Deti deťom

Javorová princeznička a ostatné rozprávky v Slovenskom Komlóši

Celoštátna slovenská samospráva (CSS), Slovenská základná škola v Slovenskom Komlóši, Slovenská menšinová samospráva v Slovenskom Komlóši a Osvetové stredisko J. G. Tajovského usporiadali 22. apríla 13. ročník prehliadky slovenských školských divadelných súborov Deti deťom.

Dejiskom stretnutia bol opäť Slovenský Komlóš. Milovníci divadla sa tu zišli v Osvetovom stredisku J. G. Tajovského. Deň pred vystúpením sa žiaci jednotlivých škôl so svojimi pedagógmi, odborníkmi zo Slovenska a organizátormi prehliadky zastavili v sarvašskej slovenskej základnej škole, aby si precvičili inscenácie. Na prehliadku prišli nielen žiaci škôl, v ktorých pôsobí divadelný súbor, ale aj účastníci minuloročného dramatického tábora CSS na Slovensku. V Sarvaši si zopakovali v tábore naštudovanú slovenskú ľudovú anekdotu Stávka richtárov, ako i Zbojnícku romancu o Jurovi Jánošíkovi.

V Slovenskom Komlóši sa program začal privítacími slovami podpredsedníčky CSS Etelky Rybovej a viceprimátora mesta Michala Lócziho. - Prišli sme do mesta, ktoré v tomto roku oslavuje 260. výročie znovuzaloženia. Som presvedčená, že ste sa chystali na tento sviatok s peknými divadelnými predstaveniami. Deti z 12 škôl predvedú sedem hier. Musím vám prezradiť, že v profesionálnom divadle sa už ani dobre necítim, lebo ja očakávam od divadla niečo nové, nezvyčajné, čo mi predstavujete vy, - skončila svoj príhovor podpredsedníčka CSS. Po nej viceprimátor mesta vyjadril úprimnú úctu tým deťom a pedagógom, ktorí sú apoštolmi kultúry. Ako povedal, veľmi sa teší tomu, že toľkí sa venujú slovenskej kultúre a jazyku. - Tohto roku oslavuje naše mesto 260. výročie znovuosídlenia a na budúci rok 100. výročie založenia tradičného divadelníctva v Slovenskom Komlóši, pri príležitosti čoho usporiadame festival, na ktorý vás aj touto cestou srdečne pozývame, - dokončil svoj prejav Michal Lóczi.

Doobedňajší program patril súborom, ktoré mali možnosť ukázať obecenstvu, čo všetko vytvorili od minuloročnej prehliadky. Učiteľky a deti sarvašskej slovenskej základnej školy sa už dlhé roky intenzívne venujú práci v dramatickom krúžku, dokonca v dvoch skupinách. Takisto pravidelne, od samých počiatkov, navštevujú letný divadelný tábor CSS, kde čerpajú inšpiráciu do ďalšej práce. Z divadelnej prehliadky si už odniesli nejedno najvyššie ocenenie. Ako prví zo Sarvašanov sa predstavili siedmaci, ktorí pracujú pod vedením učiteľky Márie Mravíkovej. Predviedli spracovanú bájku Leva Nikolajeviča Tolstého Myši a kocúr. Po nich nasledovala skupinka z obce Kétšoproň, kde pod vedením učiteľky slovenčiny Eriky Tóthovej už tretí rok pôsobí školský dramatický súbor. Jeho členovia sú takisto pravidelnými a aktívnymi návštevníkmi divadelných táborov. Na tohoročnú prehliadku si pripravili rozprávku na dobrú noc o Koze rohatej a ježovi. Ako tretí vystúpili opäť Sarvašania pod vedením Marty Dekrétovej a Márie Mravíkovej s rozprávkou O dvanástich mesiačikoch. Po roku na komlóšskom javisku opäť privítali školský dramatický krúžok z Mlynkov, ktorý si pred dvoma rokmi odniesol z prehliadky najvyššie ocenenie. Pôsobí od roku 1998 pod vedením Moniky Pellerovej. Pani učiteľka siahla po zbierke rozprávok známeho maďarského spisovateľa Gyulu Illésa Javorová princeznička. Ako to pani učiteľka prezradila, z balady vytvorila rozprávku o žiarlivosti, nenávisti a láske. Deti z Nového Mesta pod Šiatrom pod vedením Andrei Novákovej vystúpili s dielom To bolo tak... Z novohradského Šápova malí divadelníci s pani učiteľkou Annou Matyovou-Lamiovou priniesli rozprávku Jána Uličianskeho Snehuliacke ostrovy. Ako posledný vystúpil súbor z Kirťu s hrou Sny. Vedúce tohto súboru sú Kristína Proksaová a Katarína Horváthová-Kovácsová.

Popoludnie patrilo predstaveniam účastníkov dramatického tábora. Diváci si mohli pozrieť dve naozaj zaujímavé, originálne spracované slovenské ľudové anekdoty v presvedčivom podaní detí z Budapešti, Kétšoproňu, Sarvaša, Segedína, Slovenského Komlóša, Békešskej Čaby, Nového Mesta pod Šiatrom, Mlynkov, Šápova a z Bratislavy.

Kto už roky pravidelne sleduje priebeh tejto kultúrnej akcie, dobre vie, že nejde o súťaž. Nie náhodou figuruje v jej názve slovo „prehliadka“. Diplomy a hlavnú cenu však porota udeľuje. Predsedom jury bol profesor Belo Felix, jeho pomocníkmi metodička Elena Bakošová, učiteľka dramatickej výchovy Magda Máčiková a učiteľka slovenčiny Miroslava Kováčová. Nakoniec porota rozhodla nasledovne: dve rovnocenné hlavné ceny získali detské súbory zo Sarvaša s hrou O dvanástich mesiačikoch a skupina z Kirťu za hru Sny. Súbor z Mlynkov získal cenu za poetické stvárnenie rozprávky Javorová princeznička, zo Sarvaša cenu za autualizáciu rozprávky vekovou kategóriou interpretov v inscenácii Myši a kocúr, zo Šápova cenu za inscenovanie modernej slovenskej rozprávky Snehuliacke ostrovy, Nové Mesto pod Šiatrom cenu za autentickú generačnú výpoveď v inscenácii To bolo tak... a Kétšoproň cenu za využitie detskej dramatickej hry v inscenácii Koza rohatá a jež.

Predseda poroty sa v mene účastníkov zvlášť poďakoval hlavnej organizátorke Daniele Onodiovej, ktorú nazval dušou slovenského detského divadelníctva v Maďarsku. Popri hlavnej organizátorke a CSS vďaka patrí všetkým organizátorom prehliadky.

Milovníci detského divadla sa už teraz tešia na nasledujúci dramatický tábor CSS, ktorý sa aj tohto leta uskutoční na Slovensku.

(aszm)

Po volebnom víťazstve

Volebné heslo Ferenca Gyurcsánya sa ani po jeho víťazstve nezmení. Zaberme! - odkázal premiér novému parlamentu, ktorý sa po prvý raz zíde v polovici mája. Národné zhromaždenie MR, v ktorom si socialisticko-liberálna koalícia posilnila väčšinu, bude podľa premiéra zasadať až do konca júla. „V prvých sto dňoch možno očakávať najintenzívnejšie reformné kroky od čias zmeny režimu,” citujú Gyurcsánya internetové noviny Index. Jeho druhá vláda sa chystá znížiť rozpočtový deficit a do dvoch rokov vyhovieť podmienkam na zavedenia eura v roku 2010. O zložení budúcej vlády premiér zatiaľ nechcel hovoriť, podľa pozorovateľov zmeny by však mali byť rozsiahle. O kreslo by mal prísť nevýrazný šéf diplomacie Ferenc Somogyi, ktorého by mohol nahradiť štátny tajomník rezortu hospodárstva Tibor Szanyi. Staro-nové ministerstvo osvety po zlúčení rezortov kultúry a školstva by mal viesť doterajší predseda socialistov István Hiller. Jeho miesto na čele strany má po májovom zjazde socialistov obsadiť sám F. Gyurcsány.

Predseda Zväzu slobodných demokratov (SZDSZ) Gábor Kuncze a minister hospodárstva János Kóka v otvorenom liste podporili návrh tých 16 maďarských hospodárskych subjektov, ktoré iniciovali konzultácie s novou vládou a poslancami parlamentu o modernizácii štátu. Liberáli považujú za nutnú podporu hospodárskych subjektov k tomu, aby sa čo najskôr začala modernizácia štátu, ozdravenie štátnych financií, a sú pripravení o tom už aj pred vytvorením novej vlády konzultovať.

Kontraproduktívny sa ukázal ťah Viktora Orbána, ktorý sa po tesne prehranom prvom kole volieb nečakane vzdal kandidatúry na post premiéra. Tento personálny zmätok v najsilnejšej opozičnej strane, ale i jej neschopnosť hodnoverne osloviť Maďarské demokratické fórum (MDF) pre koaličné partnerstvo spôsobili rozčarovanie u mnohých konzervatívnych voličov a jednoducho zostali doma. Orbán spolu s celým vedením strany ponúkli svoju demisiu a predseda vzal na seba zodpovednosť za chyby počas volebnej kampane. Inak však nič nenaznačuje, že by sa chcel čo i len dočasne stiahnuť z vrcholovej politiky.

Koaličné rokovania SZDSZ s MSZP sa začali v čase našej uzávierky. G. Kuncze oznámil, že jeho strana pôjde do koalície len vtedy, keď bude mať záruky na uskutočnenie reforiem najmä v zdravotníctve, verejnej správe, školstve a v sociálnej oblasti.

Predseda vlády SR Mikuláš Dzurinda zablahoželal F. Gyurcsányovi k úspechu v parlamentných voľbách. Obaja v telefonickom rozhovore zdôraznili význam pokračovať v spolupráci a rozvíjať vzájomné vzťahy. Predseda Európskej komisie José Manuel Barroso v mene EK tiež zablahoželal F. Gyurcsányovi. „Tieto voľby sa konali v období dôležitom pre Maďarsko i pre Európu,” uvádza sa v jeho vyhlásení. Predseda EK zároveň zdôraznil, že sa teší na pokračujúcu podporu EÚ zo strany maďarského premiéra pri snahách o konsolidáciu výhod rozšírenia únie a pri riešení výziev globalizácie. Barroso takisto prisľúbil, že EK urobí všetko pre podporu reformného procesu v Maďarsku.

Slovenská národná strana považuje víťaza maďarských parlamentných volieb MSZP z pohľadu ochrany slovenského národa za menšie zlo, napriek tomu však zostáva v pohotovosti „pred zasahovaním iredenty na územie SR“. Do predvolebnej kampane v Maďarsku sa zapojil aj poslanec Národnej rady SR a výkonný podpredseda Strany maďarskej koalície Miklós Duray, keď listom vyzval voličov, aby v druhom kole podporili Fidesz v prospech „Maďarstva celej Karpatskej kotliny”.

(s-t-ef)

Slováci zo zahraničia záujem o voľby do NR SR nemajú

Slováci žijúci v zahraničí zatiaľ veľký záujem o účasť v júnových voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) nemajú. Vyplýva to z informácií o počte žiadostí o voľbu poštou na Miestny úrad (MÚ) mestskej časti (MČ) Bratislava - Petržalka. Ako pre agentúru SITA uviedla vedúca organizačného oddelenia petržalského miestneho úradu Denisa Paulenová, do 21. apríla prišlo približne 330 žiadostí o voľbu poštou. Najviac ich je z Českej republiky. Z ostatných európskych krajín je záujem najmä z Nemecka a zo Švajčiarka. Veľa žiadostí o voľbu poštou prichádza i od Slovákov z USA a Kanady. Zúčastniť sa na júnových voľbách do NR SR chcú aj krajania z exotickejších častí sveta, napríklad z Číny, Kuvajtu, Juhoafrickej republiky, Austrálie, Nového Zélandu či z Izraela. Zaujímavé podľa D. Paulenovej je, že doteraz neprišla ani jedna žiadosť z krajín Južnej Ameriky, hoci je známe, že tu žije pomerne veľká slovenská komunita, najmä v Argentíne, podľa odhadov 30 tisíc Slovákov. D. Paulenová očakáva, že počet žiadostí narastie približne na 500. Podľa informácií zo štatistík, ktoré agentúre SITA poskytlo Ministerstvo vnútra SR, v roku 2005 Slováci trvalo žili vo vyše 40 krajinách sveta. Podľa odhadov žilo vlani v zahraničí do 2,1 milióna osôb slovenského pôvodu. Možnosť hlasovať zo zahraničia prostredníctvom pošty je jednou z hlavných zmien, ktoré oproti predchádzajúcim voľbám do NR SR prinesú júnové predčasné voľby. Hlasovať zo zahraničia pritom môžu okrem občanov SR, ktorí trvalo žijú mimo Slovenska, aj tí voliči, ktorí majú trvalý pobyt v SR, ale počas volieb budú v zahraničí. Platia pre nich rovnaké pravidlá ako pre tzv. zahraničných Slovákov. Podrobnosti sú tiež na www.petrzalka.sk.

(sita)

Vyhodnotenie súťaže VÚSM v Békešskej Čabe

V békeščabianskom Dome slovenskej kultúry sa 5. mája uskutoční slávnostné vyhodnotenie súťaže Zo školských lavíc do života II. Súťaž Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM) sa skončí prezentáciou najlepších prác. Účastníkov slávnosti privíta a prezentáciu otvorí generálny konzul SR v Békešskej Čabe Štefan Daňo. Súťaž VÚSM pre deti a mládež bola zameraná na výskum a spracovanie vplyvu slovenských škôl na ich absolventov.

Stretnutie slovenských speváckych zborov

Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena usporiada 7. mája v Evanjelickom chráme na Deákovom námestí IV. Stretnutie slovenských speváckych zborov. Účastníkmi podujatia budú Evanjelický spevácky zbor a Spevácky zbor Čabianska ružička z Békešskej Čaby, Spevácky zbor Adoremus z Vrábeľ a hostiteľský zbor Ozvena.

Pietny akt na pamiatku Antona Straku

České centrum Budapešť, Slovenský inštitút Budapešť, Kruh priateľov Bohemia a Slovenská samospráva XIV. obvodu Budapešti usporiadajú 5. mája o 14. hodine pietny akt kladenia vencov pri pamätnej tabuli Antona Straku (Budapešť XIV., Americká ulica 37). Na spomienkovej slávnosti budú vítaní všetci priaznivci kultúry našich národov.

Hľadajte domovskú stránku www.hrad.hu

V týchto dňoch sa začala skúšobná prevádzka na slovensko-maďarskej webovej stránke www.hrad.hu, ktorú prevádzkuje Slovenská samospráva I. obvodu Budapešti a ktorá poskytne záujemcom informácie a odpovede na otázky o slovenských podujatiach v celom Maďarsku. Stránku by sme chceli obnovovať dvojtýždenne, pričom je žiaduce, aby ste nám dali k dispozícii svoje kontaktné adresy. Kontakty zatiaľ prijímajú: František Zelman ( Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. ) a Andrej Krucsai ( Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. ).

Malý Kereš

Malí tanečníci na scénach krajiny

Tanečná skupina 5. triedy Základnej školy J. Bema v Malom Kereši úspešne pokračuje vo svojej činnosti. Svoje schopnosti preukázala aj v nedávnom galaprograme jarného festivalu v Kecskeméte. Zúčastnila sa aj dolnozemského festivalu ľudového tanca v Segedíne a dostala pozvánku na medzinárodný detský festival ľudového tanca v Dulovciach na Slovensku. Po segedínskej prezentácii malým tanečníkom ponúkli vystúpenie v galaprograme na scéne miestneho Národného divadla. Porota pozostávajúca zo známych učiteľov ľudového tanca, choreografov, vrátane vedúceho odboru Ústavu hudobnej vedy Maďarskej akadémie vied Lászlóa Felföldiho, zaujala k ich vystúpeniu mimoriadne priaznivý postoj. Konštatovala, že ich slovenská produkcia tvorila harmonický celok a bola vypracovaná do všetkých podrobností. Tanečná skupina školy by chcela vystúpiť aj na antológii ľudového tanca v Erkelovom divadle v Budapešti, kde sa stretnú najlepší detskí tanečníci z celej krajiny.

Slovenské piesne na CD

Piatačky spomenutej kerešskej školy, menovite Marika Gubánová, Silvia Horváthová, Dóra Pozsonyiová a Helga Herczegová, už roky vystupujú so slovenskými piesňami, a to nielen doma, ale i v širokom okolí. Naposledy boli na župnom národnostnom festivale v Miške. Keďže vlani boli víťazkami celoštátnej súťaže slovenskej piesne, ich pestrý repertoár zaznamenali na CD- platni, ktorú začiatkom apríla uviedli v Šalgótarjáne a ktorá poputuje do ďalších slovenských lokalít. Malé speváčky už dlhé roky vedie a pripravuje učiteľka Helena Szabóová Baová. V uplynulých dňoch vystúpili aj ako recitátorky a prednášateľky slovenských rozprávok na celoštátnej súťaži. Pani učiteľka dúfa, že v budúcnosti nebude problém ani s dorastom, keďže na výučbu slovenčiny sa prihlásilo pomerne veľa prvákov a z terajších piatakov viacerí chcú pokračovať v štúdiu na slovenskom gymnáziu, prípadne na strednej škole.

(zsb-k)

Slovenská Zornica v Jači nacvičuje rómsky tanec

V týchto dňoch sme navštívili skúšku tanečného súboru Zornica v Jači (Acsa). Vo veľkej sále miestneho kultúrneho domu sa schádzali tanečníci, samí muži. Preto len oni, lebo sa rozhodli, že svoj repertoár obohatia o vyslovene mužský rómsky tanec. Skúšky prebiehajú pod vedením niekdajšieho tanečníka Umeleckej tanečnej skupiny Dunaj Attilu Baloga, ktorý už dva roky pomáha súboru. Doteraz sa pod jeho vedením naučili tance z okolia Galgy, sikulský točený tanec a sikulské tance z kraja „Sóvidék”. Náročný rómsky tanec si tentokrát vybrali Jačania. Tento tanec má úplne iný rytmus, pulzovanie, ako naše slovenské choreografie. Ako mi prezradili tanečníci, napriek všetkým ťažkostiam sa ho radi učia, lebo nezvyčajný rytmus ich vzrušuje. Členovia súboru v tomto roku už po druhýkrát navštívili - bohužiaľ, len ako diváci - antológiu maďarského tanca v Divadle F. Erkela v Budapešti. Podľa vedúcej Zuzany Bágyonovej takéto antológie sú veľmi užitočné pre ich tanečníkov, veď sa na nich stretnú s odborníkmi, pozrú si nové choreografie, nehovoriac o tom, že vidieť na javisku profesionálnych tanečníkov je pre nich obrovskou motiváciou. V skupine tancuje šesť párov, ale členkami súboru sú aj staršie ženy, ktoré vystupujú spolu s tanečníkmi pri tradičných domácich ľudových tancoch, pomáhajú im dobrými radami, ale napríklad aj pri obliekaní. V tradičnom tanečnom repertoári kolektívu figurujú najmä novohradské tance, choreografie Tibora Pintéra, ale aj pilíšske tance, ktoré doteraz kvôli nedostatku kvalitnej muziky boli trošku zanedbávané. Z miestneho zberu sa súbor môže chváliť veľmi úspešným a populárnym žatevným tancom, ku ktorému sa asi po polročnej náročnej práci pridá aj jačianska svadba. S týmto repertoárom a so spomínaným rómskym tancom sa tanečný súbor Zornica predstaví v auguste v Kirti a v septembri na Haluškovom festivale vo Veňarci.

(pez)

Slovenská a maďarská literatúra zo Slovenska

a vydavateľská činnosť domácich menšín

XIII. Budapeštiansky medzinárodný knižný festival

Na XIII. Budapeštianskom knižnom festivale, usporiadanom v dňoch 20. až 23. apríla v priestoroch Kongresového centra, bolo čestným hosťom Španielsko. Na jeho otvorení svetoznámy kirgizský spisovateľ Čingiz Ajtmatov prevzal z rúk prezidenta MR Lászlóa Sólyoma Dôstojnícky kríž Radu MR.

Medzi 17 zúčastnenými krajinami sa v Budapešti tradične predstavilo aj Slovensko. Reprezentovalo ho vydavateľstvo Kalligram, ktoré svoje najnovšie tituly predstavilo aj v rámci literárneho večera v Slovenskom inštitúte. Na pôde inštitútu sa v spolupráci s vydavateľstvom LCA z Lučenca konal aj autorský večer debutanta Karola D. Horvátha, kde úryvky z dvoch zbierok poviedok autora predniesol Levente Galda. V posledný deň knižnej prehliadky autor v rámci 6. festivalu európskych debutantov dedikoval záujemcom svoje diela.

V kongresovom centre sa konala prezentácia maďarského prekladu diela Dušana Šimka Japonský diván, ktoré vydal Kalligram. K jeho vydaniu prispelo aj Literárne informačné centrum (LIC). Stretnutie s autorom, emigrantom v Bazileji, uviedol zástupca riaditeľa LIC Anton Baláž. Po prečítaní diela, v ktorom ide o „trojuholník“ japonského muža, japonskej ženy a Jakuba z Prešova, sa so záujemcami o svoje dojmy podelil maďarský spisovateľ Márton László. Cestopisnú esej označil za pokračovanie tradície cestopisných románov z 18. storočia, ktorá po prekročení realistického románu z 19. storočia pokračuje v 20. a 21. storočí. Podľa prítomnej prekladateľky Pirosky F. Kovátsovej román D. Šimka, ktorý je jej tretím prekladom autorovho diela, by sa v maďarskej literatúre mohol zaradiť do línie Sándora Máraiho. Sám autor sa k tejto duchovnej blízkosti k svojmu rodákovi z Košíc hrdo priznáva. Okrem iných paralel vyzdvihol dvojjazyčnosť, avšak pokračovanie Máraiho života, jeho izolovanosť a osamotenosť, nepokladá za nasledovaniahodné. Zo svojho dvojročného pobytu v Japonsku, z ktorého sa prezentované dielo zrodilo ako zbierka listov-esejí posielaných každodenne z ázijskej krajiny na Slovensko, vyzdvihol zdvorilosť a úctu k tamojším obradom, ako aj k pretrvávaniu tradičných foriem ľudských vzťahov. Napriek tomu, že následkom globalizácie sa prejavy zdvorilosti v medziľudských vzťahoch z Európy, tak z východnej, ako aj zo západnej, pomaly vytratia (uviedol napríklad všeobecné rozšírenie tykania), D. Šimko vidí možnosť zachovávania týchto foriem v budúcnosti aj na našom kontinente.

Pod názvom „Čo nového v Bratislave?“ bol hosťom Literárneho informačného centra slovenský prozaik Pavol Rankov, držiteľ ceny Ivana Kraska za debut v literárnej tvorbe. Maďarský preklad jeho tretej zbierky poviedok pod názvom „V tesnej blízkosti“ maďarskému publiku predstavil Doc. Karol Wlachovský, ktorý poznamenal, že kým po spoločenskom prevrate za posledných pätnásť rokov emblématický slovenský román nevznikol, v oblasti krátkej prózy, noviel, je výber bohatý. Podľa jeho názoru na tomto poli na Slovensku uzrie svetlo sveta viac diel, než by bolo potrebných, čitatelia si pri takomto množstve nevedia poradiť. Dielo Pavla Rankova podľa K. Wlachovského charakterizuje orientovanosť v krátkej próze svetovej literatúry. Znamená to, že tradičnú poviedku, akú poznáme z klasickej slovenskej literatúry, nepíše, jeho tvorba svedčí o vplyve J. Cortázara, J. L. Borgesa a nadväzuje skôr na počiatky slovenskej postmoderny, na prvky tvorby Rudolfa Slobodu a Dušana Mitanu. Hlavne v prezentovanej tretej zbierke autora je prítomná jeho snaha objektivizovať skutočnú realitu a pripájať k nej akúsi vysnívanú, ktorá sa v mnohých prípadoch stáva skutočnejšou, než prvá. „V prípade mladej generácie slovenských prozaikov môžeme hovoriť o zmene paradigmy. Kým klasická slovenská poviedka písala o tom, čo človek mohol vidieť alebo počuť, moderná slovenská poviedka píše aj o tom, čo sme nikdy nevideli, nikdy nepočuli, predsa je to súčasťou našej reality“ - dodal K. Wlachovský. Záverom stretnutia sa o svojom vzťahu k Rankovovej tvorbe vyjadrila aj prekladateľka jeho zbierky do maďarčiny Erika Horváthová.

Na knižnom festivale už dvanásty rok bola prítomná so svojím stánkom aj Štátna cudzojazyčná knižnica, jej Národnostné a dokumentačné oddelenie predstavilo systém inštitúcií minorít v Maďarsku, ich učebnice, tlač a vydavateľskú činnosť. Vystavené publikácie si záujemcovia mohli priamo na mieste kúpiť, resp. objednať. Oddelenie návštevníkom festivalu tohto roku prezentovalo literatúru nemeckej menšiny v Maďarsku, a to v rámci stretnutia s nemeckými spisovateľmi a básnikmi pod názvom „Erkenntnisse“.

(la-)

Stretnutie s Alojzom Štroblom

Na pamätnej výstave sochára Alojza Štrobla a jeho sestry, maliarky Žofie, ktorú usporiadali v budínskej Galérii Hradná štvrť, som mal možnosť rozprávať sa s vnukom majstra Alojzom Štroblom.

Nebol sám z veľkej rodiny: na vernisáž prišli aj jeho sesternice. Jedna z „troch sestier“ dostala meno práve po maliarke. Aká to história! Potomkovia slávneho sochára založili Nadáciu Alojza Štrobla, ktorá spolu s Maďarskou národnou galériou a Samosprávou I. obvodu Budapešti zorganizovala výstavu v Hradnej štvrti. Exponáty poskytli Národná galéria a súkromní zberatelia. Je medzi nimi 12 búst A. Štrobla, a 12 jeho skíc, ako aj 3 portréty umelca, napr. obraz Jánosa Templeho Alojz Štrobl pri práci. Spomedzi diel Žofie Štroblovej je vystavených 9 obrazov, najcennejší je portrét manželky A. Štrobla.

Sochár Alojz Štrobl (1856-1926) sa narodil v Kráľovej Lehote, sestra Žofia bola o tri roky staršia a zomrela v roku 1941. Súrodenci dosiahli svoj životný cieľ rôznymi cestami. Alojz začal svoju sochársku dráhu ako kováčsky učeň a už v prvej dielni majstrovsky zaobchádzal s nástrojmi na formovaním železa. Jeho práce čoskoro uznali a povzbudzovali ho, aby išiel na výtvarnú akadémiu do Viedne, kde sa z neho za štyri roky stal ozajstný sochár. Mal veľmi veľa možností presadiť sa, nepoznal prekážky, svoje umenie zakrátko rozvinul na vysokú úroveň. Jeho sestra Žofia nehľadala možnosti, ako sa píše v jej životopise, maľovala iba zo záľuby a raz prekvapila známych svojimi vystavenými obrazmi.

Veľká sála Galérie Hradná štvrť bola zaplnená do posledného miesta. Primátor I. obvodu Budapešti Dr. Gábor Tamás Nagy vo svojom úvodnom prejave ocenil obrovskú silu vôle oboch umelcov, vďaka ktorej dosiahli svoj životný cieľ a v plnej sláve - na ktorej im nezáležalo - vytvorili množstvo diel. Hovoril o ich príkladnej tvorbe, ktorá je dôkazom, že vedomosťami, nadaním a silou vôle môže človek prekonať všetky prekážky.

O živote oboch umelcov prednášala Gizella Szatmáriová. Účastníci vernisáže sa dozvedeli také informácie, o ktorých doteraz nepočuli: napríklad, že majster Štrobl sformoval kráľa Mateja aj z ľadu, dokonca v trojnásobnej životnej veľkosti.

Rodina Štroblovcov sa z okolia Liptovského Hrádku dostala do Európy. Slávny sochár bol viackrát v Carrare, kde mu učaril biely mramor. Natoľko, že priamo na mieste zhotovil niekoľko sôch. Popri portrétoch rád zobrazoval prírodu. Rád poľoval, o čom svedčia aj jeho sochy divých zvierat. V Budapešti, v Hradnej štvrti, tisíce ľudí denne obdivujú jeho Studňu kráľa Mateja a jazdeckú sochu sv. Štefana, ktorú vytvoril presne pred sto rokmi.

Výstava bude v Galérii Hradná štvrť na Batthyányovej ulici inštalovaná do 17. mája.

(zelm-ef)

Ďalších dvadsať grafík M. Jantíka v Békeši

Rodina Jantíkovcov žila už dlhšiu dobu v Békeši, keď sa jej 10. mája 1864 narodil syn, z ktorého sa stal významný maliar. Potom uplynulo 39 rokov a Matej Jantík odišiel do večnosti. Jeho život a tvorba ostali torzom, veľa sľubov nestihol splniť. Učil ho Petőfiho bratranec Soma Orlai-Petrics, neskôr v Pešti Bertalan Székely. Mihály Munkácsy ho pozval do Paríža, kde bol štyri roky poslucháčom Akadémie Julien. V roku 1898 ho poverili namaľovať prijatie Zlatej buly, ktorú vydal kráľ Ondrej II. roku 1222, a vyhlásenie Moriamur, prejavu vernosti uhorských stavov kráľovnej Márii Terézii roku 1741 v Prešporku (Bratislave). Oba obrazy zdobia hornú snemovňu budapeštianskeho Parlamentu. Za tieto diela získal Lotzovu cenu, avšak o rok na to ochorel a 16. októbra 1903 zomrel.

Múzeum Mateja Jantíka už roky zbiera jeho obrazy a grafiky. Nedávno sa po dlhej ceste dostalo do Békešu dvadsať umelcových diel. Z finančných dôvodov bol M. Jantík v rokoch 1888 až 1894 grafikom v časopise Vasárnapi Újság (Nedeľné noviny), pracoval v Srbsku, Turecku a v rôznych mestách monarchie. Rád navštevoval slovenské obce v severnej časti Uhorska, svedčia o tom jeho početné kresby. Dvadsať z nich získalo múzeum od pravnuka bývalého šéfredaktora novín Miklósa Nagya Ürögdiho, ktoré vystavilo spolu s olejomaľbami umelca v Galérii v Békeši.

Jantíkove grafiky sú akýmisi oknami do minulosti: umelec brilantne zachytil interiér slovenského domu v Kraľovanoch, slovenského mládenca z Bystrice, či súdobých vojakov. Z jeho olejomalieb sa na návštevníkov výstavy pozerajú členovia rodiny Jantíkovcov, ale znázornil aj budovu bývalého krajinského snemu vo večerných svetlách.

Na vernisáž výstavy prišlo veľa záujemcov. Mateja Jantíka, významného rodáka mesta, spoznáva čoraz viac Békešanov prostredníctvom zbierky múzea, ktorá predstavuje vzácne umelecké hodnoty.

(sass-la)

Mlynky

Večer krásnej literatúry

Mlynky majú nielen prekrásne okolie, bohatú históriu, ale aj svoju krásnu literatúru. Písalo sa o tom už aj v kultúrnom časopise Euroregiónu Ister-Granum (Gregor Papuček: Egy szlovák falu, amelynek szépirodalma van (Slovenská dedina, ktorá má svoju krásnu literatúru), č.1/2005). Obec má dnes štyroch literárne činných rodákov (Laco Klaus, Gregor Papuček, Imrich Fuhl a Marta Glücková), ktorí za posledných 24 rokov vydali vyše 26 publikácií. Osobitnou kapitolou ich tvorby je literatúra písaná pre deti. Títo autori neboli v pomykove, keď Slovenská samospráva v Mlynkoch v spolupráci s obecnou samosprávou zorganizovala v miestnom Slovenskom dome oslavy tejto bezpochyby pozoruhodnej aktivity. Veď z toľkého materiálu nebolo ťažko vyberať. Na podujatie prišli Marta Glücková, Imrich Fuhl a Gregor Papuček. Ako to v Mlynkoch obyčajne býva, nechýbalo ani obecenstvo, sála bola zaplnená. Prišla mládež i dospelí Mlynčania, pedagógovia a členovia pávieho krúžku. Nechýbal ani starosta Jozef Havelka. Opäť sa dokázalo, že písať tomuto obecenstvu a stretávať sa s ním je jedna radosť. M. Glücková ako autorka detských rozprávok a zároveň ako predsedníčka Slovenskej samosprávy privítala prítomných a otvorila večierok. Keďže Pilíšania aj vďaka týmto literátom majú svoju hymnu, začal sa práve ňou. Zaspievali ju všetci spoločne tak, ako to snáď len Pilíšania dokážu.

Potom sa slova ujal najstarší z prítomných spisovateľov G. Papuček, ktorý sa poďakoval svojim rodákom za vrelé prijatie a pripomenul im, že prišli oslavovať deň poézie, pričom sa sústredia na tvorbu, ktorá sa zameriava na Mlynky a ich prekrásne okolie. Zaspomínal si pritom na doyena, to jest najstaršieho člena mlynských literátov Laca Klausa (1929), syna kováčskeho majstra, učiteľa, ktorý svoju prekrásnu zbierku básní venoval svojim rodičom a dal jej názov VĎAKA. Z básní písaných ešte v sedemdesiatych rokoch vlastnoručne zostavil knihu a na titulnej strane, do zlatej etikety vryl text: Našej drahej MAMIČKE. Tlačiarensky mu vyšla r. 2001. Sila jeho básní je aj v autentickom zachytení života obce z doby medzi dvoma svetovými vojnami. Z nej predstavil G. Papuček niekoľko zaujímavostí. Potom nasledovala jeho tvorba.

Z jeho básní prítomní už mnohé počuli, veď školáci ich často recitujú. Vybral si náročky také “na telo”: Pod Pilíšom, Kedy býva pod Pilíšom pekne, Nemeľte, Mlynky, Naša reč, Prebuďte sa, atď... Treba dodať, že radosť je predstavovať báseň, keď cítiť, že obecenstvo prežíva každý verš spolu s prednášateľom. Mlynské obecenstvo dôverne pozná v básni ospievané reálie, ako: „Mesiačik sa vyšplhal už nad Zbojnícke skaly, / keď odkiaľsi spod Trnín vlci zavýjali...” Pozná Zbojnícke skaly, aj Trniny, aj preto je mu báseň blízka nielen fyzicky, ale aj citovo. Navyše na spestrenie podujatia prišla do Mlynkov aj Katarína Noszlopyová, známa talentovaná zhudobňovateľka básní našich autorov. Za sprievodu gitary prekrásne zaspievala baladickú báseň Pilíšske hrušky. Že prekrásne, to bolo vidno z búrlivého potlesku obecenstva. Očividne sa páčila aj pieseň O čo?: „Od dobrej palice o čo je lepšie „bot”? / Ja tebe „Dobrý deň, a ty mne „Jó napot!...”, ale aj pieseň Ostrihomské zvony, v ktorej je spracovaná v Mlynkoch dobre známa anekdota.

Potom opäť odzneli básne. Svojim vážnym obsahom zapôsobila aj tá s názvom Choď, báseň moja. Ešte mnohé by asi boli zabrali, ale... Rozsah podujatia je časovo daný a tak prišiel na rad ďalší básnik I. Fuhl. On má tiež pilíšske srdce, a teda aj k tomu primerané básne, ako Pilíš. Tá sa aj svojim tvarom podobá vrchu, napodobňuje symbol pilíšskych Slovákov, vrch Pilíš. Tým sme vlastne prezradili, že I. Fuhl píše aj kaligramy, ktoré sú zaujímavé nielen obsahom, ale aj tvarom. Má ich za jednu plnú knihu (Nemé slová). Účinne pobavil obecenstvo aj svojou Čoajkeďakotakakeďnech. Katka zahrala jeho zhudobnenú báseň Sám. Keďže program sa začal tými skôr narodenými, nakoniec ostala najmladšia autorka M. Glücková, ktorej zo zatiaľ ešte tlačou nevydanej zbierky rozprávok pre deti pekne predstavil Rozprávku o snehovej vločke známy tanečník a spevák mlynských ľudových piesní Levente Galda. G. Papuček vyjadril svoju úprimnú nádej, že táto zbierka na radosť mnohých detí čoskoro uzrie svetlo sveta v podobe knižky. A keďže aj všetky dobré veci majú svoj koniec, ktosi z obecenstva sa nahlas spýtal G. Papučka, ktorá je jeho obľúbená pieseň. Tak sa stalo, že sa záverečným zlatým klincom tohto pekného večera stala prekrásna, ťahavá Čijé to koníčky po nocách túlajú... Vzápätí sa objavili zákusky, poháre s červeným vínom, lebo tak príjemne, tak pekne sa lúči štrnganím pohárov, akoby v ňom znelo: Príďte aj druhý raz!

(gp)

„Ja musím ísť preč...“

Santov - Budapešť, 1956 - Belgicko

Michala Jánskeho, rodáka zo Santova, sme stretli na tohoročnom fašiangovom bále pilíšskych slovenských obcí, ktoré napriek tomu, že žije ďaleko od svojej rodnej dediny, už roky pravidelne navštevuje. Prečo a ako sa dostal tento Slovák spod Pilíša do Belgicka, kde sa usadil pred necelými päťdesiatimi rokmi, porozpráva našim čitateľom on sám:

- Narodil som sa roku 1937 na Santove ako prvý zo štyroch detí, kde som okrem jedného školského roku navštevoval miestnu základnú školu. Ten jeden rok som žil s otcom v Pusztaváme, kde som musel opatrovať kone, s ktorými sme vtedy furmančili s drevom. Na Santove sme sa v škole učili aj po slovensky, aj po rusky (jeden rok dokonca bola u nás aj výučba nemčiny). Patrím do generácie, ktorá ešte medzi sebou hovorí len po slovensky, my sme sa po maďarsky naučili až v materskej škole. S rodičmi, so súrodencami a rovesníkmi sme vždy hovorili po slovensky. Je tomu tak dodnes, pre mňa je čudné a nezvyčajné hovoriť s priateľmi z detstva po maďarsky. Vyučil som sa za opravára poľnohospodárskych strojov v Győri, potom som rok pracoval vo svojej profesii v Senondreji (Szentendre). Prišiel rok 1956 a v auguste som sa pokúsil prvýkrát opustiť Maďarsko.

- Čo vás priviedlo k tomuto závažnému kroku?

- Na Santove sme mali dychovku, z Okresného výboru Demokratického zväzu mládeže v Senondreji nám prisľúbili pomoc, ak založíme miestnu pobočku zväzu. Stalo sa tak, ja som sa stal tajomníkom, ale prisľúbená pomoc zo Senondreja neprišla. To isté sa opakovalo v prípade futbalového mužstva, ktorého nakoniec „sponzorovala“, ako sa tomu dnes hovorí, Textilná továreň v Budakalászi použitým športovým náradím - dresmi a topánkami. Bol som už vtedy znechutený z celého systému, preto som sa rozhodol utiecť na Západ. Na hraniciach ma však chytili, dostal som sa do väzenia, odtiaľ som sa vyslobodil dva týždne pred vypuknutím revolúcie. Začiatok revolúcie, 23. októbra, som prežil pri budove Maďarského rozhlasu, kde som bol svedkom zaujímavej situácie: prítomní boli traja Santovčania, jeden vojak Maďarskej ľudovej armády, jeden agent Štátnej bezpečnostnej služby a ja medzi povstalcami... Celú noc sme bojovali, a to so zbraňou, ktorú sme dostali od maďarských vojakov, ktorí nechceli na nás strieľať. Až na druhý deň ráno sme sa vybrali domov. Pri železničnej stanici Nyugati sme sa opäť dostali do prestrelky, ale pokračovali sme v ceste smerom na Budín. Pri Margitinom moste nás zastavil policajt v civile a keďže ja som mal pri sebe aj revolver a vrecká som mal plné nábojov, ostatní známi zo Santova mohli pokračovať v ceste domov, ja som sa však ocitol opäť vo väzení, a to v budove strany na peštianskom nábreží, z ktorej sa málokto dostal von živý. Dnes sa v tejto budove nachádzajú kancelárie parlamentných poslancov. Bol som tu zavretý dva dni, basa sa nachádzala na troch poschodiach pod zemou. Boli tu strašne malé cely, žiadne svetlo, celý deň sme sa v jednom kuse modlili, tak sme sa báli. Otčenáš sa naučil aj ten, kto sa dovtedy v živote nemodlil. Odtiaľ ma prepravili do väzenia na Markó ulici, čomu som sa v podstate tešil, pretože tam bolo aspoň svetlo a bolo počuť, že v meste pokračujú boje. Vyslobodil som sa 1. novembra, keď začali štrajkovať dozorcovia. Peši som sa cez Verešvár dostal domov, kde si už o mne Santovčania mysleli, že som mŕtvy. Vedeli sme, že v kaštieli nad dedinou sú ešte agenti štátnej bezpečnostnej služby, išli sme za nimi. Vzdali sa, mávali bielou zástavou, priviazanou na metlu. Zobrali sme ich do Senondreja, kde nám členovia ľudovej gardy povedali, že nevedia, čo si s nimi počať, takže nakoniec sme ich odovzdali známemu Szabó báčimu na Sennom námestí v Budíne, ktoré bolo v týchto dňoch jedným z centier povstalcov. Viacerí z nás Santovčanov sa vybrali hore na Pilíš, smerom na Kestúc, kde už boli skutočne veľké boje. Vrátili sme sa do Santova a ja som už vedel, že budem musieť odísť. Prezradil som to iba jednému priateľovi: Ak sa chceš pridať, na druhý deň sa stretneme pred obecnou radou, ak tam nebudeš, čakať nebudem... Ja musím ísť preč - povedal som mu. Na druhý deň som stretol svojho bývalého učiteľa, riaditeľa školy pána Györeho, ktorý mi povedal: Miško, mal by si sa odtiaľto pomaly vytratiť, ty tu budeš mať obrovské problémy. Vtedy som už bol na ceste a ani moja vlastná rodina nevedela, že ma roky neuvidí. Pri odchode mi ešte mama povedala, aby som s kamarátom napílil drevo, odpovedal som jej, že napílim, keď sa vrátim... Vybrali sme sa teda smerom na západ a na ceste som mal ešte jeden zaujímavý „zážitok“: chcel nás zastaviť muž, ktorého som poznal z basy, kde sme mali spoločnú posteľ, striedali sme sa každé štyri hodiny, iba takto sa tam dalo spať.. Povedal som mu, aby nebláznil, veď sa poznáme z basy, na to bez slova zmizol. Dodnes neviem, na ktorej strane stál, či už aj v base na nás donášal komunistom, alebo až potom prešiel na ich stranu, keď sa vyslobodil.

- Ako ste sa teda dostali na Západ a ako ste tam začali nový život?

- Cez hranice pri Soproni sme sa dostali bez problémov. Raz nás zastavil jeden ruský vojak, povedali sme mu, že ideme do kolchozu, ktorý bol na kopci na hraniciach. Od priateľov dostal cigarety a pustil nás. Ľudia nám ochotne pomáhali, cez samotné hranice nás previedol jeden 11-12-ročný chlapec. V Rakúsku sme sa dostali do hotela, pretože tábor bol preplnený. Jeho majiteľom bol Slovák Henrik Škoda, ktorý nám za tie tri týždne, čo sme strávili u neho, dával aj robotu. Prišli delegácie jednotlivých krajín, ja som si vybral Belgicko, kde vtedy už roky žil môj krstný otec a kam verbovali odborných priemyselných robotníkov. Začiatkom decembra som už pracoval v dielni firmy, v ktorej veľa ľudí hovorilo po srbsky, pretože táto firma stavala roky elektrárne v Juhoslávii. Dohovoril som sa s nimi vo svojej materčine. Po týždni mi a mojim dvom kamarátom zo Santova ponúkli stále miesto, vyplatili nám výplatu na 6 mesiacov dopredu a zabezpečili byt aj s nábytkom. Po troch týždňoch som začal chodiť na stavby a montáž elektrární v štátoch Beneluxu, vo Francúzsku a v Nemecku. Túto prácu som robil 8 rokov, keď som dostal výhodnú ponuku, stále miesto v elektrárni vo Verviers. Medzičasom som sa oženil, manželka, ktorá nás, žiaľ, odvtedy už navždy opustila, pochádzala z nemeckej rodiny. V roku 1961 sa nám narodil syn a v roku 1963 dcéra. Usadili sme sa v Stemberte pri belgicko-holandsko-nemeckých hraniciach. V práci som postupne napredoval, do dôchodku som odišiel ako vedúci oddelenia údržby elektrárne. Syn pokračuje v mojich šľapajach v elektrárni, dcéra pracuje už desaťročia na personálnom oddelení v jednej papierni. Domov, na Santov, som sa po prvýkrát mohol vrátiť až po trinástich rokoch. Pocit, ktorý ma ovládol, keď som zďaleka zazrel Pilíš, sa slovami nedá opísať...

- Ako žijete dnes?

- Veľmi rád cestujem po svete so svojou partnerkou Marie Claire, aj ako člen klubu futbalistov-veteránov, s nimi sa napríklad pravidelne zúčastňujem medzinárodných stretnutí v Tiroli, ale navštívili sme už aj Ameriku. Dokonca tomuto klubu môžem ďakovať, že mám dobré priateľské kontakty so slovenskými futbalistami v Prahe, hlavne s Pištom Pavlíčekom, ktorého chcem pozvať aj na Santov, aby sa na vlastné oči presvedčil, že aj v Maďarsku žijú Slováci. Rád počúvam slovenské piesne, aj v Maďarsku, aj na Slovensku a v Čechách si kupujem kazety a CD-platne. Aj v Belgicku pravidelne sledujem Domovinu, takto som informovaný o živote svojich rodákov. Strašne rád navštevujem svoju rodnú dedinu, mám tu veľa priateľov a známych, s ktorými si spolu zaspievame pilíšske slovenské piesne a pospomíname na naše detstvo a mladosť...

(la-)

X. ročník športových hier

v budapeštianskej slovenskej škole

V dňoch 19. až 21. apríla sa v Materskej a základnej škole, gymnáziu, odbornej škole a žiackom domove v Budapešti konali tradičné športové hry. Jubilejného desiateho ročníka športových hier škôl s vyučovacím jazykom slovenským v Maďarsku, resp. škôl, v ktorých vyučujú slovenčinu ako predmet, sa podobne ako v predchádzajúcich rokoch zúčastnili aj školy z krajín z Visegrádskej štvorky (V4) - účastníci projektu „Športujeme spolu“, ako aj z Českého gymnázia z Viedne. Milovníci športu, žiaci základných a stredných škôl, súťažili vo futbale, basketbale a volejbale. Organizátori pripravili pre nich pestrý program aj v čase, keď nešportovali, vrátane kultúrneho galaprogramu v budove školy. Športové hry sa stali neodmysliteľnou súčasťou pracovného plánu Slovenskej školy v Budapešti ako vyvrcholenie pracovnej aktivity žiakov i celého pedagogického zboru pred ukončením školského roka.

Ak sme predchádzajúci ročník športových hier škôl s vyučovacím jazykom slovenským v Maďarsku hodnotili ako medzinárodný a s rekordnou účasťou, o X. ročníku môžeme povedať, že sa uskutočnil s rekordnou medzinárodnou účasťou.

Materská a základná škola, gymnázium, odborná škola a žiacky domov s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti za spolupráce a podpory Medzinárodného visegrádskeho fondu v Bratislave, Celoštátnej slovenskej samosprávy, Ľudových novín, Zväzu Slovákov v Maďarsku, Slovenského inštitútu, Českého centra v Budapešti, Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny v Maďarsku, Samosprávy hlavného mesta a Samosprávy XIII. obvodu Budapešti usporiadali v dňoch 19. až 21. apríla jubilejný X. ročník športových hier.

Účasť 272 pretekárov z 18. škôl síce nie je rekordná, ale že z tohto počtu jedna tretina prišla zo zahraničia - Prahy, Krakova, Viedne, Prešova, Komárna, Košíc - to svedčí o neustálom raste popularity a obľube našich športových hier aj v zahraničí. Tento trend si, bohužiaľ, vyžiadal aj určité zmeny v regulovaní účasti domácich škôl, hlavne v kategórii základných škôl. Nakoľko hlavným sponzorom týchto hier je od roku 2003 Medzinárodný visegrádsky fond, ktorý vykrýva 50% skutočných výdavkov a sponzoruje v našom prípade stredoškolský projekt, logickým dôsledkom bolo už spomínané zníženie počtu účastníkov zo základných škôl.

Zo zahraničných účastníkov 18. apríla pricestovali partneri projektu V-4 (Praha, Prešov, Krakov), ktorí na druhý deň absolvovali autobusovú prehliadku mesta. „Najmladší” partneri projektu z Gymnázia Ľ. J. Šuleka Komárno prišli 19. apríla v dopoludňajších hodinách tak, ako prichádzali ostatné stredné školy, nakoľko rozohrávky vo volejbale mix sa začali o 14. hodine.

Po úvodných výkonoch v prvých volejbalových zápasoch by sme boli prisúdili prvenstvo komárňanskému družstvu. Sympatické družstvo sa však časom akosi „zlomilo” a nepresvedčilo hlavne takticky, aj keď hráčsky káder malo ozaj vyspelý. Opakom boli študenti z Békešskej Čaby, ktorí už neraz dokázali, že svojou húževnatosťou sú každému súperovi rovnocenným partnerom. Nakoniec v neskorých večerných hodinách v telocvični gradovalo napätie (aj únava), ale na výkonoch hráčov to našťastie neubralo. Finále o prvé miesto medzi domácimi a hráčmi z Košíc sa skončilo po 22. hodine víťazstvom Budapešti 2:0 (25:21, 25:17).

V doterajších deviatich ročníkoch sa ešte nestalo, že na slávnostné otvorenie hier by sa neusmievalo slniečko. Tentokrát tomu bolo tak.

20. apríla pred desiatou hodinou pršalo, ale 15 minút pred hodinou H prestalo. Oči upreté k oblohe a po rozhodnutí vedenia za výdatnej podpory mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca SR v Budapešti Juraja Migaša, že pár kvapiek nás snáď nezastraší, otvorenie hier sa uskutočnilo v slávnostne vyzdobenom átriu školy.

Riaditeľka usporiadateľskej inštitúcie pani Anna Csörgölová privítala vzácnych hostí: veľvyslankyňu Českej republiky v Budapešti PhDr. Hanu Hubáčkovú, veľvyslanca Slovenskej republiky v Budapešti Juraja Migaša, podpredsedníčku CSS pani Etelku Rybovú, tajomníčku ZSM pani Moniku Szabóovú, predstaviteľku Slovenského inštitútu v Budapešti pani Alžbetu Hollerovú-Račkovú, riaditeľa Českého centra v Budapešti Dr. Eugena Gála, zástupcov Samosprávy hlavného mesta a XIII. obvodu, riaditeľa Vyšehradského gymnázia z Prahy Dr. Jiřího Šulca, zástupcov všetkých škôl a v neposlednom rade samotných aktérov - športovcov. Potom v krátkom, ale milom programe vystúpila skupina moderného tanca zo Základnej školy v Mlynkoch a skupina aerobiku na čele so žiačkou domácej školy Lindou Bučánskou, novopečenou juniorskou majsterkou Európy. Menovaná výborná žiačka, tanečníčka, speváčka a, samozrejme, športovkyňa vystúpila aj večer v kultúrnom programe nazvanom Sami sebe, v ktorom očarila publikum sólovým vystúpením.

Ďalším zlatým klincom večerného kultúrneho programu bolo vystúpenie žiačky Maďarskej štátnej artistickej školy v Budapešti.

Názov kultúrneho programu Sami sebe prezrádza, že je zostavený z z prinesených segmentov (ako na batôžkovom bále) a každá škola zo zahraničia prispieva svojou troškou do mlyna. Ako príklad citujem z hudobného programu pražského gymnázia... „Každoročne zjara, za tepla i v dešti, sportovci se schází v slavné Budapešti. Ze Slovenska, Polska, Maďarska i Česka, i z rakouské Vídne, vítězům se tleská....“ Ani partneri z Komárna sa nedali zahanbiť a podobne ako „Pražáci” zhudobnili svoje pocity ešte pred odjazdom do Budapešti. Obidvom im závidím ako vedia predpovedať, lebo vo svojich programoch spomínali dážď, ktorý nás po deviatich rokoch skutočne na krátko postrašil. Len si prečítajte úryvok z repu... „Vyber si, či si dáš pršiplášť, pretože vonku je dážď. Už 10. rok sa opakuje tá vec, keď dochádza k spojeniu našich ciest...“. Do programu prispeli Košice disco-tancom, Prešov hudobno-tanečným vystúpením, Békešská Čaba so segmentom z Metallicy a Nové Mesto pod Šiatrom malo v repertoári country. Príjemný podvečer s pekným a hodnotným spoločným programom sa skončil vystúpením dievčat domáceho gymnázia, pohybovo stvárnenou Ódou na šport.

Na piatok zostali už len dva finálové zápasy v basketbale a vo futbale. Po nich nasledovalo vyhlásenie výsledkov. Za prvé miesto dostali družstvá vo všetkých vekových kategóriách poháre zakúpené sponzormi, ďalej medaily a diplomy. Za druhé a tretie miesto dostávali len medaily a diplomy. Zahraniční účastníci okrem cien za umiestnenie si odniesli aj poháre. Mimoriadnymi vecnými cenami boli odmenené nasledovné školy: Pohár Hlavného mesta pre najúspešnejšiu školu získala Budapešť, pohár veľvyslanca SR v Budapešti pre najúspešnejšiu mimobudapeštiansku školu putoval do Nového Mesta pod Šiatrom, osobitnú cenu námestníka ministerky školstva ČR dostal Prešov, osobitné vecné ceny veľvyslanca SR v Budapešti obdržali Košice a Krakov, cenu najsympatickejšieho zahraničného účastníka dostali chlapci z Prahy a dievčatá z Viedne.

Odovzdávania cien a dekorovania víťazov sa opäť zúčastnil aj námestník ministerky školstva Českej republiky Dr. Jaroslav Müllner. Po vyhlásení výsledkov, odovzdaní pohárov, medailí a diplomov si pán námestník vypýtal slovo. Vo svojom krátkom príhovore poďakoval v mene českej delegácie, ale i v mene ostatných účastníkov usporiadateľom a menovite riaditeľke inštitúcie Anne Csörgölovej za 10 úspešných rokov existencie športových hier. Na znak uznania odovzdal riaditeľke školy pohár Ministerstva školstva Českej republiky.

Po tomto príhovore pristúpila k mikrofónu riaditeľka školy, ktorá poďakovala za uznanie a prehlásila X. ročník športových hier za ukončený.

Na športových hrách sa zrodili nasledujúce výsledky:

Volejbal mix:

1.Budapešť, 2. Košice, 3. Prešov, 4. Békešská Čaba, 5. Komárno,

6. Viedeň, 7. Nové Mesto pod Šiatrom, 8. Praha.

Basketbal chlapci - stredné školy

1.Komárno, 2. Budapešť, 3. Nové Mesto pod Šiatrom, 4. Prešov, 5. Košice, 6. Praha.

Dievčatá - stredné školy

1. Nové Mesto pod Šiatrom, 2. Budapešť, 3. Komárno,

4. Prešov, 5. Košice, 6. Praha.

Chlapci - základné školy

1.Nové Mesto pod Šiatrom, 2. Krakov, 3. Budapešť.

Dievčatá - základné školy

1. Krakov, 2. Dunaeďház, 3. Budapešť

Futbal chlapci - stredné školy

1. Budapešť, 2. Nové Mesto pod Šiatrom, 3. Békešská Čaba, 4. Prešov, 5. Košice, 6. Praha

Chlapci - základné školy

1. Kondoroš, 2. Veňarec, 3. Čív, 4. Krakov, 5. Budapešť, 5. Dabaš - Šára, 7. Sarvaš, (Mlynky - zápasy skrečované pre odstúpenie zo skupiny).

(molti)

Cezpoľný beh Sarvaš - Orošháza

Bežci slovenskej základnej školy v Sarvaši na veľké prekvapenie prvý- krát postúpili do župného finále. Cezpoľný beh sa konal v športovom areáli v Alžbetinom sade a zúčastnili sa ho žiaci základných škôl a gymnázia v Sarvaši. Pretekalo sa v štyroch vekových kategóriách. Dĺžka trate bola 600 m, 1000 m, 1600 m a 2000 m. Štartovalo 375 pretekárov. Usporiadatelia hodnotili výkony jednotlivcov i družstiev. Družstvo tvorilo 5 najlepších bežcov danej školy. Zaujímavý bol priebeh celých pretekov, pretože šantilo aprílové počasie. Preteky sa začali za pekného slnečného počasia, no po štarte tretej vekovej skupiny sa spustil taký lejak, aký sme ešte v Sarvaši na športovom ihrisku nevideli. Veľká hmla, hromy, blesky. Našťastie to trvalo len štvrť hodiny. Zatiaľ všetci žiaci sedeli na tribúne a každý záblesk sprevádzala neuveriteľná hlasná reakcia detí. My, organizátori, sme nevedeli, čo bude nasledovať. No slniečko rozhodlo namiesto nás. Samozrejme, preteky pokračovali. Pravdou je, že pretekári boli zablatení až po uši, no nálada bola perfektná. Vyhláseniu výsledkov sa reprezentácia našej školy mohla tešiť.

V kategórii jednotlivcov boli úspešní Matej Nemčok (7. trieda, 1. miesto), Gregor Győző (4. A trieda, 2. miesto), Lila Škorková (7. trieda, 3. miesto). Najúspešnejšie družstvá: 1. miesto Matej Nemčok, Norbert Harmati, Zsolt Olejár, Renáto Rácz, Bálint Búzás, 2. miesto Anna Olejarová, Georgina Brlašová, Leilla Šinková, Fanni Kováčová a Lila Takáčová.

Najväčšiu radosť sme mali z úspechu našich chlapcov vo štvrtej vekovej kategórií, veď postúpili do župného finále, ktoré sa konalo nasledujúci deň v Orošháze. Aj tu sme statočne bojovali. Veď súťažilo 17 družstiev a náš Matej Nemčok obsadil pekné šieste miesto. Ostatní chlapci skončili tiež na popredných miestach, hoci to nemali ľahké, lebo trať bola veľmi zlá. Boli na nej veľké kaluže, veď deň pred štartom padali krúpy. Vraveli sme, že chlapci by mohli hneď aj plávať, nielen bežať. No najdôležitejšia bola veselá nálada. Sme hrdí na našich žiakov, ktorí úspešne reprezentujú našu školu a všetkým srdečne blahoželáme. Naše heslo je „v zdravom tele - zdravý duch!”.

Z. Lišková

Kereš pri Sarvaši: 985 cm

Rekordná hladina

21. apríla kulminovala rieka Kereš (Hármas-Körös), v priestore Sarvaša a Békeškého Sv. Ondreja hladina dosiahla výšku 985 cm, čo bolo o 30 centimetrov viac ako v roku 1970. Hrádze sú doposiaľ pevné, ochraňujú ich vrecia s pieskom a pieskový násyp. 18. apríla prišlo mestu na pomoc 55 vojakov, 310 ľudí spolu s dobrovoľníkmi a vysokoškolákmi - denne okolo tisíc občanov - pomáhali plniť vrecia a spevňovať hrádzu. Práce koordinoval primátor mesta Michal Babák a členovia vodohospodárskeho výboru. Pochvalu si zaslúžia aj žiaci Slovenskej základnej školy, materskej školy a žiackeho domova v Sarvaši, siedmaci Peter Nagy a Richard Lešťan, ktorí v sobotu pracovali na hrádzi 12 hodín. V sobotu klesla hladina vody o tri centimetre, čo však neznamená, že nebezpečenstvo pominulo. Hladina bude klesať len postupne a hrádza bude vystavená náporu vodného živla pravdepodobne dva týždne. Čas ukáže, nakoľko mu bude odolávať. Hrádzu neustále kontrolujú odborníci a prípadné trhliny a presakovania vody ihneď izolujú. Dúfame, že rieka Kereš pretrhla len rekordnú výšku hladiny, ale nepretrhne hrádzu.

Z. Lišková

Biele klinčeky k Dňu matiek

Kalendár nám opäť signalizuje prvú májovú nedeľu, keď oslavujeme jeden z najkrajších rodinných sviatkov roka - Deň matiek. Každý z nás svojej mamičke a starej mamičke celkom iste osobne prinesie aspoň kytičku kvetov ako symbol vďaky. A tí, ktorí ju už nemôžu, žiaľ, osobne pozdraviť, pohladkať, určite sa zastavia na cintoríne, položia na jej hrob kyticu a zapália sviečku na jej pamiatku... Viete, že Deň matiek nie je iba novodobým sviatkom, ale vznikol veľmi dávno, už 250 rokov pred Kristom? Pozrime sa teda, kde, kedy a ako začali ľudia uctievať matky a staré mamy. V antickom Grécku každý rok počas troch dní uctievali matky všetkých bohov. Úcta k matkám mala svoje nespochybniteľné miesto aj v Anglicku, kde si Deň matiek pripomínajú viac ako 1600 rokov. Oslavovali ho vždy štvrtú nedeľu po Veľkej noci. Spočiatku to bol sviatok na počesť Matky Cirkvi - Bohorodičky Panny Márie. Ľudia putovali do svojich rodných miest, aby si vo svojich chrámoch uctili tento cirkevný mariánsky sviatok. Pokrstení mali povinnosť navštíviť aj svoju krstnú matku. Za národný Deň matiek začala kampaň Anna Jarvisová v Spojených štátoch amerických začiatkom 20. storočia. Napadlo ju to vtedy, keď uplynul rok od smrti jej milovanej matky. Bolo to 10. mája 1908. O rok neskôr si vďaka podpore cirkvi v Graftone ľudia v celej Philadelphii pripomenuli Deň matiek. Od roku 1911 ho už oslavovali takmer v každom štáte USA a onedlho sa stal oficiálnym sviatkom. Čoskoro sa tento sviatok dostal aj do Európy a od roku 1923 sa oslavuje aj v Maďarsku, a to v prvú májovú nedeľu. Inde sa slávi vždy v druhú májovú nedeľu a v tento deň si ho pripomínajú aj Slováci. A či viete, aký kvet sa stal symbolom Dňa matiek? Najobľúbenejšie kvety pani Anny Jarvisovej - biele klinčeky - sa stali symbolom Dňa matiek. Predstavujú totiž čistotu, ľúbeznosť a prijímanie materinskej lásky ako daru. Preto nezabudnite, milí čitatelia, malí i veľkí, potešiť svoju matku a starú matku v Deň matiek aspoň jedným bielym klinčekom a milým, nežným slovom...

O čom sme písali pred pätnástimi rokmi?

Predseda vlády Maďarskej republiky József Antall prijal predstaviteľov domácich národných a etnických menšín - píše sa v článku Zoltána Bárkányiho Národnostná politika vlády na nových základoch, uverejnenom 2. mája 1991. Na stretnutí, na ktorom slovenskú národnosť zastupoval čestný predseda Zväzu Slovákov v Maďarsku Matej Šipický, predseda vlády MR oboznámil účastníkov so stanoviskom a zámerom kabinetu v oblasti národnostnej politiky a zároveň si vypočul názory prítomných národnostných predstaviteľov. Na následnej tlačovej konferencii vládni predstavitelia označili stretnutie za mimoriadne, za medzník v národnostnej politike vlády. Podľa štátneho tajomníka Úradu predsedu vlády Károlya Manherza je dôkazom toho, že Maďarsko chce budovať svoju národnostnú politiku na nových základoch, doterajšia štyridsaťročná prax totiž iba deklarovala zásady národnostnej politiky. Cieľom novej politiky je zabezpečiť podmienky pre zachovanie menšín, ich identity, jazyka a svojskej kultúry.

Pri príležitosti stretnutia J. Antall vydal v mene vlády MR stanovisko k riešeniu úloh novej národnostnej politiky, v ktorom sa o. i. stálo, že „vyriešenie problémov tunajších národných a etnických menšín, ich postavenie na normatívne a inštitucionálne základy, vypracovanie garancií sú podmienkami našej európskosti“. Stanovisko konštatovalo, že „zastúpenie národností v parlamente je treba vyriešiť v súlade s Ústavou MR a v rámci systému parlamentnej demokracie...“. Medzi prioritami stanoviska figurovala aj potreba čo najskoršieho vypracovania návrhu zákona o národných a etnických menšinách.

List z Bratislavy

Licitované dane

Milí moji rodáci,

na Slovensku vypukli predvolebné nahováračky. Z plagátov sa usmievajú politici a my tušíme prečo. Treba priznať, že dzurindovci úspešne zvládli daňovú reformu a pre ostatných zostalo už len licitovať o ešte nižšie dane. Rovnakú daň si väčšina pochvaľuje. Daň z príjmu aj za tovary a služby (DPH - vaša ÁFA) je u nás rovnaká - 19-percentná. Vďaka tejto úprave Slovensko prilákalo investorov a pozviechalo sa ekonomicky. Okolitý svet krúti síce hlavou, ale výsledky sú evidentné. Komu by sa už len nepáčili nízke dane? Kresťanskí demokrati teraz tvrdia, že ich treba ešte znížiť - na 14 %. Naši Maďari navrhujú zísť na 17 %. Slobodné fórum sľubuje 15 %. Len dve strany rozmýšľajú o úprave daní inakšie. Aj Smeru sa páčia nízke dane, ale chce od princípu rovnej dane odstúpiť. Špekuluje o prvkoch progresivity. Milionári by mali vraj platiť väčšiu daň. Kto zarába málo, má mať nízku daň. Navyše Smer straší daňami z dividend a menlivou sadzbou pre DPH. Zvyšovanie dane pre bohatších však „zaváňa“ návratom socializmu a tak kto vie, či pri súčasnom prikyvovaní národniarov (aj komunistov) je to ten správny tromf. Mečiarovci ohlasujú zase potrebu zmeny platenia daní tak, aby systém zmiernil dopad. Politici vo všeobecnosti ale vsádzajú na nízke dane. Minister financií (SDKÚ) zatiaľ o zmenách nehovorí, iba poukazuje na výnimočnosť svojho „vynálezu“. Má výhodu, lebo koncepciu rovnakej dane už vyskúšal v praxi. Kresťanskí demokrati sa k nej hlásia tiež a copyright chcú chrániť Deklaráciou o daňovej suverenite Slovenska. Reagujú ňou na návrh Lászlóa Kovácsa, maďarského eurokomisára, ktorý systém platenia daní v EÚ mieni harmonizovať. Nuž, pošepnem vám, že taká Deklarácia v slovenskom parlamente má veľkú šancu na úspech.

Pozdravuje vás

Štefan Markuš