárodných kultúrnych víkendov pod názvom bEUgró (záskok).

Podujatia venované Slovenskej republike prebiehajú od 28. januára do 1. februára. Prvou akciou predĺženého päťdňového slovenského víkendu bola vernisáž výstavy medzinárodne známeho slovenského scénického výtvarníka Borisa Kudličku v Slovenskom inštitúte Budapešť, ktorú spolu s výstavou divadelnej fotografie Ctibora Bachratého inštalovanej v priestoroch divadla Merlin, pripravil bratislavský Divadelný ústav.

Slovenskú prezentáciu otvorili v SI riaditeľ inštitútu Milan Resutík, riaditeľ Medzinárodného divadla Merlin László Magács a riaditeľka Divadelného ústavu Silvia Hroncová. Hneď v prvý deň sa v divadle Merlin predstavil mladý talentovaný režisér Marián Amsler, poslucháč dramaturgie, s Čechovovým Platonovom. Bratislavskí poslucháči VŠMÚ prepracovali a aktualizovali hru, ktorá hovorí o neduhoch našej doby, o mladej generácii, o neustálych konfliktoch medzi mužom a ženou. Predstavenie získalo vlani na medzinárodných festivaloch niekoľko ocenení.

Vo štvrtok vystúpilo v divadelnej sále Merlin v Maďarsku neveľmi známe košické Štátne divadlo, ktoré priviezlo inscenáciu hry anglického súčasníka Patrica Marbera Bližšie od teba. R. 2002 ju s hercami naštudoval anglický režisér holandského pôvodu Jan-Willen van den Bosch a s úspechom ju predstavil na viacerých festivaloch. V sezóne 2001/2002 získala cenu kritikov za najlepšie predstavenie.

V piatok o 17. hod. v komornej sieni divadla vystúpi najmladšie trio nového slovenského tanečného divadla MY3 s predstavením My Tri-MyTry. Poslucháčky bratislavskej VŠMÚ Lucia Kašiarová, Stanislava Vlčeková a Renáta Bubniaková podajú dynamický obraz o tajných túžbach a nedosiahnuteľných snoch. Na medzinárodnej súťaži v Tokiu získali r. 2002 zvláštnu cenu poroty. V divadelnej sále sa o 20. hod. môžeme kochať v tanečnej produkcii majstra slovenského tanečného umenia Petra Grolla a jeho priateľov, nazvanej In a Minor Key. Je to príbeh o mužovi a žene, ktorí sa z najlepších priateľov stanú zarputilými nepriateľmi. O 21. hod. sa začne v Merlin klube koncert v Maďarsku neveľmi známej speváčky Misha, ktorá sa presadila v štýle soul - pop. O 22. hod. sa v jame na Deákovom námestí bude konať koncert skupiny Ghymes.

Sobota bude patriť divadlu, tancu a hudbe. V komornej sieni sa o 17. hod. predstaví dramatik Viliam Klimáček, autor takmer 20 hier, šéf bratislavského divadla GunaGu. Za pomoci projekcie jeho diel a čítania ukážok (Made in Slovakia) rozpovie, ako sa stal z lekára divadelník a vykreslí ironický obraz svojho prostredia a generácie. V divadelnej sále sa o 20. hod. predstaví Štúdio tanca z Banskej Bystrice s choreografiou Zuzany Hájkovej Šachmat alebo Šachy-machy. Tak ako na šachovnici platia pravidlá bielych a čiernych políčok, aj v živote konáme podľa istých predpisov, nie zriedka v dimenzii biela a čierna. Hoci kedysi šachovnica žiarila v žltej, zelenej a čiernej farbe. V Merlin klube vystúpi o 22. hod. hudobná skupina divadla GunaGu BIG BASTARD BEAT BAND. Táto bratislavská meta-beat formácia má v repertoári pozoruhodne spracované skladby známych slovenských, českých a svetových skupín.

V posledný deň prezentácie slovenskej kultúry sa v nedeľu o 17. hod. v komornej sieni divadla Merlin uskutoční projekcia filmov renomovaného režiséra Martina Šulíka, spojená s rozhovorom s majstrom. O 20. hod. v divadelnej sále uvedie bratislavské Združenie pre súčasnú operu nezvyčajné operné predstavenie Ľubomíra Burgera Smrť v kuchyni, ktoré hovorí o lenivosti a nevšímavosti a v ktorom sa každý môže spoznať.

Kultúrnu prezentáciu doplní aj gastronomická. Šéfkuchár Jozef Antovský pripraví bryndzové a kapustové halušky, knedle, fazuľovicu s klobásou a kapustou a zemiakové placky.

Vstupenky na divadelné predstavenia v cene 1 000 Ft si možno zakúpiť v pokladni divadla Merlin (Budapest, V. obvod, Gerlóczy u. 4), od 12. do 20. hod. Bližšie informácie poskytne Kristína Tóthová (č. tel. (06-1) 3179338.

(vzs)

Slovenský fašiangový ples v Malej Tarči

Slovenská samospráva v Malej Tarči usporiadala 17. januára svoj druhý slovenský fašiangový ples. Podujatie sa konalo v Kultúrnom dome Ulita (Csigaház). Keďže v minulom roku na prvom slovenskom plese bolo málo ľudí, tento rok sa poslanci s veľkým elánom dali do organizovania akcie. Vo štvrtok pred bálom vysvitlo, že viac lístkov už nemôžu predať, lebo v sále by nezostalo miesto na tanec. O ples prejavilo záujem 200 ľudí. Okrem miestnych prišli aj hostia z Veľkej Tarče, Budapešti, Cinkoty, Ečeru a Kerepešu.

Do tanca hrala kapela Daniela Széplakyho, v programe vystúpila folklórna skupina Lipa, s ktorou nacvičila tance Eva Szilágiová-Šubová, a miestny ženský spevácky zbor Rozmarín pod vedením Anny Csendesovej. Po úvodných slovách predsedníčky slovenskej samosprávy Kataríny Szabovej-Tóthovej prítomným novoročným vinšom zaželala všetko dobré v novom roku členka Rozmarínu Anna Hajdúová. Tanečníci krásnymi slovenskými tancami očarili obecenstvo, odmenou im bol búrlivý potlesk.

Rozmarín je jeden zo štyroch speváckych zborov, ktoré pôsobia v Malej Tarči. Jeho členovia - podobne ako speváci z Nezábudky, ktorí vystúpil na prvom plese - ešte spievajú pôvodné malotarčianske piesne. Zachovávajú aj krásny miestny kroj. Na plese predniesli kytičku slovenských piesní.

Organizátori sa celý týždeň chystali na ples. Keď sa dozvedeli, koľkí naň prídu, rozhodli sa poctiť záujemcov tým, že im predstavia miestny kroj. Sálu ozdobili starodávnymi, bohato vyšívanými opleckami, šatkami, sukňami, zásterami, vreckovkami a typickými slovenskými farbami: bielou, modrou a červenou. Po programe nasledovala večera. Hosťov obsluhovali poslanci, ich deti a dobrovoľní pomocníci. Po chutnej večeri pokračovali v tanci. O polnoci vyžrebovali tombolu, v ktorej mohli vyhrať vzácne ceny, dary miestnych podnikateľov. Organizátorom sa program vydaril, kapela hrala podľa vkusu hosťov až do rána. Poslanci slovenskej samosprávy dúfajú, že zo slovenského fašiangového plesu v Malej Tarči sa stane tradícia.

Katarína Szabóová-Tóthová

Listujeme v Čabianskom kalendári

Aj Čabiansky kalendár na tento rok sa vyznačuje premyslenou skladbou a náplňou materiálov o minulosti a súčasnosti dolnozemských Slovákov. Svojou rozmanitosťou vytvára komplexný tematický celok, takže aj čitateľ, ktorý prvýkrát listuje v tejto publikácii, môže získať prehľadné informácie o živote Slovače v tomto regióne Maďarska. Popri tematickej rôznorodosti redaktori mali na pamäti aj odlišné vekové skupiny (novinkou je Detský kútik) a vyšli v ústrety aj osobitným čitateľským nárokom (rubrika V nárečí).

Z panteónu dolnozemských Slovákov kalendár vyzdvihuje o. i. pamiatku prvého maliara Čaby Antala Haana, mestského notára Lászlóa Korossyho a 90. výročie narodenia národopisca a farára Jána Koppánya. Národopisnej problematiky sa dotýkajú články O. Krupu, J. Chlebnického a M. Žilákovej. Nad niektorými neznámymi stránkami diela M. Filadelfiho sa zamýšľa K. Maružová-Šebová. Významný úsek hospodárskych dejín oblasti nám približuje štúdia A. Tótha o vzniku a zániku úzkorozchodných železníc v Békešskej župe.

Súčasné aktivity Slovákov názorne ilustrujú rubriky Naše skupiny (folklórne a iné kolektívy) a kronika udalostí uplynulého roka, obdive s fotografickou prílohou. Pestré čítanie, v ktorom by hádam nebola chýbala krížovka pre deti či dospelých, dopĺňajú beletristické práce niektorých dolnozemských autorov.

(kni)

Vyplatí sa ho prečítať

Na margo Nášho kalendára na rok 2004

Obľúbená ročenka Slovákov v Maďarsku Náš kalendár i tentoraz ešte pred vstupom do nového roku zavítala medzi svojich čitateľov. A tak v početných slovenských domácnostiach popri rôznych vianočných, či silvestrovských pochúťkach, i jej sa ušlo dôstojné miesto na slávnostne prestretom stole. Dovoľte mi, aby som sa i ja, aj keď od rodného kraja po dlhé roky vzdialený, podelil s vami o svoje dojmy, či skúsenosti pri čítaní Nášho kalendára.

V prvom rade sa nám však patrí zoznámiť sa s jeho zostavovateľmi. Ide o publikáciu Celoštátnej slovenskej samosprávy, a teda za jej vydanie je zodpovedný predseda CSS Ján Fuzik. Kalendár zostavovali Etela Rybová, Alžbeta Hollerová - Račková a Gregor Papuček. Jeho jazykovú úpravu si zobrala na starosť - a počínala si výborne - Daniela Onodiová. Podobne ako predchádzajúce i tohoročný kalendár je bohatý na fotodokumentáciu. Už v jeho úvodnej časti príjemne zapôsobia na čitateľa farebné fotografické zábery z kultúrnych, či iných podujatí, konaných v priebehu roka v rôznych kútoch Maďarska. Ich autorkou je z prevažnej časti Eva Fábiánová.

Úvodný príhovor predsedu CSS Jána Fuzika zaznieva pomerne optimisticky. Veď činnosť samosprávy bola minulý rok skutočne pestrá a bohatá. Poukázal však i na niektoré resty, za ktoré však CSS nemôže. Ani po rokoch sa totiž nedočkali Slováci v Maďarsku s ďalšími menšinami zákona, ktorý by garantoval ich zastúpenie v parlamente.

Za Zväz Slovákov v Maďarsku sa prihovorila jeho predsedníčka Ruženka Egyedová - Baráneková. Okrem iného si želá viac a účinnejšej pomoci zo strany materskej krajiny, rovnako si však želá, aby aj maďarskí kompetentní činitelia venovali prinajmenšom takú starostlivosť vlastným menšinám, ako svojim krajanom v zahraničí. Na čitateľov sa obrátila i predsedníčka Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku so sídlom v Békešskej Čabe Anika Dutkonová. Medziiným si kladie i takéto otázky: Čo bude s menšinami, ktoré dnes žijú v tej - ktorej krajine, respektíve čo bude so slovenskou menšinou tu v Maďarsku?

Podľa mňa tak národy, ako i národné menšiny (národnosti) budú existovať i v Európskej únii. Ba niektoré z nich budú hrať dôležitú úlohu pri rozvíjaní užších stykov medzi jednotlivými krajinami v rámci EÚ. Už teraz v rámci krajín Visegrádskej štvorky majú Slováci v Maďarsku eminentné postavenie. Majú možnosť bez akýchkoľvek ťažkostí komunikovať na najrozličnejšej úrovni s obyvateľmi Slovenska, väčšie ťažkosti im nerobí ani čeština v Českej republike a pomerne ľahko sa dorozumejú i s obyvateľmi Poľska najmä v turistike. Pravda, iba tí, čo sa ľahkomyseľne nevzdali jazyka svojich predkov a, použijúc parafrázu našich klasikov, najmä Svetozára Hurbana Vajanského, nezhavraneli. Za najmladšiu generáciu však zodpovedajú predovšetkým rodičia.

Ďalšia séria fotografických záberov je zoskupená do týchto tematických celkov: Politika vo fotografiách, kultúra a detský svet. Značná časť z nich pochádza z archívu týždenníka Ľudových novín.

Textovú časť kalendára vhodne vypĺňajú zaujímavé články, úvahy a portréty významných osobností (Matej Bel, Valentín Beniak, Laco Novomeský, Janko Jesenský a i.) Určite nemalú pozornosť vzbudí u čitateľov aj obsiahly článok Anny Kováčovej V Lutherovom dvore. Zameraný je na históriu slovenského evanjelického kostola na Rákócziho triede v Budapešti.

Vyplatí sa prečítať i článok Národnostné a etnické povedomie, jeho obsah a formy prejavu z pera prvej slovenskej univerzitnej profesorky v Maďarsku Anny Divičanovej. Niektoré jej konštatovania najmä v súvislosti s pomenovaniami Tót - Slovák nabádajú najmä starších čitateľov k hlbšiemu zamysleniu. Nejde iba o púhe pomenovanie Tót, ale s ním spojené dehonestujúce prívlastky, akými nás a našich predkov vtedajší mocipáni častovali. Boli to kruté časy!

Poézia je i v tohoročnom kalendári dostatočne zastúpená. Myslím si však, že domácich autorov mohlo byť i viac. Nielen pekná, ale i poučná je báseň Gregora Papučka Buď ako strom, ktorú napísal ešte roku 1988. Najmä jej posledná sloha by mala byť mementom pre tých slovenských rodákov, nech by žili kdekoľvek na svete, čo v rozhodujúcich okamihoch zaváhajú, či sa majú alebo nemajú hlásiť k svojmu rodu. Básnik za príklad v takomto počínaní uvádza strom: „Buď roduverným ako strom, / čo cudzím plodom nikdy nezarodí.“

Pozornosť si zaslúžia i básnické ukážky Juraja Dolnozemského. Vo dvoch z nich: Chýbaš nám a báseň s názvom Pavlovi Samuelovi si spomenul i na tých dolnozemských rodákov, ktorí, žiaľ, už nie sú medzi nami. Nedávno zosnulému Pavlovi Samuelovi sa takto prihovára: „V boji ti prešli / ťažké desaťročia. / Hľadal si pravdu / pre seba i pre nás / v tej dobe zakliatej.“

Príjemne zapôsobili na mňa i básne Evy Fábiánovej. Vyžaruje z nich sviežosť a pestrofarebnosť i pri zobrazovaní naoko celkom bezvýznamných, všedných skutočností (Zimné torzo, Lyrika postele).

A ako by som sa nepristavil i pri rozjímaní Jána Gerčiho ml. o svojom otcovi básnikovi, dramatikovi a kultúrnom činiteľovi Jánovi Gerčim, rodákov z Békešskej Čaby? Veď on mi vlastne otvoril bránu do sveta poézie. Jeho básne uverejňované v Čabianskom kalendári ma zlákali tiež skladať básne. A keď roku 1939 vydal vlastným nákladom básnickú zbierku Zorňička, o dva roky som podobnú zbierku básní vydal aj ja, a to pod názvom Za pluhom. Bez jeho účinnej a nezištnej pomoci by som to vôbec nebol dokázal. Veď som mal vtedy iba 18 rokov a v takýchto veciach som nemal žiadne skúsenosti.

Bol to vynikajúci človek a nadaný básnik. Iba ťažké a nežičlivé pomery mu zabránili, aby svoj talent ešte vyššie rozvinul.

Ako v každom kalendári, i v tomto si prídu na svoje i gurmáni. Ide o Týždňový jedálny lístok Slovákov v Maďarsku (len obedy, a to z jednotlivých obcí nasledujúcich regiónov: Bukové hory, Novohrad, povodie Galgy, Pilíš a Bakoňské obce. Daný materiál pochádza z výskumu, konanom v 90. rokoch.

Rovnako sa môžu čitatelia zoznámiť a prípadne si i zhotoviť tradičné komlóšske cestoviny podľa receptára Anny Molnárovej. Ide o saladgáne, lepníky, posúchy, tarkedle, pity a iné maškrty, ktoré mi tiež pripomínajú detské roky a občas po nich i dnes zatúžim. Čo všetko dokázali vyčariť tie zlaté ruky našich materí a starých materí!

Tých, čo sa radi zasmejú, hoci i na vlastnej škode, určite rozveselia rôzne humorné príbehy, čabianske bradaté žarty a chichotance.

A aby sme do nového roku vstúpili predsa len trochu vážnejšie a sviatočnejšie, môžeme si, hoci i sólovo, zaspievať štátnu hymnu Slovenskej republiky Nad Tatrou sa blýska a hymnickú pieseň Slovákov v Maďarsku Daj Boh šťastia. Nájdeme ich znotované úplne na konci Nášho kalendára.

Štefan Hudák

Herend - V múzeu povestného porcelánu

Zo zadunajského Herendu si snáď každý návštevník odniesol domov nejaký suvenír. Mnohí zavítali aj na stálu výstavu výrobkov tamojšej porcelánky. Do Herendu sa v týchto dňoch vydali na jednodennú návštevu aj slovenskí dôchodcovia zo Šóškútu a Pusztazámoru. Viacerí dosiaľ ešte nevideli nové múzeum, ktoré nie náhodou získalo titul Najkrajšie múzeum v krajine. Popri starodávnych výrobkoch továrne si mohli prezrieť aj novú predajňu porcelánu. Ručné práce, ktoré tu ponúkajú, sú ojedinelé nielen v Maďarsku, ale i v Európe, ich hodnota je mimoriadna. Medzi starobylými vzorkami sa nachádzajú aj slovenské motívy a figúrky uchovávajúce pôvab minulosti.

(z-k)

Slovenská jazyková prípravka v Budapešti

V nasledujúcom školskom roku v prípade dostatočného záujmu mieni Slovenská škola v Budapešti zaviesť jazykovú prípravku zo slovenského jazyka pre 9. ročník. V rámci intenzívnej prípravy by žiaci absolvovali týždenne 14 hodín slovenčiny + všeobecno-vzdelávacie predmety - dejepis, matematiku, zemepis, biológiu, maďarský jazyk, informatiku, spev, telesnú výchovu a jeden cudzí jazyk (anglický, nemecký). Predmety sa budú vyučovať s dôrazom na osvojenie si slovenských odborných výrazov. Čakáme prihlášky záujemcov!

Priateľské stretnutie v Pitvaroši

Slovenská samospráva 1. obvodu Budapešti uskutočnila svoje vlaňajšie rozhodnutie nadviazať priateľské styky s Pitvarošanmi a zavítala do tejto dolnozemskej obce. Na stretnutí sa hovorilo o možnostiach vzájomnej spolupráce, o stykoch s obecnou samosprávou, ako aj o postupe v najbližších voľbách. V tomto roku obidvaja partneri plánujú spoločný zájazd do materskej krajiny, ktorého sa pravdepodobne zúčastní aj pitvarošská obecná samospráva. Samozrejme, Budapešťania očakávajú svojich priateľov z Pitvaroša v hlavnom meste. Na podujatí, ktorého sa zúčastnili aj miestni školáci, sa prihovoril Gregor Papuček, na gitare zahrala dospelým Katarína Noszlopy.

(zelm - ok)

Kardinál Korec osemdesiatročný

Písať o ľuďoch je vždy ťažké. Písať o žijúcich ľuďoch ešte ťažšie. Písať o ľuďoch, ktorí sú v centre pozornosti širokej verejnosti, je najťažšie. Písať pri príležitosti osemdesiatin o kardinálovi J. Ch. Korcovi je nadmieru ťažké.

Nitriansky diecézny biskup, kardinál Ján Chryzostom Korec SJ sa 22. januára 2004 dožil významného životného jubilea 80. rokov. Narodil sa 22. januára 1924 v Bošanoch, ako tretie dieťa v rodine robotníka. V roku 1939 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej (jezuiti) v Ružomberku, kde pokračoval v stredoškolskom štúdiu, ukončil ho na gymnáziu v Kláštore pod Znievom maturitou v r. 1944. Pokračoval v štúdiu filozofie a teológie v Trnave a Brne (1944-1950). V Trnave pracoval aj v redakcii náboženských časopisov Posol a Katolícke misie. Počas povestnej „barbarskej noci“ z 13. na 14. apríla 1950 pri likvidácii kláštorov bol so svojimi spolubratmi internovaný v koncentračných táboroch v Jasove, Podolínci a Pezinku. Po piatich mesiacoch internovania ho v septembri 1950 aj s niekoľkými spolubratmi prepustili do civilného života.

Dňa 1. októbra 1950 prijal tajne v Rožňave kňazskú vysviacku z rúk biskupa Róberta Pobožného. Pokračoval v civilnom zamestnaní. Ako dvadsaťsedemročný prijal z rozhodnutia predstavených biskupskú vysviacku z rúk Pavla Hnilicu. Keďže spoločenské podmienky boli nepriaznivé pre pôsobenie vo verejnej službe Cirkvi, tajne vysvätený biskup Korec ďalej pracoval v rôznych civilných zamestnaniach. Pritom neúnavne pôsobil v dušpastierskej činnosti, najmä medzi vysokoškolskou mládežou. Dňa 21. januára 1960 Štátna bezpečnosť vykonala u neho domovú prehliadku, všade ho sledovali, 11. marca ho uväznili a 20. mája vyniesli nad ním rozsudok - 12 rokov odňatia slobody, strata občianskych práv. Po mesiaci ho eskortovali do Prahy na Pankrác, potom do Valdíc pri Jičíne, zaradený bol do tretej nápravnovýchovnej skupiny. Po prepustení z väzenia 24. februára 1968 pracoval ako robotník. Popri všetkých ťažkostiach a nátlakoch štátnych orgánov pokračoval v stretnutiach s mladými, s rehoľníkmi a s náboženskými aktivistami. V tomto období sa prejavila aj jeho bohatá literárna činnosť. Zahraničná tlač ho nazvala „biskupom v montérkach“. Vznikla bohatá Knižnica viery asi so 70 titulmi, ktoré vydávali v samizdate alebo v zahraničí.

Jeho bohatá a všestranná činnosť neostala bez pozornosti ani vo svete. Po zmene spoločenskej situácie r. 1989 poverili biskupa J. Ch. Korca dôležitými službami v miestnej i univerzálnej Cirkvi. Bol vymenovaný za rektora Kňazského seminára sv. Cyrila a Metoda v Bratislave, 6. februára 1990 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za biskupa Nitrianskej diecézy. Dňa 25. mája 1991 Vatikán oznámil jeho vymenovanie za kardinála, slávnostná kreácia sa uskutočnila 28. júna 1991 v Ríme. Od 1. do 7. marca 1998 viedol duchovné cvičenie pre Svätého Otca Jána Pavla II. a Rímsku kúriu na tému Kristus včera, dnes a naveky. V súčasnosti je diecéznym biskupom Nitrianskej diecézy a pôsobí ako predseda Rady konferencie biskupov Slovenska. Zároveň je členom Pápežskej rady pre kultúru, Kongregácie pre klérus a Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života.

Zhodnotiť jeho život, ktorý bol roky nútene skrytý pred očami verejnosti, dlhé roky priamo za mrežami, si nedovoľujeme. Hodnotiť život tohto hierarchu po roku 1989 pokladáme za zbytočné, pretože ho všetci vidíme a vieme oceniť, aj slovenskí katolíci žijúci v Maďarsku. Predsa však môžeme najlepšie a najhlbšie spoznať osobu pána kardinála z jeho literárneho diela, ktoré je úctyhodné, čo do rozsahu i obsahu. Cez jeho dielo spoznávame veľmi jasne život, dielo i formáciu študenta, kňaza, biskupa, robotníka, ale i väzňa viery. Poznávame však aj nezanedbateľnú skutočnosť takmer päťdesiatročného boja o Cirkev na Slovensku, ktorá sa odzrkadľuje v jeho diele, a tak sa stáva historickým dokumentom o tejto dobe. Analyzovať jeho dielo dopodrobna na tomto mieste nie je možné. J. Ch. Korec ako spisovateľ, filozof a historik pracuje veľmi precízne a pohotovo reaguje na situáciu, v ktorej sa nachádza nielen on, ale aj národ a Cirkev. Svojím dielom, ktoré bolo vydávané pod rôznymi značkami a pseudonymami, povzbudzuje, poučuje, usvedčuje a vyvracia nepravdy, posilňuje i vlieva nádej, prehlbuje vieru a učí žiť lásku evanjelia. Takto plní svoje základné životné krédo, zvýraznené v biskupskom erbe: Aby všetci jedno boli.

Tomuto podriaďuje všetko vo svojom živote a prenáša to i na stránky svojich diel, aby to všetci mohli pochopiť a realizovať spolu s ním.

Neoceniteľný je jeho prínos v oblasti ľudských práv, najmä morálnou podporou a váhou jeho osobnosti. Kardinál Korec má bohatý tvorivý podiel na povznesení kultúry a vzdelania na Slovensku. Ako výnimočná osobnosť získal viaceré vyznamenania za obranu ľudských práv a náboženskej slobody.

Pri príležitosti významného životného jubilea blahoželáme J. E. Jánovi Chryzostomovi kardinálovi Korcovi SJ a v mene slovenských katolíkov žijúcich v Maďarsku mu želáme, aby ho dobrotivý Boh naďalej sprevádzal v jeho neoceniteľnej službe pre Cirkev a národ.

Spracovala: (if)

Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov

„Svoj pokoj vám dávam!“

Spoločnou službou rôznych kresťanských cirkví je vnášať do spoločnosti ducha zmierenia a spolupráce, pokoja a spravodlivosti. Toto bolo aj výzvou Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov. Túto celosvetovú ekumenickú aktivitu v súčasnosti koordinuje Svetová rada cirkví v Ženeve spolu s Pápežskou radou pre napomáhanie jednoty kresťanov vo Vatikáne. Obe tieto inštitúcie spoločne pozývajú všetkých kresťanov po celom svete na ekumenické modlitbové stretnutia a bohoslužby počas tohto týždňa.

Počiatky iniciatívy siahajú až do 18. storočia, keď kresťanské hnutie v Škótsku povzbudzovalo všetky cirkvi, aby sa spoločne modlili. V roku 1894 pápež Lev XIII. vyzval k modlitbovej oktáve za jednotu kresťanov a od roku 1908 sa podľa návrhu kňaza Paula Watsona slávi Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov od 18. do 25. januára, keď si cirkev pripomína sviatok apoštolov Pavla a Petra. Od roku 1966 sa tejto iniciatívy ujali Pápežská rada pre napomáhanie jednoty kresťanov a Svetová rada cirkví.

Cieľom modlitieb je, aby kresťania na celom svete hľadali jednotu vo viere a vydávali svedectvo o tom stupni jednoty, ktorý majú v rôznych oblastiach. Ide o to, aby jednotlivé cirkvi prekonali svoju zahľadenosť do seba a svojich problémov a objavovali bohatstvo darov rozmanitých kresťanských tradícií. Každý rok je pripravená iná biblická téma, ktorá je rozpracovaná do zamyslení na každý deň Týždňa modlitieb.

Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov v Maďarsku organizuje Konferencia katolíckych biskupov, Ekumenická rada cirkví v Maďarsku, Rímskokatolícka a Gréckokatolícka cirkev, Evanjelická cirkev a. v. v Maďarsku, Reformovaná kresťanská cirkev, Pravoslávna cirkev, Bratská jednota baptistov, Evanjelická cirkev metodistická a Cirkev adventistov siedmeho dňa.

Tému a jej rozpracovanie na každý rok pripravuje iná krajina. Je to príležitosť upozorniť na dôležité témy z pohľadu jednotlivých krajín sveta a tiež predstaviť ekumenickú situáciu v tej ktorej krajine. Program modlitebného týždňa pre rok 2004 pripravili kresťanské cirkvi v Sýrii. Jeho ústrednou témou je stretnutie s Bohom. Počas modlitebných stretnutí sa v zboroch, spoločenstvách a komunitách rôznych cirkví konajú bohoslužby, adorácie.

Tohtoročná téma je: „Svoj pokoj vám dávam“ (Jn 14,27). Pokoj, ktorý motivuje k službe, to je to, čo všetci kresťania potrebujú aj dnes. Pokoj prijatý ako dar od Krista nevedie k pasivite, ale motivuje k službe pokoja a jeho ďalšiemu odovzdávaniu. Heslo slúži ako podklad pre spoločné stretnutie kresťanov rôznych tradícií.

V Maďarsku sa ústredná otváracia slávnostná bohoslužba ekumenického Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov konala 18. januára 2004 o 18.00 hod. v Evanjelickom kostole na Deákovom námestí. Slovo Božie kázali kardinál, prímas, arcibiskup Ostrihomsko-budapeštianskej arcidiecézy Dr. Péter Erdő a biskup Reformovanej kresťanskej cirkvi Dr. István Szabó. Liturgie slávnostnej bohoslužby sa zúčastnili aj vedúci Ekumenickej rady kresťanských cirkví v Maďarsku.

Pre slovenských evanjelikov a katolíkov žijúcich v Budapešti táto nedeľa, podobne ako vlani, bola tiež mimoriadne významná. Evanjelický cirkevný zbor v Csillaghegyi a jeho nadácia v spolupráci so Slovenským evanjelickým cirkevným zborom v Lutherovom dvore a Slovenskou samosprávou III. obvodu Budapešti zorganizovali celodňový dôstojný duchovno-kultúrny program. V zaplnenom evanjelickom kostole v Csillaghegyi sa 18. januára konala najprv ekumenická slávnostná dvojjazyčná bohoslužba. Úvodom kňaz Evanjelického zboru v Csillaghegyi László Donáth a členka Slovenskej samosprávy III. obvodu Budapešti, presbyterka Edita Hortiová pozdravili vzácnych hostí a početných veriacich. Slávnostnej bohoslužby sa zúčastnili riaditeľ Slovenského inštitútu Budapešť Milan Resutík s manželkou, predsedníčka Náboženského podvýboru Celoštátnej slovenskej samosprávy Ildika Klauszová Fúziková a členovia poslaneckých zborov obvodných slovenských samospráv hlavného mesta.

Dvojjazyčnú bohoslužbu slúžili evanjelickí kňazi Attila Fülöp a Atila Spišák. Kňaz Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Lutherovom dvore Atila Spišák čítal slovo Božie z Prvého listu Korinťanom od apoštola Pavla, z Hymny lásky:

„Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávnosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne.”

Vo svojej kázni sa tiež venoval láske, viere, nádeji a pokoju - darom, ktoré sú v súčasnom svete také vzácne a potrebné.

Slávnostnú atmosféru bohoslužby dotváral spevom Slovenský budapeštiansky miešaný spevácky zbor Ozvena pod vedením Marty Pálmaiovej Pápayovej.

Po slávnostnej bohoslužbe sa na farnosti konalo agapé. Zásluhou dvoch sestier - Sarvašaniek Márie Kovácsovej a Zuzany Shandlovej - hostia mohli ochutnať dolnozemskú plnenú kapustu.

Po obede sa konal kultúrny program. Evanjelický kňaz Dr. Bruno Foltin z Péteri priblížil život a tvorbu slávneho maliara Ladislava Medňanského (1852-1919). Po pútavej prednáške vystúpila flautistka Beáta Šutinská a spevácky zbor Ozvena.

Účastníci celodňového ekumenického programu sa rozchádzali s predsavzatím uplatniť v praxi myšlienky ekumény - zmierenie a pravú kresťanskú lásku.

(if)

Rodinné vzťahy a výchova detí

Na návšteve u Hrťanovcov v Novej Pešti

Rodina, to sú ľudia a vzťahy, ktoré sme si vlastne nevybrali, ani oni si nevybrali nás - Boh nám ich dal. Takto by sme mali aj svoju rodinu chápať - ako Boží dar. Dieťa je tiež Božím darom, pokladom, jeho blízkosť mení dospelých na bytosti plné nehy a lásky. Preto milujme a chráňme rodinu, vychovávajme v nej deti tak, aby sa z nich stali dobrí rodičia, so zmyslom pre rodinu, obdarení veľkou láskou, trpezlivosťou a obetavosťou.

Samozrejme, človek vníma rodinu inak v detskom veku. Skôr podvedome. Je to jeho domov - otec, matka, súrodenci, ktorí sú pre neho najmä v útlom detstve prvoradí. S pribúdajúcim vekom sa dieťaťu stávajú rodinné zväzky záťažou. Až raz nadíde čas, keď zatúži vyletieť z rodného hniezda, oslobodiť sa od každodenných zvykov a povinností. Dospievajúce dieťa chce spoznať svet - to, čo je za dverami, za bránou, za dedinou či mestom. A tak sa vydáva na cesty... Práve tieto odchody ho nútia zamyslieť sa nad tým, ako veľmi potrebuje svojich príbuzných a známych.

Žiaľbohu, v súčasnosti sú rodiny vystavené mnohým nástrahám. Dlhoročné manželské spolužitie nie je, žiaľ, takou samozrejmosťou ako voľakedy. Mnohé manželstvá sa skôr-neskôr rozpadávajú, preto je radosť stretnúť niekoľkoročný šťastný manželský pár. Medzi také patria manželia Viktória a Pavol Hrťanovci z Novej Pešti, ktorí si sľúbili vernosť pred dvadsiatimi rokmi. Ani po dvoch desaťročiach nezvädla ich láska, vyžaruje z nich súlad a pohoda.

Najskôr sme si zaspomínali na staré časy...

Pani Viktória a pán Pavol sa zoznámili na slovenskom jazykovom kurze v Budapešti, doslova si padli do oka. Roku 1983 sa rozhodli spojiť svoj osud a kráčať životom spoločne. Ich manželské šťastie sa naplnilo, keď sa im postupne narodili štyri dcéry - Monika (1985), Ildika (1987), Zuzana (1989) a Žofia (1993).

- Obaja pochádzame z trojdetných rodín, preto sme mali k deťom vždy kladný vzťah. Obidvaja si uvedomujeme, čo znamená skutočná rodina a aký neoceniteľný je jej význam. Rodičovstvo si vyžaduje mimoriadnu trpezlivosť a umné zaobchádzanie s deťmi, ktoré treba mnohému naučiť a vychovať z nich poriadnych ľudí. Deti napĺňajú celý náš život, - hovorí pani Viktória. - Materstvo je v mojich očiach najkrajšie povolanie, lebo robí ženu šťastnou. Je to možnosť milovať a dávať, rozdávať svoje srdce... A keďže sme obaja hlboko veriaci ľudia - ja katolíčka, manžel evanjelik - na ekumenickom kresťanskom základe vedieme svoje deti k viere v Boha. Mladí totiž potrebujú aj duchovné sprevádzanie, osobnú pomoc, aby mohli dosiahnuť väčšiu dokonalosť. Inak nemáme špeciálny recept na výchovu detí, obaja sa však zhodujeme v zásade - mať na deti čas a milovať ich. Každá skutočná láska obohacuje deti a je prínosom pre ich všeobecný rast a pre celý ich život.

Pán Pavol pochádza z vari najslovenskejšej novohradskej obce Veňarec. Láska k rodnej reči ho sprevádza dodnes. Nikdy nezaprel svoj slovenský pôvod, ba stal sa učiteľom slovenského jazyka a rok vyučoval v Čomáde. Z objektívnych príčin sa musel preorientovať, skončil vysokú školu a stal sa finančným a daňovým odborníkom. Popri rodine a práci sa však čoskoro zapojil aj do slovenského spoločensko-kultúrneho diania. Stal sa členom Slovenského divadelného súboru Vertigo.

- Čo si človek prináša z domu, na to nikdy v živote nezabudne, najmä čo sa týka jeho materinskej reči, kultúry a tradícií. Trochu kľukatou cestou som sa dostal na univerzitu ELTE, študoval som slovenský jazyk a literatúru a históriu. Neskôr som sa stal členom Vertiga, motivovali ma moje korene. Manželka je Maďarka, ale aj jej rodina pochádza zo Slovenska, preto chodila aj na slovenský jazykový kurz, na ktorom sme sa zoznámili. Keď sa naša rodina začala rozrastať, často sme chodili na výlety po Slovensku a spoznávali krajinu. Nebadane sa vyvíjal náš citový vzťah ku krajine a mohli sme si obohacovať svoje poznatky, konfrontovať ich s tým, čo sme videli doteraz v učebniciach, odborných knihách. Bolo to veľmi príťažlivé a osožné pre celú rodinu. Aj Vertigo mi prirástlo k srdcu, dobre sa cítim v tomto kolektíve a teším sa, že môžem rozdávať radosť a umelecký zážitok pre milovníkov slovenského slova a divadla.

Pani Viktória sa mi pochválila, že jej veľkou záľubou od detstva je hudba, keďže pochádza z hudobníckej rodiny. Nielen ona, ale aj dievčatá zdedili nadanie a hrajú na rôznych hudobných nástrojoch. Ba v poslednom roku vystupujú aj na podujatiach slovenských obvodných menšinových samospráv. Pani Viktória je aj aktívnou členkou Slovenskej samosprávy IV. obvodu Budapešti. V poslaneckom zbore sa dobre cíti, lebo tam vládne pochopenie a vzájomná dôvera. V takejto atmosfére sa dá vykonávať prospešná práca v prospech slovenských občanov žijúcich v Novej Pešti.

Ako v každej rodine, aj u Hrťanovcov boli časy, keď sa ľahké a šťastné chvíle striedali s ťažšími, ale vždy sa snažili s optimizmom pozerať do budúcnosti.

- Hoci nám neraz bolo ťažko, - vyznávajú obaja, - vždy sme si nejako poradili a vytrvali spolu v dobrom i zlom. Za naše dvadsaťročné spolunažívanie vďačíme rovnako Bohu, ako aj vzájomnej láske a tolerancii, ktorá nám pomohla vybudovať náš úspešný manželský zväzok. Jeden druhému sme sa vždy snažili a byť ozajstnou oporou.

Ildika Fúziková

Estera Očovská: Lásku k spevu som zdedila

Drobnú, vždy usmievavú Segedínčanku Esteru Očovskú naša mládež dobre pozná, veď z roka na rok úspešne vystupuje na rôznych súťažiach v speve, napríklad aj na celoštátnych Spievankách. Estera študuje v treťom ročníku Gymnázia Ferenca Deáka, ktoré si zvolila predovšetkým pre jazyky. Úspešne zdolala jazykové skúšky z angličtiny a teraz sa venuje španielčine a slovenčine. Slovenský jazyk študuje skôr kvôli svojej rodine. Veď ako na to aj jej meno poukazuje, má slovenský pôvod. Jej starí rodičia pochádzajú zo slovenských dedín: stará mama z Répašskej Huty, dedo zase z Dunaeďházu. Zoznámili sa počas štúdií v slovenskej škole v Budapešti a nakoniec sa usadili v Békešskej Čabe. V tamojšej slovenskej škole vychovali mnoho detí v láske k materčine, len vlastné vnúčatá nestačili, osud im v tom zabránil.

- Kto v tebe pestoval lásku k hudbe?

- Asi je to genetické. V otcovej rodine muži majú sklony k reálnym predmetom - k matematike a fyzike, ženy skôr k umeniu, najmä k hudbe. Vraj moja stará mama často spievala nielen deťom v materskej škole, ale aj svojej dcére a synovi doma. Asi preto sa odhodlala na hudbu aj moja teta Ildika Očovská, ktorá dodnes učí spev a hudbu v Békešskej Čabe a v Poľnom Berinčoku.

- Áno, Ildiku naša mládež pozná z citarových táborov.

- Aj ja som sa takto dostala k slovenským pesničkám. Raz v lete ma moja teta zvábila, aby som sa zúčastnila takéhoto tábora. Tam som si veľmi obľúbila slovenské pesničky. Hudbe som sa venovala aj v škole. Učila som sa hrať nielen na citare, ale aj na flaute.

- Vo vašej rodine však aj chlapci pekne spievajú, veď ich často počujem na hodine slovenčiny. Dokonca si žiadajú, aby sme viac spievali.

- Áno, aj oni majú pekné hlasy, ale sú hanbliví. Aj keď brat Déneš si občas vyspevuje pre seba, a to pekne.

- Pred niekoľkými mesiacmi do vašej rodiny pribudol ďalší prírastok, šiesty člen rodiny Ákos. Zvykneš ho utišovať spevom?

- Málokedy. Keďže my nebývame priamo v Segedíne, veľa času mi zaberie cestovanie. Do školy aj na rôzne programy dochádzam do mesta z Desky. Popri učení mi zostáva málo času pre bračeka.

- Keď ste boli menší mamička vám spievala?

- Je síce učiteľkou, ale má ďaleko k spevu. Učí maďarčinu a dejepis. To však neznamená, že by nemohla spievať, ale ona pre nás skôr vymýšľala rôzne rečňovanky, básničky, ktoré tiež mali svoj rytmus, ale to nebol spev, na ten si akosi netrúfa.

- Vo voľnom čase sa venuješ aj tancu.

- Keď som chodila do škôlky, učila som sa ľudový tanec, ale časy sa menia a už šesť rokov sa venujem spoločenskému tancu. V poslednom čase však mám problémy s partnerom, nechce sa mu chodiť na nácvik. Ale keď sme úspešní na súťaži, to sa mu páči.

- Ktoré tance máš najradšej?

- Samozrejme, latinské: rumbu, pasodoble. Veď zbožňujem španielčinu a všetko, čo s ňou súvisí.

- Čo robíš, keď nemáš plánované programy?

- Najradšej sa stretávam s kamarátkami. Víkendy trávime obyčajne na klzisku, rada sa korčuľujem.

- Už chápem, prečo vždy tak utekáš z nedeľnej školy!

(kir-)

Pohár pre sarvašských futbalistov

Slovenská základná škola v Sarvaši sa už tradične zúčastňuje športových akcií, ktoré sa konajú nielen v meste a okolí, ale aj v Békešskej župe. Nový rok sa úspešne začal aj pre našich futbalistov. Žiaci 6., 7. a 8. ročníka sa v rámci súťaže "Grund program" prebojovali do finále, keď vo vyrovnaných zápasoch ukázali svoju šikovnosť v Poľnom Berinčoku, kde sa v novembri konal turnaj III. a IV. vekovej kategórie.

Dňa 7. januára 2004 sa konal futbalový turnaj v športovej hale Békeš, ktorého sme sa zúčastnili s dvoma družstvami. Hralo sa v dvoch skupinách A a B, v každej súťažili 4 družstvá, a to podľa systému každý s každým. Do finále postúpili 2 družstvá, ktoré dosiahli najvyšší počet bodov, ako aj najlepšie skóre. Výsledky svedčia o tom, že len 1 gól chýbal nášmu B družstvu k tomu, aby mohlo hrať o 1. a 2. miesto. Ale hanbu nám nespravilo ani družstvo A, lebo obsadilo 2 miesto v skupine, a tak sa stretlo v semifinále a bojovalo o 3. a 4. miesto. S maličkým rozdielom vyhralo družstvo B.

V konečnom hodnotení získali peknú vázu, diplom a strieborné medaily, ktorým sa žiaci veľmi radovali. Gratulujem chlapcom k ich peknému výsledku, no pochvala patrí aj družstvu A, veď IV. miesto je tiež pekným výsledkom.

Výsledky turnaja

I. skupina

1. Bélmegyér            9 bodov  9:1

2. Sarvaš A            6 bodov  7:3

3. Békeš Eötvös A            3 body            5:3

4. Békeš Dr. A            0 bodov  1:14

II. skupina

1. Békeš Eötvös B            7 bodov  18:1

2. Sarvaš B            7 bodov  17:1

3. Tarhoš                     3 body            4:20

4. Békeš Dr. B            0 bodov  2:19

Semifinále

Sarvaš A - Sarvaš B            1:3

Finále

Bélmegyér - Békeš Eötvös B         2:1

Konečný výsledok

1. Bélmegyér

2. Békeš Eötvös B

3. Sarvaš B

4. Sarvaš A

5. Békeš Eötvös A

6. Tarhoš

7. Békeš Dr. A

8. Békeš Dr. B

Zlatica Lišková

Naše ľudové rozprávky ešte úplne nevymreli

Bezmála 650 vydaní sa od roku 1845 po súčasnosť dožili slovenské ľudové rozprávky a povesti. Medzi nimi sú Rozprávky ňaničky Žofky od zberateľa Ondreja Krupu (vyšli v roku 1984) a Slovenské ľudové balady v Maďarsku od Štefana Lamiho (1984). Zdalo by sa, že zberatelia ľudových hodnôt už všetky ľudové rozprávky a povesti zozbierali. Zdalo by sa to aj preto, že spôsob života, v ktorom tieto rozprávky a povesti zohrávali dôležitú funkciu, sa úplne zmenil, akože aj ľudoví rozprávači pomaly vymierajú. Práve preto bolo pre mňa prekvapujúce a potešiteľné, že som sa nedávno stretol s dovtedy neznámou dobrou ľudovou rozprávačkou. V minulom roku som bol v národopisnom tábore v Jači (Peštianska župa). Mojou informátorkou bola Zuzana Vargová, rod. Héviziová. Narodila sa v Gute (Galgaguta) v roku 1933, vyše štyridsať rokov žije v Jači. Pozná všelijaké rozprávky, najmä veselé zo života. Spomedzi tých, ktoré som nahral na magnetofónovú pásku, som teraz vybral peknú a málo známu rozprávku O kráľoviča čarovaného na žabku. S variantmi tejto rozprávky sa v slovenskom rozprávkovom repertoári zriedka stretneme. (Podobný motív nájdeme v rozprávke Láska zázrak koná. Pozri: Slovenské ľudové balady v Maďarsku 12 - 13).

Štefan Lami

O kráľoviča čarovaného na žabku

Bola ena kráľovná a mala peknú diovku. Tú diovku susedou kráľ chcel pre sina za ženu. Kráľovič bou mladí, pekní, ale edna bosorka s ponstve ta ho počarila na žabku. Osúdila mu, že len vtedi sa mu čaroba minie, keď ho edna mladá princezná boská. Peknú diovku kráľovnej ňepustili vo z dvóra, lebo sa báli, že bosorka aj ju očarí. Tak sa len po dvóre zabávala, hrala sa z loptou. Raz sa jej lopta skotúľala do potoku. Sadla si na kraj potok a plačúci takto hovorila:

- Jaj, jaj, kebi mi loptičku voľachto viniesou vo, dala by mu hoci čo, čo bi si len žiadau.

Z vodi vikukla žabka a spituje sa jej:

- Ak ti ja loptu vinesjem, čo mi dáš?

- Dám ti, čo si len žiadaš.

- Aj ma boskáš?

- Aj.

Žabka doniesla loptičku von z potoku a hovorí:

- Teraz ma boskaj.

Princezná loptu uchitila a bežala do svojej izbe. Žabka škľap, škľap, išla za ňou. Klopká jej na dvere a spieva:

“Hara-hara-haramia,

Pusť ma tanu moja milá.

Todi si mi sľubovala,

keď si z javora vodu brala.“

Otec jej počuv hrkot, tak sa spitovav:

- Cérka moja, čože je to vonku za hrkot?

- Jaj, otecko, ne smiem ti aňi vraveť. Žabka mi doniesla vo loptičku s potoka, lebo som jej sľúbila, že ju poboskám. Teraz si to žiada odo mňa.

- Keď si sľúbila, mala si to aj učiniť, - hovoriv otec, a žabku pustiv núter. Išli večerať. Žabka viskočila princeznej do lona, a zas zaspievala:

“Hara-hara-haramia,

daj že mi jesť moja milá.

Todi si mi sľubovala,

keď si z javora vodu brala.“

Princezná hovorila:

- Nedám ti.

Ale otec zakričal na ňu:

- Čo si sľúbila, to musíš dať. - Tak potom jedli z edného taniera. Potom sa začali vizliekať, že idú spať. Žabka zas zaspievala:

“Hara-hara-haramia,

umi že ma moja milá.

Tody si mi sľubovala,

keď si z javora vodu brala.“

Princezná hovorí:

- Juj, taká si studená, neumijem ťa.

Ale otec jej nato:

- Čo si sľúbila, musíš to aj učiniť. Tak išla do kúpelne, umila žabku a aj ona sa umila. Potom postlala posteľ a ľahla si. Žabka sa nevedela k nej dostáť, lebo posteľ bola visoká. Zas si zaspievala:

“Hara-hara-haramia,

zodvihni ma moja milá.

Todi si mi sľubovala,

keď si z javora vodu brala.“

Otec zas zavolau:

- Čo si sľúbila, musíš to aj učiniť.

Tak ju zodvihla a položila ju k sebe na vankúš. Žabka zas si zaspievala:

“Hara-hara-haramia,

Boskaj že ma moja milá.

Todi si mi sľubovala,

keď si z javora vodu brala.“

Princezná sa osmelila, zažmúrila si oči a žabku poboskala. Žabka sa v tej minute premenila na krásného šuhaja. Ráno, keď mamka dvere dcérinej izbi otvorila, našla ich v postele obidvoch privinutích jeden k druhému. Potom spravili veľkú svadbu. A hádam aj dosiav žiju, ak sa im na riti žili nepopukali.

Dokument - Referát o činnosti CSS v roku 2003

Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku

Rok 2003 určite bude patriť medzi najvýznamnejšie medzníky v histórii VÚSM. Po rokoch neistoty sa značne stabilizovalo jeho postavenie. Zo štátneho rozpočtu dostal 22,5 milióna Ft. Vďaka tejto podpore sme mohli pokračovať v modernizácii infraštruktúry, zamestnať pracovníkov - vrátane riaditeľa - na plný úväzok a každému skromne zvýšiť mzdu. Kúpili sme si ďalšie počítače, kopírku, meotár a odkazovač.

Od septembra 2003 v Ústave pracujú riaditeľka, dvaja výskumníci, jedna sekretárka-referentka na plný úväzok; hlavná vedecká poradkyňa, vedecký tajomník a knihovníčka-referentka na polovičný úväzok a jeden čestný, titulárny hlavný vedecký pracovník.

Štátna podpora pokrýva výdavky na fungovanie VÚSM a mzdy. Na vedeckovýskumnú činnosť, vydávanie kníh, vedeckopopulárne aktivity však nestačí, ich financovanie hradíme z podpory, získanej v domácich a slovenských súbehoch. V roku 2003 sme získali cez konkurzy 4 370 000 Ft a 44 000 Sk a od ministerstva školstva 2 500 000 Ft.

Čo sa týka konkrétnej činnosti v r. 2003, Anna Divičanová vypracovala tézy knihy Sakrálna kultúra Slovákov v Maďarsku, pracovala na svojich knihách a štúdiách. Tünde Tušková a Mária Žiláková preštudovali exempláre časopisu Cesta, pravda a život. V štádiu prípravy je štúdia, podstatu ktorej budú tvoriť obsahové a kultúrno-historické prvky.

Ondrej Krupa spracoval výsledky svojho výskumu Výpovede Slovákov v Maďarsku, zapísal osud 56 informátorov z 24 osád. Členovia výskumného tímu Životné osudy Slovákov juhovýchodného Maďarska - Ondrej Krupa, Ján Chlebnický, Anna Ištvánová, Helena Albertiová-Kožuchová, Petra Babáková - začali zberateľskú činnosť, ku ktorej im poskytol odbornú pomoc garant výskumu Ondrej Krupa. Ján Gomboš v rámci mesačného štipendia Maďarskej štipendijnej komisie (MÖB) zbieral na Slovensku materiál ku projektu Korene (Osud jednej tekovskej osady a jej obyvateľov v 17. a 18. storočí), pracuje na svojom rukopise o dejinách a kultúrnych dejinách Slovákov žijúcich v békešsko-čanádskom regióne 18. storočia v rámci projektu Kritická analýza dokumentov, prameňov týkajúcich sa histórie a kultúrnych dejín Slovákov v Maďarsku.

Pokračuje sociolingvistický program Používanie slovenského jazyka v Békešskej župe. Externí a interní spolupracovníci - Mária Žiláková, Tünde Tušková, Katarína Maružová- Šebová, Alexander Tóth, Alžbeta Hornoková-Uhrinová, Ján Gomboš - pracujú na svojich štúdiách. V spracovaní dotazníkov sa nám nepodarilo postupovať tak ako sme si to pôvodne zaplánovali.

Takisto máme reštancie v realizovaní projektu Slovenský jazyk v Maďarsku. Päťčlenný výskumný tím (M. Žiláková, T. Tušková, A. Tóth, Mária Homišinová, A. Hornoková-Uhrinová) má vypracovať koncepciu, ktorú pripomienkujú kolegovia na Slovensku (Slavomír Ondrejovič, Miroslav Dudok, István Lanstyák).

V jazykových výskumoch VÚSM sa určite dobre budú dať používať výsledky terénneho bádania Jazykovedného ústavu MTA, do realizovania ktorého nás zapojili. V Slovenskom Komlóši máme vyplniť sociolingvistické dotazníky, urobiť nahrávky so 70 obyvateľmi.

Z plánovaných spoločných výskumov s Výskumným ústavom národností pri MTA sa realizoval Kontrolný výskum údajov sčítania ľudu. V súčasnosti spracúvame výsledky a pripravujeme štúdiu, ktorá má byť hotová v decembri. K výskumu efektivity slovenských menšinových samospráv zatiaľ nedošlo.

Rukopis učiteľmi veľmi očakávanej učebnej pomôcky Chystáme sa na jazykovú skúšku je takmer hotový. Autori sú Viera Barková, Magdaléna Pažická, Erika Kraslánová, Libuše Peštiová, Romola Selmeczyová, Daniela Horváthová, Anna Kondačová, A. Hornoková-Uhrinová. Veľmi sa tešíme, že Ministerstvo školstva MR nám poskytlo finančné prostriedky na jej vydanie.

V štádiu príprav je štúdia Motivácie učenia sa slovenského jazyka v dospelom veku, ktorá bude uverejnená v Národopise Slovákov v Maďarsku.

Po pracovnej porade so slovenskými učiteľkami (Monika Glücková-Szabóová, Monika Pellerová, Silvia Salgaiová a Júlia Szabóová-Marloková) sme sa dohodli, že v Pilíšskej čítanke I. - Mlynky spracujeme dejiny jedinej pilíšskej slovenskej osady. Na budúci rok zostáva preklad materiálov do maďarčiny a dokončenie príprav do tlače.

S predsedníčkou Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženkou Egyedovou-Baránekovou máme vypracovanú novú koncepciu Novohradskej čítanky, ktorá by mala obsahovať krátke dejiny všetkých Slovákmi obývaných osád župy.

Terénny Sociologický výskum slovenskej rodiny je dokončený. V súčasnosti prebieha Spracovanie dotazníkov. Mária Homišinová už aj publikovala prvé čiastkové výsledky. Štúdia by mala byť hotová v priebehu nasledujúceho roka.

V roku 2003 ústav vydal nasledujúce publikácie, na príprave ktorých sa aktívne podieľali Ján Chlebnický, Anna Divičanová, Ondrej Krupa, Zuzana Kunovacová-Gulyásová a Magdaléna Laczová.

1. Anna Divičanová: Dimenzie národnostného bytia a kultúry

2. Gyivicsán Anna: A nemzetiségi lét és kultúra dimenziói I.-II.

3. Prvé desaťročie Slovenského výskumného ústavu - A Szlovák Kutatóintézet első évtizede (Red:: Anna Divičanová a Ján Chlebnický)

4. Mária Homišinová: Slovenská inteligencia v Maďarsku v zrkadle sociologického výskumu.

5. Ondrej Krupa: Spevy našich Slovákov (v tlači)

Prípravné práce trojjazyčného vydania dejín mesta Sarvaš od Michala Žilinského, v redigovaní Jána Chlebnického, ktoré prebiehajú v spolupráci s kolegyňou Magdalénou Laczovou, sú pred dokončením.

Pracovníci ústavu zastupovali VÚSM na rôznych konferenciách, výsledky ich vedecko-výskumnej činnosti uverejnili v rozličných štúdiách. Svojimi osobnými a výskumnými skúsenosťami prispeli k pripravovanej koncepcii slovenského národnostného školstva.

Ján Gomboš usporiadal písomnú pozostalosť Juraja Hanka. Chronologické spracovanie materiálu Demokratického Zväzu Slovákov v Maďarsku je časovo veľmi náročné, nemali sme na túto prácu v tomto kalendárnom roku kapacitu.

Zorganizovali sme Súťaž zo školských lavíc za účasti 33 študentov, o súťaži informoval vedúci projektu Alexander Tóth členov VR na májovom zasadnutí.

Tohoročný kolektívny interdisciplinárny národopisný výskum sa konal v dňoch 21.-27. júna 2003 v troch Slovákmi obývaných osadách Čongrádskej župy (Pitvaroš, Albert, Ambróz), ktorého sa zúčastnilo 24 výskumníkov. Hlavnými organizátormi podujatia boli Ján Chlebnický a Magdaléna Laczová, v práci im pomáhali Zuzana Kunovacová-Gulyásová a Juraj Ando.

Štyridsaťpäť prednášateľov a približne 50 hostí sa zúčastnilo na medzinárodnej konferencii Slovenčina v menšinovom prostredí. Z 52 prihlásených prednášateľov prišlo do Békešskej Čaby 45, ostatní zašlú príspevky, ktoré budú zaradené do zborníka, písomne.

Seriál prednášok Z pohľadu vedy úspešne pokračoval aj v roku 2003, organizovali ho Ján Gomboš a Zuzana Kunovacová Gulyásová. Seriál sa stal pestrejší, bohatší. Odznelo 15 prednášok, priemerná návštevnosť bola 15-20 ľudí. Vo väčšine to boli predstavitelia staršej a strednej generácie, ale zastúpená bola aj študujúca mládež.

Naše najnovšie publikácie sme prezentovali 7. októbra 2003 v Budapešti. Tejto našej akcie sa zúčastnili aj minister kultúry Slovenskej republiky Rudolf Chmel a chargé d’ affaires SR Milan Kuruc.

Úlohy súvisiace s podmienkami a organizáciou práce sa nám v tomto roku podarilo realizovať len čiastočne. Oprávnené boli obavy členov Vedeckej rady VÚSM, že rok 2003 bol nadplánovaný, pracovníci ústavu boli preťažení, často sme mali prehnané pracovné tempo. Z tohoročných skúsenosti musíme vyvodiť dôsledky. Pri plánovaní treba brať viac do úvahy personálne podmienky nášho ústavu.

Ohľadom na dané podmienky rok 2003 z obsahového aj z finančného hľadiska považujeme za úspešný.

Alžbeta Hornoková-Uhrinová, PhDr.

riaditeľka ústavu

O činnosti redakcie Ľudových novín

Redakcia Ľudových novín, týždenníka Slovákov v Maďarsku, aj touto cestou ďakuje za všestrannú morálnu pomoc a finančnú podporu Celoštátnej slovenskej samospráve (CSS). Z minuloročnej vládnej podpory určenej slovenským inštitúciám CSS pre Ľudové noviny ako svoju najstaršiu inštitúciu sa podarilo získať 3 400 000 Ft. Použili sme ich na zlepšenie vybavenia redakcie. V záujme ďalšieho skvalitnenia práce, ako aj spolupráce s externými spolupracovníkmi, sme v prvom rade zakúpili nábytok a digitálne fotoaparáty. Za takmer polstoročnej histórie novín prvýkrát dostala redakcia úplne nové skrine, písacie stoly, stoličky a police na knihy.

Ľudové noviny sa aj v roku 2003 prihovárali Slovákom žijúcim vo viac ako sto obciach a mestách, ktoré sa nachádzajú v jedenástich župách. Ako o tom svedčia uverejnené materiály, redaktori (vrátane externých) sa snažili navštíviť čím viac našich osád, zavítali do viac ako 70 Slovákmi obývaných lokalít. Samozrejme, počet akcií, na ktorých boli prítomní, je oveľa väčší, veď naše bázové obce a mestá v priebehu roka pravidelne navštevovali. Ak k týmto služobným cestám pripočítame aj účasť redaktorov na rôznych akciách v hlavnom meste, dostaneme úctyhodné číslo.

Redakcia, vedená snahou o čo najdôslednejšie uplatňovanie zásad novinárskej etiky a pluralistického prístupu, ako aj v záujme ľahšej orientácie čitateľov, uverejňuje príspevky s jednoznačne kritickým či polemickým obsahom podľa možnosti súčasne s mienkou alebo stanoviskom „druhej strany“. Takúto prax si napokon vyžaduje aj jedna z hlavných zásad redigovania týždenníka Slovákov v Maďarsku, na ktorú v každom čísle upozorňuje posledná veta v tiráži: „Uverejnené materiály vyjadrujú v prvom rade mienku autorov a v záujme plurality názorov nemusia byť v súlade so stanoviskom redakcie, ale predovšetkým so zásadou rešpektovať právo iných na vyjadrenie vlastného, čo aj rozdielneho názoru.“

Súčasná štruktúra týždenníka a rozsah jednotlivých rubrík zodpovedajú jeho poslaniu. Vnútropolitická rubrika sa systematicky zaoberá pôsobením našich slovenských samospráv a občianskych organizácii. Redakcia systematicky kladie dôraz na otázky kultúrnej identity našej národnosti, ako aj na otázky náboženského, cirkevného života našich Slovákov. Pri redigovaní prílohy pre deti a mládež musíme brať na vedomie o. i. nedostatočnú jazykovú úroveň žiakov (ktorým robí ťažkosti nielen čítanie rôznych zaujímavých článkov, ale aj ukážok zo slovenskej literatúry pre deti a mládež). Pri redigovaní literárnej rubriky aj v uplynulom roku mali prvenstvo naši domáci slovenskí literáti, spomedzi ktorých však mnohí, žiaľ, nie sú príliš aktívni, viacerí akoby sa úplne odmlčali. Ich „kolektívnu tvorivú krízu“ sa snažíme vynahradiť uverejňovaním ukážok z prác slovenských klasikov a súčasných spisovateľov z našej materskej krajiny a z celého „slovenského sveta“. Pravidelne uverejňujeme i recenzie a literárnu kritiku. Na predposlednej strane novín sa ustálila podrubrika programov slovenských televíznych staníc a Jazyková poradňa. Túto novinovú stranu s obľúbeným kútikom humoru raz mesačne spestrujú krížovky s národnostným zacielením. Výrobná lehota novín a zaťaženosť dotyčných redaktorov v Segedíne, žiaľ, naďalej znemožnili, aby sme pravidelne uverejňovali program slovenských vysielaní Maďarskej televízie a Maďarského rozhlasu. V rubrike Mozaika na 12. strane novín sme sa aj v uplynulom roku snažili maximálne využiť možnosti, ktoré vyplývajú zo zostavovania farebnej dvojstrany. Na poslednej novinovej strane uverejnené príspevky by síce tematicky často zapadali do kultúrnej, resp. politickej alebo detskej rubriky, ale tam by sa nám stratila farebnosť fotografií, a tým by boli čitatelia ochudobnení.

V roku 2004 sa Maďarsko aj Slovenská republika stanú plnoprávnymi členmi Európskej únie. Z tohto faktu aj pre nás vyplýva celý rad nových úloh. Treba informovať nielen o zásadných zmenách týkajúcich sa celej spoločnosti, ale najmä o tzv. menšinových špecifikách, národnostných aspektoch pričlenenia sa k EÚ. Pre nás aspoň tak dôležité ako vstup do únie sú modifikácie národnostného a volebného zákona, ktoré môžu priniesť zásadné zmeny v živote Slovákov v Maďarsku. Od redaktorov Ľudových novín sa právom očakáva tvorivý prístup k obom spomínaným, nesmierne dôležitým otázkam.

Príloha pre deti a mládež (Okienko) by sa mala perspektívne rozrásť na osobitný časopis s lákavým obsahom a grafickou úpravou. Dovtedy však redakcia nášho týždenníka so všeobecným profilom musí riešiť jeho absenciu. Z hľadiska nášho týždenníka najväčším prínosom roku 2004 by bolo, ak by sa podarilo nájsť potrebné financie (najmenej 3-4 milióny forintov) na vydávanie pre deti a mládež pripravovanej dvojstrany vo farbe, aby sa aj Okienko stalo krajším, pútavejším a lákavejším.

Imrich Fuhl

šéfredaktor Ľudových novín

O digitálnych snímkach I. Fuhla

Vyjadriť sa písmom alebo skôr fotografiou

Pri čítaní veršov Imricha Fuhla človek má dojem, akoby autora nútil k písaniu akýsi pesimizmus, s ktorým sa narodil. Zatiaľ jeho fotografie, napospol zrodené v optimistickom duchu a s umeleckou náročnosťou, sú celkom iné než jeho literárne a publicistické práce, a to nielen z hľadiska sebavyjadrenia, ale aj z hľadiska obsahu a výpovede. Fuhlove fotografie považujem z odborného hľadiska za svojho druhu ojedinelé, keďže sú zhotovené digitálnym fotoaparátom. Neviem o tom, že by pred prvou výstavou 100 digitálnych snímok I. Fuhla v Maďarsku usporiadali výstavu umeleckých záberov zhotovených touto najnovšou technikou a technológiou. V odborných kruhoch umeleckej fotografie sa diskutuje o tom, nakoľko je prijateľný digitálny - nepochybne ľahšie manipulovateľný - obraz v porovnaní s tradičnou snímkou zhotovenou metódou filmového záberu. Fuhlove fotografie považujem zo svojho odborného hľadiska za jednoznačne dobré. Môžem ho iba ubezpečiť, aby pokračoval v tejto činnosti, i keď bude možno neraz postavený pred otázku, či sa má vyjadriť písmom alebo skôr fotografiou.

Ferenc Nika, umelecký fotograf

Z veršov Juraja Dolnozemského

Láska

Úprimne

prezradím ti

už od zrodu

som tvojim

otrokom

Keď a kde je potrebné

sa hádam

v tvrdom boji

aj s prorokom

Vernosť

nemožno

do slov vycibrených

zavinúť

Človeka

cez labyrint

prevedie

Ariadnina biela niť

V prvých radoch

na bojiskách

v prvých radoch

máme beztvárnych

zradcov

My však

vieme o nich

aj ich poznáme

starec

otrok pravdy

za mrežami

Žiaľ mnohých práve

podnecuje moc

a na povinnosti

celkom zabudnú

preto si

na tvár kladú

masku záhadnú

Panská vôľa

Ako v piesni

prosto bezstarostne

dínom-dánom

vzdajte úctu

pánom

lebo oni sú viac

než vy

majú cennejšie

aj sny

Prefíkane vedia

čo im patrí

neputujú na plti

len na lodi

Veď práve - koho chránia

a komu idú v ústrety

hlavy malých mútia klebety

Tí mocnári

na inom brehu stoja!

Ďalej nad osudmi cári

panská vôľa

Pán figúrka

raz tu

raz tam

je v tom klam?!

Pán figúrka

rezko chodí

už je šedivák

a predsa

má rád hody

Rýchlo melie

ostrým jazykom

no i on

obavy mal

keď osamelý stál

pred býkom

Veď to hovädo

má predsa obrovskú silu

zbadal to pes

a zmiernil situáciu

Koľajnice

podceňoval sa

od svitania

od mladosti

Mal v hlave

o koliesko menej

Alebo možno viac

Nastal vôkol neho

záhadný plač

Zháňal úspechy

ktoré ho

obchádzali

Vôbec mu

nešli v ústrety

a dnes tiež

áno odvetí

Hľadá koľajnice

pre ten vlak

ktorý už včera

odhrmotal

Zastavený prorok

ako vo vypredanom obchode

mlčí prázdnota

rovnako

starému profesionálovi

prorokovi

na chodníku cvendžia

podkovy

Ktorému

ukradli aj posledné slovo

aby zmĺkol

Veď jeho rady

pre zajtrajšky

sú vraj zbytočné

Kapela

Klamári sa znova

pustili

podmaňovať svet

z diaľavy

ozvena

prináša škrek

mnohí ani netušia

že slovo tých

čo platí

svojské obavy majú

neplatné

Aj naďalej

chudobní budú obeťou

parádny vodca

chodí po uliciach

s kapelou

Diamant

dušu lákajú

polosny

ústa nám plnia

ponosy

sklamali sme sa

obaja

ty a ja

vo svojom osude

už od rána

nadávame hlasno

Pri sebe

nestrpíme sklamanie

hoci vieme

že každý blesk

vzácny diamant je

Vždycky

vždycky hľadáme

niečo nám chýba

je to praprastará

ošúchaná téma

Čo si denne

spresníme

máme aj v bežné dni

o tom

mliaskame

až potom

Potkýname sa

o sľuby

slovami zahalené

ibaže toho otroctva

sa nechceme zbaviť