Ďalšia novela menšinového zákona

Národné zhromaždenie MR s podporou 99 % poslancov schválilo zákon o novele zákona o voľbách poslancov do menšinových samospráv, ako aj niektorých zákonov vzťahujúcich sa na národné a etnické menšiny. Nový právny predpis chce dosiahnuť, aby voľby boli autentickejšie, transparentnejšie, aby bolo zabezpečené zastúpenie menšín, vyhovujúce Ústave MR. Vzhľadom na rozhodnutie Ústavného súdu z 29. septembra 2005 vláda ma po konzultácii so všetkými parlamentnými stranami vypracovať návrh právnej normy, ktorá vo všetkých bodoch vyhovie Ústave MR. Parlament na svojom zasadnutí 17. októbra t. r. prijal rozhodnutie vypracovať návrh zákona, ktorý stanoví možnosti získania zvýhodnených mandátov pre menšinových poslancov. Tento má vláda v priebehu 30 dní predložiť Národnému zhromaždeniu, aby novela mohla byť schválená a vyhlásená ešte počas jesenného zasadnutia parlamentu.

Proti zníženiu normatív

Predseda Celoštátnej chorvátskej samosprávy Mihály Karagics, predseda Celoštátnej nemeckej samosprávy Ottó Heinek a predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik vo svojom liste ministrovi školstva MR Bálintovi Magyarovi s prekvapením konštatujú, že v návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2006 sa podstatne znížila suma rôznych foriem doplnkových normatív pre vzdelávanie v národnostných škôlkach, školách a internátoch, pričom viaceré doterajšie normatívy úplne prestali existovať. Nazdávame sa - píšu signatári listu -, že toto rozhodnutie vlády, o príprave ktorého sme neboli informovaní - vážne ohrozuje možnosti udržiavania národnostného školstva a preto ho nemôžeme akceptovať.

Zníženie normatív je v rozpore aj so zámermi vlády ohľadne stimulovania výučby jazykov, keďže postihuje práve tie školy, kde sa vyučujú jazyky susedných národov. Rovnako postihuje aj školské ustanovizne, ktoré prevádzkujú chorvátska, nemecká a slovenská celoštátna samospráva, ktoré nedisponujú prostriedkami z vlastných zdrojov. Predsedovia spomenutých samospráv žiadajú ministra školstva, aby zakročil v záujme toho, aby celkové normatívne podpory pre menšinové školstvo dosiahli aspoň reálnu hodnotu normatív z r. 2005.

Konferencia v Bratislave

O Slovákoch v zahraničí

Zlepšiť pracovné podmienky národnostných tlačových orgánov

Minister informatiky a telekomunikácií MR Kálmán Kovács

podpísal s predstaviteľmi menšín ďalšiu dohodu o podpore

V sídle Celoštátnej nemeckej samosprávy v Budapešti došlo 25. októbra k slávnostnému aktu, v rámci ktorého minister informatiky a telekomunikácií Maďarskej republiky Kálmán Kovács podpísal s predstaviteľmi minorít dohodu o finančnej podpore na zlepšenie a rozvíjanie činnosti redakcií národnostných tlačových orgánov.

Pred podpísaním dohody si však predstavitelia celoštátnych menšinových samospráv, resp. občianskych organizácií národností a národnostnej tlače spolu s prítomnými členmi Národnostného kolégia informatiky, poradného zboru Ministerstva informatiky a telekomunikácií MR, v spoločnosti vedúceho kabinetu ministra Zoltána Butsiho našli čas aj na vyhodnotenie predošlej podpory. Rezort vlani vypísal konkurz pre miestne menšinové samosprávy na získanie počítača s monitorom, softvérom a printerom. Všetci prítomní predstavitelia menšín hodnotili tento čin veľmi pozitívne, veď získaná infraštruktúra umožnila miestnym menšinovým samosprávam zlepšiť administratívnu a organizačnú činnosť, archivovať materiály, vytvoriť databázy, zhotovovať zápisnice a konkurzné projekty, vyhotovovať pozvánky a plagáty a iné. Lepšie technické zázemie zabezpečilo našim voleným zborom väčšiu samostatnosť, a to aj v odľahlých dedinkách, a umožnilo im napojiť sa na internet, čo v značnej miere urýchlilo komunikáciu nielen medzi samotnými menšinovými zbormi, ale aj s materskými krajinami. Člen Národnostného kolégia informatiky za slovenskú národnosť v MR, šéfredaktor Ľudových novín Imrich Fuhl podľa hlásení miestnych slovenských zborov zdôraznil, že vo vyše polovici našich samospráv zaobchádzali s podporou podľa inštrukcií konkurzu: zabezpečili poistenie na získané technické prostriedky a v hojnom počte sa zúčastnili regionálnych kurzov informatiky. Ako zaujímavosť vyzdvihol, že Slováci počítače využili aj na zachovávanie dedičstva ľudovej kultúry, zrodili sa napríklad zbierky a CD-nahrávky miestnych ľudových piesní.

- Terajšia dohoda o finančnej podpore je zameraná na to, aby sme informácie o národnostiach a pre ne z tlačenej podoby dostali do formy on-line a aby sme vytvorili náležité podmienky na digitalizovanie činnosti, - povedal minister informatiky a telekomunikácií Kálmán Kovács. Následne podpísal s predstaviteľmi menšín dohodu, cieľom ktorej je zlepšenie informačnej siete jednotlivých národnostných redakcií, medzinárodnej dostupnosti menšinových tlačových orgánov, ich podoby na internete a zároveň upevnenie zahraničných kontaktov domácich menšín, ako aj ich integrácia do informatívnej spoločnosti. Signatárom zo strany Slovákov v Maďarsku a za Ľudové noviny bol predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik.

V záverečnej diskusii s ministrom a jeho spolupracovníkmi sa nadhodila aj myšlienka vytvoriť v rámci Národnej digitálnej databázy, ktorú prevádzkuje verejnoprospešná spoločnosť Neumann pri Ministerstve informatiky a Ministerstve národného kultúrneho dedičstva, spoločný národnostný server. Predstavitelia menšín stručne informovali ministra o rokovaniach s vedením Maďarského rozhlasu o zatiaľ nevyriešenej budúcnosti vysielaní národnostných rozhlasových relácií. J. Fuzik konštatoval, že sa pokúsili vytvoriť podobný systém podporovania aj s inými rezortmi, avšak po počiatočnom eláne nedosiahli rukolapné výsledky. Zároveň navrhol, aby sa pouvažovalo o možnosti finančnej podpory aj na zabezpečenie a zlepšenie technického vybavenia redakcií elektronických médií.

(la-)

Dokument

Otvorený list voči šovinistickým prejavom v Maďarsku

V Bratislave 24. 10. 2005

V ostatných mesiacoch na území Slovenska, ako i Maďarska, občas s presahom do Vojvodiny a Rumunska počuť o extrémistoch a prejavoch rasizmu, organizovaných aktivitách volajúcich po revízii Trianonskej zmluvy, obnove „Veľkého Maďarska“, narúšaní suverenity a územnej celistvosti samostatných a suverénnych štátov. Mládežnícke hnutie 64 žúp sa angažovalo na Slovensku aj v súvislosti s oslavami sviatku sv. Cyrila a Metoda 5. júla 2005 v Komárne, 25. augusta 2005 v Šahách a inde. Je známe, že si spolu s niekoľkými aktivistami na Slovensku (SMK) zakladá na území SR „pracovné bunky“. Matica slovenská na to upozornila ministra vnútra SR Vladimíra Palka, ako i Generálneho prokurátora SR a žiada zákonný zásah proti šíreniu šovinizmu a iredenty na Slovensku.

Pred niekoľkými dňami sa nielen na www. stránkach, ale i vo verejnosti objavili v Maďarsku okrem iných heslá a výzvy „Pusztulj Tirpák!!!“ („Prac sa, Tirpák“), čo logicky vyvoláva šovinistické a rasistické volanie po odchode tam žijúcich Slovákov. Tí sú tam usadení takmer 300 rokov. Sú teda, logicky, aj tam doma.

Môžeme odhliadnuť od skutočnosti, že ide o skupiny, ktoré sa nehlásia k oficiálnej národnostnej politike Maďarska. Nemôžeme však odhliadnuť od zistenia, že aktivity tohto typu naberajú v Maďarsku i v susedných krajinách na intenzite a narúšajú pokojné, demokratické občianske spolunažívanie európskeho typu v 21. storočí v Maďarsku.

Matica slovenská, najstaršia národná, vedecká, kultúrna ustanovizeň Slovákov celého sveta v SR, ktorá sa najdlhšie zaoberá slovenským životom v zahraničí, a tak aj mieni robiť, vyslovuje ostrý protest proti týmto šovinistickým iniciatívam a vyzýva príslušné orgány v Maďarsku, aby primeranými právnymi i praktickými opatreniami zamedzili narúšaniu občianskeho spolunažívania medzi Maďarmi a občanmi slovenskej národnosti v Maďarsku. A to asi tak, ako žiada o zásah príslušné orgány štátu aj na území SR.

Matica slovenská vyslovuje vieru, že podobne ako na Slovensku i v Maďarsku sa tieto neeurópske a neštandardné iniciatívy niektorých záujmových skupín organizovaných na pôde Maďarska stanú čo najskôr minulosťou.

Stanislav Bajaník

riaditeľ Krajanského múzea Matice slovenskej

Na vedomie:

Veľvyslanectvo Maďarska v SR

Ministerstvo zahraničných vecí SR

Generálny sekretariát SR pre zahraničných Slovákov

* Čitatelia nám píšu *

Trianon inými očami

Na mierových rokovaniach po prvej svetovej vojne víťazné mocnosti rozhodli o rozdelení protinárodnostnej habsburskej monarchie na národné štáty. Veď aj vojnu vyvolal útlak národností. Nástupnícke štáty sa vydali na cestu demokracie... Je fakt, že možno diskutovať, nakoľko spravodlivá bola úprava hraníc. Možno, ale nemá to význam. V prvom rade preto, lebo zrejme niet spravodlivej mierovej zmluvy, keď podmienky diktuje víťaz. Pritom Maďarsko v obidvoch svetových vojnách stálo na strane porazených. Maďarská politika musí uvažovať a rozhodovať aj o tomto, ak nechce byť porazená aj v budúcnosti. Spomenuté rozdelenie prijal celý svet a ani druhá svetová vojna, ktorá si vyžiadala ďalšie a zbytočné krviprelievanie, na tom nič nezmenila. Napokon je absurdné vyznačiť spravodlivé hranice na území so zmiešaným národnostným obyvateľstvom. Preto triezvy rozum diktuje, že je lepšie zmieriť sa s touto skutočnosťou a prispôsobiť sa jej...

Z listu Jána Medovarského (k)

Anna Ištvánová:

Slováci v Maďarsku potrebujú pomoc

Väčšina slovenského národa si neuvedomuje, že jeho tretina žije za hranicami. Na zachovanie kultúry krajanov, ktorá je súčasťou slovenskej kultúry, potrebujú zahraniční Slováci pomoc. Povedala to v Békešskej Čabe riaditeľka Domu slovenskej kultúry (DSK) a úradujúca predsedníčka Čabianskej organizácie Slovákov Anna Ištvánová.

Slováci žijúci v Maďarsku podľa A. Ištvánovej počujú všade, ako maďarský štát podporuje Maďarov žijúcich v zahraničí. „Máme to nejako v sebe a očakávali by sme niečo podobné,” konštatovala. „Myslím si, že väčšina slovenského národa si ešte stále neuvedomuje, že jeho tretina žije za hranicami. Medzi nimi sú aj Slováci v Maďarsku, ktorých má na dosah ruky a ktorí sú prakticky už v stave asimilácie, odkiaľ sa späť nevrátia. Ale pretrvávať v súčasnom stave dokážu ešte dlho a k tomu potrebujú pomoc,” podotkla riaditeľka DSK. Hodnoty, ktoré krajania uchovávajú, sú podľa jej názoru časťou slovenskej národnej kultúry takisto, ako aj kultúry maďarského národa. „Preto považujem za dôležité, aby materská krajina, ale najmä jej príslušníci si uvedomili, že majú na dosah ruky hodnoty, ktoré treba zachrániť. Možno netreba dávať tak, ako to robí maďarský štát zahraničným Maďarom. Nehovorím o nejakej reciprocite, ale bolo by dobré, keby dali to, čo môžu dať, a keby to nielen sľúbili,” poznamenala. Nedodržiavané sľuby môžu podľa jej vyjadrenia pokaziť aj to, čo sa urobilo vytrvalou prácou za posledných 15 rokov. V kruhu slovenskej menšiny v Maďarsku vznikol vzťah voči materskému národu, ktorý doteraz nepoznali. „Pracujeme v záujme toho, aby si Slováci v Maďarsku uvedomovali, čo pre nich znamená krajina ich predkov, že Slovensko je ich materskou krajinou, tam máme svoje korene. Robíme to vedome, ale keď sme už niečo dokázali, nech sa to nekazí tým, že nám niečo sľúbia a potom nám to nedajú. Radšej nesľubovať nemožné, aby z toho nevzniklo rozhorčenie,” konštatovala A. Ištvánová. Ako zdôraznila, neznamená to, že z materskej krajiny nedostávajú žiadnu podporu, v práci im pomohli mnohé granty, za čo sú vďační.

O vzťahu mesta k slovenskej menšine povedala, že ten je vyrovnaný. „Mesto Békešská Čaba nám vychádza v mnohých veciach v ústrety, veď napríklad by sme nemali DSK, keby nám pôvodnú budovu mesto nedarovalo. Teraz podporuje výstavbu jednej sály, ktorá je vo vlastníctve miestnej slovenskej samosprávy, a to sumou 10 miliónov forintov. Samozrejme to neznamená, že nemáme problémy, ale snažíme sa ich riešiť a navzájom si pomáhať, - konštatovala A. Ištvánová.

(TASR)

S riaditeľom SI Milanom Resutíkom po Dňoch slovenskej kultúry v Maďarsku

Otvorili priestor pre budúcnosť

Slovenský inštitút (SI) v Budapešti organizoval v dňoch od 10. septembra do 8. októbra Dni slovenskej kultúry - veľkolepú prehliadku slovenského umenia v Maďarsku. Milovníkom kultúry v MR, a teda aj príslušníkom našej národnosti, ponúkol širokú paletu podujatí - od opery, cez výtvarné umenie, folklór, divadlo až po literatúru. Po skončení dôstojnej prezentácie sme požiadali o rozhovor riaditeľa SI Milana Resutíka.

- Pán riaditeľ, máte za sebou ťažké mesiace. Ako sa zrodila myšlienka realizovať sériu takých náročných programov a kedy sa začali prípravy?

- S odstupom krátkeho času sa ani nezdá, že by to boli ťažké časy... Boli totiž okrem toho aj krásne a vzrušujúce. Ale úprimne povedané, projekt sa mohol začať realizovať až vtedy, keď sme ho mali ekonomicky zabezpečený, keď bolo jasné, že na Slovensku nájde morálnu a finančnú podporu. Dni či Týždne kultúry sa realizujú už dlhé roky, ešte za socializmu: v bratských krajinách socialistického tábora sa predstavovali súbory piesní a tancov atď. jednotlivých bratských krajín, na ich predstavenia organizátori vyhnali brigády socialistickej práce, študentov a vojakov... A akcia bola úspešná... V štátnych umeleckých agentúrach pracovali ľudia, ktorí museli zabezpečiť, aby na sovietskych akciách sály „pukali vo švíkoch“, aby na bulharských bolo takmer obsadené a na prípadnom - pokiaľ sa niečo také smelo prihodiť - francúzskom či anglickom bola sála radšej poloprázdna než poloplná... Skrátka, akási nepísaná súťaž kultúr s vopred určeným víťazom... My sme pri tvorbe koncepcie vychádzali z toho, že kultúrou sa chceme kontaktovať s prostredím, do ktorého ju prinášame, spriazniť sa s jeho duchovným priestorom. Nie predvádzať ju ako cirkusového koňa. Chceli sme do toho zapojiť kultúru a umenie v celej šírke a nielen „bezbariérové“ umenia ako hudba, tanec, folklór či výtvarné umenie, ale aj literatúru, drámu... Keďže sme sa rozhodli, že Dni budú trvať mesiac, aj s prípravou sme museli začať dosť včas - koncepcia vznikala vo februári a v marci, keď sme nadväzovali už aj prvé kontakty s partnermi.

- Kto všetko sa zapojil do realizovania programov?

- Keby som mal vymenovať všetkých, trvalo by to hrozne dlho. Na koncepcii a na konkrétnych organizačných veciach brali účasť predovšetkým Divadelný ústav, Slovenský filmový ústav, Národné hudobné centrum, Literárne informačné centrum, Národné osvetové centrum, ale aj Opera SND, Slovenské národné múzeum, Slovenská národná galéria či Mesto Banská Štiavnica alebo Košický VÚC. Pravdaže, zvlášť by som chcel vyzdvihnúť spoluúčasť Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku na tvorbe týchto Dní, pretože aj vďaka nej sa nám podarilo do širšieho slovenského kultúrneho kontextu zaradiť i tvorbu „dolnozemských“ Slovákov. Nielen z Maďarska, ale aj zo Srbska a Čiernej Hory a z Rumunska... No a nemôžem nespomenúť ešte pani Silviu Huszárovú z Maďarského divadelného ústavu, ktorá nám radila pri výbere prezentácie dramatickej tvorby a vynikajúceho slovenského výtvarníka Miroslava Cipára, ktorý navrhol a pripravil nielen logo Dní slovenskej kultúry, ale aj všetky ostatné skvelé propagačné materiály. No našli sme podporu aj u viacerých slovenských závodov, ako napr. Heineken Slovensko, St. Nicolaus, Vinanza Vráble a Víno Nitra...

- Mienite v budúcnosti spolupracovať so spoluorganizátormi a hlavnými aktérmi podujatí?

- V zásade išlo o pokračovanie dávnejšej spolupráce, ktorá sa osvedčila v minulosti a rozvinula sa pri tejto príležitosti. Je nesporné, že bude pokračovať aj naďalej. Možno nie v takej intenzite a nie takej šírke, ale rozhodne sa nám otvoril priestor pre budúcnosť.

- Ktoré akcie sa stretli s najväčším záujmom verejnosti? Bolo možné sledovať, aký účinok mali jednotlivé podujatia?

- Je ťažké odpovedať... Pochopiteľne, najväčší záujem - a bol to aj najväčší úspech Dní - znamenal koncert Edity Gruberovej, ktorý odznel na slávnostnom otvorení v Paláci umení a rovnako aj vystúpenie Opery SND na záver Dní slovenskej kultúry. Ale aj triumfálne vystúpenia košického baletu v Segedíne, výstava Kolomana Sokola v Maďarskej národnej galérii, vystúpenia rusínskeho Divadla Alexandra Duchnoviča z Prešova, Spišského divadla zo Spišskej Novej Vsi, Astorky a ďalšie a ďalšie čísla z približne 50-bodového programu by sme mohli spomenúť. Lebo nemožno všetko hodnotiť počtom divákov...

- Neraz sme po skončení podujatí počuli slová chvály, uznania zo strany divákov i odborníkov. Aké konklúzie možno vyvodiť z takmer mesačnej akcie?

- Mal som nesmiernu radosť z každého úspechu slovenského umelca. Nielen kvôli tomu úspechu, ale najmä preto, že maďarský konzument akceptoval slovenskú duchovnú tvorbu, že slovenský umelec prispel svojím dielom k pohode a k obohateniu maďarského suseda, že prišiel k susedovi s pozitívnym odkazom spoza najbližších hraníc. Viem, je to trochu patetické, ale celý ten čas, počas celého mesiaca som vnímal blízkosť našich kultúr... Vari najprekvapujúcejší bol pre mňa záujem maďarských komunikačných prostriedkov. Veď počas jedného mesiaca v maďarských televíziách, ústredných i regionálnych, rozhlasoch, tlačených médiách sa hodnotenia slovenskej kultúry a informácie o nej objavili v takom počte ako už dávno, dávno nie. Ale o rovnakom záujme možno hovoriť aj v súvislosti so slovenskými médiami, ktoré zas informovali slovenskú verejnosť o prijímaní slovenskej kultúry v maďarskom prostredí. Osobne si myslím, že sa tým urobilo veľa pre vzájomné porozumenie a ústretovosť...

- Myslíte si, že podobné prezentácie slovenskej kultúry by sa mali konať pravidelne?

- Niet o čom rozmýšľať - áno!

- Ďakujeme za rozhovor!

Otázky položila: (vzs)

Menšiny a demokracia - Poznatky z EÚ

Regionálna konferencia v Segedíne

Zväz národností v Segedíne v dňoch 10. a 11. novembra usporiada regionálnu konferenciu pod názvom „Menšiny a demokracia - Poznatky z Európskej únie“. Na dvojdňovom podujatí po zdravici predsedu zväzu Dr. Štefana Tótha odznejú referáty domácich a zahraničných prednášateľov na témy Opatrenia proti rasovej diskriminácii v EÚ, Národ a identita - identita menšín, Menšinové volebné práva, Kultúra a používanie materinského jazyka menšín, Rola a možnosti tradícií menšín v regionálnom turizme a iné.

Prostriedky z fondov EÚ

Predmetom fóra, ktoré nedávno usporiadal denník Békés Megyei Hírlap z iniciatívy Úradu národného rozvoja v čabianskej radnici, bola príprava na adekvátne čerpanie prostriedkov z fondov Európskej únie, konkrétne II. Celonárodného fondu rozvoja, o ktorom hovoril politický štátny tajomník pre európske záležitosti József Veress. O rozvojovej koncepcii župného sídla referoval primátor mesta János Pap. Podľa slov predsedu Valného zhromaždenia Békešskej župy Zoltána Vargu, župa získa prostredníctvom súbehov okolo 300 miliárd forintov. Z prednášky J. Veressa vysvitlo, že po decembri 2006 sa už nemožno zúčastniť ďalších súbehov, zato od roku 2007 možno počítať s trojnásobne vyššou sumou, určenou na rozvoj. Rečník ďalej informoval účastníkov fóra, že v Maďarsku dosiaľ podali v rámci piatich operatívnych programov 21 481 prihlášok do súbehov prevažne z Budapešti a z rozvinutejších oblastí krajiny. Žiaľ, Békešská župa sa úspešne zúčastnila len menšieho počtu tzv. veľkých súbehov.

Židia ako národná menšina alebo náboženská komunita?

Celoštátna volebná komisia overila podpisový hárok, na ktorom súkromné osoby zhromažďujú podpisy v záujme toho, aby židov v Maďarsku zahrnuli medzi dosiaľ zaregistrované národné menšiny. Podľa denníka Népszabadság organizátori podpisovej akcie zdôvodňujú svoju iniciatívu tým, že sa nazdávajú, „že verejná mienka až do polovice 19. storočia považovala tunajších židov za národnosť.” Ako píšu, „zmena nastala vtedy, keď Uhorsko potrebovalo, aby sa relatívna prevaha národností žijúcich na jeho území znížila, čomu poslúžilo evidovanie židovských obyvateľov podľa viery, kým ako národnosť ich rátali za Maďarov.” Aj keď podpisový hárok dostal zelenú, odborníci súdia, že signatárov nebude veľa, keďže väčšina židovských organizácií v Maďarsku deklarovala, že židia nie sú národnou menšinou, ale náboženskou komunitou.

Festival čabianskej klobásy

Štyri dni práce a zábavy

Záujem o veľkolepý Festival čabianskej klobásy neustále rastie a počet návštevníkov z roka na rok láme rekordy. V tomto roku navštívilo festival okolo 70 až 75 tisíc ľudí. Tieto obľúbené gastronomické hody v stredisku dolnozemských Slovákov sa konajú už tradične tretí októbrový víkend, veď štátny sviatok (23. október - začiatok revolúcie roku 1956) znamená zvyčajne aj dlhý víkend. Tohoročný festival sa konal v dňoch 20.- 23. októbra na tradičnom mieste, v priestoroch mestskej športovej haly.

Najväčší záujem sa tradične prejavuje o výrobu klobás. V tomto roku sa prihlásilo 306 družstiev, teda pri toľkých stoloch pripravovali klobásy. Toľko ľudí sa do športovej haly nezmestí, preto zápolenie prebiehalo aj v obrovskom stane. Zabíjačková atmosféra sem z roka na rok vábi veľmi veľa ľudí. Tohto roku sa výroby klobás zúčastnil aj tím vojenských letcov, medzi nimi aj Zoltán Szabó (Topi), ktorý v tomto roku katapultoval. On povedal: „Toto tu je veľmi nebezpečné podujatie. Nebezpečná nie je ani tak klobása, skôr pálenka.“ Mnohí návštevníci prídu len preto, aby sa prizerali. Záujem o festival prejavujú nielen obyvatelia Maďarska, ale aj susedných štátov. Napríklad z Budapešti sem vypravujú osobitný vlak. Súťaž vo výrobe klobás vyhrala tohto roku partia Sándora Krivika z Békešskej Čaby.

Štvordňové podujatie pozostáva z nespočetného radu programov. Na javiskách sa každý deň do polnoci striedali hudobníci a tanečníci. Medzi tradičné akcie patria ukážkové zabíjačky, futbalový turnaj, súťaže detí a mládeže, odborné programy, výstava a ochutnávka vín a tiež súťaž údených klobás, v ktorej získal 1. cenu Mihály Balázs z Poľného Berinčoka.

V rámci festivalu Čabianska organizácia Slovákov (ČOS) z roka na rok vypisuje súťaž nakladanej zeleniny. Gazdinky (ba aj pár mužov) z celej župy prejavili aj v tomto roku veľkú aktivitu, veď poslali do súťaže 103 vzoriek. Teda porota ani tu nemala ľahkú úlohu. Jej predseda, člen vedenia ČOS Martin Vozár zdôraznil, že prvoradými kritériami hodnotenia boli tradičné chute a spôsob nakladania. V tejto súťaži bolo odovzdaných veľa zvláštnych cien, prvé miesto udelili pani Vargovej z Békešskej Čaby. Z roka na rok prejavujú návštevníci výstavy záujem o recepty. ČOS má v pláne vydať receptár, ktorý bude obsahovať aj také tunajšie špeciality, ako sú nakladané gerečke (melóny).

Organizátori festivalu Čabianskej klobásy sa permanentne snažia o rozširovanie ponuky a zvyšovanie kvality služieb i programov. Medzi tohoročné nové a úspešné akcie patrili turistická výstava, výstava výtvarného umenia, národopisná výstava a poskytovanie informácií o Európskej únii.

Tohoročný záujem naznačuje, že organizátori budú mať dosť práce aj budúci rok, najmä čo sa týka ďalšieho skvalitňovania služieb a obsluhy más ľudí.

(aki)

XI. Národnostný deň vo Veľkej Tarči

Bohoslužba, výstava a folklór s ochutnávkou

Slovenská samospráva vo Veľkej Tarči usporiadala 15. októbra v poradí XI. Národnostný deň, na ktorý pozvala aj Slovákov z okolitých osád. Program sa začal poobede slovenskou bohoslužbou v miestnom evanjelickom kostole, kde Božie Slovo zvestoval budapeštiansky evanjelický farár, vedúci slovenskej evanjelickej služby pri Celoštátnej slovenskej samospráve (CSS) Atila Spišák. V miestnom Klube HEMO potom čakala záujemcov vernisáž výstavy nazvanej Svadby vo Veľkej Tarči, ktorú otvorila niekdajšia riaditeľka miestneho Dedinského múzea Margita Molnárová.

Kultúrny program vo veľkej sále klubu sa začal pozdravnými slovami predsedníčky samosprávy veľkotarčianskych Slovákov Márie Galántaiovej. Podujatie slávnostne otvorila riaditeľka Slovenského osvetového centra CSS Katarína Királyová. Medzi hosťami bola aj predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzana Hollósyová a miestny evanjelický farár György Baranka. Organizátori kultúrneho programu pripravili naozaj pestrú a bohatú prehliadku slovenského folklóru. V programe vystúpili Spevácky zbor z Cinkoty, Súbor Zelený veniec z Ečeru, Folklórny súbor Panónia z Malej Tarče, Folklórny súbor Lipa z Budapešti, Ženský spevácky zbor z Rákoškerestúru, Tanečný súbor hudobnej školy vo Veľkej Tarči a miestny spevácky súbor Venčok. Po kultúrnom programe nasledovala ochutnávka tradičných slovenských zákuskov a losovanie tomboly. Program sa skončil veselicou, na ktorej hrala do tanca kapela Daniela Széplakiho.

(im)

Vysviacka v Šámšone

Pred 135 rokmi, 9. októbra 1870, vysvätili evanjelický kostol v Šámšone (Sámsonháza). Pri tejto príležitosti sa v týchto dňoch konala vysviacka a bohoslužba v slovenčine a maďarčine, po ktorej vystúpil spevácky zbor Ozvena kultúrneho spolku Matice slovenskej v Lučenci. Vysviacku organizovali Národnostný zväz v Šámšone pod vedením Pavla Bukrána, evanjelický cirkevný zbor a slovenská samospráva. Predsedníčka slovenskej samosprávy Gyöngyi Bajnoková Képesová vo svojom príhovore zdôraznila: vysviackou, ktorá sa konala vlani prvýkrát, chcú vytvoriť tradíciu; cieľom je nadviazať styky s rodinami, ktoré sa svojho času vysťahovali na Slovensko, čo je dôležité z hľadiska zachovania slovenčiny i národnej identity. Na folklórnom popoludní, ktoré nasledovalo v obecnom dome, vystúpili hudobníci a folklórne súbory zo Slovenska.

Budapeštiansky Slovák desaťročný

Slovenská samospráva Budapešti srdečne pozýva všetkých záujemcov na sympózium k 10. výročiu vydávania časopisu Budapeštiansky Slovák, ktoré usporiada 23. novembra o 15. hodine. Miesto podujatia: Budapešť, V. obvod, ul. Akadémia č. 1, Divadelná sála na 1. poschodí.

Dvojjazyčné verše M. Divičana knižne

Pod titulom Kde sa chmeľ divo rodí... - Ahol a komló vadul terem... vydal svoje verše v obidvoch jazykoch Michal Divičan, rodák zo Slovenského Komlóša, ročník 1939, v súčasnosti učiteľ slovenčiny na Základnej škole v Pitvaroši. Do svojej zbierky zahrnul verše, napísané zhruba v posledných desiatich rokoch. Pre spôsob jeho tvorby je príznačné, že pôvodný slovenský text prekladá do maďarčiny, resp. naopak. Zbierka sa člení na štyri tematické celky: Dary Slnka, Ozveny rodného mesta, Meditácia a Som, žijem a vidím. V doslove k tomuto debutu Anna Divičanová o. i. konštatuje, že M. Divičan je autorom impresií, ktoré koncipuje ako vlastný zážitok; jeho meditácie tiež vychádzajú z vonkajšieho sveta a sú o jeho veciach. „Autor reaguje na všetko, čo sa deje okolo neho či už v jeho rodnej osade, v bližšom alebo vzdialenejšom okolí, ale aj za hranicami, na Slovensku a v Čechách. Sú to obrazy, zážitky z prítomnosti, ale niekedy aj zážitky a spomienky z detstva.” Publikácia vyšla s finančnou podporou Celoštátnej slovenskej samosprávy a Samosprávy obce Békéssámson.

Antológia z Medeša

Pod titulom Akácillat (Vôňa agátu) vyšlo už štvrté číslo tradičnej antológie literárnych tvorcov z Medeša, ktoré počtom autorov (23) prevyšuje všetky doterajšie vydania. O publikácii píše v úvode starosta obce dr. Béla Nagy pri príležitosti Dňa matiek o. i. toto: „Keď sa smejeme, smeje sa s nami, ak máme plakať, utešuje nás, no veľakrát plače s nami.” Stálym hosťom medešských antológií je básnik Mihály Simai, tamojší rodák, ktorý sa tentoraz predstavuje 6 básňami. Z ďalších poetov spomeňme Andreu Angyalovú, Józsefa Dumu, Tamása Ökrösa. K prozaikom sa radia o. i. Mihály Zsíros a Mihály Karsai (ktorý zobrazil zmiznutie A. Petőfiho-Petroviča pri Šegešvári). Knižku ilustrovala Ilona Maulisová, obálku navrhla Mária Szávaiová.

Ľudové staviteľstvo v Senváclave

Rudolf Fraňo sa hlási so svojou druhou knižkou

Rudolf Fraňo sa do najnovších dejín svojej rodnej obce zapísal nielen ako jej dlhoročný starosta, ale aj ako autor priekopníckej publikácie o jej minulosti od najstarších čias až po súčasnosť. Knihu pod názvom Pilisszentlászló története (Dejiny Senváclavu) s podtitulom Pilisi krónika (Pilíšska kronika) - obsahujúcu celý rad súdobých dokumentov, bohatý fotografický materiál a slovenské resumé - vydala Spoločnosť FUHL BT v Mlynkoch (Pilisszentkereszt) v r. 1999, jej redaktorom je Imrich Fuhl. V týchto dňoch uzrie svetlo sveta ďalšia knižná publikácia R. Fraňa Pilisszentlászló népi építészete (Ľudové staviteľstvo Senváclavu), ktorá - ako tomu bolo aj v prípade tej prvej - vychádza bez akejkoľvek vonkajšej finančnej podpory, na náklady autora, resp. s pomocou už spomenutého redaktora a vydavateľa. Aj táto, početnými fotografiami a technickými kresbami ilustrovaná knižka, obsahuje slovenské resumé. Zaslúžila by si však, aby vyšla aj v slovenčine - či už samostatne, alebo spolu s Dejinami Senváclavu.

Aj v poradí druhá knižka R. Fraňa je jedinečná svojho druhu. Autor sa v nej totiž pokúsil cez objekty svojej rodnej obce podať krátku charakteristiku ľudového staviteľstva, ako i vymenovať základné črty stavieb. Náš všestranný „pilíšsky vševed“, miestny historik a verejný činiteľ, sa podujal na nemalú úlohu a zvládol ju v neposlednom rade vďaka tomu, že svoju dráhu začal ako murársky majster. V jeho novej knižke sa prostredníctvom stavieb Senváclavu, tejto malebnej Slovákmi obývanej pilíšskej dedinky, dozvieme, že forma pozemku nezávisí od etnika jeho majiteľa, ale od okolia stavby a od ekonomických možností majiteľa.

Na Senváclav - ktorý je najvyššie situovanou osadou Vyšehradského pohoria - je charakteristické členené usporiadanie stavieb. To znamená, že na jednom pozemku sa nachádza viacero stavieb, a to obytný dom aj hospodárske budovy (maštale, chliev, komora, pivnica). Na nížine je tento typ menej rozšírený, kým v hornatej časti sa vyskytuje častejšie. V hornatých častiach sa častejšie vyskytuje aj tzv. spoločný dvor, čo znamená, že na jednom dvore býva viacero rodín. Dvory vznikali počas dlhých rokov prístavbami nových budov pričinením členov rodiny, takže na nich bývali, resp. dodnes bývajú väčšinou členovia jednej rodiny. V závislosti od toho, aký veľký bol tento dvor, sa nachádzali na ňom, oproti obytným budovám, aj hospodárske budovy, z ktorých po zániku poľnohospodárskeho typu života vznikli ďalšie obytné objekty pre rodinných príslušníkov.

Zvláštnym typom je aj zástavba obrysov pozdĺž ulice. Pri tomto type stavby už dávnejšie vybudovali chodníky pred budovami. Tento typ stavby je charakteristický pre menšie mestá, ale aj pre tie dedinky, ktoré vznikali spolu s mestami.

Obytné domy mávali kedysi jednotné zariadenie. Smerom od ulice prvá bola predná izba, za ňou kuchyňa (v Senváclave: „pitvor“), potom zadná izba, komora, otvorený komín, piecka a podstena.

Múry jednotlivých stavieb môžu byť tiež charakteristické. Napríklad tlčené murivo je charakteristické práve v pilíšskych osadách, kde je nadostač hliny. To však neznamená, že by v Pilíši poznali lepenicu skôr, ako v ostatných kútoch sveta, ale iba to, že si z hliny postavili svoje príbytky. Priečky mali tiež dôležitú úlohu - tých väčšinou pripevnili ešte viacej, väčšinou z hrabového dreva, v rozmeroch 50-60 centimetrov.

Oproti stavbám z 19. storočia a začiatku minulého storočia, už stavali domy, ktoré mali kamenné základy. Vtedy začali využívať aj kombináciu utĺkanej a lepenej steny. Avšak nie dlho, utĺkané steny onedlho vymenili lepenice. Napriek tomu dodnes nachádzame stavby, na ktorých do istej výšky je stena utĺkaná a navrchu zas lepená. Už aj v tomto období stavali domy z kameňa, ale to nebolo charakteristické pre osadu. Pritom kamene nelepili do malty, ale do hlinenej malty. Hlinená malta - ak je dobre vymiešaná - sa vyrovná malte strednej kvality. Na okolí totiž nenájdeme piesok a jeho prevoz by zdražil stavbu. Napriek tomu, že v Pilíši je množstvo miest, kde pracujú vápenníci, Senváclav nepatrí do týchto lokalít, takže chýbajúce vápno by tiež zdražilo stavbu. Hliny však bolo vždy nadostač, takže hlinená malta na výstavbu obytných domov sa používala aj v 70. rokoch minulého storočia.

Pálená tehla sa používala už na začiatku 20. storočia, avšak nie v takých malých osadách, akou je aj Senváclav, ktorú obývali väčšinou nemajetní ľudia. Pálenú tehlu používali na stavanie komínov, aj to zväčša iba zvonka. Na tieto účely privážali tehly z Nagymarosu („marošské tehly“). Neskoršie marošskými nazývali všetky tehly o rozmeroch 15 x 30 x 7,5 cm. Aj lepenice zhotovovali v týchto rozmeroch.

Múry stavali z rôznych surovín, zastrešovali najprv tzv. pomúrnicou, na ktorú kládli stropové trámy. Na okraj trámov pripevnili krokvy. Nosné trámy spojili čapmi a potom prevŕtali tzv. porjezom a pripevnili dreveným klincom. Nosné trámy na konci spojili hombálkom. Na takto zhotovenú konštrukciu priklincovali drevené žrde, na ktoré pripevnili omlatok alebo otep slamy, prípadne iný strop. Podobným spôsobom zhotovovali všetky typy stropov s tým, že trámy bolo treba vždy ručne okresať. Túto neľahkú úlohu sťažovala aj okolnosť, že v horách na okolí Senváclavu rástli iba tzv. tvrdé typy stromov. Tvrdé drevo si potom vyžadovalo stabilnejšiu stavbu.

Nielen pre obyvateľov, ale aj pre potraviny, či pre zvieratá, sa stavali budovy, či iné konštrukcie. Napríklad pre zemiaky, ktoré patria k základným surovinám, sa vyhĺbili jamy tak, že po vykopaní dostatočne veľkej jamy vytvarovali jej bočné steny doskami. Tieto jamy vyhĺbili zväčša v komorách alebo vo vnútri budov, lebo pokrývanie by znamenalo ďalšiu prácu. Ostatné potraviny uskladňovali v komorách, alebo na povalách, ale stavali aj klenuté pivnice z lomového kameňa.

Základným elementom vytvorenia štruktúry osady je voda. Zásobovanie obyvateľstva pitnou vodou v Senváclave sa uskutočňovalo pomocou hĺbených murovaných studní. Najhlbšia studňa sa nachádza v ulici J. Dóžu. Meria 32 metrov a na jej výstavbu sa nepamätajú ani najstarší obyvatelia osady.

Ak chceme hovoriť o staviteľstve určitej osady, nemôžeme vynechať ani jej cintorín. Najstarší „cmiter“ v Senváclave sa nachádza na vŕšku pri kostole, ktorého funkciu neskôr prevzala nekropola na ulici Béke, ktorú vysvätili vo februári 1887 a ktorej zaujímavosťou je, že bola rozdelená. Vo východnej časti pochovávali deti a v západnej dospelých. Obyvateľstvo osady bolo dlho zväčša rímsko-katolíckeho vierovyznania, čo ovplyvňuje aj náhrobné označenia - zväčša vyrezávané kamenné kríže.

Eva Patayová Fábiánová

Rozália Vaňáková zo Senváclavu

Všade dobre, doma najlepšie

Náš príbeh sa začína roku 1946, v čase výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. Z obyvateľov pilíšskeho Senváclavu vtedy opustilo svoju vlasť asi 400 osôb, takmer jedna tretina obce, medzi nimi aj Rozália Vaňáková (rodená Vargová), ktorá mala vtedy 17 rokov. Dnes opäť, už celé desaťročia býva vo svojom rodisku. Navštívili sme ju, aby nám porozprávala o rokoch strávených na Slovensku:

- Za vojny v Senváclave bola veľká bieda, nosievali sme drevo na predaj do Pešti. Keď sa manžel a svokrovci zapísali na presídlenie, pripojila som sa k nim. Neoľutovala som to. Po rokoch, keď mi zomrel otec a mama ostala sama, zomreli aj svokrovci, vrátili sme sa domov a tu sme vychovali osem detí. Nebolo nám zle ani tam, ani tu, lenže, ako sa vraví, všade dobre, doma najlepšie.

- Ako a kam ste sa presídlili?

- Všetok nábytok a osobné veci nám naložili na auto, odviezli na železničnú stanicu a dopravili nás až do Svodína, nášho nového domova, kde sme dostali sedliacky dom.

- Aká to bola obec?

- Maďarská. my sme vedeli po slovensky i po maďarsky. V obci bol slovenský i maďarský kňaz, slúžili slovenské i maďarské omše. V škole sa vyučovalo po slovensky, raz v týždni bola hodina maďarčiny. Naše deti sa učili čítať a písať po slovensky, takže po návrate domov nevedeli riadne po maďarsky. V okolí bolo veľa viníc aj podaktorým z našej dediny sa z nich ušlo. Svokrovci pracovali na poli koncom týždňa, kým vo všedné dni chodievali do bratislavského kameňolomu. Manžel sa neskôr zamestnal na polícii, takže sme sa vždy sťahovali tam, kde mu pridelili služobný byt.

- Roku 1962 ste sa vrátili do Senváclavu. Ako vás tunajší prijali?

- Nuž s radosťou. Pomáhalo nám celé príbuzenstvo, ale aj iní. Žijeme tu všetci ako príbuzní; ak dačo uvaríme, navzájom si prinesieme koštovku. Denne sa navštevujeme a popreberáme novinky... Pán doktor zvykne prichádzať raz týždenne a pán farár každý prvý piatok v mesiaci kvôli prijímaniu. Vtedy ak začnem Otčenáš, po slovensky, dokončím ho po maďarsky. Alebo naopak.

(vd)

Slovenský klub dôchodcov v Legínde

Desať rokov spoločne

Desiate výročie vzniku si tohto roku pripomína Slovenský klub dôchodcov v Legínde. O jeho založenie, ako aj o pestovanie slovenských tradícií v tejto obci sa zaslúžila J. Szavliková, ktorá dlhé roky viedla tunajší dievčenský spevácky zbor a mládežnícku tanečnú skupinu. Ona s nimi nacvičovala slovenské piesne a zastupovala obec na národnostných stretnutiach a konferenciách. Hoci je už na dôchodku, dodnes oduševnene vedie klub dôchodcov.

Jeho členovia sa stretávajú prvú nedeľu v mesiaci a túto príležitosť využívajú na oslavu narodenín, besedy a spoločný spev. Každoročne si pripomenú Deň matiek, Deň dôchodcov a Vianoce. Vtedy si spoločne varia a obdarúvajú sa. Ich činnosť všestranne podporuje obecná samospráva, s ktorou veľmi úspešne spolupracuje miestna slovenská samospráva. Členovia klubu nesmú chýbať na žiadnej akcii, ktorú organizuje, resp. financuje slovenská samospráva. Spomeňme zájazd na Slovensko, Slovenský večer vo Vacove, slovenské divadelné predstavenia v Šalgótarjáne či festival vo Veňarci.

Predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková pri svojej nedávnej návšteve klubu požiadala členov, aby vystúpili na národnostnom stretnutí v Banke. Jej žiadosti vyhovela sedem členiek, ktoré sa predstavili na pódiu nad jazerom. V tejto súvislosti hodno spomenúť, že jediným mužom v klube je Pavol Kováč, ktorý je zároveň najstarší (84-ročný) obyvateľ obce.

Cs. Mezeiová (ok)

Amatérske umelecké národnostné skupiny na festivale v Poľnom Berinčoku

Organizácia Slovákov v Poľnom Berinčoku nedávno usporiadala veľkolepý festival amatérskych umeleckých národnostných skupín z južnej časti Dolnej zeme. Po pozdravných slovách starostu Poľného Berinčoku Miklósa Pála Cservenáka obecenstvu sa predstavila detská tanečná skupina z družobného mesta na Slovensku, z Kolárova. Na festivale vystúpili kultúrne telesá Slovákov, Nemcov, Srbov a Maďarov z Békešskej, Báčsko-Kiškunskej a Čongrádskej župy. Našu národnosť zastupovali okrem miestnych škôlkárov a miestneho pávieho krúžku zbory z Malého Kerešu, Mišky, Kétšoproňu a dva súbory z Békešskej Čaby, pričom maďarský súbor zo Segedína Algyő na záver programu na počesť hostiteľov prekvapil obecenstvo prednesom dvoch slovenských piesní. Kultúrneho podujatia sa napriek nepriaznivému počasiu zúčastnilo vyše 500 divákov, ktorí si po kultúrnom programe mohli spolu zatancovať.

V organizovaní tohto veľkolepého kultúrneho podujatia má veľké zásluhy vedúca Organizácie Slovákov v Poľnom Berinčoku Juliana Borguľová, ktorá nás informovala, že ďalšou ich spoločnou aktivitou bude 4. novembra tradičná zabíjačka, na ktorú pozvali aj členov Spolku priateľov slovenskej kultúry v Kolárove, kam sa počas výmeny obyvateľstva presťahovali početní Slováci z tohto dolnozemského maďarsko-slovensko-nemeckého mesta.

(la-)

Medzinárodný týždeň očami piatačika

Desiatka novomestských žiakov z Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej národnostnej základnej školy a internátu sa v dňoch 19. - 23. septembra zúčastnila 3. workshopu folklóru a remeselných dielní v českom Frýdku-Mýstku, ktoré podporil Vyšehradský fond. Mysleli sme si, že ubytovanie bude zlé. No keď sme prišli, veľmi sme sa potešili. Mali sme tam všetko: biliard, automat, bar a v izbách umývadlá. Český večer bol dobrý. Bola tam ukážka taekwando, deti zo školy tancovali. Jedna teta tancovala so psom. Navštívili sme miestny zámok, skanzen v Mlynskej doline. Bolo tam jedno krásne drevené mestečko, kde som videl kostol celý z dreva. Cestovali sme aj lanovkou, no na tej mi bola zima. Neskôr nás zobrali i do ZOO. Tam som videl medveďa, slona, plameniaky, kozy, lamy, pštrosa... V banskom múzeu nás oboznámili s rôznymi pracovnými náradiami. Najzaujímavejšie bolo pečenie chleba, keramika a batikovanie, kde sme si mohli maľovať vlastné tričká. Spolu nás bolo 40 detí z Maďarska, Slovenska, Čiech a Poľska.

Marcel Kuczik (5. trieda)

Nové Mesto pod Šiatrom

Sarvašanky na 10. ročníku behu Coca-Cola

Dňa 16. októbra v skorých ranných hodinách postávala pred budovou Slovenskej základnej školy v Sarvaši skupina žiačok, mamičiek a učiteliek. Čakali na autobus. Bolo chladno, ale nepršalo a my sme sa radovali, veď posledné športové podujatia, ktorých sme sa zúčastnili v Budapešti, prebiehali za daždivého počasia. Každá mala oblečené červené tričko s emblémom Coca-Coly a samozrejme, so štartovným číslom.

Nálada v autobuse stúpala pri pohľade na okolitú prírodu, ktorá je na jeseň čarokrásna, najmä keď ju pozlacuje slniečko.

Bežecké preteky sa konali na Margitinom ostrove. Prihlásilo sa 4 600 účastníčok. Myslím si, že to bol rekord aj pre Budapešť. Nás bolo 37 a v tom veľkom dave sme museli dávať pozor, aby sme sa nestratili. Štart bol tentokrát na hlavnej ulici pri parkovisku Casino. Trať viedla cez Margitin ostrov po hlavnej ceste, okolo tenisových kurtov, cez Korzo A. Hajósa po Atletické centrum.

Po vystúpení z autobusu pri hoteli Thermál sme sa vybrali na miesto štartu, kde už boli stovky dievčat a žien. Usporiadatelia nadšene povzbudzovali každú pretekárku a nechýbala ani spoločná rozcvička. Na výstrel štartovacej pištole sme sa vydali na trať, ktorá bola dlhá 3,6 km. Šikovnejšie žiačky sa pokúsili prebiť sa cez peletón, ktorý vyzeral ako štrúdľa z červeného papiera. My ostatní sme zdolávali trať s úsmevom. Pre štyri žiačky 3. A triedy to bol veľký zážitok. Pri pohľade na Dunaj sa im očká len tak trblietali. Veď aj atmosféra bola fantastická. Po príchode do cieľa si každý mohol pozrieť čas, ktorý dosiahol na trati. Žiačky Daniela Jonášová a Róza Vašadiová si zaslúžia pochvalu, veď trať zdolali za 26 minút a bez prestávky. Celou cestou sa čudovali, ako veľa nás je. Pravidelné tempo a správne dýchanie, ktoré dodržiavali, potvrdil aj ich dobrý výsledok. Po dobehnutí každá účastníčka dostala balíček na doplnenie stratenej energie. Nasledoval zase pohyb. Deti si mohli vyskúšať lezenie na vysokú coca-colovú fľašu a na gumené hrady, veľký úspech mala aj šmýkačka. Dievčatá dostali množstvo hračiek, balónov, časopisov. Nechcelo sa im ísť naspäť k autobusu, ktorý sa premiestnil k Margitinmu mostu na parkovisko pri Dunaji. Sľúbená návšteva McDonald'su im pomohla rozhodnúť sa. Počas dlhej cesty k autobusu sme sa im snažili rozprávať o významných budovách, ktoré sme videli. Po doplnení kalórií mali deti najväčšiu radosť z hračiek, ktoré dostali k menu. Cesta domov ubehla veľmi rýchlo. Niektoré dievčatá prekonala únava. Bolo to opäť SUPER PODUJATIE! Pochvala patrí hlavne usporiadateľom, ktorí dokázali, že pohyb je to najkrajšie a hlavne najzdravšie pre každého z nás. Potrebujeme k nemu len botasky a pevnú vôľu.

Zlatica Lišková

List z Bratislavy

Októbrové oslavy

Milí moji rodáci,

v októbri si na Slovensku pripomíname dve významné udalosti. Prvá súvisí s Ľudovítom Štúrom (29. 10. 1815), druhá zase so vznikom Česko-slovenska (28. 10. 1918). Naši stredoškoláci vedia, kto bol Štúr. Národný buditeľ, kodifikátor spisovnej slovenčiny, novinár, poslanec uhorského snemu a aktívny účastník revolúcie rokov 1948 - 49. Nepochybne patrí do učebníc slovenskej literatúry aj dejepisu. Možno menej ľudí vie, že Štúr bol aj spolutvorcom mýtu o plebejskosti Slovákov, popredným zástancom rusofilstva (odporúčal Slovanom zjednotiť sa, prijať ruštinu za spoločný dorozumievací jazyk a navyše aj pravoslávne náboženstvo - ako zjednocujúci prvok). Štúr pritom Rusko nikdy nenavštívil. Politiku a ruskú literatúru sledoval z Bratislavy a jeho „túžobné pohľady k Rusku“ postačili, aby ovplyvnil aj iných (najmä Vajanského). Znalci Štúrovho života a diela sa t. č. zaoberajú so spisom, ktorý za svojho života ukrýval. Dielo „Slovanstvo a svet budúcnosti“ (Das Slawenthum und die Welt der Zukunft) totiž napísal v nemčine, čo jeho súčasníci pokladali za akt zrady. Fakt, že ho nenapísal v jazyku, ktorého bol kodifikátorom je nevysvetliteľný. Prvé vydanie v Rusku vyšlo roku 1867 a v Česko-slovensku až r. 1931. Obsah tohto diela sa pokladá u nás za mýtus Štúrovho politického testamentu, ktorý viac Slovákom ubližoval ako pomáhal. Je však dobré, že fenomén Štúr nie je tabu a možno aj o ňom otvorene diskutovať. Ohľadne druhej významnej udalosti hádam len toľko, že na Slovensku pretrváva nostalgia po Česko-slovenskej republike. Je pozoruhodné, že aj po dvanástich rokoch osamostatnenia Slovenska spoľahlivé prieskumy naznačujú, že väčšina Slovákov by aj dnes uprednostnila spoločný štát Slovákov a Čechov.

Pozdravuje vás

Štefan Markuš