Príspevky z Ľudových novín ● 51/2004 ● 16. decembra 2004

Zo zasadania maďarských a slovenských historikov

Multikulturalita a asimilácia v Uhorsku

Maďarsko-slovenská zmiešaná komisia historikov už vyše desať rokov usporadúva konferencie zamerané na rôzne aspekty spoločnej histórie oboch krajín. V týchto dňoch slovenskí a maďarskí historici rokovali v Szombathelyi na tému Multikulturalita a asimilácia v Uhorsku v 19. storočí. Veľvyslanec Slovenskej republiky v Maďarsku Juraj Migaš vo svojej zdravici účastníkom o. i. povedal, že je potrebné, aby historici z oboch krajín diskutovali o otázkach týkajúcich sa spoločnej histórie a zároveň aby navzájom poznali svoje stanoviská. Ani jeden národ sa nedokáže "oslobodiť od toho druhého", či už pre spoločnú minulosť, alebo zemepisnú polohu. Posúdenie sporných otázok je veľmi dôležité preto, lebo neslobodno dopustiť, aby spoločné dejiny ktokoľvek využil pre momentálne politické záujmy.

Pre Uhorsko v období dualizmu nebola príznačná multikulturalita, ale asimilácia. Túto epochu charakterizovali masová migrácia, industrializácia a urbanizácia. O úlohe bánk v procesoch asimilácie prednášal Roman Holec. Pojmy "pansláv" a "vlastenec" ilustroval príkladmi z diela Mikszátha a Vajanského Csaba Gy. Kiss. Na národnostnú asimiláciu ako osobnú skúsenosť poukázala na základe prác J. G. Tajovského Marcela Mikulová. O vplyve školy na jazykové a národnostné pomery v Banskej Bystrici a Békešskej Čabe hovoril Miroslav Kmeť.

Podľa prvej národnostnej štatistiky z roku 1851 podiel Slovákov na celkovom počte obyvateľstva Uhorska bol 5 percent. Podľa údajov posledného sčítania ľudu počet príslušníkov tejto národnosti v Budapešti je sotva 1 500.

V rámci konferencie otvorili výstavu Liptovskí murári v Budapešti v 19. storočí, ktorá predstavuje účasť Slovákov na budovaní tohto mesta.

(osz-ok)

Výsledky spoločného maľovania

Krajinomaľba v srdci Európy je názov výstavy, ktorá je do 17. decembra prístupná v Osvetovom centre Aranytíz v Budapešti. Expozíciu zostavenú z malieb študentov Súkromného gymnázia Pod Vyšehradom v Prahe a partnerských škôl v strednej Európe (medzi nimi aj budapeštianskej slovenskej školy), otvorili 2. decembra.

Ide vlastne o putovnú výstavu, ktorej premiéra bola v Budapešti a odtiaľto poputuje do Prahy. Žiaci partnerských škôl sa dali na spoločné maľovanie a v priebehu dvoch rokov pripravili exponáty výstavy. Projekt „Učíme sa spolu“ je autorským projektom pražského Súkromného gymnázia Pod Vyšehradom. Zameraný je na štúdium krajín strednej Európy. V tomto školskom roku vstúpil do štvrtého roku svojej existencie. Za ten čas študenti navštívili väčšinu stredoeurópskych krajín. Autorom nápadu výtvarne stvárniť pohľad na krajiny strednej Európy je profesor výtvarnej výchovy a estetiky, akademický sochár Tomáš Polcar.

Na otvorení výstavy sa krátkym kultúrnym programom predstavili žiaci budapeštianskej slovenskej školy. Odzneli recitácie a spev. Ako nám prezradila ich pani riaditeľka Anna Csörgölová, študenti ich školy sa zapojili do projektu už minulý rok, keď sa zúčastnili workshopov a predošlej putovnej výstavy, ktorá mala výstižný názov Človek. V Budapešti sa deti zaoberajú zväčša linorezmi. Ako povedala, stalo sa už tradíciou, že centrálne otvorenie výstavy je v Budapešti, veď aj vlani tu prvýkrát predstavili práce študentov. Dozvedeli sme sa aj to, že Pražania zavítali do Budapešti už začiatkom týždňa, kde ich čakal bohatý program: návšteva pamätihodností hlavného mesta a okolia, výlet do Dunajského ohybu, ale aj účasť na spoločnej hodine dejepisu, kde hľadali spoločné styčné body v maďarských a českých dejinách.

Študentom Súkromného gymnázia Pod Vyšehradom nie je Budapešť neznáma, veď sa tu pravidelne zúčastňujú Športových hier, ktoré usporadúva budapeštianska slovenská škola. Podľa pani riaditeľky tento projekt je tiež vhodnou formou na lepšie spoznávanie sa a na spoznávanie okolitých krajín. Výstava, ktorú v Budapešti usporiadali v spolupráci s Českým centrom, sa uskutočnila v rámci projektu Učíme sa spolu, ktorý podporuje aj Medzinárodný visegrádsky fond.

(ef)

V Čabasabadi rozpustili poslanecký zbor

Pred novými voľbami

Nedávne mimoriadne zasadanie Obecnej samosprávy v Čabasabadi, ktorého sa zúčastnili štyria zo siedmich poslancov, rozhodlo o rozpustení zboru. Dôvodom rozhodnutia sú údajne neustále osobné spory, ktoré trvajú už dlhší čas a narúšajú i rozvoj obce.

Situácia sa vyostrila po návrate starostky V. Szabóovej z nemocenskej dovolenky, ktorá tvrdí, že pred jej ochorením úrad pravidelne platil účty, zatiaľ čo v súčasnosti je dlžen 1 milión forintov. Poslanec M. Kešjár, ktorý medzitým vykonával funkciu predsedu finančnej komisie, vyhlásil, že tvrdenie starostky nie je podložené a že samospráva je solventná aj napriek tomu, že určité sumy bolo nutné zálohovať. Pani starostka považuje za vysoké výdavky na školu, nie však vlastné vysoké príjmy, podotkol M. Kešjár.

O finančných ťažkostiach obce hovoril bývalý predseda finančnej komisie samosprávy M. Poliak. Napríklad miestna škola je už takmer desať rokov vysoko stratová; odvtedy, čo väčšina rodičov zapísala svoje deti do iných škôl. Žiakov tejto národnostnej školy by boli ochotne prijali v čabianskej slovenskej škole, lenže Slovenská samospráva v Čabasabadi k tomu nedala súhlas. Pritom deti z Čabasabadi by pochodili dobre, keďže príslušná čabianska ustanovizeň je lepšie vybavená. V dôsledku rozpustenia poslaneckého zboru v Čabasabadi vypíšu dodatočné voľby. Počítajúc od 19. novembra voliči v priebehu 45 dní opäť pristúpia k urnám, aby odovzdali svoje hlasy kandidátom na posty starostu a poslancov.

(bmk-k)

Galaprogram v Rákoškerestúri

Tanec udával tón Národnostnému galaprogramu, ktorý už šiesty raz usporiadali v Osvetovom dome J. Dóžu v Rákoškerestúri menšinové samosprávy 17. obvodu Budapešti. Pred vystúpením sa zišli na poslednú skúšku členovia folklórnych súborov Bulharov, Grékov, Nemcov, Poliakov, Rumunov, Rusínov a Slovákov - všetci v nádherných pestrofarebných ľudových krojoch. Medzi dospelými pobehával hlúčik detí v nemeckých a slovenských krojoch, ich šanteniu sa tešili najmä majitelia fotoaparátov.

Slovenská samospráva, ktorá je pravidelným účastníkom tohto podujatia, sa pripravila s novým programom. Prítomným sa prihovorila predsedníčka zboru Mária Epressová, po ktorej 18-členná skupina mladých rákoškerestúrskych tanečníkov priblížila atmosféru tunajších slovenských plesov z počiatku minulého storočia. Vzápätí predviedli strhujúci slovenský tanec z Novohradu v choreografii Evy Šubovej. Po tanečníkoch vystúpili s prednesom slovenských riekaniek štvorročná Nóra Páterová, osemročná Nikoletta Völgyesiová, päťročná Brigita Tarsóová s dvanásťročným bratom Danielom. Nemohol chýbať ani dobre známy ženský zbor, ktorý predniesol kerestúrske ľudové piesne. Napokon všetci tanečníci a speváci vystúpili na pódium súčasne. Potlesk divákov zožali za starodávny kerestúrsky "marš".

Podpredsedníčka slovenskej samosprávy Eva Gácsiová pripomenula, že nacvičujú dvakrát týždenne, ale neraz musia skúšať aj navyše, najmä pred vystúpeniami. V lete boli mladí tanečníci v tábore, kde si o. i. osvojovali Novohradské tance. Na folklórny galaprogram prišli hostia z prvého, druhého a piateho obvodu Budapešti, ako aj predstavitelia slovenských samospráv z Ečeru a Veľkej Tarče.

(epr-k)

Situácia hodná na zamyslenie...

V posledný novembrový týždeň zvolala riaditeľka Materskej a základnej školy, gymnázia, odbornej školy a žiackeho domova s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti Anna Csörgölová stretnutie starostov zo 70 obcí situovaných v okolí hlavného mesta. V týchto osadách sa väčšinou dodnes vyučuje slovenský jazyk ako predmet. Cieľom stretnutia malo byť priblíženie života našej budapeštianskej dvojjazyčnej inštitúcie so zámerom získať čím viac detí z týchto obcí, veď v uplynulých rokoch sa do budapeštianskej slovenskej školy hlási čoraz menej žiakov. Takáto direktná forma popularizovanie budapeštianskej slovenskej školy však zo strany starostov nemala žiadny efekt... Nezabodovala... Vo vytýčený deň sa totiž dostavili do inštitúcie jeden jediný starosta a predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik.

Dnes, keď sa čoraz viac hovorí o asimilácii našej menšiny, keď sa učiteľky sťažujú na neblahý stav národnostného školstva, je podľa môjho názoru dosť veľký "luxus" vynechať takúto ponúknutú možnosť. Niekedy mám aj ja taký pocit, že na slovenský národnostný charakter a samotný jazyk sa niektoré osady, resp. školy odvolávajú iba vtedy, keď chcú získať výhody z toho prameniace, napr. normatívnu podporu (vieme, že národnostné školy sú vyššie dotované ako ostatné). Potom, vo všedné dni, sa akosi stráca tento pozitívny prístup k slovenskému jazyku, priorita sa preorientuje na iné oblasti. Škoda...

Škoda je i toho, že takto sa informácie o možnostiach štúdia v budapeštianskej slovenskej škole nedostanú k dotyčným z prvej ruky, ale sprostredkovane, keďže my ich chceme každopádne predostrieť. Najväčšou novinkou školy je zavedenie nultého, čiže deviateho ročníka pre tie deti, ktoré by chceli študovať na gymnáziu, ale ich jazyková zručnosť si ešte vyžaduje prípravu. Práve táto možnosť by bola výhodná pre žiakov prichádzajúcich zo škôl, kde sa slovenčina vyučuje iba ako predmet. Zatiaľ však o túto alternatívu nikto neprejavil záujem, hoci škola má akreditáciu na otvorenie nultého ročníka už od minulého školského roka.

Čo sa týka nadstavby, čiže odbornej školy po získaní maturitnej skúšky, aj tá ponúka viac možností. Z odborov manažment, sprievodcovstvo a hosteské služby si môžu vybrať tí, ktorí sa neprihlásili alebo neboli prijatí na vysokoškolské štúdium. Ako sme o tom písali aj na stránkach Ľudových novín, riaditeľka budapeštianskej školy podpísala nedávno zmluvu s riaditeľkami chorvátskej a srbskej národnostnej školy o spoločnej výučbe sprievodcovstva, pričom za bázovú školu určili slovenskú, keďže jedine ona disponuje potrebnou akreditáciou. V rámci tohto spoločného projektu tu teraz prvý školský rok študujú spolu žiaci týchto troch národností.

Ako vidíme, možností je dosť (a to ešte neboli vymenované všetky). Potrebná by bola už len ochota zo strany tých najkompetentnejších, ktorí môžu ovplyvniť výber žiakov v užšom a širšom domácom prostredí. Ak sa o to spoločnou silou nepostaráme, o niekoľko rokov už nebude o čom hovoriť!

(kk)

Starý dobrý Mikuláš

v budapeštianskej slovenskej školy

Mikuláš so svojimi „pekelnými“ pomocníkmi zavítal presne 6. decembra aj do Materskej a základnej školy, gymnázia, odbornej školy a žiackeho domova s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti. Už od rána ho netrpezlivo čakali žiaci všetkých ročníkov. Mikuláš však začal svoju prechádzku po škole medzi žiakmi nižších tried základnej školy. Deti najprv spoločne zaspievali niekoľko pesničiek, ktoré poznali o Mikulášovi, a to po slovensky i po maďarsky. Potom starý pán v dlhom červenom habite začal čítať zoznam žiakov, v ktorom - hlavne v prípade prvákov - mal označené, kto sa ako správal. Veru, niektorí sa poriadne zľakli, keď zistili, že Mikuláš vie naozaj všetko o tom, akí sú! Veríme, že deti dodržia sľuby, ktoré dali Mikulášovi a o rok budú počuť na seba samé chvály. Po rozdaní balíčkov nasledovalo prekvapenie aj pre Mikuláša: bábkové predstavenie, ktoré pripravili žiaci štvrtej triedy. Deti so svojou pani učiteľkou nacvičili dve predstavenia: jedno po slovensky o Pampúšikovi a druhé po maďarsky o šikovnosti človeka. Diváci - vrátane Mikuláša a jeho pomocníkov - sa na nich dobre zabavili.

Mikuláša medzitým už čakali najmenší. Doružova vyspatí škôlkári ticho sedeli v polkruhu a upierali očká na dvere. Spolu s pani učiteľkami aj oni najprv zarecitovali niekoľko básničiek a zaspievali zopár pesničiek po slovensky a po maďarsky. Potom po jednom podišli k Mikulášovi, aby sa mu pekne predstavili. Po krátkom zoznámení sa s najmenšími vzácny hosť rozdal darčeky a ponáhľal sa ďalej k žiakom vyšších tried základnej školy, kde mal tiež plné ruky práce. Tento milý deň sa v budapeštianskej slovenskej škole skončil tanečným popoludním a zábavou.

(ef)

Mikuláš v trinástom obvode

Slovenská menšinová samospráva XIII. obvodu Budapešti usporiadala 7. decembra verejné zasadnutie. Referovanie o tohoročnej činnosti spestrila návštevou Mikuláša. Prítomných privítala predsedníčka voleného zboru Zuzana Hollósyová, ktorá pripomenula tohoročné akcie a predniesla plán budúcoročnej činnosti. Ako povedala, podobne ako v iných samosprávach, aj u nich veľa závisí od finančných možností. Okrem normatívy zo štátneho rozpočtu ich podporila aj Celoštátna slovenská samospráva, teda mali trocha širšie možnosti, hoci všetky iniciatívy sa im nepodarilo realizovať. Napriek tomu možno konštatovať, že patria medzi samosprávy, ktoré dokázali viac - menej úspešne pôsobiť. Zapojili sa aj do obvodných programov, napríklad na jar spolu s ostatnými národnosťami obvodu vzdali hold Attilovi Józsefovi a Sándorovi Petőfimu. Pokladajú to za vhodnú formu zviditeľňovania sa.

V Angyalfölde každý rok usporadúvajú národnostné dni, v rámci ktorých slovenská samospráva dôstojne prezentuje kultúru a tradície tunajšej slovenskej menšiny i našej materskej krajiny. Pravidelne organizuje výstavy, gastronomické dni, pozýva súbory zo Slovenska, atď. Tento rok pozvala tanečný súbor z Malej Tarče. V XIII. obvode pôsobí aj menšinový okrúhly stôl, za ktorým sa každý mesiac stretávajú a plánujú spoločné programy. Vďaka zomknutiu síl po desaťročnom úsilí prevezmú 16. decembra na Övezet ulici Dom menšín. Je to veľká udalosť, ktorou chcú zviditeľniť družné spolunažívanie minorít obvodu. Pravidelne sa prezentujú aj v miestnej káblovej televízii, a to každý mesiac iná národnosť. V tomto roku boli prví Slováci. Reportér im adresoval aj provokatívne otázky, ale aspoň mali možnosť dôkladnejšie sa predstaviť väčšinovému národu. Okrúhly stôl o. i. vybojoval aj to, že národnosti raz ročne dostanú na celý deň priestory Kultúrneho domu Attilu Józsefa. Tak sa mohlo stať, že v novembri tam privítali slovenské divadlo zo Sarvaša. Čo sa týka pravidelných podujatí, slovenská samospráva XIII. obvodu každý rok organizuje Recitačnú súťaž pre deti a mládež. Zbor aktívne spolupracuje aj so slovenskou samosprávou hlavného mesta. Spoločne organizujú školenia, doškoľovania, vydávajú časopis Budapeštiansky Slovák, oslavujú Vianoce. Slovenská samospráva XIII. obvodu má úzke kontakty aj s Békešskou Čabou, pravidelne navštevuje tamojší zbor slovenských poslancov a zapája sa do jeho akcií. A aby sme nezabudli, každoročne usporadúvajú aj oslavy Mikuláša.

Po referáte pani predsedníčky vošiel do miestnosti Mikuláš. Vypočul si prekrásne slovenské a maďarské príležitostné piesne, hru na kontrabase a potom každé dieťa dostalo od neho malý darček. Dospelých pohostili členovia samosprávy obloženými chlebíčkami a šampanským. Akcia skončila pri bielych stoloch neviazanou besedou.

(aszm)

Tajuplný dedko Mikuláš

Aj napriek tomu, že pani Zima so snehovou nádielkou ešte čaká, nezadržateľne sa blíži deťmi tak očakávané obdobie sviatkov. Je tak tomu hlavne kvôli čarovnej nálade Vianoc, ale stoja za to aj zimné prázdniny, hlavne keď sú zasnežené. Prvým znakom blížiacich sa prázdnin je návšteva Mikuláša. Stalo sa tak v piatkové popoludnie, 3. decembra, aj v Základnej škole s vyučovacím jazykom slovenským v Novom Meste pod Šiatrom, keď tunajšie deti navštívil tajuplný dedko s košíkmi plnými sladkostí. Hostiteľmi boli, ako každoročne, žiaci prvého ročníka, ktorú si aj tentoraz si tiež pozvali hostí zo slovenskej skupiny Jubilejnej škôlky. Medzi pozvanými hosťami nechýbala ani predsedníčka Slovenskej menšinovej samosprávy z Baňačky Alžbeta Bacskaiová. Táto príležitosť býva ich prvým predstavením sa publiku a svedčí o ich začlenení sa do rodinného kolektívu našej školy. Myslím si, že sa im to podarilo skvele, veď každý dostal od triednej pani učiteľky Borbály Jákobovej rolu šitú na mieru a v rámci nej sa mohol prejaviť. Scénka o Mikulášovi, nezbedných zvieratkách a deťoch bola veľmi výstižná a hravá. Aj tomu „ozajstnému“ Mikulášovi sa veľmi páčila a nezostalo mu nič iné, len deťom za ich výkon porozdávať zaslúžené darčeky. Prváčikov obdarila po balíčku aj slovenská samospráva z Baňačky. No a po rozdaní všetkých sladkostí medzi škôlkárov a deti 1. stupňa, sa tajomný dedko odobral na svoju okružnú cestu. Nasledovalo zábavné popoludnie a po zaslúženej zábave sa deti odobrali na zaslúžený odpočinok.

Viera Mohayová

Zemplínčatá pasované za Goralov

Zo štyridsiatich diplomov „Goral Źywiecki“, ktoré udeľovali v poľskom meste Źywiec, si toto uznanie zaslúžilo aj 11 detí zo súboru Zemplínčatá Základnej školy s vyučovacím jazykom slovenským z Nového Mesta pod Šiatrom. Získať diplom nebolo ľahké, deti museli skákať cez ciupage (palice), mútiť maslo a s chuťou jesť kwaśnice (poľskú kapustnicu).

Po oficiálnom programe, ktorý sa konal 22. novembra 2004 v Kultúrnom centre v Źywieci, sa takto začal Medzinárodný tábor ľudového remesla a folklóru Visegrádskej štvorky. Týždenného tábora sa zúčastnili okrem domácich poľských detí a našich z Maďarska, aj deti z Oravskej Lesnej zo Slovenska a české deti z Frýdku Místku.

Realizáciu tohto tábora podporil Medzinárodný fond Visegrádskej štvorky, a to už po druhýkrát. Pred necelými dvoma rokmi takýto tábor usporiadali v Oravskej Lesnej.

Koordinátor tohto projektu z poľskej strany Miroslaw Dziergas na otvorení povedal: „Cieľom nášho tábora i celého projektu je, aby deti spoznali svoje zvyky a obyčaje a zároveň sa naučili prijímať a tolerovať kultúru iných národov.“

Deti z Čiech, Slovenska, Maďarska i Poľska počas sedemdňového pobytu v Źywieci sa pomocou poľských odborníkov venovali drevorezbe, maľovaniu na sklo a bibulkarstwu (vytváraniu kvetov z krepového papiera). Z najvydarenejších prác na záver pobytu otvorili výstavu, ktorá poputuje do všetkých zúčastnených škôl.

Okrem účasti na remeselníckych dielňach si deti mohli zašportovať na „Olympiáde V4“, či zaplávať v plavárni. Na svoje si prišli aj milovníci koní, lebo všetci mali možnosť zajazdiť si v prekrásnej jazdiarni. Každému sa však najviac páčila exkurzia do soľnej bane vo Wielićke. Atrakciou tejto exkurzie bol obed v hĺbke 135 metrov pod zemou. Po dobrom obede nasledovala prechádzka po historických uličkách Krakowa a kochanie sa v krásnych pamiatkach bývalého hlavného mesta Poľska.

Keďže tento tábor bol zameraný aj na zvyky, obyčaje a folklór jednotlivých národov, každý večer jedna skupina účastníkov predstavila svoju vlasť a región, odkiaľ prišla.

Deti z Nového Mesta pod Šiatrom vystúpili v stredu, keď vonku zúrila víchrica a sneh sa sypal sťa z vreca, ale pri tanci Zemplínčat sa všetci zohriali, lebo zapojili do tanca aj prizerajúcich sa. Napriek tomu, že boli najmladšími účastníkmi tábora, zožali veľký úspech. K úspechu im dopomohlo to, že program novomestských detí bol dvojjazyčný, pričom prevahu mala slovenčina, aby im poľské, české i slovenské deti porozumeli. Na záver programu a potom aj v ostatných dňoch po chodbách internátu, kde boli účastníci tábora ubytovaní, znela pesnička „Štyri kroky,....“

Z tábora deti odchádzali s novými poznatkami a so sľubom, že o rok sa opäť stretnú. Nie v Źywieci, ale v českom meste Frýdek Místek. I keď je to ešte veľmi ďaleko, ale po českom tábore, čiže o dva roky, poskytne domov Medzinárodnému táboru ľudových remesiel Visegrádskej štvorky, Základná škola s vyučovacím jazykom slovenským v Novom Meste pod Šiatrom.

Andrea Nováková

Celoštátna konferencia slovenských oblastných domov

Celoštátna slovenská samospráva (CSS) a Verejnoprospešná spoločnosť Legatum usporiadali v Sudiciach V. celoštátnu konferenciu slovenských oblastných domov. Konferencia bola zameraná na tému Oblastné domy v ústrety návštevníkom (Úloha kultúrneho marketingu v oblastných domoch). V mene spoločnosti Legatum jej vedúci Juraj Ando srdečne pozdravil účastníkov akcie. Zvlášť privítal starostu obce Sudice Antala Markóa, podpredsedníčku CSS Etelku Rybovú, predsedníčku Slovenskej menšinovej samosprávy v Sudiciach a regionálnu radkyňu CSS Katarínu Plevovú, prednášateľov Gábora Kovácsa a Pétera Szablyára a kultúrnu referentku CSS Danielu Onodiovú. Po J. Andovi privítal hostí starosta hostiteľskej obce a predstavil im Sudice. Podpredsedníčka CSS Etelka Rybová sa priznala, že rada chodí do Sudíc a teší sa, že túto akciu už neorganizuje CSS, ale Verejnoprospešná spoločnosť Legatum.

Rokovanie otvoril J. Ando prednáškou na tému Spoločnosť Legatum a slovenské oblastné domy, národopisné zbierky v Maďarsku. Ako povedal, oblastné domy vznikli v Maďarsku v 60. - 70. rokoch. Celoštátny úrad pamiatkovej starostlivosti si vytýčil za cieľ, že v každej župe musí vzniknúť desať oblastných domov. Boli župy, kde sa to podarilo, a boli aj také, kde nie. Za podpory úradu vybrali v každej župe 10 domov rázu umeleckej pamiatky, ktoré odzrkadľovali históriu a kultúru obce. Tieto domy úrad obnovil a miestne samosprávy mali za úlohu naplniť ich dokumentmi a národopisnými zbierkami. V tomto hnutí vynikli oblastné domy v Senondreji, Szombathelyi a Zalaegerszegu. V Békešskej župe vznikli oblastné domy najprv v Slovenskom Komlóši, Békešskej Čabe a Sarvaši. V 60. - 70. rokoch Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku založil celoštátnu národopisnú a vlastivednú sekciu, v rámci doškoľovania usporadúval národopisné tábory, kde sa vedúci oblastných domov zoznamovali s najnovšími poznatkami v oblasti etnografie a s tým, ako treba zbierať pamätihodnosti a zariadiť oblastný dom. Takéto tábory existujú dodnes a zúčastňujú sa ich hlavne odborníci. V tomto roku sa konal v Šámšone. Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku spolu s Maďarskou národopisnou spoločnosťou začali vydávať zborníky Národopis Slovákov v Maďarsku, ktoré vychádzajú dodnes a ktoré prinášajú spracované výsledky najnovších výskumov. R. 1990 zväz založil v Békešskej Čabe Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku. Odvtedy skúmajú etnografiu, sociológiu a históriu tunajší odborníci a výsledky výskumov publikujú v odborných publikáciách.

Čo sa týka Verejnoprospešnej spoločnosti Legatum, jej vedúci vyzdvihol, že vlani v Orosláni sa zrodila myšlienka založiť takú inštitúciu, ktorá by premostila, koordinovala a do istej miery aj podporovala oblastné domy a národopisné zbierky. CSS sa r. 2003 rozhodla založiť Verejnoprospešnú spoločnosť Legatum s kapitálom tri milióny forintov. V zakladajúcej listine je skoncipované, že hlavnou úlohou spoločnosti je poskytovať pomoc oblastným domom. V tomto roku dvanásť z nich podporila finančne, aby mohli zvýšiť návštevnosť a zamestnávať správcu. Sú to oblastné domy vo Veňarci, Slovenskom Komlóši, Tardoši, Sudiciach, Répášskej Hute, Mlynkoch, Číve, Orosláni, Kestúci, Horných Peťanoch, Dunaeďháze a Békešskej Čabe. Na budúci rok budú venovať pozornosť publikáciám. To znamená, že vydajú kvalitné pohľadnice, katalógy a leporelá. Touto formou podporia približne tridsať oblastných domov a dvadsať národopisných zbierok.

Po J. Andovi prevzal slovo kultúrny manažér Gábor Kovács, ktorý prednášal na tému Oblastné domy v ústrety návštevníkom. Ako povedal, prvým a najdôležitejším bodom je posúdiť, odkiaľ a kam sa chceme dostať. Kultúrny trh si vyžaduje dôkladnú analýzu situácie, ktorá vychádza z toho, kde sa nachádza daná obec, aké sú jej prírodné danosti, či sú k dispozícii ubytovacie priestory, aká je infraštruktúra, či sa na okolí konajú festivaly, jarmoky atď. Druhým bodom je monitoring oblastných domov, ich úloha a miesto v rade miestnych kultúrnych aktivít, zhodnotenie návštevnosti expozície, zistenie ďalších možností a perspektív oblastného domu. Ako príklad uviedol organizovanie záujmových krúžkov, školských hodín, praktickú prezentáciu niekdajších remesiel, zapojenie sa do programov iných inštitúcií. Tretím bodom je skoncipovanie marketingových cieľov. Môžu byť odlišné, ako napríklad zvýšenie návštevnosti či zapojenie návštevníkov do prehliadky výstavy (interaktívna výstava). Štvrtým bodom monitoringu sú cieľové skupiny ponúkaných programov. Môžu byť nimi miestne alebo okolité školy, rodiny, zahraniční turisti, sponzori a médiá. Piatim bodom je utváranie ceny. Keď ide o záujmové krúžky, treba sa snažiť upustiť od poplatkov, pri akciách treba kalkulovať nájomné. Šiestym bodom je realizovanie akcií a rozdeľovanie úloh. Nie je jedno, či publikum organizujeme my, alebo o to požiadame sprostredkovateľa. Môžeme napr. predávať akcie turistickým kanceláriám, odborným partnerom atď. Siedmym a posledným bodom je marketingová komunikácia a PR, teda zviditeľňovanie sa prostredníctvom publikácií, katalógov, inzercie, internetových stránok, - povedal Gábor Kovács.

Na záver odznela prednáška úradujúceho predsedu Zväzu oblastných domov v Maďarsku Pétera Szablyára, ktorý sa zameral na informácie o činnosti a výsledkoch Zväzu oblastných domov v Maďarsku.

(aszm)

Slovenský Komlóš

Michal Tejši osemdesiatročný

Jeho meno v Slovenskom Komlóši určite každý pozná. Dlhé roky bol riaditeľom Osvetového strediska J. G. Tajovského, dnes je vedúcim Klubu dôchodcov. Michala Tejšiho sme vyhľadali pri príležitosti jeho 80. narodenín. O jeho skromnosti svedčí už aj skutočnosť, že náš rozhovor orientoval najmä na klub a jeho členov.

Ako povedal, klub založilo 27. apríla 1993 dvadsaťsedem členov, dnes sa k nemu hlási sto šesťdesiatdva dôchodcov. Pôsobí v rámci Osvetového strediska J. G. Tajovského a stretnutia bývajú pravidelne každý tretí štvrtok v mesiaci. Pri jeho vedení mu pomáha tajomníčka Mária Kršková a štyria členovia vedenia Ferenc Halász, Mária Kružliczová, Anna Pakšiová a Anna Dávidová. V januári si spoločne vytýčia ročný pracovný plán, ale na stretnutiach sa dohodnú, kedy a kam budú cestovať. Pravidelne navštevujú rôzne liečivé kúpele, výstavy, chodia do divadiel, organizujú čajové večierky, fašiangy pre dôchodcov, prednášky o zdraví i o záhradkárstve, oslavujú svetový deň dôchodcov, a, samozrejme, aj meniny svojich členov. Michal Tejši nám prezradil, že aktívni boli aj v tomto roku. Počas plesovej sezóny sa schádzali častejšie, ale tak to býva počas celej zimy. V novembri usporiadali čajový večierok a 16. decembra oslávili Vianoce dôchodcov. Na tieto akcie prišli takmer všetci členovia, čo bolo priam dojímavé. Na letné zájazdy sa vždy prihlásia aspoň štyridsiati piati, čiže plný autobus. Doteraz sa dostali všade, kde si naplánovali. Navštívili Hajós, Cserkeszőlő, Berekfürdő, Mórahalom, Kiskunmajsu, Szigetszentmiklós i Budapešť. V prvom rade vyhľadávali liečivé kúpele, resp. sa zúčastňovali dajakých zaujímavých akcií, pozreli si výstavy. Vymenovať všetky programy nie je možné. Niektorých sa Michal Tejši zo zdravotných dôvodov nemohol zúčastniť, čo dodnes ľutuje. Oveľa radostnejšie nám zvestuje, že udržiavajú tesné styky s klubmi dôchodcov v okolitých osadách. Pravidelne chodia na akcie do Čorvášu, Mezőkovácsházu, Kaszaperu a Békéššámšonu a, samozrejme, aj oni pozývajú svojich partnerov do Komlóša. Tohto roku nadviazali kontakty s klubom vo vojvodinskej Zente. Napriek tomu, že Klub dôchodcov nie je registrovaný ako občianska organizácia (ani sa ňou nechce stať), pravidelne dostáva pozvánky na mestské akcie. Finančne ich podporuje Osvetové stredisko J. G. Tajovského, programy organizačne zabezpečuje M. Kršková.

Michal Tejši tohto roku oslávil osemdesiatiny. Na slávnosti sa zúčastnili nielen členovia rodiny, ale aj bývalí kolegovia. V priebehu družného rozhovoru sme si zaspomínali aj na roky minulé. Michal Tejši bol od roku 1954 členom chýrneho komlóšskeho ochotníckeho divadla. Hral v troch kusoch, hlavnú rolu vo veselohre Pán doktor, s ktorou s veľkým úspechom navštívili aj okolité obce. Od roku 1960 bol riaditeľom Osvetového strediska, vtedy prestal hrať. R. 1986 odišiel do dôchodku. Medzi jeho najmilšie spomienky patrí vystúpenie komlóšskeho tanečného súboru v roku 1967 na Slovensku, vo Východnej, pred 27 tisíc divákmi!

Michalovi Tejšimu prajeme k jeho významnému jubileu veľa šťastia a zdravia.

(aszm)

Kostol sv. Jozefa v Budapešti

Mikulášska a adventná slávnosť

V druhú adventnú nedeľu boli dvere Kostola sv. Jozefa v Budapešti otvorené dokorán a s otvorenou náručou vítali malých, starších a dospievajúcich veriacich. A zrazu nás prekvapilo niečo, čím sa táto adventná nedeľa líšila od ostatných. Pred tradičnou slovenskou sv. omšou do preplneného kostola zavítal sv. Mikuláš. Prišiel, ale veru nie sám, lež prišlo naraz šesť sv. Mikulášov, štedrých darcov, ktorých privítal dekan farnosti vdp. Ferenc Bajzáth. V detských očiach sa odrážala nepredstieraná radosť a zvedavosť. Nečudo, veď sv. Mikuláši mali naplnené putne všelijakými dobrotami a z kostola sa vydali do farských domácností, aby milo prekvapili všetky deti.

Druhé, čo upútalo náš zrak, bol adventný veniec so štyrmi sviecami, ktoré boli umiestnené na voňavom čečinovom venci. Symbolizovali adventný čas, čas očakávania príchodu Ježiša Krista. Na adventnom venci horeli už dve sviečky, pripomínajúce blízkosť najkrajších sviatkov roka.

Tradičnú adventnú sv. omšu slúžil vdp. Ladislav Kiss-Malý a zúčastnili sa jej podpredsedníčka CSS Etelka Rybová, predsedníčka Náboženského podvýboru CSS Ildika Klauszová Fúziková, predseda Slovenskej samosprávy III. obvodu Budapešti František Križan, predseda Slovenskej samosprávy VI. obvodu Budapešti Ladislav Petro, vicestarosta obce Ečer Csaba A. Aszódi, predsedníčka Slovenskej menšinovej samosprávy v Ečeri Ildika Jármaiová, veriaci z Ečeru, Budapešti a okolia.

Vdp. Ladislav Kiss-Malý vo svojej kázni o. i. povedal: „Milí bratia a sestry, hľa, na adventnom venci svietia už dve sviece, ktoré sú symbolom svetla - Ježiša Krista. Adventné obdobie je čas radostnej nádeje na druhý príchod Krista, ako aj duchovnej prípravy na oslavu narodenia Pána. Tento čas by nás mal posilniť v kresťanskej nádeji a naša nádej v Boha sa prejavuje nasledovaním Krista v každodenných okolnostiach nášho života. To však predpokladá poznávanie Ježiša Krista a jeho učenia. Milí bratia a sestry, ako sme to počuli v dnešnom Evanjeliu podľa Matúša (3,1-12), sv. Ján Krstiteľ svojím účinkovaním pri Jordáne pripravoval cestu Pánovi. V púšti hlásal: „Robte pokánie, lebo sa blíži nebeské kráľovstvo.“ Aj tieto slová Jána Krstiteľa vyjadrujú adventnú prípravu na blížiace sa vianočné sviatky. Prosme preto Pána Boha, aby v tomto adventnom období všetci kresťania svojím obnoveným duchovným životom sa pripravovali na stretnutie s Ježišom Kristom. Aby sme sa v tomto posvätnom čase ochotnejšie venovali modlitbe, pokániu a skutkom milosrdenstva.

Po adventnej sv. omši veriaci z Budapešti a Ečeru odišli na farnosť, kde sa konalo slávnostné agapé. Predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti Kazimír Kápolnai sa poďakoval za celoročnú službu L. Kissovi-Malému, kantorke Kataríne Šüvegešovej, Ildike Klauszovej Fúzikovej, členom slovenských obvodných samospráv hlavného mesta a všetkým tým, ktorí sa počas celého cirkevného roka podieľali na organizovaní tejto šľachetnej náboženskej služby. Pani E. Rybová odovzdala mikulášske darčeky CSS kňazovi, kantorke a pani I. Klauszovej Fúzikovej za ich celoročnú službu. Potom pokračovali priateľské rozhovory pri bielom stole, ktorý obohatili chutnými koláčikmi a zákuskami ečerskí veriaci. Cestovné pre veriacich z Ečeru hradila Slovenská samospráva VI. obvodu Budapešti a agapé finančne podporila verejná nadácia Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku.

(if)

Adventná dvojjazyčná pobožnosť v Ečeri

Svätá rodina hľadá prístrešie v Betleheme...

Dávno, keď čas ešte nemal tak naponáhlo, si naši predkovia dôstojne uctievali všetky cirkevné sviatky, najmä vianočné a veľkonočné, a to nielen slovami. Na viaceré starodávne obyčaje sa prihliadalo už v predvianočnom období. Veď dlhé adventné večery poskytovali dostatočný priestor na spoločné posedenie, modlitbu, rozmanité hry a vinšovačky. Žiaľbohu, väčšina týchto pekných zvykov je zabudnutá, niektoré však oživujú...

Opäť je tu Advent, predvianočné obdobie radostného očakávania Pánovho príchodu, začiatok cirkevného roka, ktorý vrcholí najkrajšími sviatkami roka. Advent je časom duchovnej prípravy na slávnosť narodenia Ježiša Krista, ale i príprava na jeho druhý príchod. Advent má štyri nedele a jeho symbolom je veniec so štyrmi sviecami, ktoré znázorňujú Svetlo Ježiša Krista. Sú to sviece prorokov, svieca Betlehema, svieca pastierov a nakoniec svieca anjelov. Prvý týždeň sa zapáli prvá svieca, druhý týždeň druhá a tak ďalej. Po večeroch sa modlíme pri horiacej sviečke. Hlavným poslaním tohto zvyku je adventný dar - dar spoločenstva, formovanie a prehlbovanie nášho kresťanského povedomia.

Krásna adventná a predvianočná nálada zaklopala teda aj do našich príbytkov a pohladila nás krásnym želaním: "Pokoj ľuďom dobre vôle!" Podmanivé kúzlo predvianočnej tradície s rovnakou silou ako v priebehu stáročí i dnes v nás prebúdza hrejivý pocit viery v návrat nádeje.

Chvalabohu, v posledných rokoch oživili v našich rímskokatolíckych dedinách krásny adventný zvyk, príbeh pod názvom Svätá rodina hľadá útulok. Domácnosti v dedine sa rozdelia, kde a kto bude mať pobožnosť a privíta Svätú rodinu. Každý deň potom po domoch hrajú príbeh o tom, ako Mária s Jozefom hľadali v Betleheme miesto na prenocovanie, pričom nesú figúrky znázorňujúce Jozefa, Máriu a oslíka. Sprievod prosí o ubytovanie v troch domácnostiach, ale až v poslednej ho príjmu. V tom dome sa potom spoločne modlia a na záver spievajú adventné piesne. Tento pekný zvyk a pobožnosť oživili, a to dvojjazyčne, aj v Ečeri. Informovala nás o tom najstaršia Slovenka obce Terézia Turcsányová (1915), predsedníčka Slovenskej samosprávy v Ečeri Ildika Jármaiová a vicestarosta Csaba A. Aszódi.

- Nesmierne som šťastná, že pred dvanástimi rokmi v našej obci ožil tento pekný adventný zvyk, - povedala Ildika Jármaiová. - Najskôr len po maďarsky a pred piatimi rokmi aj po slovensky. Tento pradávny adventný zvyk a pobožnosť má nielen hlboký náboženský charakter, ale aj zjednocuje naše kresťanské rodiny a aktivizuje všetky vekové skupiny veriacich. Adventná pobožnosť sa odohráva vždy od 15. do 23. decembra. Zvyčajne sa vytvoria štyri skupiny, v ktorých je 25 - 30 veriacich a spolu navštívia deväť rodín.

Ako sa pamätá na tento zvyk najstaršia občianka obce Terézia Turcsányová?

- Príde Kristus, Spasiteľ náš, jemu cestu spravme. Príde Boží ten Mesiáš, Hospodu mu dajme. Príde, príde náš Spasiteľ, všetci zaspievajme! - touto piesňou sme začali prastarú adventnú pobožnosť, ktorá sa u nás volá "Svätá čeľaď hľadá si hospodu", - dodáva teta Terézia. - Skupinka veriacich chodila z domu do domu a niesla so sebou oltárik a obraz Svätej rodiny. "Doniesli sme o Ježiškovi a jeho rodine obrázok, buďte takí dobrí, prijmite ho." Potom tieto rekvizity položili na stôl, domáci a hostia si sadli okolo stola a začali sme sa modliť a spievať. Na druhý deň potom príslušníci tejto rodiny niesli oltár a obraz do ďalšej domácnosti.

Vicestarosta obce, člen Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy Csaba A. Aszódi oživil tento adventný zvyk aj po slovensky.

- Vyhľadal som najstaršie ženy v obci, ktoré mi hodnoverne porozprávali o tomto peknom zvyku. Dostali sme od nich vyše storočný nástolný oltár a štyri obrazy o Svätej rodine, ktoré skupinky veriacich nosia po domácnostiach. Pozbieral som a zapísal som si aj slovenské piesne, ktoré počas tejto pobožnosti spievajú: Ó, malý Ježiško, k tebe sa utiekame, s anjelským pozdravením zvon sa ozýva, ruža krásna v raji zaštepená...

Veriaci sa počas pobožnosti obyčajne modlia Otčenáš, Zdravas Mária, loretánsku litániu a desiatok z Radostného ruženca a spievajú uvedené náboženské piesne. Podstata adventného i vianočného obdobia od dávnych kresťanských čias bola iná. Základom bola nadovšetko hlboká viera, vlastne istota, že Spasiteľ sveta skutočne prišiel a s ním aj najväčší Boží dar, bez ktorého si život kresťana na zemi nemožno predstaviť.

(if)

Budapeštianska slovenská škola

Prváčikovia sa už udomácnili

Zimné prázdniny a s nimi spojené najkrajšie sviatky roka už klopú na dvere. Od septembra, keď prváčikovia budapeštianskej slovenskej školy prvýkrát zasadli do školských lavíc, uplynuli skoro štyri mesiace. Asi nebolo pre nich ľahké prispôsobiť sa viazanejšiemu harmonogramu dňa, keď im ostáva čoraz menej času na voľné programy a hry. Ale aj toto obdobie nosí v sebe nejaké čaro. Deväť žiačikov zo dňa na deň hlbšie vnikalo do tajov učenia. Začali sa zoznamovať so svetom písmen, hlások, slabík a čísel... Ich triedna pani učiteľka Anna Némethová si taktiež zvykla na nové tváričky, ktoré, ako povedala, už začali vytvárať triedny kolektív. Šesť dievčat a traja chlapci denno-denne tvrdo bojujú so šlabikárom, ale ako som si všimla, už sa s ním skamarátili a niektoré úlohy majú vyslovene rady.

„Školský rok sme začali, ako to už, žiaľ, býva tradíciou, bez slovenských šlabikárov. Aj keď nás predstaviteľ ministerstva ubezpečoval, že v tomto roku nebudú problémy, predsa boli. Na šťastie sa našiel jeden obetavý rodič, ktorý dokázal zohnať tieto knižky pre detičky z našej materskej krajiny. Viete, na Slovensku sa nedajú tak jednoducho kúpiť učebnice ako tu. Nepredávajú ich v kníhkupectvách. Školy si ich musia vopred objednať. Vďaka slovenským rodičom však vieme zabezpečiť šlabikáre, len si myslím, že to nie je pravý spôsob riešenia tejto otázky. Neviem ani pochopiť, prečo je to natoľko komplikované. Veď v každom roku máme prvákov, ktorých treba vyučovať z tých istých slovenských šlabikárov. Ostatné knihy však prišli načas a mohli sme ich rozdať deťom. Inak sa na svoju triedu nemôžem sťažovať. Sú to milé deti, plné oduševnenia. Vidím na nich, že sa naozaj chcú zahĺbiť do ríše vedomostí. Čo sa týka ich jazykovej úrovne, sú na tom dosť dobre. Väčšinou prišli z našej materskej školy, kde ich dostatočne pripravili na prvé krôčky pri učení sa slovenčiny. Slovenčina im nie je cudzia, čo pokladám za obrovské šťastie. V triede máme jedno rodené slovenské dievčatko, ktoré tiež veľa pomáha svojim spolužiakom. Vďaka nej deti ani nemajú čas rozmýšľať nad tým, akým jazykom sa mu majú prihovárať, automaticky im prichádza na jazyk slovenčina,“ predstavila triedna učiteľka svojich zverencov.

Potom sa nám predstavili aj deti. Disciplinovane sa pokúšali čítať slová podľa slabík, čo je podľa pani učiteľky jedna z najťažších úloh pri osvojovaní si čítania. Potom sa deti preorientovali na matematiku, ktorá im už išla oveľa ľahšie. Po dobre vykonanej práci prišla práve vchod prestávka, počas ktorej sa deti mohli vrátiť aspoň na niekoľko minút do bezstarostných škôlkárskych čias.

(kk)

Krátko z kultúry

Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku (VÚSM) a Slovenské gymnázium, základná škola, materská škola a internát v Békešskej Čabe usporiadali 13. decembra vedeckopopulárnu prednášku a diskusiu na tému Naši poprední dejatelia v historickej literatúre. Na podujatí, ktoré sa uskutočnilo v budove slovenskej školy, prednášal vedecký pracovník VÚSM Ján Gomboš, moderátorom popoludnia bol profesor dejepisu Michal Lásik.

x x x

Obecná samospráva v Číve v spolupráci s miestnou Slovenskou menšinovou samosprávou usporiadali 12. decembra v čívskom kostole adventnú slávnosť.

x x x

Hlbšie spoznanie osobnosti a diela vedúceho predstaviteľa katolíckej moderny má slovenskej čitateľskej verejnosti priniesť Rok Rudolfa Dilonga, ktorý vyhlásili pri príležitosti 100. výročia básnikovho narodenia na otvorení výstavy Katolícka kniha na Slovensku v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave. Dilongov rok bude zahŕňať podľa tajomníka Spolku slovenských spisovateľov Jozefa Zavarského triádu počinov: ďalšie edičné vydania jeho kníh, určené najmä stredoškolskej a vysokoškolskej mládeži, programové dotvorenie súťaží v umeleckom prednese a inscenovaní, ako sú Dilongova Trstená, Gorazdov Močenok, Kátlovce Paľa Ušáka-Olivu, Beniakove Chynorany,... a Slovo bolo u Boha a pod., ako aj celoslovenskú vedeckú konferenciu o R. Dilongovi, ktorou Rok vyvrcholí.

x x x

Medzinárodným festivalom vianočných zvykov a remesiel ožila začiatkom decembra Orava. V programe sa predstavili folklórne súbory a ľudoví tvorcovia zo Slovenska, z Česka, Poľska a Maďarska. Visegrádske Vianoce otvoril jarmok ľudových remesiel v MsKS v Dolnom Kubíne. Jeho súčasťou bolo okrem tvorivých dielní i sprístupnenie výstavy Vianočná pohľadnica. Festivalové dianie sa 11. decembra presunulo do Zuberca, kde sa v kultúrnom dome na Medzinárodnej súťaži betlehemských a koledníckych skupín predstavilo 12 skupín zo Slovenska, z Poľska i Čiech.

x x x

Vujičičov súbor sa nedávno predstavil v bratislavskom sídle Csemadoku. Pri príležitosti Dňa menšín vo svojom programe predviedol ukážky z bohatých tradícií v prvom rade v Maďarsku žijúcej srbskej a chorvátskej národnosti.

K trojici umelcov sa na Komlóši pridala ďalšia...

Trojica umelcov - maliarka Eva Konczošová, básnik Gregor Papuček a novinár-fotograf František Zelman -, žijúca v hlavnom meste, nedávno zavítala aj do Slovenského Komlóša. Vernisáž výstavy sa konala v slovenskom regionálnom stredisku. Ako sme o tom už informovali, expozícia bola inštalovaná už na viacerých miestach. Na Komlóši spojila umelcov práve regionalita. E. Konczošová sa narodila v neďalekom Čanáde (Csanádalberti), F. Zelman pochádza z Pitvarošu a G. Papuček (pôvodom Mlynčan) študoval v Békéšskej Čabe a búrlivé roky ho zadržali na dva mesiace u spolužiaka na Komlóši. Na otváracej slávnosti Komlóšania prekvapili návštevníkov ďalšou trojicou. Keďže v ich meste je preslávená hudobná výchova, prítomným zahrali na dychové nástroje vedúci slovenského regionálneho strediska František Zelman so svojimi deťmi Pavlom a Alfiou. Pri počúvaní lahodných tónov vážnej hudby sa príjemne kochalo vo výstave troch našich umelcov.

(kir-)

Magistrála z Gdanska na Jadran

Na pôde Samosprávy Komáromsko-Ostrihomskej župy predstavitelia euroregiónu krajín Visegrádskej štvorky (V4) začiatkom decembra slávnostne podpísali vyhlásenie, ktoré podporuje vybudovanie dopravnej trasy vedúcej z Poľska do Chorvátska. Trasa, ktorej východiskovým bodom bude Gdansk, má smerovať cez Czenstochovú, Katovice, Žilinu, Štúrovo, Budapešť, Osijek, Sarajevo, Mostar do cieľovej stanice Ploce na Jadrane. Cieľom realizácie tejto severojužnej magistrály, ktorá by rozšírila dopravné možnosti V4, je upevnenie hospodárskych, obchodných a kultúrnych stykov stredo- a východoeurópskych krajín. Upevnenie systému kontaktov v severojužnom smere je dôležité z hľadiska zámerov Slovenska a Maďarska, sledujúcich územný rozvoj obidvoch štátov. V záujme toho v Maďarsku postavia ďalšie mosty na Dunaji a pozdĺž Dunaja vybudujú cestnú sieť umožňujúcu zrýchlenie dopravy. Dopravný koridor sa v priestore Martina odchýli od autostrády Bratislava - Žilina - Košice a po prekročení mostu (ktorý bude vybudovaný pri Štúrove a Ostrihome), ako aj Zsámbéckej kotliny, pretne autostrádu M7 v priestore Pusztazámoru a napojí sa na dopravný uzol M6 pri Százhalombatte.

(ok)

Návraty do minulosti

Už dávno sa pohrávam s myšlienkou večných návratov, ktoré v mojom prípade delia život na štvorročné obdobia. To prvé obdobie sa viaže k detstvu. Pitvaroš sa vtedy považoval za slovenskú osadu a maďarské rodiny sa dali zrátať na prstoch jednej ruky, ale vtedy ich nerátal nikto, žili sme v pokoji jeden vedľa druhého. V škole sa učilo po slovensky a ja som bol pyšný na to, že ma učí tá istá pani učiteľka, ktorá naučila písať aj môjho otca. Pamätné sú aj roky strávené v komlóšskej škole, v laviciach sedeli slovenskí žiaci spolu so svojimi maďarskými druhmi.

V ďalších rokoch na univerzite som sa vzdialil od svojich slovenských koreňov, ostali iba letné prázdniny, ale na pestovanie tradícií už nebolo dosť času a zmenil sa aj okruh mojich záujmov. Iba učiteľské pôsobenie ma prinavrátilo k bývalej škole, do Pitvaroša, lenže vtedy už neexistovali niekdajšie väzby a svet sa zmenil.

Vďaka možnostiam, ktoré mi neskôr poskytlo cestovanie, som sa viackrát zatúlal na Slovensko, kde som čoskoro prišiel na to, čo znamená "ošúchaná" znalosť materčiny. Zato som tam nadviazal početné priateľstvá, ktoré sa rokmi upevňovali a upevňujú sa dodnes.

V tých rokoch som sa stal priekopníkom slovenského vysielania Maďarského rozhlasu, mohol som sa stretávať so svojimi rodákmi po celej krajine, aj s tými, o ktorých som dovtedy ani len nevedel. Bol to príjemný pocit vracať sa do miest, známych ešte z detstva. Bohužiaľ, aj toto obdobie trvalo, nie mojou vinou, iba štyri roky. Ani oveľa neskôr som sa s tým nemohol zmieriť, tým väčšmi, čím väčšmi pribúdali roky.

Až v staršom veku som sa v prvom budapeštianskom obvode stretol so svojimi krajanmi a prostredníctvom pochádzajúcich manželov z Komlóša som nadviazal styky s tamojšou slovenskou samosprávou. Po dvoch rokoch som sa stal predsedom zboru a to sa začalo ďalšie obdobie, ktoré, ako dúfam, potrvá tiež aspoň štyri roky.

František Zelman

Vianoce v krajine protinožcov

(Predvianočné rozjímanie)

Aj keď význam Vianoc je na celom svete rovnaký, pripomíname si nimi narodenie Ježiša Krista, na priebeh ich osláv vplývajú často rôzne vonkajšie činitele. Súvisí to okrem iného i s geografickou polohou, kde sa práve nachádzame.

Tak napríklad v iných klimatických podmienkach prebiehajú na Dolnej zemi, v iných vo Vysokých Tatrách, v iných v Austrálii.

Aj o tom bola reč, keď ma nedávno nečakane navštívil môj bratanec, pitvarošský rodák Pavol Kriška, ktorý už dvadsať rokov žije so svojou rodinou a ďalšími príbuznými v Austrálii. (Podrobnejšie o jeho zložitej životnej ceste sa mali možnosť čitatelia Ľudových novín dočítať z pera A. Szabovej Mataiszovej 7. októbra 2004, v článku Z Pitvaroša do Austrálie).

V dôvernom rozhovore sa mi priznal, že na blížiace sa Vianoce sa veľmi teší, aj keď od tých, aké prežíval vo svojich detských a mládeneckých rokoch v Pitvaroši, sa hodne líšia. A to najmä tým, že u nich v Austrálii v čase Vianoc práve kulminuje leto s teplotami aj 40 stupňov Celsia. To znamená, že časť z nich strávia na morskej pláži a, pochopiteľne, v plavkách.

O snehu tam nemôže byť ani reči. Ak by ho chceli ukázať svojim deťom, museli by s nimi putovať vyššie do hôr. A tak ich ratolesti namiesto zimných radovánok počas vianočných sviatkov venujú sa skôr letným zábavám, najmä na morskom pobreží. Kúpu sa však iba v blízkosti brehu, aby sa nestali obeťami žralokov...

I u nich však Vianoce majú svoje čaro. A to najmä vďaka rôznym vianočným zvykom, prineseným zo starej vlasti, ktoré si poctivo uchovávajú.

Prejavuje sa to najmä za štedrovečerným stolom, kde je pokope celá rodina. Z podávaných jedál nesmie napríklad chýbať ani írečitá, po domácky vyrobená dolnozemská klobása. Na pohľad, ale i chuťovo sa síce podobá čabianskej, no nejde v žiadnom prípade o jej napodobnenie. Vyrábajú ju podľa starého osvedčeného receptu, ktorý je takpovediac zakódovaný v ich pamäti ešte spred desiatok rokov, keď ešte prežívali Vianoce v Pitvaroši.

A ťažko si je i predstaviť Vianoce a najmä Štedrý večer bez modlitby a náboženských piesní, ako sú Tichá noc, Čas radosti, Narodil sa Kristus pán a iné.

A aj keď o tom nebola reč, ale pri takomto doslova sviatočnom posedení si príslušníci staršej generácie s istou nostalgiou určite spomenú i na svojich blízkych, od ktorých ich delia tisícky kilometrov. Moderná technika v komunikačných prostriedkoch v posledných rokoch však i v tejto oblasti urobila priam zázraky (SMS, E-mail).

Väčšie problémy však pretrvávajú v osobnom styku. Ten je ešte stále časovo a finančne náročný. Ako príklad uvediem môjho vzácneho hosťa, ktorý cestoval lietadlom (zo štátu Adelaide) do Viedne celých 24 hodín, a to s medzipristátím v Sydney, Ho chi min (Vietnam) a v Paríži. A stojí ho to (obidve cesty) 2 000 austrálskych dolárov. (1 austr. dolár = 147 forintov.) Nuž je toho dosť!

No uvidieť po rokoch opäť rodný kraj, rodisko svojich predkov, stretnúť sa so svojimi blízkymi, medziiným v Čechách s chorou sestrou, s priateľmi a známymi na Slovensku i v Maďarsku, ba dokonca i v Rakúsku, to určite stojí za to!

Štefan Hudák

Na večných príbytkoch zosnulých už dohoreli dušičkové sviečky a prvým novembrovým mrazom oťaželi chryzantémy a vence voňajúce ihličím. Zlaté ohníky sviec a kahančekov sú podobné ľudskému životu - vyvolávajú smútok, ale aj nádej. Vzplanú a skôr než sa človek spamätá, dohoria vo vlhkom jesennom čase...

Dohorela svieca, opäť sa skončila dlhá pozemská púť a na večnosť sa pobrala moja ctená a obľúbená kolegyňa, bývalá zástupkyňa šéfredaktora Ľudových novín Júlia Villányiová rod. Vilinská. Pán večnosti si ju povolal k sebe 23. novembra vo veku 84 rokov, po dlhotrvajúcej ťažkej chorobe. Na plánovanú osobnú rozlúčku opäť nebol čas... Osud nedovolil, aby tomu tak bolo...

Priznám sa, keď som sa dozvedela smútočnú správu a zobrala do ruky smútočné oznámenie, zovrelo mi srdce a oči sa mi naplnili slzami. Hlavou mi začali víriť spomienky... Vzápätí sa mi vynoril neuveriteľne jasný obraz spred tridsiatich piatich rokov, keď som po prvýkrát prekročila prah redakcie Ľudových novín. V duchu som sa preniesla do dávno zašlých čias... Zdalo sa mi, že počujem jej vľúdny hlas, vidím jej krásne modré žiariace oči. Táto nostalgická spomienka sa spájala s mojou mladosťou, najkrajšími rokmi môjho života...

Pamätám sa, už na prvý pohľad sme si boli sympatické a postupom času sme sa vzájomne zblížili. Najmä ja som k nej cítila veľkú náklonnosť. Asi preto, lebo mi pripomínala mamičku, ktorá sa narodila v tom istom roku ako ona. Dlhé roky sme sedeli v jednej kancelárii a delili sme sa navzájom o každodenné radosti i ťažkosti. S úprimnou otvorenosťou, láskou, starostlivosťou a trpezlivosťou sa mi venovala, pretože jej záležalo na tom, aby som si popri učiteľstve osvojila aj nové, druhé „remeslo" - novinárstvo. Často ma povzbudzovala, aby som sa pokúšala písať, tvoriť, klásť myšlienky na papier a uvažovať nad tým, čo chcem čitateľom odovzdať.

Júlia Villányiová Vilinská sa narodila 8. marca roku 1920 v Barci pri Košiciach, v roľníckej rodine. Rodičia nemali hmotné bohatstvo, mali však zdravé ruky, pevnú vieru, vôľu a dobre vychovávali kŕdeľ detí. Malá Júlia vyrastala v mnohodetnej rodine a nesmierne si vážila rodičov, ktorí ju vychovávali v kresťanskom duchu. Stala sa z nej ozajstná „východniarka“, ktorá neoblomne milovala svoj rodný kraj, jazyk a kultúru. V mladosti priam žila a mrela za divadlo. Už od útleho detstva hrala, lebo divadlo bolo jej životom a najkrajšou túžbou. Nemohla sa však kvôli osudu dať na hereckú dráhu, a ako sa priznala, bola to pre ňu nevyliečiteľná rana, ktorá sa nikdy nezacelila.

Základné vzdelanie získala v rodnej obci a maturovala r. 1939 na košickom gymnáziu. Roku 1943 sa dostala do Budapešti, kde pracovala v Slovenskej banke. Vtedy ešte netušila, že príchod do Budapešti povedie jej životnú dráhu celkom iným smerom, na inú koľaj, o akej vo svojej mladistvou romantikou prekypujúcej predstave snívala.

„Neočakávané odtrhnutie od materskej krajiny pre mňa, osemnásťročné dievča, ohnivú idealistku, plnú mladistvej sily, snov a cieľov, prinieslo najmä v duchovnom vývoji nenapraviteľný zlom. Slovenské slovo, slovenská pieseň, hudba boli a sú i dnes vzácnou náplňou môjho života,“ vyznala pred niekoľkými rokmi, keď na stránkach nášho týždenníka vykreslila svoj osud z diaľky 60 rokov...

V Slovenskej banke sa zoznámila s Dr. Imrichom Villányim, s ktorým sa v roku 1946 zosobášili. O rok neskôr sa narodil ich prvý syn Imrich a o štyri roky neskôr syn Zoltán. Po pôrode zostala doma s deťmi, starostlivo ich vychovávala, ale medzitým študovala na univerzite ELTE, kde absolvovala slovenský a maďarský jazyk a literatúru. Vyzbrojená odbornými vedomosťami a precíznou zodpovednosťou v päťdesiatych rokoch nastúpila pracovať do redakcie predchodcu nášho týždenníka - do Našej slobody.

Júlia bola mimoriadne obetavá, pracovitá, oddaná svojmu povolaniu a mala obrovský zmysel pre zodpovednosť, čo mi bolo nesmierne sympatické. Pochopiteľne, snažila som sa ju napodobňovať, učiť sa od nej čo najviac. Časom sa utužovali naše vzťahy a čoskoro sme boli spriaznené duše. A ona nešetrila slovami uznania, spokojnosti a chvály, ale bola aj objektívna, kritická. Tešila sa, keď mohla pomôcť svojim kolegom. Dlhé desaťročia bola zárukou vysokej novinárskej a jazykovej úrovne novín. Jej životnou zásadou bolo - bez lásky sa nedá žiť, lebo tá prispieva k uzatváraniu harmonických vzťahov v rodine, pomáha pri výchove detí a pri vytváraní a pestovaní pocitu spolupatričnosti. Preto do poslednej chvíle svojho života nemohla súhlasiť s odcudzenosťou, ktorá je natoľko charakteristická pre našu dobu.

Rada čítala, milovala spev a hudbu, najmä klasickú. Podarilo sa jej i mňa „zvábiť“, dlhé roky sme spolu chodievali na predstavenia do Maďarskej štátnej opery. Ľudová pieseň jej bola nielen spomienkou na detstvo, na rodičovský dom, ale v „cudzom svete“ akoby z nej bola čerpala energiu. Často hovorila, že človek bez koreňov je ako trstina vo vetre. Jej obľúbená ľudová pieseň „Povedzte mojej materi...“ často zaznela na našich redakčných oslavách a bola dlhé roky ozajstným balzamom na jej ubolenú dušu, čo súviselo s jej osudom.

Som presvedčená, že len veľká viera je schopná prijať ťažké skúšky života. Ona takú vieru mala. Hlboká viera jej dala silu, aby neklesla na duchu, prežila tie najtvrdšie a najsmutnejšie chvíle svojho života - stratu syna a manžela. Veď ako sa hovorí, Pán Boh každému udelí iba toľko, koľko vládze uniesť. Júlia bola náročná a pracovitá žena, ktorá chcela vždy viac, než jej život ponúkol. Neboli to prázdne slová, o práci hovorí celý jej život. Mala pevnú vieru, silu, zrejme preto sa dožila úctyhodného veku, napriek početným bremenám, ktoré doliehali na jej plecia. Bola aj vynikajúcou a bystrou pozorovateľkou. Musela poznať ľudí a život, a to v plnom svetle, bez retušovania, aby výsledky jej novinárskej práce oslovili čitateľa v celej hĺbke duše. Vedela veľmi dobre odlíšiť prázdny balast od zdravého obsažného jadra. Politiku, kariéru a svetskú slávu pripodobňovala k poľnej tráve, ktorá rýchlo zvädne. Poznala rub i líce našej neblahej situácie v oblasti národnostného života. Snažila sa slovom i perom prehlbovať slovenské cítenie našich ľudí. V ekumenickom náboženskom mesačníku Cesta, Pravda a Život v roku 1994 napísala skvelý úvodník, v ktorom oslovila slovenské mamičky, babičky. Obhajovala svoju materinskú reč, ktorá jej bola taká milá. Kládla im na srdcia, aby naučili svoje deti po slovensky, veď znalosť jedného slovanského jazyka má väčšiu cenu ako hociktorého cudzieho jazyka.

„So slovenskou rečou prejdeš štyri čiastky sveta,“ dodnes mi znejú v ušiach v škole naučené a tak často opakované riadky," písala toho času. Preto sa zapísala do dejín nášho týždenníka, ktorý nesie stopy jej precíznej a zanietenej novinárskej práce. Redakciu si predstavovala ako dobre vybudovanú rodinu, v ktorej všetci členovia majú byť pospájaní ako pevný múr zanietenosťou a láskou k svojmu rodu. Preto s ťažkosťou v srdci prijímala údely i nevďak. V roku 1981 odišla do dôchodku, ale napriek zhoršenému zdravotnému stavu nás neopustila, dlhé roky pravidelne písala a navštevovala redakciu.

Keby sa čas mohol vrátiť späť, iste by zase zo všetkých síl podopierala tých, ktorí by boli v jej blízkosti. Ale všetko je už neodvolateľne preč...

Rímskokatolícky pohrebný obrad a posledná rozlúčka s Júliou Villányiovou sa konali 10. decembra na Farkašrétskom cintoríne v Budapešti. Jej telesné pozostatky uložili po boku milovaného manžela a syna Zoltána.

Zbohom, Júlia! Modlím sa a skláňam sa nad tvojím hrobom s nádejou, že ti Pán Boh dopraje pokojný odpočinok, večný nebeský život a radosť v nebeskom kruhu tvojich najmilších. Tichú a večnú spomienku na teba navždy zachovávajú vo svojich srdciach a dušiach syn s rodinou, vnúčatá, príbuzní a bývalí kolegovia. Lúčime sa zbohom a pokračujeme v hľadaní svojej cesty povzbudení citátom: „Blažený človek, čo v Pána skladá dôveru!“ (Ž 1, 1-2)

Ildika Fúziková