Inštitucionálne zázemie a slovenská vzdelanosť

Pracovná skupina slovenčinárok Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy

Hostiteľskou inštitúciou stretnutia pracovnej skupiny slovenčinárok Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy, organizovania ktorého sa pravidelne ujíma župný Ústav pre poskytovanie pedagogických odborných služieb (ÚPPOS), bola začiatkom novembra Slovenská národnostná škola v Novej Hute (Bükkszentkereszt).

Na porade pozdravili prítomných riaditeľka inštitúcie Alžbeta Budaiová a starosta obce Rezső Halász, ktorý zdôraznil, že význam takýchto stretnutí vidí hlavne v možnosti, aby sa navzájom spoznali pedagógovia z rôznych Slovákmi obývaných obcí v Maďarsku, roztrúsených po krajine.

- Výmena skúseností a prediskutovanie spoločných problémov dodávajú účastníkom silu a odhodlanie do ďalšej práce, - dodal starosta Novej Huty. Zástupkyňa riaditeľky ÚPPOS Anna Tóthová informovala prítomných, že ich ústav okrem poradenskej služby vykonáva aj organizačné práce v oblasti doškoľovaní a odborných kurzov. V rámci tejto inštitúcie má vyučovanie nemčiny a slovenčiny na starosti odborná radkyňa Agneša Kočová, ktorá je už roky organizátorkou pravidelných rokovaní slovenčinárok. Predstaviteľka ÚPPOS zároveň vyslovila radosť z toho, že na tohoročnom stretnutí je prítomná aj delegácia z obce Jesenské na čele so starostom Gabrielom Mihályim. S hosťami zo Slovenska bude aj neskôr možnosť na výmenu skúseností a spoluprácu v oblasti vyučovania slovenčiny.

Pred odbornou poradou pripravil hostiteľský pedagogický zbor a žiaci prekvapenie pre hostí. Deti predviedli pestrý slovenský kultúrny program, v ktorom boli popri recitáciách v slovenskom a maďarskom jazyku, piesňach a hudobných číslach aj dvojjazyčné prezentácie dvoch susedných slovenských obcí, známych kedysi hlavne sklárstvom. Keďže Répašská Huta je známa pestovaním slovenského folklóru v rámci súboru Veľká Bukovinka, hostia si mohli pozrieť rezké slovenské tance v podaní Malej Bukovinky, v ktorej vystupujú žiaci základnej školy.

V rámci odborného rokovania sa ako prvý ujal slova starosta Novej Huty, ktorý stručne predstavil ich obec, známu zdravou horskou klímou. Nezamlčal ani aktuálne problémy v oblasti školstva. Práve prebiehajú rokovania medzi vedeniami Novej Huty a Répašskej Huty, ktoré pred tromi rokmi vytvorili združenie školských inštitúcií. Répašská Huta má problémy s financovaním svojho podielu a Novej Hute tak hrozí nebezpečenstvo, že nebude môcť plniť svoje finančné záväzky. Obe strany sa snažia hľadať riešenie ťažkej situácie, v ktorej sa ocitli nie z vlastnej viny.

Zástupca riaditeľky Menšinového odboru Ministerstva školstva a kultúry Štefan Kraslán je pravidelným účastníkom týchto župných rokovaní. Ich význam vidí v možnosti získania informácií priamo od pedagógov, vrátane opodstatnených kritík. Z najaktuálnejších zmien uviedol modifikácie školských pedagogických programov, ktoré sa mali prispôsobiť pozmeneným ústredným smerniciam národnostného školstva. Pritom vyzdvihol, že aj v národnostných školách sa zmenil trend v pedagogike: namiesto osvojovania si čo najväčšieho množstva faktografických údajov pedagógovia kladú dôraz na rozvíjanie rôznych schopností, tzv. kompetencií detí. Čo sa týka ťažkostí financovania národnostných škôl, tie vyplývajú z finančnej situácie obecných samospráv, ktoré všeobecne majú čoraz väčšie ťažkosti s udržiavaním škôl. Ako uviedol predstaviteľ ministerstva, národnostné položky v oblasti školstva sa v budúcom roku síce drasticky neznižujú, avšak celková hospodárska situácia ovplyvňuje aj národnostný systém. Zníženie národnostného normatívu by malo byť vykompenzované výhodnejšími daňovými podmienkami. Podobne ako v predošlých rokoch, opäť upozornil na možnosť uchádzať sa o finančnú podporu na Ministerstvo školstva MR, ktorá sa môže využiť okrem prevádzkovania školy napr. na učebnice, učebné pomôcky, tábory na Slovensku atď. Š. Kraslán informoval našich pedagógov o rôznych možnostiach doškoľovania.

Potom nasledovala prezentácia Slovenského pedagogického metodického centra (SPMC). Riaditeľka tejto inštitúcie Celoštátnej slovenskej samosprávy Mária Czégényová podala detailný prehľad činnosti centra. Zdôraznila odbornú pomoc, ktorú inštitúcia ponúka predovšetkým v rámci tzv. Metodických dní, keď učiteľky materských škôl majú možnosť vypočuť si prednášky, resp. môžu si pozrieť cvičenia na konkrétnu tému. Týmto témam sa venujú aj Metodické zošity inštitúcie, ktoré sú známe vo všetkých našich regiónoch, obľúbené sú aj v Bukových horách a v Zemplíne. V poslednom čase sa centrum venuje aj pedagógom základných a stredných škôl a okrem odborných kurzov sa prejavuje čoraz väčší záujem aj o jeho jazykové cvičenia. Metodický časopis Slovenčinár je uznávaný už aj za hranicami Maďarska a Nadácia pre nadaných, ktorú iniciovalo SPMC v záujme úspešnejšieho zaškoľovania našich dvoch gymnázií, má tiež čoraz väčšie úspechy. Pani Czégényová zároveň informovala prítomných, že onedlho budú prístupné aj staršie čísla metodických zošitov na novej webovej stránke pedagogického centra.

O svoje skúsenosti z oblasti vyučovania predmetu Slovenská vzdelanosť sa s prítomnými podelila pedagogička Anna Kondačová. Ako uviedla, okrem predmetov Slovenská gramatika a Slovenská literatúra bol zavedený v roku 1975 predmet Slovenská konverzácia. Školy sa od roku 2000 musia venovať aj vyučovaniu národopisu, v národnostných školách, pochopiteľne, etnografii danej národnosti. Prostredníctvom predmetu, ktorý bol nazvaný Slovenská vzdelanosť, sa má zvýšiť záujem žiakov o kultúru slovenskej národnosti a okrem prehľadu histórie jednotlivých Slovákmi obývaných obcí v MR má formovať nielen osobnosť žiakov, ale aj ich identitu, slovenské cítenie a upevňovať v nich pocit spolupatričnosti. Odborníčka zo Sarvaša okrem cenných praktických rád vo vyučovaní poskytla svojim kolegyniam aj širokú paletu odbornej literatúry.

Na stretnutí sa predstavili aj hostia zo Slovenska. Prezentácie obce Jesenské, ktorá má bohaté kontakty v rôznych oblastiach kultúry a spoločenského života s mestami v boršodskom regióne (Kazincbarcika, Ózd, Putnok), sa ujal jej starosta Gabriel Mihályi. Slovenčinárkam v severnom cípe Maďarska predstavila niektoré slovenské učebnice, učebné pomôcky, tabuľky a iné názorné materiály, osožné pri vyučovaní slovenčiny ako cudzieho jazyka, vedúca Spoločného školského úradu obce Valéria Sebőková. Školu v Novej Hute navštívili aj riaditeľka Základnej školy v Jesenskom Alena Vontorčiková a učiteľka Jana Auxtová a podľa predbežných plánov na jar budúceho roku slovenčinárky z Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy sa zúčastnia na hodinách slovenčiny v Jesenskom...

(csl)

V Horných Peťanoch o zdravej výžive a kultúrnej identite

Základná škola v európskych projektoch

Do zaujímavého projektu sa zapojila Základná škola v Horných Peťanoch. Ako sme sa dozvedeli od jej riaditeľky Eriky Sabovej Čorbovej, ich inštitúcia sa projektom Spolupráca medzi školami zúčastňuje na programe celoživotného učenia Comenius v rámci Verejnej nadácie Tempus.

Škola v tejto novohradskej slovenskej obci spolupracovala s Univerzitou Loránda Eötvösa v Budapešti na výskumnom programe, ktorý sa zaoberal malými školami. V Horných Peťanoch sa venujú 32 žiakom nižšieho stupňa tri učiteľky. Vyššie triedy sú sústredené v Netejči, kam dochádzajú aj žiaci z Agárdu. V Netejči sa slovenčina tiež vyučuje ako predmet, takže v jej osvojovaní môžu deti plynule pokračovať.

Práve výučba slovenčiny im umožnila účasť v európskom súbehu, do ktorého sa zapojili hneď v dvoch témach. Koordinátorom projektu Rytmus života je hornopeťanská škola a projekt sa zaoberá výskumom kultúrnej identity žiakov nižších ročníkov tejto školy, ako aj jednej belgickej, bulharskej, poľskej a rumunskej školy. Žiaci zistia, v čom sa podobajú a v čom sa líšia sviatočné zvyky jednotlivých krajín, ako sa na ne pripravujú, ako ich slávia a zároveň majú možnosť spoznávať a prijímať kultúrnu rozličnosť. V prípade hornopeťanskej školy sa prejaví aj nový aspekt, keďže sa nachádza v slovenskej dedine a jej žiaci sa zaoberajú aj spoznávaním slovenskej kultúry. Spolu so svojimi pedagógmi spoznávajú aj svoje okolie, aby ho potom mohli lepšie predstaviť svojim zahraničným kamarátom. Týmto projektom chcú pomôcť deťom aj pri nadväzovaní nových priateľstiev a kontaktov so zahraničnými žiakmi. Logo tohto projektu pripravili dve tretiačky Čenge Rodáková a Uršuľa Zachárová.

Druhý projekt, v ktorom sú žiaci novohradskej osady iba jeho účastníkmi, sa volá Zdravá výživa a jeho koordinátorom je anglická obec Blackburn. Cieľom ich účasti v tomto projekte je, aby žiaci tureckej, rumunskej, poľskej, talianskej a hornopeťanskej školy spoznali zdravé jedlá a aby zdravšie žili, teda aby sa častejšie zúčastňovali na športových aktivitách. Deti pripravujú zbierku receptov a zúčastňujú sa na viacerých športových podujatiach.

Obidva projekty predstavili v Horných Peťanoch v rámci otvoreného dňa. Program otvorila starostka obce Eva Pappová a potom deti hovorili o jeseni, o jesenných zvykoch. Vyplnili dotazníky na tematiku zdravej výživy a po analyzovaní ich poslali do Anglicka. Deti si s veľkým záujmom pozreli film o zdravej výžive. Ešte s väčším záujmom sledovali prípravu „zdravých“ jedál, keď si urobili grécky šalát, pečené kuracie prsia a ovocný šalát. Na hodine literatúry pozbierali básničky o jeseni, ktoré potom spoločne aj zarecitovali. Poobedie patrilo športu, keď v telocvični netejčskej školy pripravili branné preteky, hrali futbal a volejbal.

Zo získanej sumy kúpili pre školu rôzne učebné pomôcky, ako je projektor, laptop a digitálna kamera a budú hradiť cestu do partnerských škôl na krátke poznávacie výlety.

Prvým hostiteľom boli v polovici novembra Horné Peťany. Svojim hosťom z Rumunska, Bulharska a Poľska ukázali pamätihodnosti okolia a hlavného mesta, ale druhý deň bol pracovný. Svojim kamarátom ukázali školu a svojich spolužiakov, večer mali poznávací večierok, na ktorý prišli predstavitelia obce i rodičia. V kultúrnom programe miestne deti zaspievali slovenské a maďarské ľudové piesne a tanečníci z neďalekej Banky zatancovali rezké tance. Hostia odchádzali z Maďarska plní skúseností a v nádeji, že pedagógovia sa čoskoro zídu v Belgicku.

Novohradská slovenská obec Horné Peťany sa nachádza v mikroregióne Rétšág, má rozlohu 1450 ha a okolo 700 obyvateľov. V hornopeťanskej škole už tradične usporadúvajú súťaž v prednese rozprávok. Roky sa jej zúčastňujú aj recitátori z okolitých obcí.

(ef)

Maďarskí novinári u slovenského veľvyslanca

Členovia zahraničnopolitického klubu Maďarského zväzu novinárov (MÚOSZ) na čele s predsedom Józsefom Györgyom Farkasom boli 11. novembra hosťami mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca Slovenskej republiky v Budapešti Petra Weissa. Skupinu maďarských novinárov odprevadil predseda MÚOSZ-u Dr. Pál Eötvös.

Predstavitelia masmédií boli presní, ba prišli o pár minút skôr, a skôr prišiel aj ich hostiteľ, vďaka čomu sa stretnutie začalo neplánovane - neviazaným rozhovorom v prijímacej sále. Reč sa točila okolo novinárskej profesie, možností jej štúdia a prestíže pracovníkov masmédií. Názory odborníkov a pána veľvyslanca sa v mnohom zhodli. Nečudo, veď boli časy, keď aj on sám často publikoval. Bol to príjemný úvod k nasledujúcej besede v salóniku, kde prítomných privítali J. Gy. Farkas a spoluorganizátorka stretnutia, pracovníčka veľvyslanectva Michaela Ležáková.

Pán veľvyslanec sa na úvod ospravedlnil, že stretnutie s maďarskými novinármi sa koná až teraz. Pôvodne ho plánoval o pár mesiacov skôr, pretože pokladá za dôležité dobré pracovné styky s predstaviteľmi masmédií. Nečakane však v slovensko-maďarských stykoch prišlo horúce leto, ktoré preorganizovalo jeho priority. Po stretnutí premiérov Roberta Fica a Gordona Bajnaiho v Sečanoch (Szécsény) sa však situácia normalizovala a styky pokračujú na rovine normálneho konštruktívneho dialógu. P. Weiss uviedol, že ako politik bol najmä v 90. rokoch aktívnym účastníkom vytvárania slovensko-maďarských vzťahov a má dobré styky s maďarskými politikmi. Je toho názoru, že medzi SR a MR sú vzťahy na 95 % dobré, až vynikajúce. - Sme susedia, členovia Európskej únie, NATO, Visegrádskej 4, máme veľa spoločných záujmov a postojov. Podstata vzťahov je dobrá a my sme odkázaní na spoluprácu. Táto dobrá postať je niekedy zatieňovaná, najmä nespracovaným obdobím histórie, - konštatoval v odpovediach na otázky novinárov. Pán veľvyslanec je toho názoru, že všetky z toho vyplývajúce problémy musíme riešiť medzi sebou, pretože ich nik za nás nevyrieši. Keď do svárov zaťahujeme medzinárodné fóra, kazíme si vlastné renomé. Namiesto toho by sme mali viesť dobrý politický dialóg a problémy na patričnej úrovni prediskutovať. Dobré by bolo vytvárať lepšiu sieť medzi partnerskými politickými stranami a vymieňať si aj pozitívne informácie o našich krajinách. P. Weiss sa v praxi presvedčil o tom, že ľudia, občania oboch štátov, sa nenechávajú ovplyvniť aktuálnymi politickými nezhodami, naopak, chcú, aby sme spoločne zlepšovali ich život. Vyplýva to zo spoločných podujatí, napr. aj medzi Banskobystrickým samosprávnym krajom a Novohradskou župou.

Pán veľvyslanec informoval maďarských novinárov o tom, že sa zaujíma aj o život slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku - v nastávajúcom období sa chystá navštíviť Slovákov na Dolnej zemi. Pozorne sleduje aj situáciu okolo týždenníka Slovákov v Maďarsku Ľudových novín, ktorý koncom roka zmení vydavateľa, najmä o riešenie finančného zabezpečenia činnosti redakcie.

Peter Weiss označil stretnutie s členmi zahraničnopolitického klubu MÚOSZ za obojstranne užitočné a vyslovil nádej, že nebude ojedinelé.

(vzs)

Zamat revolúcie spred 20 rokov

Nežné odstránenie starého režimu v Československu

Pred dvadsiatimi rokmi sa poriadne, skutočne až revolučne (z)menil svet. Našťastie, nielen okolo nás, ale aj u nás, v našich stredoeurópskych krajinách. V Poľsku nastúpila prvá nekomunistická vláda, v Maďarsku došlo - nielen symbolicky - k trhaniu železnej opony a otvoreniu hraníc s Rakúskom, padol Berlínsky múr, no a v neposlednom rade zavoňal zamat nežnej revolúcie v Česko-Slovensku. Mnohí z nás sa z udalostí ani nestihli spamätať, a už bolo definitívne po ére (i)reálneho socializmu či komunizmu.

Nežná revolúcia (od 16. novembra do 29. decembra 1989) predstavuje nekrvavé udalosti, ktoré prebehli v Česko-Slovensku s cieľom odstrániť komunistickú vládu a zorganizovať slobodné voľby. Český názov prevratu (Sametová revoluce) sa od jedného českého novinára dostal do zahraničných médií, aby sa neskôr rozšíril aj v Čechách, na Slovensku sa však revolúcia od začiatku udalostí nazývala „nežnou“.

Lavínu zmien spustila demonštrácia pôvodne venovaná Dňu študentstva. Slovenskí vysokoškolskí a stredoškolskí študenti zorganizovali protestnú demonštráciu v Bratislave, cieľom bol protest proti vtedajšiemu návrhu vysokoškolského zákona a za akademické slobody. V novembri 1989 zohrali ako v Bratislave, tak aj v Prahe významnú úlohu práve študenti, ktorí sa stali katalyzátormi všetkých neskôr nasledujúcich zmien. Známym udalostiam predchádzali nelegálne stretnutia študentov. Postupne udalosti na ich podporu a na vyjadrenie odporu voči socialistickému zriadeniu nadobúdali väčší rozmach, až vyústili do pádu režimu.

Na oslavách „Nežnej“ o ideáloch slobody a demokracie

Za skutočných hrdinov nežnej revolúcie považuje slovenský prezident Ivan Gašparovič ľudí, ktorí v uliciach miest volali po zmene politiky. Práve tí vynútili zmeny vlády a spoločenského usporiadania verejných vecí. Nežnú revolúciu zaradil prezident medzi najvýznamnejšie udalosti novodobej histórie slovenského národa. „Novembrové udalosti roku 1989 boli vyvrcholením nespokojnosti a túžby ľudí po slobode. V čase novembra sme s nadšením vítali nový pohyb v spoločnosti, zvlášť atmosféru slobody, ktorá k nám prichádzala,” konštatoval Ivan Gašparovič. „Ideály slobody a demokracie musíme predovšetkým žiť, osvojovať si ich a presadzovať v každom živote, pretože len v praktickom živote nadobúdajú svoj zmysel a svoju dôstojnosť,” povedal prezident SR.

Bez 17. novembra by Slováci nikdy nevytvorili samostatný štát, povedal v deň výročia premiér SR Robert Fico v prejave na pôde University College London (UCL). V prednáške „Slovensko v 21. storočí” predseda slovenskej vlády pripomenul význam 17. novembra, politickú silu Nežnej revolúcie a demokratizáciu spoločnosti, ale i privysoko dávané sľuby o prosperite. Pedagógom a študentom renomovanej svetovej univerzity zdôraznil, že bez sociálnych práv je realizácia občianskych a politických práv veľmi komplikovaná. Podľa slov premiéra SR sa urobili „enormné chyby” v spôsobe privatizácie, následkom čoho vznikali nové krivdy. R. Fico zdôraznil, že vďaka novembrovým udalostiam sa Slovensko stalo krajinou, ktorá robí nezávislé rozhodnutia na medzinárodnej politickej scéne, je členom EÚ a NATO.

17. november spred 20 rokov vnímajú predstavitelia súčasnej parlamentnej opozície ako dôležitý medzník slovenskej histórie, keď demokracia dostala zelenú. Zhodujú sa na tom predsedovia opozičných strán Mikuláš Dzurinda (SDKÚ-DS), Pál Csáky (SMK) a Ján Figeľ (KDH). Pre Dzurindu ide o vôbec najvýznamnejší zo všetkých štátnych sviatkov SR, pretože bez 17. novembra by neexistovali ani tie cirkevné, Deň Ústavy SR či výročia vstupu Slovenska do Európskej únie. Podľa Figeľa znamená 20 rokov demokracie prítomnosť novej generácie, ktorá zdieľa dar slobody, demokracie a európskej integrácie. Zároveň pripomenul, že pamäť a identita spolu úzko súvisia. Taká silná skupina hodnôt ako sloboda, demokracia a pluralita nesmie byť diskutabilná, nazdáva sa P. Csáky. Spoločnosť na Slovensku si musí podľa neho uvedomiť, že napriek istej ambivalencii, keď ponovembrový vývoj priniesol negatíva i pozitíva, jej budúcnosť môže byť budovaná len na základe tých hodnôt, ktoré jej priniesol November 89.

Ministerstvo zahraničných vecí SR pripravilo v súvislosti s oslavami pádu komunizmu výstavu Cestou zamatovej revolúcie: Slovensko po roku 1989, ktorú inštalovali slovenské veľvyslanectvá, generálne konzuláty a slovenské inštitúty na viac ako 80 miestach po celom svete. November 1989 sa zaradil do série historických udalostí, ktoré bezprecedentným spôsobom pretvorili tvár Európy aj svetovej politiky. Myslí si to minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák.

Aj v Budapešti si pripomenuli November 1989

Diskusiou pri okrúhlom stole na pôde budapeštianskej Filozofickej fakulty Univerzity Loránda Eötvösa si 17. novembra pripomenuli 20. výročie udalostí nežnej revolúcie vo vtedajšom Československu. Diskusie s názvom „Nežná revolúcia v Československu -1989” sa zúčastnili hovorca hnutia Charta '77 Miloš Rejchrt, vodca slovenských študentov v roku 1989 Anton Popovič a spravodajca Československého oddelenia rozhlasu Slobodná Európa György Varga. Podujatie moderoval historik László Szarka. Slovenský inštitút v Budapešti pripravil pri tejto príležitosti výstavu o Nežnej revolúcii, ktorá potrvá do 2. decembra.

(-hl)

Oslavy 20. výročia Nežnej revolúcie v Budapešti

Otvorením výstavy Nežná revolúcia 1989 v priestoroch Slovenského inštitútu v Budapešti a slávnostnou recepciou si zastupiteľské úrady Slovenskej republiky a Českej republiky pripomenuli 20. výročie Nežnej revolúcie v Československu. So slávnostným príhovorom pri príležitosti otvorenia výstavy vystúpili veľvyslanec SR v Maďarsku Peter Weiss a veľvyslanec ČR Jaromír Plíšek. Expozíciu otvoril jeden z kurátorov výstavy Gábor Hushegyi. Na recepcii sa zúčastnil predseda Národného zhromaždenia Maďarskej republiky Béla Katona, členovia diplomatického zboru, predstavitelia verejného života, ako aj zástupcovia slovenskej národnosti v Maďarsku.

(br)

Svetový kalendár Slovákov na rok 2011

V Békešskej Čabe sa stretli redaktori slovenských kalendárov

O vydaní Svetového kalendára Slovákov na rok 2011 a založení jeho redakčnej rady rozhodli redaktori a vydavatelia slovenských kalendárov vychádzajúcich mimo územia Slovenska na svojom stretnutí v sídle Békešskej župy. V spolupráci so Slovenskou národnou knižnicou v Martine plánujú pripraviť aj bibliografiu slovenských kalendárov vychádzajúcich v zahraničí. Prvé pracovné zasadnutie redakčnej rady sa uskutoční 13. decembra v Starej Pazove pri príležitosti prezentácie Pazovského kalendára na rok 2010.

Na stretnutie v Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe 13. novembra prišli zástupcovia dvoch kalendárov z Maďarska, dvoch zo Srbska a predstavitelia Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) a Slovenskej národnej knižnice v Martine. Okrem Nášho kalendára, Čabianskeho kalendára, Národného kalendára (Báčsky Petrovec) a Pazovského kalendára (Stará Pazova) vychádzajú slovenské kalendáre na Ukrajine a v Spojených štátoch amerických, ktoré budú tiež zastúpené v redakčnej rade plánovaného svetového kalendára. Predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, ktorý sa zúčastnil na stretnutí ako vydavateľ Nášho kalendára, označil stretnutie a spoluprácu v tejto oblasti za potrebné. Ako prvá predniesla svoj referát pracovníčka USŽZ Ľubica Bartalská, ktorá oboznámila účastníkov podujatia s kalendármi vychádzajúcimi v Zámorí, ktoré boli počas svojej histórie vždy nábožensky a národne orientovanými periodikami. V súčasnosti vychádza na novom kontinente jediný kalendár, je to Národný kalendár v Pittsburghu. O minulosti a súčasnosti Národného kalendára vychádzajúceho v Srbsku od roku 1920 hovoril jeho zostavovateľ Vladimír Valentík. Svojráznosťou tohto kalendára, ktorý toho času patril medzi prvé publikácie tlačiarne v Báčskom Petrovci je, že na základe záujmu svojich čitateľov tradične venuje veľký priestor poľnohospodárstvu. Druhým slovenským kalendárom v Srbsku je Pazovský kalendár, vznik ktorého - ako sa o tom zmienil jeho redaktor, Pazovčan Miroslav Demák - inšpiroval Čabiansky kalendár, čo prezrádza aj jeho formát a uverejňovanie príspevkov dokumentujúcich dolnozemskú slovenskú vzájomnosť. Doteraz vyšlo osem ročníkov tohto kalendára, ktorý sa okrem iného vyznačuje tým, že od minulého roka vychádza s CD-prílohou s ľudovou hudbou a uverejňuje pomerne veľké množstvo inzerátov. Ako o tom informovala redaktorka Tünde Tušková, Čabiansky kalendár (vychádzal v období od roku 1920 do roku 1948) bol obnovený v roku 1991 z iniciatívy Anny Ištvánovej a vtedajšej pracovníčky národnostného oddelenia Samosprávy Békešskej Čaby Heleny Somogyiovej. Prvý ročník bol vytlačený v Martine. Čabianska organizácia Slovákov teraz pripravuje jubilejný, 20. ročník Čabianskeho kalendára, ktorý je obľúbeným čítaním aj v kruhu Slovákov v Rumunsku, kde slovenský kalendár nevychádza. Ročenka Náš kalendár je najdlhšie nepretržite vychádzajúcim periodikom Slovákov v Maďarsku, podľa prístupných údajov vychádza od roku 1950. Autorka týchto riadkov ako šéfredaktorka Ľudových novín a redaktorka Nášho kalendára oboznámila prítomných s obľúbenou ročenkou Slovákov v Maďarsku, ktorú vydáva Celoštátna slovenská samospráva a na svojich stránkach sa v každom roku venuje nejakej ústrednej téme. S potrebou podrobného spracovania minulosti kalendárov a doplnením ich bibliografie súhlasila aj pracovníčka Slovenskej národnej knižnice Gabriela Hamranová, ktorá prednášala o zbierkach týchto kalendárov na Slovensku. Účastníci sa dohodli na tom, že poskytnú pomoc k doplneniu bibliografie zahraničných slovenských kalendárov a k zostaveniu zoznamu štúdií a citácií o týchto ročenkách. V záverečnej časti stretnutia sa účastníci dohodli na vydaní Svetového kalendára Slovákov na rok 2011, do ktorého okrem príspevkov, ktoré odzneli na tomto podujatí, budú zaradené aj články o slovenských komunitách vo svete. O výsledku svojho stretnutia mali možnosť informovať aj generálneho konzula Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefana Daňa a riaditeľa Slovenského inštitútu v Budapešti Milana Kurucza, ktorí v záverečnej časti stretnutia zavítali medzi účastníkov. Informovali ich o mesiaci slovenskej kultúry, ktorý bol otvorený práve v čase stretnutia v priestoroch Divadla Móra Jókaiho. Účastníci konferencie redaktorov a vydavateľov slovenských kalendárov vychádzajúcich mimo územia Slovenska sa večer zúčastnili predstavenia Štátneho divadla Košice, ktoré predviedlo komédiu Adriany Krúpovej Zoznamka.

Alžbeta Račková

Skutočnosť je stále o niečo viac...

Z najnovšieho čísla Dolnozemského Slováka

Skutočnosť je stále o niečo viac - nesie názov úvodník najnovšieho čísla Dolnozemského Slováka (DZ) z pera zodpovedného redaktora časopisu Ivana Miroslava Ambruša. Autor v ňom rozoberá najpálčivejší problém slovenských komunít na Dolnej zemi, a síce stratu jazyka. Tento krát to robí skôr z hľadiska jedinca, keď princíp ľudskej slobody pracuje mnohokrát v neprospech celku... Pritom zdôrazňuje zodpovednosť našich intelektuálov, ktorí si myslia, že ak sa odlomia od vlastnej identity, ponúknu svojim deťom lepšiu budúcnosť, čo sa však osvedčilo len vo veľmi malom počte prípadov... Podľa Ambruša pri hodnotení nášho aktuálneho stavu nemáme byť katastrofickí, ale nemali by sme ho ani prifarbovať doružova. Skutočnosť, ktorá je stále o niečo viac, než ju opisujeme prostredníctvom slov, bude niekde na rozhraní dvoch názorov.

V najnovšom čísle kultúrno-spoločenského časopisu Slovákov v Maďarsku, Rumunsku a Srbsku prevládajú materiály, ktoré sú venované životu a tvorbe významných činiteľov slovenských komunít v troch štátoch, a to tak zo súčasnosti, ako aj z dávnejšej a bližšej minulosti. Viťazoslav Hronec popri výbere básní slovenskej poetky, prozaičky a novinárky z Vojvodiny Viery Benkovej (1939) sa tvorbe jubilantky venuje aj vo svojom príspevku. Inak literát V. Hronec sa na stránkach tohto čísla objaví aj v inom kontexte, na jar tohto roku jemu a Anne Ištvánovej udelili Cenu Ondreja Štefanka, laudatio na ich počesť napísali Dagmar Mária Anoca a Pavel Hlásnik. Čitatelia sa o živote dlhoročného evanjelického farára, uznávanej osobnosti Slovákov v Békešskej Čabe Ľudovítovi Žigmundovi Seberínim a ďalších príslušníkov rodu Seberíniovcov môžu dočítať v rozsiahlom článku Jána Jančovica. Spomienkam na niekoľkoročný pobyt na Dolnej zemi Jozefa Gregora Tajovského a jeho manželky je venovaný príspevok Dagmar Márie Anocovej, kým osobnosťou M. R. Štefánika sa na stranách časopisu zaoberajú Ján Kukučka a Viera Benková. Redakcia sa lúči s nedávno zosnulým slovenským vedcom z Maďarska Jánom Gombošom uverejnením jeho personálnej bibliografie, ako aj slovami Michala Lásika a Jána Kukučku.

Rozvoj a súčasný stav menšinových samospráv v Maďarsku je predmetom článku Alžbety Uhrinovej. O zaujímavom systéme vzájomnej svojpomoci vo vojvodinských Boľovciach, o MOBE, píše Viera Tomanová. Tradičnú súťaž Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, ktorá bola tohto roku venovaná slovenským školám na Dolnej zemi, približuje čitateľom Mária Katarína Hrkľová.

Prehľad tohoročného Čabianskeho kalendára ponúka Vladimír Valentík. Ján Botík je autorom recenzie diela Pitvaroš a Pitvarošania, Dagmar M. Anoca recenzovala publikáciu Miroslava Dudoka Zachránený jazyk. State o enklávnej a diasporálnej slovenčine a Michal Babiak hodnotil antológiu slovenskej poézie v zahraničí s názvom Medzi dvoma domovmi.

Najnovšie číslo Dolnozemského Slováka je ilustrované dielami čabianskeho maliara slovenského pôvodu Lászlóa Lonovicsa, ktorého tvorbu predstavila Anna Ištvánová.

(cs)

Zo zasadnutia Slovenskej samosprávy Békešskej župy

Dňa 5. novembra zasadala Slovenská samospráva Békešskej župy. Jej členovia vyhodnotili podujatia, ktoré organizovali v spolupráci so slovenskými lokalitami župy, napr. v Békešskej Čabe, Poľnom Berinčoku, Eleku, Čabasabadi, Telekgerendáši, Kondoroši a Čabačude. Na väčšine týchto akcií sa zúčastnili aj Slováci z družobných miest z materskej krajiny. Poslanci bilancovali aj podujatia, ktoré mali širší dopad, napr. festival V spoločnosti v pokoji a mieri, oslavy 60. výročia čabianskej slovenskej školy, medzinárodná konferencia slovanskej sekcie FUEN, účasť na Chalupkovom Brezne, narodeniny Ondreja Krupu a vyznamenanie Anny Ištvánovej (malá medaila svätého Gorazda).

x x x

Župná slovenská samospráva iniciovala spoločné verejné zasadnutie so Slovenskou samosprávou v Békešskej Čabe, ktorá návrh prijala. Zasadnutie sa uskutočnilo 11. novembra v čabianskej slovenskej škole.

x x x

V súvislosti s finančnými záležitosťami zbor konštatoval, že úspešne hospodáriaca samospráva môže pripravovať veľkolepý plán - archivovanie materiálov. Volený zbor mieni zaobstarať špeciálny počítačový program, aby digitalizácia materiálov mohla slúžiť výskumníkom, v tejto oblasti plánuje uzavrieť konkrétne dohody o spolupráci.

x x x

Zbor prerokoval aj možnosť navrhnúť menšinovému výboru župnej samosprávy vyjadriť na najbližšom zasadnutí, bývalému hlavnému notárovi vďaku za spoluprácu a privítať nového. Zbor posúdil prípravy na Župný menšinový deň a vyznamenanie, o ktorom sa ešte nezrodilo rozhodnutie.

x x x

Na záver poslanci schválili výzvu, aby menšinové organizácie pripravili prehľad svojej činnosti s cieľom zviditeľniť sa a zoskupiť poznatky o menšinovom živote. Tieto údaje treba poslať do pripravovaného celoštátneho almanachu. Základné údaje treba poslať aj do Domu slovenskej kultúry, kde zostavujú zoznam národnostných spolkov a občianskych organizácii pôsobiacich v Békešskej župe. Zasadnutie sa skončilo odovzdaním symbolickej pozvánky do Jókaiho divadla, kde v rámci Dní slovenskej kultúry 13. novembra vystúpilo Košické štátne divadlo.

(zss)

Pohyb na plátne a drevené kostolíky

Výstava Ľudmily Lakomej-Krausovej v Békešskej Čabe

Vo Výstavnej sále Clio Múzea Mihálya Munkácsyho v Békešskej Čabe bude do konca novembra prístupná verejnosti výstava Ľudmily Lakomej Krausovej z Michaloviec pod názvom Dedičstvo otcov.

Expozíciu otvoril riaditeľ Múzeí Békešskej župy a zároveň riaditeľ hostiteľskej inštitúcie Imre Szatmári. Maliarku a početných záujemcov o jej tvorbu pozdravil radca békeščabianskeho mikroregiónu, starosta obce Szabadkígyós József Balogh. Pani Lakomá-Krausová je častou účastníčkou medzinárodných plenérov a sympózií na Slovensku, v Poľsku, na Ukrajine a v Maďarsku, o. i. aj v Szabadkígyósi. Hostí pozdravil aj generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo, ktorému sú blízke diela umelkyne, veď práve jej obraz v interiéri Generálneho konzulátu v Békešskej Čabe mu dodáva deň čo deň radosť a silu do práce. Zároveň zagratuloval riaditeľovi hostiteľskej inštitúcie a riaditeľovi jej partnerského Vlastivedného múzea v Trebišove Jurajovi Žadanskému, ktorí v plnom rozsahu napĺňajú obsah pôvodnej zmluvy o vzájomnej výmene kultúrnych hodnôt, podpísanej v roku 2001..

Riaditeľ trebišovského múzea ako kurátor výstavy vidí význam umeleckej tvorby maliarky predovšetkým v troch tematických oblastiach. V jej maľbách - krajinách sa odzrkadľuje láska k rodnému kraju, k Zemplínu, kým jej zobrazenia slovenského folklóru sa vyznačujú predovšetkým zachytením pohybu ako takého pomocou štetca. Nezanedbateľné miesto v rade jej diel patrí obrazom s cyrilo-metodskou tematikou, resp. maľbám, ktoré svedčia o jej záľube v drevených kostolíkoch na Slovensku, z ktorých viaceré sú zapísané aj do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Organizátorkou výstavy okrem oboch partnerských múzeí bola Slovenská samospráva v Békešskej Čabe.

(cs)

Školáci v Čabačude hrajú na citarách - Hodnoty našich predkov

Žiaci základnej školy v Čabačude sa môžu oboznamovať so slovenským jazykom a tradíciami svojich predkov od školského roku 2006/07. Piesne, ktoré sa naučia na zamestnaniach citarového krúžku s veľkou radosťou hrajú na rôznych podujatiach. V tomto roku sa pripojili k nim aj takí školáci, ktorí majú záujem o iné hudobné nástroje. Cieľom je to, aby sa čo najviac žiakov zoznámilo s hodnotami našich predkov.

Pedagógovia na doškoľovaní pod Poľanou

Tridsaťsedem pedagógov z Novohradskej a Komárňansko-Ostrihomskej župy sa koncom októbra zúčastnilo na spoločnom doškoľovaní na Slovensku, v prekrásnom kraji pod Poľanou v Hriňovej. K dlhoročnej tradícii Novohradčanov sa tentokrát pripojila aj Slovenská samospráva Komárňanskej župy a vďaka podpore Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Verejnoprospešnej nadácie Zväzu Slovákov v Maďarsku Lipa sa podarilo usporiadať spoločnú akciu. Učiteľky materských a základných škôl navštívili školy a škôlky v Hriňovej, Kriváni a Očovej. Škola v Očovej sa vyznačuje tým, že v miestnom učebnom pláne figuruje aj výučba folklóru a ľudových tradícií. Hostitelia prijali kolegov z Maďarska veľmi milo a pre naše učiteľky boli nesmierne užitočné hodiny a zamestnania, ktorých sa mohli zúčastniť. Po vyučovacích hodinách nasledovala výmena názorov a skúseností, ktorá bola tiež veľmi osožná. Na popoludňajšie a večerné hodiny pripravili organizátori bohatý kultúrny program miestnych folklórnych skupín, v ktorých účinkujú už aj najmenšie deti - najmladší člen má iba jeden a pol roka. Ochotníci z Hriňovej predviedli veselohru okorenenú prvkami ľudového humoru Jánošík, na ktorú budú diváci ešte dlho spomínať. Po predstavení nasledoval rozhovor za bielym stolom popretkávaný spevom a tancom. Účastníci doškoľovania boli veľmi povďační za milé darčeky, učebnice, knihy a magazíny, ktoré dostali do daru. Súčasťou programu výmeny skúseností bola aj návšteva Expozície o histórii obce Očová, Pamätnej izby rodáka Mateja Bela Funtíka v Očovej a oboznamovanie sa s bohatým krojom v Hriňovej.

Katarína Huberová Kisgyőriová

Pietny akt budapeštianskych Slovákov

Slovenská samospráva Budapešti (SSB) už tradične usporadúva pri príležitosti Sviatku všetkých zosnulých pietny akt pri hroboch zosnulých slovenských dejateľov. Nebolo tomu inak ani v tomto roku, keď sa skupina Slovákov z hlavného mesta vybrala k hrobom Jána Danku, Jozefíny Hontiovej Klányiovej a Juraja Bielika.

Najprv navštívili hrob bývalého riaditeľa internátu budapeštianskej slovenskej školy, pedagóga pochádzajúceho z Veľkého Bánhedešu Jána Danka. Pri hrobe prečítala spomienkovú reč predsedníčka SSB Zuzana Hollyósyová, ktorá pripomenula, že zosnulý by sa bol dožil tohto roku 80 rokov a pred 60 rokmi začal vyučovať slovenčinu v Jači a v Ďurke. „Ján Danko a jeho druhovia chodili po nevychodených cestách slovenských pedagógov, aby vytrvalou prácou a s veľkým zanietením učili slovenské deti, prebúdzali v nich národnostné povedomie, úctu k svojej národnosti,“ povedala predsedníčka SSB. Po nej sa ujala slova evanjelická farárka Hilda Guláčiová Fabuľová. „Chodiac v týchto dňoch po cintorínoch si uvedomujeme svoju pominuteľnosť. Rýchlo prejdú roky nášho života, naše dni sú ako tieň na zemi a my končíme svoj život ako vzdych. Ale môžeme mať pevnú vieru, dôveru a nádej v našom Hospodinovi, ktorý nám daroval svojho jednorodeného syna Ježiša, aby nám otvoril brány večného života. Môžeme ďakovať za tento vzácny život, za všetko, čo sme mohli dostať skrze neho. Nech bude pamäť nášho brata požehnaná naveky,“ povedala pani farárka. Na pietnom akte sa zúčastnila manželka nebohého, mnohí jeho bývalí kolegovia a žiaci, ktorí položili na jeho hrob kvet alebo zapálili za pokoj jeho duše sviečku.

Účastníci pietneho aktu navštívili aj hrob Jozefíny Hontiovej Klányiovej, ktorá je titulárnou predsedníčkou Slovenskej samosprávy XIV. obvodu Budapešti a vlani zosnulého podpredsedu Slovenskej samosprávy XIII. obvodu Budapešti Juraja Bielika. Pri jeho hrobe Z. Hollósyová pripomenula, že na pamiatku J. Bielika založil ich zbor štipendium, ktoré v tomto roku získali súrodenci Szilágyiovci. „Verím, že aj takouto formou si zachováme jeho pamiatku,“ pripomenula Z. Hollósyová, ktorá je zároveň predsedníčkou slovenského zboru XIII. obvodu. Po krátkej modlitbe si Slováci z hlavného mesta pripomenuli zaujímavé historky zo života bývalých poslancov, priateľov a kolegov.

(ef)

Obvodné dni v srdci Budapešti - Bryndzové halušky na Deň menšín

Slovenská samospráva V. obvodu Budapešti v spolupráci s Nadáciou pre múzeá a návštevníkov usporiadala v priestoroch Múzea Maďarského obchodu a pohostinstva Slovenské posedenie pri čaji. V prvej časti programu uviedol hostí do hudobnej a spevnej kultúry pilíšskych Slovákov Folklórny súbor Pilíš pod vedením Levente Galdu. Po prekrásnych melódiách prítomných v mene organizátorov privítala predsedníčka nadácie Anikó Miszová Korenchyová. Séria programov pod názvom Národnostné posedenie pri čaji sa začala v tomto roku vo februári v znamení dialógu medzi kultúrami. Ako prví sa predstavili Nemci, v poradí piati boli Slováci a sériu uzatvoria v januári Bulhari.

Predsedníčka Slovenskej samosprávy V. obvodu Budapešti Karola Klauszová privítala účastníkov akcie a odovzdala slovo moderátorke večera, literárnej historičke Noémi Salyovej, podpredsedníčke slovenskej samosprávy V. obvodu Eve Szilágyiovej Šubovej a členke zboru Márii Majerhofferovej, ktoré priblížili prítomným gastronomické špeciality našich slovenských lokalít. Na posedení bola reč o slovenských tradíciách a sviatkoch na Dolnej zemi a v severných regiónoch Maďarska, potom organizátori podujatia pozvali prítomných na ochutnávku pravých bryndzových halušiek a na čaj.

V rámci Obvodných dní 13. novembra v Osvetovom stredisku Aranytíz mohli záujemcovia opäť ochutnať bryndzové halušky, a to na Dni menšín. Tu sa svojou gastronómiou predstavili jednotlivé menšiny V. obvodu hlavného mesta.

(aszm)

Priateľstvo a náročná literatúra

Prezentácia antológie 15.ročného časopisu Barátság

Na prezentácii literárnej antológie národnostných spisovateľov v Maďarsku v Menšinovom klube v sídle Úradu predsedu vlády sa začiatkom novembra zišli jej autori, podporovatelia a priaznivci. O založenie Spolku Barátság a rovnomenného časopisu sa pred 15 rokmi zaslúžili Mária Emberová a súčasná šéfredaktorka periodika Eva Mayerová. Kultúrny a spoločenský časopis Barátság (Priateľstvo) odštartoval roku 1994 s cieľom sprostredkovávať dialóg medzi menšinami, ako aj medzi minoritami a väčšinovou spoločnosťou. Periodikum prostredníctvom uverejňovania poznatkov o histórii, tradíciách a kultúre menšín napomáha porozumenie a toleranciu medzi rôznymi národnostnými skupinami. Je jediným časopisom v Maďarsku, ktorý informuje o významnejších sviatkoch a podujatiach všetkých národností a prináša výber z literárnych diel a výtvarného umenia minorít v MR. Zároveň sa s aktuálnymi národnostnopolitickými otázkami obracia na politikov, pracovníkov štátnej správy a menšinových odborníkov.

Pri príležitosti 15. výročia založenia časopisu vyšla literárna antológia, ktorá vyberá z pôvodných diel a prekladov približne 40 autorov z kruhu všetkých domácich národností. Slávnostné stretnutie v menšinovom klube, spojené s prezentáciou publikácie, uviedol husľový virtuóz Mátyás Boros. Úlohy hostiteľky sa ujala generálna riaditeľka Riaditeľstva pre národné a etnické menšiny Úradu predsedu vlády Erika Némethová, ktorá vyzdvihla nedoceniteľný význam časopisu z hľadiska dialógu menšín a väčšinovej spoločnosti. Činnosť redakcie v roku 1995 bola ocenená Cenou multinárodnostnej spoločnosti Nadácie Open society a v roku 2003 vyznamenaním Za menšiny. Erika Némethová v súvislosti s predstavovanou antológiou vyzdvihla, že ide o prvú publikáciu v MR, ktorá predstavuje diela takéhoto množstva národnostných autorov a podáva tým prierez o ich činnosti za uplynulých 15 rokov. Šéfredaktorka Eva Mayerová sa poďakovala všetkým, ktorí sa pričinili o vydanie antológie a vyjadrila presvedčenie, že kniha vyšla v správnom čase. Od desiateho výročia odštartovania časopisu sa totiž prihlásilo veľa mladých národnostných autorov, ktorí pravidelne figurovali aj na stránkach časopisu. Prízvukovala význam zrodu nových hodnôt a obohatenie maďarskej a európskej literatúry. Antológia je zároveň dôkazom toho, že existuje hodnotná národnostná literatúra, ktorá zaujala dôstojné miesto. Hodnotným blokom antológie sú preklady maďarských básnikov do jazykov národností. Ako povedala zostavovateľka antológie, publikáciu plánujú predstaviť aj v iných mestách Maďarska, napríklad v Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe a na vysokých školách a univerzitách, odkiaľ prichádzajú aj mnohí autori.

Stretnutie sa postupne pretvorilo na skutočný klub, v ktorom sa v priateľskej neviazanej atmosfére spomínalo na začiatky a na uplynulé obdobie v živote časopisu a jeho autorov. Prítomní vyslovili presvedčenie, že súčasná redakcia pokračuje v tradíciách zakladateľky, ktorá stanovila náročný, európsky štandard kvality uverejňovaných diel. Antológia sa prostredníctvom cudzojazyčnej knižnice dostane aj do bázových knižníc a záujemcovia si ju môžu zakúpiť aj v niektorých kníhkupectvách.

Alžbeta Račková

K jubileu časopisu Barátság

Menšinová antológia v spoločnom jazyku

Už je tomu pätnásť rokov, keď z iniciatívy Márie Emberovej a Évy Mayerovej začal v Budapešti vychádzať mesačník Barátság (Priateľstvo), ktorý odvtedy na svojich stranách prináša príspevky o rôznych oblastiach pôsobenia národnostných menšín v Maďarsku, predovšetkým pokiaľ ide o pestovanie svojráznej kultúry a tradícií, vrátane literatúry a umenia. Viac-menej okrúhle jubileum nám názorne približuje literárna antológia, ktorú redigovala zodpovedná redaktorka časopisu Éva Mayerová, v súčasnosti aj predsedníčka Nemeckej samosprávy hlavného mesta.

V uplynulých rokoch v periodiku Barátság vyšli príspevky viac ako 400 autorov, čo je zhruba desaťnásobok tých, ktorým sa tentoraz ušlo miesto na 120 stranách antológie venovaných však výhradne literatúre a výtvarnému umeniu. Menšinový i väčšinový čitateľ v nej nájde práce štyridsiatich tvorcov - básnikov, prozaikov i výtvarníkov, ale aj preklady diel, ktoré pôvodne vznikli v maďarčine a iných jazykoch, pričom podaktoré z nich tu vychádzajú aj dvojjazyčne. S výnimkou všeobecne známeho Václava Havla (v preklade I. Fuhla) chýbajú biografické údaje o súčasných slovinských básnikoch a gréckych prozaikoch. Navyše poradie krstných mien a priezvisk autorov nie je uvádzané jednotne.

V jubilejnom súbore sa výrazne prejavujú predstavitelia tunajších historicky tradičných minorít, mená ktorých zrejme prenikli nielen do vedomia menšinovej (a snáď i väčšinovej) pospolitosti v Maďarsku, ale pravdepodobne aj do sluchu i zraku verejnosti materských krajín. Ak hovoríme o Rumunoch, Nemcoch, Srboch a Chorvátoch, máme na mysli také osobnosti, ako napríklad Mária Berényiová, Valéria Kochová, Péter Milosevits alebo Marko Dekić - Bodoljaš. Z tých menej tradičných vyzdvihnime aspoň poľského básnika Konrada Sutarského a rómskeho prozaika Tamása Jonása.

Zo Slovákov - či už v postavení autorov alebo výnimočne i prekladateľov - sú zastúpení Zoltán. Bárkányi - Valkán, Juraj Antal - Dolnozemský, Imrich Fuhl, Alexander Kormoš a Gregor Papuček. Vychádzajúc z tohto menoslovu mohli by sme vyvodiť, že pokiaľ ide o žánre, v slovenskej próze sa viditeľne odzrkadľuje pokles. V antológii ako takej je však celkový pomer poézie a prózy, aspoň pokiaľ ide o rozsah, v podstate vyvážený.

Podobne ako v prípade spomenutých menšinových „susedov“ aj o slovenských účastníkoch antológie môžeme konštatovať, že nejeden z nich (vzhľadom na pomerne nízky počet ťažko usudzovať o väčšine či menšine) tvorí nielen v slovenčine, ale aj v maďarčine, prípadne prekladá jednak z maďarčiny, jednak do maďarčiny, dokonca aj svoje vlastné práce, hoci preklady posledného druhu bývajú aj všeobecne skôr ojedinelé, najmä ak autor takýto preklad z nejakého dôvodu zamlčí.

Ako kuriozitu v texte knižky uveďme, že pôvodná báseň J. Dolnozemského V menšinovom prostredí... vyšla v materinskom jazyku autora. Ku grafickej úrovni publikácie prispeli kresby viacerých menšinových i maďarských výtvarníkov, vrátane karikaturistu Tibora Kajána.

(kníchal)

Békešská Čaba

Na Martina s husami

O bál na Martina, ktorý bol usporiadaný v prvú novembrovú sobotu, aj tohto roku prejavili obyvatelia Békešskej Čaby a okolia veľký záujem. Veselica, organizátorkou ktorej je tradične slovenská samospráva mesta, sa konala tohto roku po ôsmykrát. Príjemný jesenný večer sa aj tentokrát niesol v znamení humoru a organizátori spolu s oslavujúcimi nezabudli ani na hosťov, ktorí sú nositeľmi krstného mena Martin.

Bál slávnostne otvorila podpredsedníčka slovenského voleného zboru mesta, predsedníčka Slovenskej samosprávy Békešskej župy Dr. Helena Čičeľová. Vo svojom prejave, opierajúc sa o dielo Bélu Gécsa: Čabianski richtári a história, vzdala hold slovenským osídlencom mesta. Ako uviedla, predkovia dnešných slovenských obyvateľov župného sídla sa vyznamenali budovaním božích chrámov. Slovenskí evanjelici prispeli na výstavbu prvého kostola po 10 grošov. Chrám vybudovali roku 1745 za päť mesiacov a vysvätil ho Samuel Tešedík práve v deň Martina, 11. novembra. K tomuto dňu sa viaže aj voľba richtára, pričom od prisťahovania katolíckych Slovákov v roku 1818 každý šiesty musel byť zvolený z radov katolíkov. Prvým evanjelickým richárom bol Juraj Bánsky, kým katolíckym Štefan Petrovský. Najpopulárnejším bol spomedzi richtárov bezpochyby Antal Nagy, ktorý bol zvolený do tejto funkcie šesťkrát. Predsedníčka župnej slovenskej samosprávy sa ďalej zmienila o významnej udalosti v dejinách mesta, o budovaní kanála „Živej vody” (Élővíz-csatorna) v rokoch 1771-1772, ako aj o histórii centra dolnozemských Slovákov po roku 1918, keď sa stalo mestom s riadnou radnicou. Prvým primátorom mesta bol Dr. István Bertóthy (1872-1929), 80. výročie jeho smrti si Čabania nedávno pripomenuli položením venca k jeho pamätnej tabuli na radnici.

V ďalšej časti večera obecenstvo potešila Ildika Očovská kyticou slovenských ľudových piesní z vlastného zberu z Poľného Berinčoku. Evanjelický farár Zoltán Nagy, ktorý v mestskej časti Jamina pravidelne káže aj po slovensky, zoznámil prítomných s legendou biskupa Martina. V kultúrnom programe vystúpil Ferenc Kádár, ktorý zahral na tárogató slovenské ľudové piesne. Komorná skupina Tanečného súboru Csaba zožala úspech s ľudovými tancami. Ľudovým zvykom na Martina bol venovaný blok Slovenského klubu, v ktorom sa postarali o vynikajúcu náladu niektoré „ňaničke“ oblečené za husi. Organizátori pritom Martinov (M. M. Králik, M. Tóth, M. Valyuch a M. Vozár) prekvapili tým, že pred večerou im poskytli bezplatnú kontrolu zubov. Tohto humorného aktu sa ujal populárny dentista mesta Kálmán Barta. Nasledovala večera, ktorá štýlovo pozostávala z pagáčov s husacími oškvarkami, zaprážanej polievky a pečenej husaciny s kapustou dusenou na šampanskom. Počas večere sa o príjemnú atmosféru postarali klavirista Krisztián M. Vozár a speváčka Lívia Gyarakiová, kým na nočnej veselici zabezpečili hudbu hostiteľ, riaditeľ Hotelu Fiume Martin Vozár so Zoltánom Lakatosom. Na plese nechýbala ani tombola, hlavná cena bola hodnotná maľba Jána Várkonyiho-Vlčka. Na bál na Martina zavítali o. i. aj titulárny prednosta mestského úradu v Békešskej Čabe Dr. Mihály Simon, ako aj poslanci mestskej samosprávy Tamás Hricsovinyi a Tamás Hirka. Moderátorkou podujatia bola členka Predsedníctva Čabianskej organizácie Slovákov Judita Molnárová Pribojská.

A. Vándorová (cs)

Žiaci z Dunaeďházy opäť v Sarvaši

Začiatkom novembra navštívili Slovenskú základnú školu v Sarvaši žiaci z Dunaeďházy. Priateľské styky nadviazali školy ešte v roku 2003. V Budapešti na celoštátnych slovenských športových hrách sa dohodli, že sa raz ročne budú navzájom navštevovať.

Osem dievčat a osem chlapcov zo 6., 7. a 8. ročníka sprevádzali učiteľ Peter Dora, bývalá riaditeľka školy Eva Tóthová a slovenčinárka Ruženka Pásztorová. Srdečne ich privítala riaditeľka školy Zuzana Medveďová a ich prvá cesta viedla do telocvične. Na vlaňajšom stretnutí v Dunaeďháze nás naši priatelia naučili hru méta, ktorú, bohužiaľ, v malej telocvični nevieme hrať, ale hrali sme ju viackrát na športovom ihrisku, lebo hra sa všetkým žiakom páči. Tentoraz sme pripravili pre deti štafetové preteky, ktoré boli príjemnou rozcvičkou a navodením veselej nálady. Úlohy boli vtipné, najväčší úspech mala súťaž v posunutí floorbalovej lopty za pomoci lyžičky, ktorá bola zavesená na švihadle, upevnenom na páse, preto sa musel každý zohnúť, ak chcel trafiť lyžičkou loptičku. Ale aj vypustenie vzduchu z balónikov, upevnených na nohách žiakov, bez pomoci rúk bolo zaujímavou úlohou.

Hlavným programom v telocvični bol basketbal. Šesť družstiev zápolilo medzi sebou systémom každý s každým. Na lavičkách sedeli žiaci z piatej a štvrtej triedy a vášnivo povzbudzovali všetkých hráčov. Mali pripravený farebný plagát s nápisom: Do toho!!! Vyhralo vlastne každé družstvo. Veľmi dobrý bol nápad vytvoriť zmiešané skupiny, takže to nebola súťaž medzi školami, ale medzi príležitostne vytvorenými tímami.

Po športovom zápolení sme si pochutnali na výbornom obede. Tí žiaci, ktorí boli prvýkrát v Sarvaši, si mohli pozrieť nielen školu ale aj mesto. Škoda, že nám počasie neprialo, celý deň pršalo.

Poobede sa konal v aule kultúrny program. Nádejní herci zo Senteša nám predviedli veselohru „Opičí kráľ”. Hlavnú postavu hrala bývala žiačka sarvašskej slovenskej školy Viviena Bakrová. Diváci sa dobre zabávali na veselých scénkach.

Po predstavení sme pozvali našich hostí do modernej plavárne. V perličkovom bazéne sa cítili najlepšie, no boli aj takí žiaci, ktorí dali prednosť liečivým bazénom. Dúfame, že sa im program, ktorý sme pre nich pripravili, páčil. Pri lúčení sme sa dohodli, že na budúci rok sa stretneme v Dunaeďháze.

Zlatica Lišková

Slovenský Komlóš

Evanjelický klub dôchodcov v centre mesta

Týždeň po sviatku Svätej Trojice, 14. júna, sa v Evanjelickom kostole v Slovenskom Komlóši konali slávnostné služby Božie, spojené s posviackou Evanjelického klubu dôchodcov. Požehnanie diakonickej inštitúcie vykonal dekan južného dištriktu János Ribár, ktorý zároveň predstavil evanjelickému zboru nových pracovníkov klubu. Po posviacke nasledovalo slávnostné valné zhromaždenie a pohostenie hostí.

Komlóšski evanjelici si vlani pripomenuli 10. výročie vzniku Domu dôchodcov na Orošházskej ceste, ktorého prevádzkovateľom je miestna evanjelická cirkevná obec. Od začiatku decembra minulého roku ho vedie Gabriela Lopúchová Liptáková. Evanjelický klub dôchodcov a Dom dôchodcov plánujú v budúcnosti zlúčiť a vytvoriť Evanjelickú diakóniu v Slovenskom Komlóši. Diakonická služba je dobrovoľná práca sestier a bratov cirkevného zboru. Zahrnuje duchovnú opateru formou návštev, spoločných modlitieb a rozhovorov, pomoc v domácnosti, ale aj materiálnu výpomoc ľuďom v núdzi, napríklad formou zbierok odevov a obuvi, potravinovú výpomoc ľuďom v núdzi, resp. ďalšie aktivity. Navštívili sme evanjelického farára v Slovenskom Komlóši Atilu Spišáka, aby sme sa porozprávali o Evanjelickom klube dôchodcov.

Dozvedeli sme sa, že v čase jeho príchodu do mesta poskytoval cirkevný zbor seniorom sociálnu službu formou Domu dôchodcov. To znamená, že v dome boli ubytovaní ľudia, ktorí sa z objektívnych dôvodov nemohli sami o seba postarať. Externú opatrovateľskú službu, v rámci ktorej by pomáhali dôchodcom v domácnosti, pri nákupoch, zabezpečovali by im obedy, zbor doteraz nemal. Preto predložil presbyterstvu návrh, aby v nevyužívanej starej evanjelickej fare vytvorili miestnosti pre klub dôchodcov. K realizácii iniciatívy pristúpili po dôkladnej prípravnej práci. Najskôr zmapovali nároky obyvateľov staršieho veku a potom sa pustili do prebudovania starej fary. Náklady investície prekročili dvanásť miliónov forintov, ktoré zabezpečil evanjelický zbor z vlastných zdrojov. Evanjelický klub dôchodcov chceli odovzdať v januári, ale povolenie k prevádzke dostali až v júni.

Atila Spišák uviedol, že deväťdesiatim ôsmym ľuďom vozia šesťkrát do týždňa obed z Domu dôchodcov, kde funguje moderná kuchyňa s kapacitou stopäťdesiat obedov a kde varia aj pre cirkevnú škôlku. Do klubu dôchodcov chodieva obedovať dvadsaťpäť - tridsať ľudí. Najstaršia z nich Mária Lehoczká Tószegiová, má deväťdesiat jeden rokov. V klube, ktorý sa nachádza v centre mesta, je kuchynka, jedáleň, relaxačná izba, priestranná spoločenská miestnosť a záhrada. Chorľavých ľudí vozia do klubu autom. Tí, ktorí vládzu, prichádzajú sami ráno okolo deviatej. O pol dvanástej sa spoločne naobedujú, po tom niektorí odídu domov. Kto chce, môže zostať do štvrtej. Ako nás pán farár informoval, v klube je rušný život. Predpoludním premietajú rôzne filmy, medzi ktorými sú aj také, ktoré boli natočené v Slovenskom Komlóši, ako napr. Jadvigin vankúšik, Komlóšska svadba, Páračky, atď... Poobede sa pod vedením dvoch sociálnych pracovníčok venujú svojim záľubám, napr. navliekaniu koráliek, vyšívaniu, hraniu kariet, šachu, počúvaniu hudby, rozprávaniu dávnych príbehov atď. Každú stredu pred obedom sa môžu zúčastniť na bohoslužbe, raz týždenne k nim chodieva masér, ktorého zbožňujú, miestna keramikárka a rehabilitačná sestra, ktorá im vedie cvičenia.

V októbri na oslavu Medzinárodného dňa seniorov, ich prišli navštíviť detí zo slovenskej evanjelickej škôlky a žiaci zo slovenskej základnej školy, ktoré pre nich pripravili krátky kultúrny program. V blízkej budúcnosti plánujú pozývať do klubu slovenských spisovateľov žijúcich v Maďarsku. Ako prvý bol medzi komlóšskymi dôchodcami známy básnik Gregor Papuček. Moderátorom večera bol jeho kolega od pera, Komlóšan Juraj Dolnozemský. Ako nám prezradil pán farár, chcú pozvať aj Slovenské divadlo Vertigo. V znamení zbližovania generácií plánujú pozvať školákov na pečenie komlóšskych zákuskov, do ktorého by sa zapojili čipernejšie dôchodkyne.

A. Spišák nás informoval o tom, že v susedstve evanjelickej materskej školy zakúpil zbor rodinný dom, v ktorom by chcel zriadiť jasle. V spoločnej inštitúcii by v budúcnosti prebiehali ukážkové popoludnia pre deti (tkanie na krosnách, pletenie košíkov atď.). Okrem toho by tu spolu s deťmi pestovali zeleninu a ovocie a neskôr by sa mohli zaoberať aj chovom domácich zvierat. Cieľom je pomocou členov Organizácie komlóšskych Slovákov a Evanjelického klubu dôchodcov zachovávať tradície našich predkov. V záujme toho sa zrodil nápad zrekonštruovať v rámci medzinárodného projektu starú evanjelickú školu „Gólyafészkes“ (Bocianie hniezdo) a vytvoriť v nej stredisko pre evanjelickú mládež, ktoré by sa zaoberalo s dôchodcami v rámci diakonickej služby.

Čo sa týka financovania klubu, A. Spišák povedal, že dôchodcovia platia len za obed. V praxi to vyzerá tak, že záujemcovia sa prihlásia telefonicky alebo osobne a vyplnia prihlášku o tom, akú službu si nárokujú. Podľa výšky dôchodku im vyrátajú, koľko majú platiť za stravu. Za dopravu autom k lekárovi v Orošháze (20 kilometrov), alebo za vykurovanie klubových miestností neplatia, to hradí cirkevný zbor a štátny normatív. Na sociálne služby totiž prispieva štát, v prípade Evanjelického klubu dôchodcov platí na osobu dvestotisíc forintov ročne. A. Spišák konštatoval, že spočiatku nerátali s takým veľkým záujmom. Veľmi sa tešia, že za necelého pol roka si získali dôveru okolo 80 dôchodcov. Služby klubu ponúkajú predovšetkým členom komlóšskeho evanjelického cirkevného zboru.

(aszm)

Symboly adventu a moja účasť na jeho prežívaní

Prv ako prídeme k významu slova advent, k jeho obsahu v tej najvnútornejšej podobe, skúsme sa zamyslieť, či niečo podobné neprežívame v bežnom ľudskom živote.

Od prvého okamihu, ako sa narodí človek na tento svet, sme v neustálom očakávaní. Alebo ešte skôr. Od chvíle počatia nového človeka. Očakávanie, či to bude chlapec alebo dievča. Keď sa narodí, čo z neho bude. Keď vyštudujeme, očakávame, čo ďalej. Založenie nového spoločenstva muža a ženy, manželstvo, neskôr rodina, aká bude, čo bude. Žijeme zo dňa na deň v očakávaní. Aký bude nový deň, ako to bude ďalej v spoločnosti... To je istá nádej človeka, ktorá je neustále súčasťou jeho života. Stále na niečo čakáme. Školák na to, ako dopadne písomka v škole, vysokoškolák na to, ako sa mu podarí skúška. Dievča v očakávaní, že stretne a nájde dobrého chlapca. Starí rodičia v očakávaní svojich roztrúsených dospelých detí vo svete, ktorí sa z času na čas vrátia do rodinného hniezda. Podnikateľ v očakávaní dobrých pracovných výsledkov. Športovec žije v túžbe dobrého výkonu. Lekár v tom, že vráti zdravie alebo zachráni život. Každý na niečo čakáme. A určite nie na zlo, ale vždy je v nás túžba očakávať niečo dobré.

Advent je presne to isté. Očakávanie na to najväčšie dobro, aké môže byť v tomto svete. Očakávanie na to, čo Boh prisľúbil, keď sa udiala tá najväčšia tragédia v dejinách ľudstva, keď človek pre svoj hriech stratil spoločenstvo s Bohom. Očakávanie na prisľúbeného Mesiáša.

Ten prvý advent trval veľmi dlho. To sú celé ľudské dejiny, zapísané na stránkach Biblie, v Starom zákone, ktoré opisujú tú dlhú cestu od pádu prvého človeka až po príchod Božieho Syna Ježiša Krista na tento svet. Dejiny židovského národa, to sú dejiny jedného veľkého adventu. Tomu žil každý Izraelita. Očakávanie v nádeji príchodu Mesiáša.

Advent, ktorý prežívame my v liturgii a v živote Cirkvi, je samostatným obdobím pred Vianocami, ktorým sa začína nový liturgický rok. Je to príprava na tú prenádhernú betlehemskú noc, keď vstúpilo to najväčšie Svetlo do tohto sveta, keď sa zrodil medzi nami Boží Syn. Keď Boh znova navštívil túto zem v podobe nevinného dieťaťa, zrodeného z panenskej Matky, v betlehemských jasliach.

Nikdy nezabudnem na atmosféru, ktorá vládla v seminári, kde som sa pripravoval v teologických štúdiách a formácii ku kňazskému povolaniu, keď začínal nový cirkevný rok. Večerná atmosféra v seminárskej kaplnke, keď diakon na začiatku sobotňajšej večernej liturgie, pred prvou adventnou nedeľou, čiže už na vigíliu, vstúpil slávnostne pred oltár a zapálil prvú sviecu na adventnom venci. Niečo plné tajomstva, nehy, krásy. Ako dokáže práve symbol vniesť do života človeka úplne niečo nové, iné. (A prejavy našej viery sú predovšetkým symbolické, symbolmi vyjadrujeme svoj vzťah k Bohu.)

Tých symbolov je v advente veľmi veľa. Je to predovšetkým adventný veniec a sviece, ktoré sa na ňom postupne zapaľujú a rozsvecujú. Pribúdanie svetla počas adventu, v každú adventnú nedeľu o jednu sviecu viac, symbolizuje približujúce sa Svetlo, Ježiša Krista, ktoré napokon zažiarilo naplno v betlehemskú noc. Takisto je aj vyjadrením toho, že Božie kráľovstvo vzrastá pomaly ale isto. Len si spomeňme na slová Krista o Božom kráľovstve, čomu sa podobá, k čomu ho prirovnal. K horčičnému zrniečku, veľmi maličkému, z ktorého vyrastie mohutný, košatý strom. Štyri sviece takisto symbolizujú štyri svetové strany. To znamená, že pravé svetlo, ktorým je Kristus, sa má rozsvietiť na všetkých svetových stranách, teda po celom svete. (Podobnosť s tým, čo neskôr povedal Kristus svojim apoštolom, aby išli do celého sveta, hlásali evanjelium a krstili v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.)

Keď sa pozrieme na samotný veniec, tak zistíme veľa symbolov. Jeho tvar je okrúhly. Nemá začiatok a ani koniec. Presne tak, ako Boh, ktorý nemá počiatku ani konca. Tak ako to poznáme z detstva, z katechizmu, že Boh vždy bol, je a vždy bude. Boh je večný. Ak nemá počiatku a konca, tým počiatkom a koncom je sám Kristus, ktorý o sebe prehlásil, že on je počiatok i koniec, Alfa i Omega.

Pravý adventný veniec je zelenej farby. A vieme, že zelená farba symbolizuje nádej. Prebúdzajúci život. Keď sa prebúdza život v prírode, tak sa objavuje zelená farba na stromoch v nových listoch, tráva zelenie. Aj pre človeka to znamená prebúdzanie sa k novému životu, vďaka Ježišovi Kristovi.

Vieme teda, že advent je očakávanie Vianoc, keď si polnočnou svätou omšou pripomíname narodenie Božieho Syna. Očakávanie na tie neopísateľné slová, ktoré zazneli z úst anjelov. Dnes sa vám narodil Spasiteľ sveta.

Aké je ale to moje očakávanie? Čo vlastne ja očakávam? Čo je adventom môjho života? Či nie náhodou len to, že dobre vyštudujem, zabezpečím sa v živote, že očakávam dobré auto, dom, byt, dobrý plat, lepšiu budúcnosť, dobré deti... aj k tomuto sme všetci povolaní. Ale toto nikdy nemôže byť cieľom môjho života. Toto všetko môže byť len prostriedkom na mojej životnej ceste. Cieľom môjho života je Boh. Spoločenstvo Božie, v nebeskom kráľovstve. A nikdy ho nedosiahnem bez Ježiša Krista. On je mojou cestou do domu nebeského Otca. On je pravdou, ktorá mi ukáže tú cestu, on je život, ten pravý a večný. To on povedal o sebe, že je živým chlebom a kto z neho bude žiť, bude mať večný život a nikdy neumrie. Očakávam ja ešte vlastne niečo od Ježiša Krista vo svojom živote? Alebo už ani nie?

Aj toto adventné obdobie by mohlo byť mojim zastavením sa a prehodnotením hodnôt, ktoré vyznávam a ktoré som azda v živote poprekrúcal. Objaviť hlbší význam adventných symbolov, zastaviť sa pri nich a tak znova nájsť cestu k Ježišovi Kristovi. Píše sa rok 2009. Ak ho počítame od Ježiša Krista, koľkokrát sme už slávili po celom svete pamiatku jeho narodenia. A koľko ešte neotvorených sŕdc našiel pri každom príchode. Nemôže byť aj to moje srdce pripravené, aby ho našiel také, že sa bude môcť v ňom znovu narodiť? Skúsme sa znova započúvať do slov, ktoré hlásal Ján Krstiteľ - Pripravte cestu Pánovi. Aby práve tieto slová rezonovali počas celého adventu v mojom vnútri a aby som tomu, ktorý o Kristovi prehlásil - Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta, uveril. Veď o ňom povedal Pán Ježiš slová, že sa nenarodil nikto väčší zo ženy na tomto svete, ako Ján Krstiteľ.

Vám všetkým žehnám a prajem radostný a požehnaný advent, aby po jeho skončení bola ešte väčšia radosť zo stretnutia s narodeným Kristom.

Stanislav Brtoš

Od adventu po Vianoce

Slovo advent (z latinského adventus „príchod“) označuje liturgické obdobie pred Vianocami a zároveň i začiatok nového liturgického roka v katolíckej cirkvi. V tomto predvianočnom pôstnom období bývajú včasráno tzv. roráty, sväté omše ku cti Panny a Bohorodičky svätej Márie. Názov roráty má základ v prvom slove rannej omše, ktorá sa začínala výzvou: Rorate coeli desuper et nubes pluant Salvatorem.

V tomto pôstnom období sa nesmeli konať hlučné zábavy. Pripomínajú to aj pranostiky: Katarína (25. novembra) berie hudcom husle a Ondrej (30. novembra) muziku zapiera.

Na studené predvianočné dni sa viažu aj viaceré pranostiky o počasí, napríklad Katarína na ľade, Vianoce na blate. - Katarína na blate, Vianoce na ľade. - Na svätú Katarínu schovaj sa pod perinu. - Katarína klope snehom na oblok. - Svätá Barbora (4. decembra) vyháňa sane zo dvora. - Na svätého Mikuláša (6. decembra) už je celá zima naša. - Od Lucie (13. decembra) do Vianoc každá noc má svoju moc.

Je zaujímavé, že pre Vianoce nie sú na celom Slovensku rovnaké názvy. V Novohrade, v Honte a v Zemplíne sa Vianoce nazývajú Kračún. Základ tohto slova (a jeho inoslovanských variantov) je v praslovanskom znení Kor-čun. Týmto slovom sa označoval veľmi krátky deň zimného slnovratu.

Málokto vie, že na malej časti Slovenska - v severnej časti bývalej Trenčianskej stolice a na Kysuciach sa Vianoce označujú slovom Sviatky (i to píšeme s veľkým „S“ - podobne ako Vianoce).

Ďalší krajový názov Hody (s veľkým „H“) je rozšírený na súvislej časti stredoslovenských národov a na východnom Slovensku. Podobný názov Vianoc je aj v češtine (Hod Boží vánoční). V spisovnej slovenčine sa slovom hody (s malým „h“) označuje výročný deň posvätenia a patróna kostola. Slovo hody sa v spisovnom jazyku používa aj vo význame „hostina a hojnosť jedla a pitia“.

Vzhľadom na viacvýznamovosť slova hody i na krajové slovo Hody vo význame „Vianoce“ odporúčame vo frazeologickom prirovnaní Najedol sa ako sedliak na Vianoce (t. j. do sýtosti), treba písať veľké „H“ aj v prirovnaní Najedol sa ako sedliak na Hody.

Doc. PhDr. Katarína Habovštiaková, CSc.

Inzerát

„Sme bohatá národnosť“

Naša minulosť - Naše domy - Naša kniha

Nová publikácia neziskovej verejnoprospešnej spoločnosti Legatum, s. r. o.

Juraj Ando - Dr. Ondrej Horváth:

Slovenské národopisné zbierky v Maďarsku

- Szlovák néprajzi gyűjtemények Magyarországon,

Legatum 2009, Budapešť - Békešská Čaba

V súčasnosti sa v 49 lokalitách 11 žúp Maďarska nachádza 57 slovenských národopisných zbierok: v Báčsko-Malokumánskej, Belehradskej, Békešskej, Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej, Čongrádskej, Hevešskej, Komárňansko-Ostrihomskej, Novohradskej, Peštianskej, Sabolčsko-Satmársko-Berežskej a Vesprémskej župe. Farebná dvojjazyčná (slovensko-maďarská) publikácia neziskovej verejnoprospešnej spoločnosti Legatum, s. r. o., prvý raz podáva úplný prehľad týchto zbierok. Knihu si môžete objednať v úrade Celoštátnej slovenskej samosprávy na telefónnom čísle (00-36-1) 466-9463, alebo u Estery Lamiovej na čísle (00-36-30) 268-9420.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

..........................................................................................................................................