Po prednáške si účastníci konferencie v aule školy mohli pozrieť vystúpenie škôlkárov. Večer pokračoval program prednáškami Anny Kondačovej o publikácii Slovenská vzdelanosť, Moniky Szabovej o rodinných zvykoch (krst, zásnuby, pohreb atď.) a Michala Lásika o dejepise pre gymnazistov. Záverečným aktom prvého dňa bolo vystúpenie Slovenského divadla Vertigo, ktoré predviedlo jednoaktovky J. G. Tajovského Matka a Hriech.

Druhý deň konferencie bol venovaný špecifickým výchovným prístupom k deťom, ktoré si z rôznych príčin vyžadujú zvýšenú pozornosť a špeciálnu odbornú pomoc pedagógov. Z prednášky pracovníčky Expertného a rehabilitačného výboru Báčsko-Kiškunskej župy Dr. Judity Molnárovej Diczendyovej účastníci rokovania získali nové informácie o diferencovanom prístupe a následnej integrácii detí, ktoré podľa prednášateľky nie v každom prípade musia byť považované za choré. Namiesto lekárskych kategórií pre tieto deti je čoraz dôležitejšie používanie presnejšieho kategorizovania podľa pedagogických hľadísk. Z hľadiska výchovy dotyčných žiakov nie je vždy najefektívnejšie, ak ich vyčleníme zo známeho prostredia a dávame im rôzne lekárske kódy, na základe ktorých sa s nimi zaoberáme za „laboratórnych” podmienok. Práve naopak: v záujme toho, aby sa presne dali určiť a vymedziť prípady, ktoré môžu byť riešené na mieste pomocou odborného pedagóga, bola založená sieť expertných a rehabilitačných výborov. Aj v týchto prípadoch je dôležité pracovať v tímoch, pretože žiaci so špeciálnymi problémami (napr. dyslexia, deti s problematickým správaním, hyperaktivita atď.) vyžadujú od pedagóga zvýšenú pozornosť a viac energie. Aj v prípade špeciálneho pedagóga je nevyhnutné, aby sa so svojimi problémami mohol obrátiť na kolegov a aby nebol frustrovaný, nemal pocit neustálych neúspechov.

Niektorí účastníci konferencie pokladali stretnutie za osožné práve preto, lebo okrem otázok týkajúcich sa priamo národnostného školstva tu boli nadhodené aj problémy z iného zorného uhla. Pedagógovia sa kvôli nedostatku času nemôžu zúčastňovať každého odborného rokovania, na ktoré dostanú pozvanie. Na tejto konferencii však získali veľa nových poznatkov jednak zo svojho odboru, z vyučovania slovenského jazyka a literatúry, i z oblasti integrácie žiakov, postihnutých rôznymi problémami v učení, do vyučovacieho procesu, čo možno pokladať za veľkú výzvu našej doby.

(aszm-la)

70. výročie svadby Papučkovcov v Mlynkoch

Požehnaní dlhým životom

Ani nie tak dávno som sa dozvedel, že v mojich rodných Mlynkoch žije manželský pár, ktorý sa chystá osláviť 70. výročie sobáša. Vieme, že svadba má veľa stupňov. Po 20. roku príde porcelánová, po 25. strieborná, po 30. perlová, po 35. ľanová alebo korálová, po 40. rubínová, po 45. jantárová alebo zafírová, po 50. zlatá, po 55 smaragdová, po 60. diamantová, po 65. kamenná, po 70. platinová alebo požehnaná. Po 75. roku je ešte jedna, a to nebeská. Aj vymenovať je ich veľa, nieže ešte prežiť. Magdaléna a Štefan Papučkovci ich už majú bezmála všetky za sebou, chystajú sa na tú predposlednú. Keď som si to uvedomil, začala sa ma zmocňovať hrdosť. Som predsa rodákom z tejto dediny, taká veľká udalosť je zriedkavá, nestáva sa len tak hocikde. Mnohí ľudia iba túžia po tom, aby sa dožili aspoň sedemdesiatky. Ja so svojimi 67. rokmi som vedľa nich iba holobriadok, veď som ešte nebol na svete, keď sa oni brali! Hlava sa z toho človeku krúti.

Štefan Papuček sa narodil začiatkom minulého storočia (1913), jeho manželka Magdaléna, rod. Urbaničová je len o šesť rokov mladšia. Čo všetko sa postávalo od ich narodenia! Svetové vojny, zánik a vznik štátov, zmeny štátnych zriadení, technika… Celý svet sa okolo nás zmenil, a oni sa ešte držia a idú oslavovať! To je teda výkon! Čosi ma ťahalo z Budína do Mlynkov, chcel som byť očitým svedkom udalosti.

Keď som prvý raz vstúpil do ich dvora, 93-ročný ujo Štefan rýľoval záhradu! Teta Magdaléna sa v kuchyni zvŕtala okolo sporáka a uspokojila ma: „Veď aj vlani zrýľoval celú záhradu.” Na druhý deň, keď som sa k nim vrátil, gazda práve štiepal drevo a gazdiná ťahala cesto na štrúdle. Že kedy oddychujú? Hádam iba v noci.

- Teta Magdaléna, povedzte mi, ako sa vám žilo voľakedy?

- Chudoba bola preveliká. Bývali sme na druhej strane ulice. Mama nám zomreli, keď som mala 11 mesiacov. Nahradili ju stará mama. Aj rodinu sme mali veľkú. Starý tato sa takto modlievali: “Je nás spolu trinásť, a Pán Boh je pri nás.” Stará mama boli malá žena, ale prísna a veľmi robotná. Všetko nás naučili, aby sme vedeli variť, piecť, robiť na poli. Zeme sme mali, aj vinohrad. Stará mama nás v lete dali spať na povalu. Keď boli štyri hodiny, už nás zobúdzali: “Vstávajte!“ Keď som hovorila, že veď je ešte tma, odpoveď bola: “Však si otvor oči!“ Museli sme vstať a ísť do poľa.

- A ako to bolo so školou?

- Do školy sme chodili od ôsmej do dvanástej, a po obede od druhej do štvrtej. Šesť klasov (tried) sme vychodili. Mali sme troch učiteľov: Bartha Róbert, riaditeľ, bol na nás veľmi krutý, Janda Győző, ten bol všetko: veliteľ hasičského zboru, učiteľ leventov…, a ešte učiteľka Ölbey Irén, tá chodila vždy taká biela. Nebolo nám ľahko, ale ľudia boli aj v tej chudobe veselí, ľúbili jeden druhého. Dnes už je to inak.

- Ako to bolo v rodine Papučkovcov?

- V podstate to nebolo inak ani u nich. Bola to tiež roľnícka rodina. Oni bývali tu. Mali kone, aj kravy. Tato Štefan mali 5 detí, jeden z nich bol Štefan, môj budúci muž.

- Ako ste sa zoznámili?

- Štefan ako mládenec hral na trúbe v hasičskej kapele. Učil ich Blaton, neskôr Draxler. Štefan hral a ja som tancovala. Stretávali sme sa v Šelpiciach u Rajnákov na dvore. Rajnák hral na harmonike. Tam sa mladí schádzali, tancovali. Zoznámili sme sa a zobrali sme sa.

- Ak môžem byť zvedavý, ako vyzeralo to “zobratie“?

- Bolo to zložité, lebo Štefan bol práve vojak a musel mať povolenie. Občianske svadby Mlynčanov sa vtedy ešte konali v Santove. Bolo to 7. decembra. Padal sneh. Zapriahli do saní. Na voze sme sedeli my dvaja, dvaja krstní otcovia ako svedkovia, a brat Fero poháňal. Kostolný sobáš sme mali predtým v našom kostole. Zosobášil nás farár Ferenc Mátrai. Došli sme domov, kde sa zabíjala sviňa, jedlo sa, pilo sa a veselilo sa.

Svadba je krásna vec. Ale život ide ďalej. Nová rodinka ak chcela prežiť, musela sa poriadne obracať. Na poliach, vo vinohrade… Mlado- manžel aj nádenníčil, aj pece nakladal, „šuroval“, do žatvy chodil a mladomanželka po chotári okopávala. Aj sebe, aj tatovi, aj veľký vinohrad… Zažili aj radosť - narodili sa im štyri deti, ale neobišli ich tragédie. Lebo ako inak nazvať to, keď rodič musí vlastné dieťa ku hrobu odprevadiť? Zomrel im 23-ročný prvorodený syn Štefan (1957) i 25-ročná dcéra Magdaléna (1969) zanechajúc po sebe sirotu. Aká to božská sila musela byť, že to všetko vydržali! Zato Pán Boh ich obdaril synom Ferom a dcérkou Máriou, piatimi vnukmi a ôsmimi pravnukmi. Aj hlave rodiny sa podarilo dostať prácu v lesnom hospodárstve, kde bol 22 rokov kočišom, ba aj parádnym kočišom. Odtiaľ išiel do dôchodku. Nuž, taký to bol život. Plný ťažkej, poctivej práce, potu, sĺz, a trošku aj radosti. Takto sa dožil tento obdivuhodný pár vysokého veku a platinovej svadby, zvanej aj požehnanou.

Je večer. Oslavuje sa. Teta Magdaléna celý deň piekla. Prídu hostia, treba ich dôstojne privítať. Sedíme v izbe, vonku je už tma. Odrazu sa na dvore - podľa starej obyčaje - ozval krásny spev: „Zahučali hory, zahučali lesy, kdeže sa podeli, kdeže sa podeli naše mladé časy!…“ Keď oslávenci vystúpili na gánok uvítať prichádzajúcich, pred nimi stál 25-členný (a 40-ročný) slovenský spevácky zbor, na jeho čele starosta obce Jozef Havelka s darčekmi a s veľkými kyticami kvetov. V mene všetkých s láskou a dôstojne pozdravil oslávencov, ktorí ich všetkých pozvali do svojho príbytku. Sotva si posadali, už prichádzali do izby hostitelia (rodinní príslušníci oslavovaných) s nápojmi a rôznymi dobrotami. Štrngali poháre, blikali blesky fotoaparátov. Teta Magdaléna zaspievala prekrásnu melancholickú baladu o Magdalénke. Ale potom sa ozval veselší tón. Náš zbor sa zaskvel v plnej svojej kvalite a ukázal krásu našich podpilíšskych pesničiek. V týchto chvíľach ožila minulosť, svet mladosti našich oslávencov, keď naša dedina bola ešte čisto slovenská.

Na druhý deň, 19. novembra popoludní, sprevádzaní rodinnými príslušníkmi a priateľmi, išli oslávenci do kostola potvrdiť svoje sedemdesiatročné manželstvo. Sedeli v prvej lavici. Čakali sme príchod farára Kálmána Ackermana. Ten sa čoskoro objavil a v rámci maďarskej bohoslužby venovanej sv. Erzsébet z rodu Arpádovcov povedal, že “dnes je jej sviatok“. Veľa hovoril o nezastaviteľnom ubúdaní času. Načrtol, čo všetko sa stalo a zmenilo za 70 rokov. Obrátil sa na oslávencov a povedal: „Bol som u vás, aby som vás vyspovedal. Stará mama hovorievali Magdaléne, aby sporák a lampa vždy čisté boli. Spomenula tým dve najdôležitejšie veci: sporák znamená teplo, a lampa svetlo. Práve tie dve veci často spomína aj Sväté písmo. Sú to veci, ktoré snáď najviac aj dnes potrebujeme.“ Hovoril aj o sviatosti manželstva, o viere a láske, ktoré sú ako kameň. Svet sa neustále mení, ale kameň - zostane. Potom bolo prijímanie. Farár ukončil bohoslužbu slovami: “Bože, ochraňuj týchto manželov a po ich pominutí príjmi ich k sebe do kráľovstva nebeského“.

Rád by som tete Magdaléne a ujovi Štefanovi pripomenul, že po prekonaní jedenástich priečok rebríčka svadobných výročí čaká na nich ešte jedna: 75. výročie sobáša, nebeská svadba. Želáme im z čistého srdca, aby sa jej v zdraví dožili!

Gregor Papuček

Nová spoločenská miestnosť slovenských evanjelikov v Budapešti

„Naplnil sa čas, z Božej milosti dožili sme sa posvätenia tejto miestnosti. Od jej postavenia uplynulo 110 rokov, ale miestnosť doposiaľ neslúžila nijakému užitočnému cieľu. Dnešným sviatkom sa dielňa naplnila veriacimi, hosťami, ktorí sa dnes zhromaždili práve preto, aby sa zamysleli nad významom chrámu vo svojom živote. Dnes sa tu zvestuje Slovo Božie, ktoré nás posilňuje, aby sme neboli trstinou, ktorá sa kláti z boka na bok. Dúfam, že táto miestnosť bude slúžiť tomu, aby sme vedeli správne žiť s Bohom a pred Bohom,” povedal vo svojej kázni evanjelický duchovný Atila Spišák počas vysviacky obnovenej spoločenskej miestnosti pri kaplnke evanjelického a. v. cirkevného zboru v Budapešti. Novú spoločenskú miestnosť odovzdali a slávnostne otvorili 12. novembra za účasti biskupky z ELCA Slovenskej Synody Sion v USA Vilmy Kuchárekovej-Drobenovej, ktorá je biskupkou slovenských evanjelikov žijúcich v Amerike.

Slovenský evanjelický a. v. cirkevný zbor v Budapešti na Rákócziho triede od svojho znovuzaloženia r. 2003 uvažoval dať do prevádzky pivnicu v budove kaplnky a zapojiť ju do života zboru. Vyprázdnenie miestnosti sa začalo na jar r. 2004 a v priebehu roka podpora, poskytnutá Úradom pre národné a etnické menšiny (ÚNEM), podnietila vedenie zboru, aby v práci pokračovalo a priestory renovovalo. Okrem odborných prác, ktoré vykonala firma FERADÓ, s. r. o., tu veľa hodín odpracovali členovia zboru. Pomáhali hlavne pri upratovaní, aby sa dlhé roky nepoužívaný školský sklad mohol stať ich klubovou miestnosťou. Podľa plánov tu budú usporadúvať koncerty, stretnutia, rôzne zamestnania pre deti a mládež, napr. prípravy v predvianočnom - adventnom období, ale v budúcnosti tu bude skúšať aj budapeštiansky slovenský folklórny súbor Lipa.

„Chvála Bohu, podarilo sa nám získať značnú finančnú podporu a prosíme Pána Boha, aby požehnal náš zbor, aby aj pomocou tejto miestnosti zosilnel...“ - povedal o. i. vo svojom prejave A. Spišák. Doterajšie výdavky na pivnicu a vodný blok činia spolu 4,5 milióna forintov.

Vytvorenie spoločenskej miestnosti podporili: ÚNEM, Úrad vlády Slovenskej republiky, Samospráva hlavného mesta Budapešť, Celoštátna slovenská samospráva, Slovenská samospráva Budapešti, Slovenská samospráva II. a V. obvodu Budapešti, ako aj terezínska slovenská samospráva.

Ildika Makaiová

Zuzana Antalová s portrétom Juraja Ezüsta získala III. cenu

IV. prehliadka národnostných filmov v Maďarsku

V priestoroch kina Művész v Budapešti usporiadali 17. novembra IV. prehliadku národnostných filmov v Maďarsku. Vedúca redakcie slovenskej relácie Maďarskej televízie Domovina Zuzana Antalová získala za portrét maliara Juraja Ezüsta III. cenu festivalu.

Na prehliadke, ktorú usporadúvajú každý druhý rok a ktorá vždy preferuje jednu z menšín (tohto roku rómsku), sa súťažilo v dvoch kategóriách: osobitne filmy s rómskou tematikou a zvlášť projekcie o ostatných minoritách. Zo života Slovákov v Maďarsku čerpali filmy redaktora Domoviny Jána Benčíka a Beatrix Szabovej o komlóšskej slivovici pod názvom Sľuhovica a vedúcej redakcie slovenskej relácie MTV Zuzany Antalovej o maliarovi, rodákovi z Békešskej Čaby Jurajovi Ezüstovi Strieborný vek. Z. Antalová sa nominovala aj s filmom Keti, syn času o živote rusínskeho otca a syna vo Vojvodine. J. Benčík sa mimo súťaže prezentoval aj s dielom o gastronomických špecialitách Slovákov v Maďarsku Maškrta.

Porota, ktorú okrem predsedu, známeho maďarského sociológa a žurnalistu Miklósa Győrffyho tvorili novinárka Krisztina Debreová a kameraman, režisér Róbert Kiss, pri najväčšej snahe neudelila cenu ani jednému z rómskych filmov. V jednotlivých dielach rómskych tvorcov bolo cítiť nedostatok inovácie, kreativity, času a financií. Zatiaľ v prípade týchto filmov nemôžeme hovoriť o skutočných ľuďoch so skutočnými konfliktami zasadenými do skutočného deja - uviedol vo svojom hodnotení predseda poroty.

Tretiu cenu v druhej kategórii udelili pracovnému tímu Z. Antalovej za dielo Strieborný vek. Po vyhlásení výsledkov odzneli ďakovné slová režisérky i samotného maliara J. Ezüsta. Druhú cenu získal film „Söndörgő má desať rokov“ o folkovej formácii, ktorá kráča v stopách hudobnej skupiny Vujičić. Hlavnú cenu udelila porota filmu Hlas z diaľky..., ktorý predstavuje život chorvátskej menšiny v Rumunsku.

Na záver festivalu vylosovali menšinu, ktorá bude hlavnou aktérkou najbližšej prehliadky. Hostiteľmi V. festivalu národnostných filmov v Maďarsku budú Bulhari.

(la-)

Čívania s Pavlom Závadom

Obecná knižnica v Číve usporiadala v týchto dňoch stretnutie čitateľov so spisovateľom Pavlom Závadom. Účastníci stretnutia besedovali o autorových románoch Jadvigin vankúšik, Fotografovo pokolenie a Milota.

Čabianski výtvarníci v Srbsku

Družobné styky medzi Békešskou Čabou a srbským Zrenjaninom boli čulé už v šesťdesiatych rokoch. Pred niekoľkými rokmi čabianski výtvarníci prišli s návrhom usporadúvať výmenné výstavy a podieľať sa na činnosti umeleckých kolónií v oboch mestách. Ďalším míľnikom na ceste rozširovania spolupráce bola nedávna výstava v zrenjaninskej galérii, na ktorej predstavili svoje práce Michal Severíni, Tibor Prístavok a Attila Fazekas. Severíni sa úspešne uviedol seriálom Genezis, Prístavok svojimi bronzovými sochami vyjadrujúcimi dynamiku ľudských pohybov a Fazekas získal sympatie obecenstva svojimi abstraktnými obrazmi. Na budúci rok, ešte pred otvorením medzinárodnej umeleckej kolónie, zavítajú umelci zo Zrenjanina do Čaby.

(sass-k)

Oblečenie v starej Čabe - Čepce a prusliaky

Výstavu pod názvom Oblečenie v starej Čabe otvorili v priestoroch Domu rozprávok na Békešskej ulici zo zbierok Múzea M. Munkácsyho podľa výberu V. Nagyovej. Výstavu otvorila riaditeľka Múzea F. Erkela Emília Nagyová Martyinová, ktorá o. i. uviedla, že oblečenie sa líšilo podľa jednotlivých lokalít, vekových kategórií a národnosti a prejavovalo sa na ňom aj spoločenské postavenie a osobný vkus nositeľa. Spoločenské podmienky, zmena spôsobu života a vzťahy medzi národnosťami v dobe nástupu masovej spotreby priemyselného tovaru postupne menili tradičné oblečenie a od polovice 20. storočia viedli k jeho uniformizácii, čo spôsobilo, že dovtedy ručná výroba šiat ustúpila do pozadia. Na výstave možno vidieť ručne zhotovené kuriozity ako sú napríklad „brmbolcové” pančuchy, čepce, prusliaky, vyšívané papuče, spony do vlasov z medi a rohoviny. Atmosféru doby a niekdajších čabianskych slovenských domácností navodili hra na citaru v podaní Ladislava Paulika a ochutnávka slovenských nápojov a jedál.

(gyv-ok)

Delegácia z Békešskej župy na Slovensku

Ako sme o tom už informovali, delegácia Békešskej župy pod vedením Józsefa Hevesiho navštívila koncom októbra budapeštianskych Slovákov a zavítala aj na Slovensko. Cestu zorganizovala Slovenská menšinová samospráva v Eleku. Členmi delegácie boli podpredsedníčka Slovenskej menšinovej samosprávy v Eleku Dr. Judita Cvalingová Kuruczová, členka zboru Kristína Gerová, podpredsedníčka Slovenskej menšinovej samosprávy v Čabačude Katarína Kováčová Fehérová, podpredseda Slovenskej menšinovej samosprávy v Békeši Matej Vrbovský a zástupca Slovenskej menšinovej samosprávy v Békešskej Čabe, člen Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Ondrej Hanko.

Prvý deň navštívili Békešania sídlo CSS, kde im podpredsedníčka zboru Etelka Rybová stručne vysvetlila štruktúru a činnosť CSS, novelu zákona o právach národných a etnických menšín a volebného zákona, podrobne sa zmienila o úlohách, vyplývajúcich z týchto zmien. Potom hostia zavítali do sídla Slovenskej samosprávy Budapešti, o čom sme podrobne písali v 45. čísle našich novín. Navštívili aj Slovenský inštitút (SI), kde ich Alžbeta Hollerová Račková informovala o činnosti SI.

Druhý deň odcestovala delegácia do Bratislavy, kde najskôr navštívila veľvyslanectvo MR. Privítal ju veľvyslanec Csaba Győrfi. Na úrade Generálneho sekretariátu zahraničných Slovákov sa členom delegácie venovala pani Eva Balážová. Popoludní si prehliadli bohatú expozíciu Mestského múzea v Bratislave. Večer navštívili Štúdio L+S, kde si pozreli komédiu Život na trikrát. Tretí deň zavítali do Galanty, kde si pozreli tamojšie Vlastivedné múzeum. Domov sa vrátili obohatení o množstvo zážitkov.

Ondrej Hanko

Lučenec - Lucfalva

Spojení jazykom

Do Základnej školy v Lucine (Lucfalva) nedávno prišlo milé pozvanie na Deň otvorených dverí do lučeneckej školy na Vajanského ulici, kde sa učí 700 - 800 žiakov pod vedením vyše 40 pedagógov. Účelom pozvania bolo pestovanie slovenského jazyka. Po októbrovej pracovnej návšteve delegácie učiteľského zboru z Lučenca na čele s riaditeľkou Ľudmilou Lacovou sa nedávno vydalo na Slovensko tridsať našich žiakov, šesť vychovávateľov a dvanásť rodičov. V rámci Dňa otvorených dverí hostitelia zorganizovali návštevu vyučovacej hodiny, športové súťaže, futbalové stretnutie chlapcov a dievčat, návštevu Domu vedy a techniky ako aj školského a osvetového oddelenia mestského úradu. Na budúci rok zavíta do Luciny kolektív lučeneckej školy.

(kla-k)

Hádaj, hádaj...

Jazyková hra pre slovenské deti z Báčsko-Kiškunskej župy v Dunaeďháze

Tradičnú jazykovú hru pre deti slovenských obcí Báčsko-Kiškunskej župy usporiadali tohto roku 17. novembra v Dunaeďháze.

Organizátorkou jazykových hier je od ich začiatku Župná knižnica Józsefa Katonu v Kecskeméte, ktorá podobne ako ostatné župné knižnice v regiónoch, kde žijú aj príslušníci národnostných menšín, má svoje Národnostné oddelenie. Na organizovaní tohto podujatia, ktoré nie náhodou nesie pomenovanie hra a nie súťaž, má osobné zásluhy pracovníčka tohto oddelenia Aranka Bujdosóová. Pri zaobstarávaní kníh a vypracovávaní úloh pre deti jej z jazykovej stránky pomáha slovenská kolegyňa z malokerešskej knižnice Anna Szabadosová (mimochodom rodáčka z Dunaeďházu). Tohto roku sa k nim pripojila aj ďalšia pracovníčka župnej knižnice Jolán Gyergyádeszová.

V Kultúrnom dome a obecnej knižnici v Dunaeďháze, kde bola hostiteľkou miestna knihovníčka Tünde Gattiová, sa zapojili do hry žiaci miestnej školy, ale aj deti z Malého Kereša a Mišky. V hostiteľskej obci, kde sú slovenčinárkami riaditeľka školy Eva Tóthová a Rozália Pásztorová Vargová, ako i v Malom Kereši, kde vyučujú slovenčinu Helena Szabová Baová a Estera Gauszová Szabadosová, už desaťročia prebieha výučba slovenčiny, v Miške sa však deti môžu venovať slovenčine iba v škôlke. Aj preto je chvályhodné, že žiaci z Mišky, ktorí prišli do Dunaeďházu so svojou učiteľkou Máriou Šimovou, sa už roky zúčastňujú tejto akcie napriek tomu, že slovnú zásobu si vytvorili ešte v materskej škole, prípadne niektorí zachytili pár slovenských slov v nárečí od svojích starých rodičov.

Pred samotnou hrou vystúpila miestna tanečná skupina Slnečnice, ktorá pôsobí pod vedením učiteľky Silvie Sebőkovej. Jej program bol výnimočný tým, že prvýkrát sa predstavila v novom zložení, do radov jej členov sa prihlásilo päť chlapcov z vyššieho stupňa základnej školy. Žiačka miestnej školy Evelin Škreňová zarecitovala báseň Kristy Bendovej Bola raz jedna trieda.

V jazykovej hre deti mohli riešiť úlohy v rámci tzv. zastávok, to znamená, že sa sťahovali od jedného stola k druhému, aby za správne odpovede získali čím viac žetónov. Museli identifikovať obrázky po slovensky, napísať a zapamätať si daný výraz, v domine namiesto bodiek mali slovenské a maďarské výrazy, museli si nájsť maďarský pár krstného mena v slovenčine, doplniť text z miestneho národopisu vhodnými výrazmi, naučiť sa a predniesť krátku básničku, nájsť na mape mestá na Slovensku podľa ich maďarského a slovenského názvu a iné. Pri riešení úloh okrem slovenčinárok a knihovníčok pomáhali deťom aj miestna učiteľka Judita Botliková a knihovníčka miestnej školy Zuzana Szűcsová Takácsová. Po pozbieraní žetónov a po chutnom olovrante sa v sále vytvorila atmosféra skutočnej dražby. Neboli totiž vyhlásení víťazi, ale za získané body každý mohol licitovať na rôzne darčeky, ako napríklad slovenské knihy, slovníky, prípadne chutné sladkosti. Všetci si odniesli domov darčeky miestneho starostu Tomáša Nagya - CD platne o Dunaeďháze, pohľadnice obce, ako aj rozprávky na videokazete.

Na záver organizátorky vyhodnotili krížovky a prečítali básne z predošlého čísla bulletinu Hádaj, hádaj..., sprievodnej publikácie jazykových hier. Pracovníčky župnej knižnice o týždeň usporiadali podobnú jazykovú hru aj pre deti nemeckej národnosti Báčsko-Kiškunskej župy.

(la-)

Ako som si v Írsku (ne)zarobil

Veta „Od októbra 2002 nie ste na území Maďarskej republiky poistený a teda nemáte nárok na formulár E111“ len potvrdila moje obavy - nebude to jednoduché... Ostával mesiac do odletu a mňa začala trápiť vízia prípadného ochorenia, alebo nebodaj zranenia ďaleko, preďaleko, za siedmimi horami a siedmimi dolami, za Lamanšským prieplavom a Írskym morom. Také dačo som si predsa nemohol dovoliť... Ešte šťastie, že som disponoval všetkými rozsiahlymi právomocami študenta Slovenskej republiky, vďaka ktorým ma istá nemenovaná súkromná zdravotná poisťovňa na moju žiadosť zobrala pod svoje ochranné krídla. (Mnohí ma za to podozrievajú zo zbohatlíckych manierov. Je svätá pravda, že odvtedy chodím výlučne k zahraničným lekárom, ale posúďte sami: z Budapešti na Kramáre?...)

Po prekonaní všetkých byrokratických i nebyrokratických prekážok (a hlavne poistený!) som sa plný nadšenia, nádeje a očakávania ocitol 2. júna neďaleko malebnej rakúskej dedinky (avšak s menom znejúcim ako povel dôstojníka Bundeswehru) Schwechat. Spoločnosť mi robilo 25 kilogramov batožiny, 5 kilogramov laptopu a cca 270 kilogramov ročníkových kolegov (bolo ich dohromady päť aj s priateľkou), s ktorými sme spoločne prekonali poslednú prekážku na našej ceste, gravitáciu. V podvečer 2. júna sme šťastne pristáli v Dubline. A tu sa vlastne celý náš príbeh začína...

Dublin, čarovné mesto. Baile Átha Cliath, nádej chudobných slovenských študentov. Miliónová západná metropola, prepych, bohatstvo. Európsky tiger. Malá Čína... Na aklimatizáciu nik nemyslel. Hneď na druhý deň sa jánošíkovská družina vybrala do centra, aby si každý z jej koláčochtivých členov našiel prácu. Čas súril, veď v Poľsku sa o dva týždne mali začať prázdniny. Roztrúsili sme sa teda po meste a so štedrosťou Mikuláša sme na potenciálnych pracoviskách rozdávali životopisy, obsahujúce údaje o našej jedinečnosti, nenahraditeľnosti, o tom, že áno, nesnívajú, sme to práve my, stelesnené sny všetkých zamestnávateľov. Rozdávali sme v pondelok a videli sme, že je to dobré. Konali sme tak i v utorok, v stredu a vo štvrtok a zdalo sa nám, že všetko je fajn. Rozdávali sme v piatok (podaktorí i v sobotu) a verili sme. V nedeľu sme si oddýchli.

Podobný scenár sa opakoval i na ďalší týždeň. Potom sa začal tretí... Oči všetkých študentov v Poľsku žiarili od radosti. Podobný jav bol badateľný aj v očiach polovice našej družiny (pre mnohých to môže znieť čudne, ale bola to práve tá pracujúca polovica...). No keď človek nie je sám, všetko zvládne a my, nezamestnaní, sme boli ešte traja. Ako mušketieri, odhodlaní bojovať do poslednej kvapky krvi.

Ach, nádherná idea slovanskej pospolitosti! Súdržnosť, bratstvo. Dublin - slovanská Mekka. Zo dňa na deň. Slovanský jazyk z ulíc. Slovanský jazyk z autobusov. Slovanský jazyk z vodovodu. Koniec čínskej hegemónie. Slovanská nadvláda. Víťazstvo!

Világoš! Waterloo! Hirošima... Po treťom týždni som ostal sám. Ako malíček na ruke drevorubača. (Avšak nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie. Napríklad mohol mu ostať iba prostredník...). Naša družina zápasila so 16,666 percentnou nezamestnanosťou. (Ja so stopercentnou.) Pri nádeji ma držali iba neprekročenie psychologickej jednomesačnej hranice a členka družiny, priateľka...

Na tomto mieste je vhodné poznamenať, že za svoju bilingválnosť vďačím rodičom. Mimoriadne nepatrné (ale predsa!) náznaky trilingválnosti sa na mne začali prejavovať po viacročnom venovaní sa anglickému jazyku. Na štvrtý týždeň, strávený v čarovnom meste na rieke Liffey, som zistil, že to boli zahodené roky života! „Dzień dobry!“ „Jesteś z Polska?“ „Szukaś pracy?“ - znelo pri vchode do budov potenciálnych pracovísk z úst našich bratov - zamestnancov.

Biblický príbeh Kaina a Ábela ma nejako nikdy neoslovil. Teraz som naň začal myslieť ako na jeden z najfamóznejších diel svetovej literatúry. Počas piateho týždňa prestala moju myseľ znepokojovať myšlienka globálneho oteplenia a následného zvyšovania sa hladín oceánov (Írskeho mora nevynímajúc). Môjmu návratu domov bránila už iba priateľka. A konala dobre, lebo prišiel šiesty týždeň.

Záchrana! Spása! Hurá! Kain a Ábel? Čo ma po nich?! Globálne oteplenie? Seriózny problém... Vďaka pomoci ročníkovej kolegyni (ktorej aj touto cestou ďakujem!) som začal umývať riady v dvoch pobočkách kaviarenskej siete Café Java. Skončili sa stresy, skončilo sa šľapanie po centre i najskrytejších štvrtiach Dublinu, skončili sa nočné mory. Ak sa čitateľ pozrie na ostatnú časť textu, zistí, že odtiaľto to pôjde rýchlo. (Načo by som to ťahal?) Po desiatich týždňoch som vrátil požičané peniaze priateľke a začal som konečne zarábať. Prišiel september, družina sa vrátila na rodnú hrudu plná skúseností, zážitkov, podaktorí aj peňazí (ja v mínuse)...

Ponaučenie: isté je len jedno - Zlatko Papuček nesmie ísť „naslepo“ zarábať do zahraničia, lebo mu to nevyjde. Čitateľov však nebudem odhovárať. Choďte to skúsiť. Dúfam, že pochodíte lepšie ako ja.

Zlatko Papuček

Slovenská samospráva V. obvodu Budapešti

Prezentácia dvojjazyčnej básnickej zbierky

Slovenská samospráva V. obvodu Budapešti pri príležitosti Obvodných dní usporiadala 11. novembra v kaviarni Literárneho múzea S. Petőfiho prezentáciu dvojjazyčnej zbierky básní Ervina Nagya a Ilony Szászovej Hniezdo pre slnko - A nap fészke.

Početných hostí privítala predsedníčka zboru Karola Klauszová. Zvlášť pozdravila autorov zbierky, starostu V. obvodu Budapešti Dr. Pála Steinera, predsedu výboru pre kultúru, ľudské práva a menšiny V. obvodu Imre Palotása, básnika a spisovateľa, bývalého predsedu Spolku slovenských spisovateľov Jaroslava Rezníka a predsedníčku Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzanu Hollósyovú.

- Básne z dvojjazyčnej zbierky v podaní Kataríny Királyovej a Ladislava Kissa a úvodná pieseň Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena pod taktovkou dirigenta Jána Šutinského dôstojne naladili dnešné literárne popoludnie. Zo sna, ktorý sa zrodil práve pred rokom v rámci Obvodných dní, sa stala skutočnosť. Vlani v novembri, prostredníctvom Slovenky žijúcej v V. obvode I. Szászovej, sme sa stretli s bratislavským básnikom a novinárom E. Nagyom a zoznámili sme sa s jeho básnickou zbierkou Hniezdo pre slnko. Vďaka pani Szászovej už vtedy boli niektoré básne preložené do maďarčiny. Po literárnom popoludní, ktoré malo veľký úspech a pozitívnu odozvu v kruhu našich Slovákov, sme začali spoločne uvažovať o vydaní slovensko-maďarskej zbierky básní E. Nagya a I. Szászovej. Naším cieľom bolo pomocou prekladov I. Szászovej zoznámiť s jedinečnou tvorbou E. Nagya aj našich maďarských spoluobčanov, aby Slovenská samospráva V. obvodu zanechala po sebe trvalú hodnotu. Vďaka obetavej práci sa po roku náš sen splnil... Dnes vám môžeme ponúknuť dvojjazyčnú zbierku, ktorá, dúfam, si získa srdce každého čitateľa. Dovoľte, aby som sa poďakovala jej autorom, ako aj Samospráve V. obvodu Budapešti, ktorá finančne značne podporila vydanie a prezentáciu tejto publikácie, - povedala predsedníčka Slovenskej samosprávy V. obvodu Budapešti Karola Klauszová.

Prítomným sa prihovorili aj starosta V. obvodu Dr. Pál Steiner, Ervin Nagy a Dr. Ilona Oláhová Szászová. Zbierku básní hodnotil básnik a spisovateľ Jaroslav Rezník, ktorý o. i. povedal:

- Dovoľte mi, aby som vás pri tejto vzácnej kultúrnej príležitosti srdečne pozdravil v mene všetkých slovenských spisovateľov. Je mi cťou, že môžem na tomto mieste prehovoriť pár viet. Uvádzame do života knihu poézie. Viem, knihy básní nevychádzajú vo veľkých nákladoch a málokedy sa predávajú ako bestsellery. To preto, lebo skutočná poézia, ako každé skutočné umenie, má schopnosť priamo osloviť srdce človeka, dotknúť sa ho a dôverne sa s ním pozhovárať. To sa stáva zriedka a máloktorý iný fenomén života disponuje takouto zázračnou schopnosťou. Slovenský básnik E. Nagy píše takúto poéziu. V jeho básňach a veršoch cítiť silu úprimnosti ľudského citu, dokonalosť poznania všetkých námestí, ale aj ulíc a uličiek života a bohatstvo životnej skúsenosti. To všetko ho priviedlo k múdrosti pokory, ale i naopak - k pokore múdrosti. Aby bol obraz jeho poézie úplný, musíme pridať ešte fenomén krásy. Tú dosahuje svojím nesporným talentom a zároveň ovládaním zákonitostí a všetkých rekvizít, nevyhnutne potrebných pri tvorbe lyriky, ako aj dokonalým ovládaním všetkých nuansov, fígľov, beťárstiev a podrazov slovenského jazyka. Jeho poézia je plná metaforicky originálnych básnických obrazov. Nie náhodou nazval svoju zbierku básní Hniezdo pre slnko. Už týmito úvodnými slovami chce programovo vyjadriť humanistické posolstvo svojej básnickej tvorby. Áno, my - ľudia medzi ľuďmi - sme na svete preto, aby sme sa celým svojím životom pokúšali uviť, spraviť „hniezdo pre slnko“, teda pre život a jeho krásu. Život nám bol požehnaný preto, aby sme plnili toto základné ľudské poslanie. A poézia a jej krása nám pri tom pomáha. Iste to potvrdí aj táto kniha, kvôli ktorej sme sa stretli na tejto milej slávnosti. Čo viac - práve tejto knihe poézie bola daná možnosť a schopnosť pôsobenia vo zväčšenom kultúrnom priestore. Vyšla v dvoch jazykoch naraz. Je to vzácny literárny úkaz, no mohol by byť medzi dvoma susednými národmi častejší. Poďakovanie za to patrí pani prekladateľke I. Szászovej a všetkým, s ktorými nuansy a varianty konzultovala. Vážené dámy a páni, umenie bolo vždy bezočivé. Nikdy nerešpektovalo hranice, a pritom nikdy nebolo pašerákom. A to je prirodzené. Umenie pôsobí svojou múdrosťou a krásou. No a múdrosť a krásu také malichernosti ako sú hranice nikdy nezaujímali. Prajem si, a vy iste tiež, aby takto krásne bezočivo pôsobila aj kniha poézie básnika E. Nagya Hniezdo pre slnko, ktorú práve vyprevádzame na oblohu života, nech poteší každého, kto nájde k nej kľúč a otvorí ju.

Pani K. Klauszová sa záverom poďakovala autorom a manželke básnika, pani Hanke, ktorá je vždy silnou oporou svojho manžela a vo všetkom mu pomáha. Ako aj Márii Daudovej, Dr. Márii Téglásovej a Anne Szalaiovej, bez ktorých by sa ani samotné stretnutie s básnikom E. Nagyom, vrátane vydania publikácie, nebolo uskutočnilo. Počas príhovorov a hodnotení odzneli ukážky zo zbierky v podaní Kataríny Királyovej a Ladislava Kissa.

V dnešnej dobe, keď skoro v žiadnej miere nie je dotovaná národnostná literatúra, je priam zázrakom, že sa jednému menšinovému poslaneckému zboru za spolupráce s takými jedinečnými ľuďmi, ako sú E. Nagy a I. Szászová, podarilo vykonať príkladný krok k zblíženiu našich dvoch národov a vytvoreniu trvalej hodnoty v klenotnici menšinovej literatúry v Maďarsku. Rukolapným dôkazom toho, že sú nároky o tituly podobného charakteru bolo, že sa na prezentácii zišlo vyše sto záujemcov, ktorí z literárneho popoludnia odchádzali obohatení o nekaždodenný umelecký zážitok.

Dúfame, že kniha, ktorej vydavateľom je Slovenská samospráva V. obvodu Budapešti a ktorá je ilustrovaná vybranými grafickými listami poprednej slovenskej výtvarníčky Nade Rappensbergerovej-Jankovičovej z cyklu Príbehy nočné grafickou technikou škrabanej litografie, sa dostane k ďalším priaznivcom slovenskej a maďarskej literatúry. Literárne podujatie sa skončilo slávnostným prípitkom, dedikáciou a priateľským posedením.

(fúziková)

„Pri Dunaji” v Békešskej Čabe

Recitačný festival

- To ešte v Békešskej Čabe nebolo, - uisťovali mnohí účastníci recitačného festivalu pod názvom Pri Dunaji, na ktorom vystúpilo 28 účinkujúcich, aby v maďarčine, rumunčine a slovenčine vzdali hold dielu Attilu Józsefa, ktorého 100. výročie narodenia si pripomíname v tomto roku. Recitátori prišli z Košíc, Aradu, Gyuly, Békešskej Čaby, Segedína a ďalších miest a obcí. Záštitu nad týmto ojedinelým podujatím, ktoré usporiadali vojenský kultúrny spolok Csaba a Regionálny spolok recitátorov juhovýchodného Maďarska, prevzali generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo a generálny riaditeľ Vydavateľstva F. Móru János Cs. Tóth.

Z pódia viackrát odznela známa Józsefova báseň Pri Dunaji. V maďarčine ju pozoruhodne predniesol 84-ročný člen miestneho Slovenského klubu Andrej Gyulavári, v slovenčine ju znamenite zarecitoval 16-ročný gymnazista Juraj Rágyánszki. Členka Slovenského klubu Emília Kovácsová predniesla báseň Unavený človek (A megfáradt ember) v slovenčine i v maďarčine. Potleskom ocenili aj výkon recitátorov zo Slovenska a Rumunska.

Hosťom festivalu bol šéfredaktor kultúrneho mesačníka Kassai Figyelő (Košický monitor) Péter Havasi, ktorý informoval prítomných, že v Košiciach už siedmy rok usporadúvajú podobný festival poézie „bez jazykových hraníc”, na ktorom účinkujúci recitujú básne, ktoré si sami zvolila.

Hostitelia venovali účastníkom knižky a keramické kahančeky z dielne Győzőa Takácsa. Obecenstvo potleskom odmenilo hercov Szilviu Nagyovú a Attilu Gulyása za ich hudobný program.

Podujatie podporili Národný kultúrny fond a Ministerstvo obrany MR.

(sass-v-k)

Výzva OSMM mladým Čabanom

Chcete byť členom čabianskej pobočky Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku? Ak áno, príďte na stretnutie, ktoré sa bude konať 17. decembra o 15. hodine v Patakiho sále Domu mládeže (Békešská Čaba, Derkovics sor 2), kde vám podá podrobnejšie informácie vedúci pobočky OSMM Bartolomej Bertók. Kontaktná adresa: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. . Mobil: 06 30 4342007. Tešíme sa na stretnutie!

Prvé stretnutie slovenských študentov v Maďarsku