Zasadalo Valné zhromaždenie Celoštátnej slovenskej samosprávy

O pracovných plánoch, o rozpočtovej koncepcii a Ľudových novinách

V úvodnej časti zasadnutia si poslanci vypočuli doplnenie k predloženému referátu o aktivitách predsedu Jána Fuzika a jeho zástupkyne Etelky Rybovej za uplynulé obdobie, ktorý potom aj prijali. Ďalším rokovacím bodom bola modifikácia tohoročného rozpočtu CSS a jej inštitúcií, ktorú si vyžadovala okolnosť, že v priebehu roka boli prostredníctvom súbehov získané peniaze z rôznych zdrojov. Potom sa pristúpilo k prerokovaniu pracovných plánov Valného zhromaždenia (VZ), výborov a inštitúcií CSS. Po diskusii poslanci súhlasili s návrhom Jozefa Havelku (Mlynky) a v záujme mobilizovania Slovákov zaradili do pracovného plánu aj prípravu budúcoročných volieb do menšinových samospráv. O tejto téme sa bude hovoriť na májovom zasadnutí zboru a cieľom bude za účasti odborníkov vyjasniť právne pozadie volebného procesu. Na návrh Márie Nagyovej (Čív) na februárové zasadnutie VZ budú pozvaní vedúci župných slovenských samospráv, aby informovali o svojej činnosti, o podmienkach v ktorých fungujú. Po posledných voľbách okrem SSB, ktorá pôsobí od zrodu menšinového samosprávneho systému, vzniklo päť župných slovenských samospráv. Poslankyňa Mária Šutinská (Budapešť) v súvislosti so spoločnosťou Legatum, ktorá je v stopercentnom vlastníctve CSS, nadhodila otázku, aké kompetencie má VZ, ktoré je zároveň členským zhromaždením spoločnosti, v súvislosti s jej hospodárením. Na jej námet reagoval predseda J. Fuzik, ktorý povedal, že doterajšia situácia, keď spoločnosť nevyvíjala podnikateľskú činnosť a hospodárila z toho, čo dostala od CSS, sa od 1. januára 2010 zmení. Zmena nastane v tom, že sa Legatum stane vydavateľom Ľudových novín. Na februárové zasadnutie sa preto musí pripraviť obchodný plán a úlohou poslancov, okrem jeho schválenia, bude aj určenie toho, čo patrí do kompetencie VZ, dozornej rady a konateľa spoločnosti. J. Fuzik informoval poslancov o tom, že spolu s riaditeľkou Slovenského osvetového centra Katarínou Királyovou v Tatabáni-Bánhide preskúmali podmienky navrhovaného nového regionálneho strediska. Na základe získaných kladných skúseností bol pripravený návrh na vytvorenie ďalšieho strediska, na čo bola v rozpočtovej koncepcii na rok 2010 vyčlenená suma 3,5 milióna Ft, z toho 2,5 milióna na prevádzku a 1 milión na investičné náklady, ako to bolo v prvom roku pôsobenia aj v prípade ostatných stredísk. Na otázku vzťahujúcu sa na návrh zriadenia takéhoto strediska v Budapešti, J. Fuzik povedal, že k tejto téme sa v budúcnosti plánujú vrátiť. Predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti (SSB) Zuzana Hollósyová uviedla, že slovenský evanjelický cirkevný zbor ponúkol na prenájom priestory v Lutherovom dvore, ktoré by sa mohli hodiť na tento účel. Predseda J. Fuzik informoval aj o tom, že rozpočtový rámec pre CSS a jej inštitúcie sa na budúci rok napriek kríze nezmení, v predloženej koncepcii chýbajú peniaze na vlastné podujatia a podpory. Ako však uviedol, pôvodne tieto zdroje chýbali aj v tohoročnom rozpočte, ale počas roka sa podarilo získať potrebné prostriedky. Okrem vytvorenia nového strediska určitú finančnú záťaž bude znamenať aj prevzatie vydávania Ľudových novín (ĽN), pričom tieto úlohy sa budú hradiť z rezervy pre inštitúcie. Vydávanie ĽN musí od 1. januára vyriešiť CSS, ako majiteľ novín, potom, ako ich doterajší vydavateľ Magyar Közlöny Lap- és Könyvkiadó (Maďarské vydavateľstvo vestníkov) vypovedal zmluvu o vydávaní. Vydavateľstvo sa odvolávalo na pripravovanú privatizáciu a na fakt, že v dôsledku zhoršovania finančných podmienok už nebolo schopné hradiť rozdiel medzi štátnou dotáciou a výrobnými nákladmi novín. Vzhľadom na to, že VZ CSS sa doteraz nestretávalo s číslami vzťahujúcimi sa na hospodárenie novín, šéfredaktorka Alžbeta Hollerová Račková oboznámila poslancov s doterajšími podmienkami fungovania a s predloženou rozpočtovou koncepciou. Ako povedala, súčasná situácia je následkom roky trvajúceho procesu znižovania rozpočtu Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny, ktorá poskytuje podporu pre celoštátne rozširovanú tlač. V roku 1995 bola nadácia založená sumou 470 miliónov forintov, pričom v tomto roku hospodári so 410 miliónmi. V návrhu budúcoročného štátneho rozpočtu figuroval návrh 370 miliónov, preto podľa slov J. Fuzika hrozilo, že na tlač nebude k dispozícii ani tohoročných 200 miliónov. Ako povedal, na zasadnutí Fóra národných a etnických menšín boli preto predsedovia celoštátnych samospráv nútení súhlasiť s tým, aby sa z budúcoročného rozpočtu verejnej nadácie do rozpočtovej kapitoly Úradu predsedu vlády presunulo 270 miliónov forintov. Táto suma sa medzi celoštátne rozširovanými periodikami menšín rozdelí podľa princípov, na základe ktorých rozhodovalo kuratórium doteraz, pričom peniaze by mali byť k dispozícii už od januára. Peniaze, ktoré na budúci rok budú chýbať na kultúrne podujatia z verejnej nadácie, by mali nahradiť prostredníctvom Národného kultúrneho fondu (NKA), pri ktorom v septembri tohto roka vzniklo menšinové odborné kolégium. V roku 2010 by malo hospodáriť s čiastkou 300 miliónov Ft. Predsedovia celoštátnych samospráv pritom konštatovali, že verejná nadácia je pre menšiny dôležitá a počítajú s ňou aj v budúcnosti. Po schválení rozpočtovej koncepcie poslanci odhlasovali vypísanie súbehu na miesto riaditeľa slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom. V nasledujúcej časti rokovania poslanci schválili uznesenia, ktoré súvisia s poverením spoločnosti Legatum vydávaním Ľudových novín a procesom preberania tejto úlohy. K tomuto bodu rokovacieho poriadku poslal svoje pripomienky poslanec Imrich Fuhl (http://www.luno.hu/content/view/9213/86). Redaktor týždenníka a portálu luno.hu sa na rokovaní zo zdravotných dôvodov nemohol zúčastniť. Vo svojom otvorenom liste vyjadril svoje obavy v súvislosti s nastávajúcimi zmenami a v záujme zachovania nezávislosti novín, o. i., navrhol založenie redakčnej rady. S týmto návrhom súhlasila aj šéfredaktorka novín a podporu mu vyslovilo aj VZ a prípravou návrhu na kompetencie a členov tohto grémia na februárové zasadnutie VZ bol poverený Kultúrny výbor. Potom sa pristúpilo k modifikácii zakladajúcich listín úradu CSS a inštitúcií, čo si vyžadovali predpisy Štátnej pokladnice, a zmeny, ktoré nastanú v štruktúre a hospodárení niektorých inštitúcií. Poslanci schválili aj zoznam kníh, ktoré sa budú digitalizovať pre program Sulinet. Vybrané boli tie tituly, ktoré sa dajú dobre použiť vo vyučovacom procese. Na záver rokovania sa poslanci vrátili k téme, o ktorej sa hovorilo na začiatku zasadnutia, keď sa referovalo o uzneseniach, ktorým vypršal termín. Výchovno-vzdelávací výbor z poverenia VZ a na základe údajov získaných z budapeštianskej slovenskej školy zistil, že táto inštitúcia má z hľadiska zaškoľovania regionálny charakter. To má význam preto, lebo v takomto prípade uplatňovanie práva súhlasu a veta ohľadne rozhodnutí prevádzkovateľov prináleží celoštátnej samospráve. Podľa zákona totiž, ak v jednej z organizačných zložiek inštitúcie napr. v kolégiu, alebo v materskej škole, sú deti minimálne z piatich žúp, považuje sa za inštitúciu regionálneho významu. Rozprúdila sa diskusia o súčasnosti a budúcnosti tejto školy, ktorú podľa slov predsedníčky SSB Zuzany Hollósyovej, mimochodom bývalej žiačky a učiteľky školy, navštevuje tak málo detí slovenskej národnosti, že je pre našu národnosť prakticky stratená. Vyslovila názor, že všetci členovia VZ zodpovedajú za to, aby sa urobili kroky v záujme jej záchrany pre Slovákov v Maďarsku. Poslanci sa na záver rozhodli, že kvôli chrípkovej epidémii sa neuskutoční v tomto roku tradičné adventné stretnutie detí v Slovenskom inštitúte. J. Fuzik osloví slovenské samosprávy, aby signalizovali svoj záujem o slovenské omše a náboženskú výchovu, pretože nový hosťujúci farár Stanislav Brtoš má ešte voľné kapacity. Zároveň upozornil poslancov, aby do 31. januára 2010 odovzdali svoje majetkové priznania, pretože bez toho nebudú môcť uplatňovať svoje hlasovacie právo.

Alžbeta Račková

http://www.luno.hu/content/view/9245/26

Dohoda o novom Slovenskom dome v Mlynkoch

Dňa 16. novembra na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Budapešti podpísali predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, predsedníčka Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Marta Demjénová a predseda Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov Jozef Havelka dohodu o budúcom užívaní nového Slovenského domu v Mlynkoch - Strediska pilíšskych Slovákov. Dohoda zakotvuje podmienky budúcej zmluvy o zriadení práva užívania po postavení nového objektu v Mlynkoch.

Do roku 2014 vyriešia parlamentné zastúpenie menšín?

Menšiny v Maďarsku môžu mať parlamentné zastúpenie najneskôr od roku 2014 - vyhlásila výkonná predsedníčka Fóra národných a etnických menšín v Maďarsku Katalin Sziliová 24. novembra, po zasadnutí fóra, na ktorom rokovali o hospodárskej situácií menšín a o sčítaní ľudu v roku 2011. Na zasadnutí, ktorého sa zúčastnil aj predseda parlamentu Béla Katona, prijali návrh uznesenia, v zmysle ktorého vláda by mala do 31. decembra 2012 predložiť Národnému zhromaždeniu MR návrh zákona, ktorý by mal obsahovať parlamentné zastúpenie menšín žijúcich v Maďarsku.

K. Sziliová hovorila aj o tom, že návrh uznesenia obsahuje aj tie rámce, podľa ktorých môže vláda spomínaný zámer realizovať. Zdôraznila, že ide o zložitú otázku, ktorá súvisí so znížením počtu parlamentných poslancov a upozornila na to, že od roku 1992 parlamentné zastúpenie menšín, ktoré je zakotvené v Ústave MR, sa neuskutočňuje, pretrváva teda protiústavná situácia. Parlament do 15. decembra tohto roku sa musí zaoberať s návrhom uznesenia o pôsobení Fóra národných a etnických menšín v Maďarsku. Keďže prvoradým cieľom fóra je prispieť k vyriešeniu parlamentného zastúpenie menšín, K. Sziliová predpokladá, že toto grémium bude fungovať iba dovtedy, teda do roku 2014. V súvislosti so štátnym rozpočtom na rok 2010 sa na zasadnutí vytvoril konsenzus v tom, že v nasledujúcom roku menšinové médiá a podpora tlačových orgánov nemôžu utrpieť nijakú škodu. Bývalá predsedníčka parlamentu k tomu dodala, že Sekretariát štátneho tajomníka pre menšinovú a národnú politiku Úradu predsedu vlády MR mesačne poukáže potrebné financie. Podľa predsedov celoštátnych menšinových samospráv prítomných na zasadnutí fóra národnostné vysielania Maďarskej Televízie v budúcnosti by mali zostať v nezmenenej forme. - Je to základná požiadavka, povinná úloha - vyhlásila K. Sziliová. V súvislosti zo sčítaním ľudu v roku 2011 dodala, že fórum trvá na tom, aby údaje boli porovnávateľné s predošlým sčítaním ľudu z roku 2001, a preto by mali obsahovať aj otázky, týkajúce sa aj náboženskej identity. Zároveň informovala o tom, že v rámci Národného kultúrneho fondu v blízkej budúcnosti môže vzniknúť Menšinové kolégium.

(aszm-m)

Konferencia v Balašských Ďarmotách

Spoločná história - s hodnotami a konfliktmi

Na konferencii pod názvom Spoločná história - s hodnotami a konfliktmi, ktorá sa konala 12. novembra v Balašských Ďarmotách, sa hovorilo najmä o novej slovensko-maďarskej historickej príručke pre pedagógov. Tá by mala vyjsť už na jar. Učebnica pre žiakov bude hotová do desiatich rokov. Konferencia je súčasťou Osláv maďarskej a slovenskej vedy. Na podujatí okrem významných slovenských a maďarských historikov vystúpil aj veľvyslanec Slovenskej republiky v Maďarsku P. Weiss a veľvyslanec Maďarskej republiky na Slovensku A. Heizer. Každý z nich hovoril najmä o novej pripravovanej učebnici histórie pre pedagógov, ktorá bude o slovensko-maďarských vzťahoch. Tie podľa veľvyslanca Weissa už vôbec nie sú napäté, ako boli predtým. Pripravujú sa už niektoré spoločné projekty, napríklad Ipeľské mosty. „Je veľmi dôležité, aby sme pokračovali vo vecnom dialógu a konštruktívnej spolupráci. Slováci a Maďari na zmiešanom území chcú, aby bol pokoj a aby sa rozvíjala spolupráca,” vyjadril sa. Ešte stále dobieha proces konzultácií okolo jazykového zákona, no aj ten vidí veľvyslanec Weiss pozitívne. Ako tvrdí, projekt, s ktorým začali v roku 2007 premiéri oboch krajín, je úspešný. „Zmiešaná komisia slovensko-maďarských historikov je len prvý krok. Verím, že bude nasledovať ďalší a my sa dočkáme aj spoločnej učebnice našich dejín,” spresnil Weiss.

Veľvyslanec MR na Slovensku A. Heizer má rovnaký názor ako jeho slovenský kolega. Podľa neho je medzi Slovenskom a Maďarskom normálna spolupráca, ktorá by sa postupne mohla rozširovať. „Momentálne historici pracujú na pomôcke pre pedagógov. V digitálnej a aj tlačenej verzii by mala byť hotová na jar v roku 2010. Učitelia by ju mohli začať používať už v budúcom školskom roku,” hovorí Heizer.

Príručka pre učiteľov histórie bude mať okolo 350 strán a 16 kapitol. Tie budú spracované spoločnou metodikou. V textoch si slovenský a maďarský autori pripravia spoločný úvod a záver. Každý historik si zostaví svoj text a ďalej sa dohaduje na spolupráci. „Ak sú názory na tému rozdielne, interpretujú sa osobitne, to znamená za slovenskú a za maďarskú stranu. Bude to v publikácii zvýraznené v grafickej podobe,” objasnil historik a riaditeľ Spoločenskovedného ústavu SAV v Košiciach Štefan Šutaj. Na príručke pracuje 16 slovenských historikov a rovnaký počet maďarských. Zaznamenáva spoločnú históriu od príchodu Slovákov a Maďarov na dnešné územie našich republík.

Podpredseda slovensko-maďarskej komisie historikov László Szarka potvrdil rôznorodé interpretácie rovnakých tém. Rozporuplné je najmä najnovšie a najstaršie obdobie, z ktorých chýbajú aj historické dokumenty. Po slovensko-maďarskej príručke by mala byť vydaná čítanka a po nej praktická školská učebnica, ktorej spracovanie bude trvať 10 rokov. „Takéto spoločné publikácie sú nevyhnutnosťou. Treba vnímať našu spoločnú minulosť ako súbor hodnôt. Treba začať robiť iné dejiny než len čisto národné a konfliktné,” dodal Szarka.

(m-t-aszm)

Maľbami, fotografiami a pohľadnicami slávili Tatry

Konferenciu s názvom Vysoké Tatry - 5 rokov po prírodnej katastrofe usporiadali 20. novembra v Budapešti Slovenská agentúra pre cestovný ruch (SACR), Maďarský zväz priateľov prírody a Turistický magazín. Zámerom organizátorov bolo pripomenúť si veternú smršť, ktorá postihla Vysoké Tatry pred piatimi rokmi, zhodnotiť vývoj a načrtnúť perspektívy tatranského regiónu v oblasti cestovného ruchu. Konferenciu spojili s výstavou malieb, fotografií a pohľadníc.

Konferenciu otvorila vedúca zastupiteľstva SACR Soňa Jelínková, ktorá sa poďakovala za záujem, ktorý voči zastupiteľstvu prejavujú maďarskí partneri. „Viem, že veterná smršť, ktorá postihla Vysoké Tatry nezronila iba tých, ktorí milujú hory, ale každého, kto videl zábery a presvedčil sa o následkoch katastrofy na vlastné oči. Včera sa uskutočnila beseda za okrúhlym stolom v Slovenskom inštitúte so známym maďarským meteorológom Lajosom Némethom, ktorý je zároveň aj veľvyslancom záchrany životného prostredia pre MR. Hovoril o tom, že rok po veternej smršti išiel do Tatier so skupinkou nadšencov a pomohli pri čistení. Viem, že sa to dodnes nepodarilo, ale my sme dnes neprišli preto, aby sme oplakávali Tatry. Pred nami sú vysoké hory Tatier a verím, že každý, kto tu dnes je, si znovu obľúbi Vysoké Tatry,“ povedala S. Jelínková. Prítomným sa prihovoril aj mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss, ktorý povedal, že každý je vítaný v Tatrách, bez ohľadu na to, odkiaľ prišiel. „Budúcnosť Vysokých Tatier závisí od toho, nakoľko budú atraktívne pre zahraničných turistov. Moja skúsenosť z 90. rokov, keď som tam často chodil, je taká, že som tam veľmi často počúval maďarčinu. Verte mi, že Slovákom, ktorí podnikajú v turistickom ruchu vo Vysokých Tatrách maďarčina znie rovnako milo, ako holandčina alebo ruština,“ povedal P. Weiss.

Vedúca Oddelenia regionálnej politiky, cestovného ruchu a medzinárodných vzťahov mesta Vysoké Tatry Darina Žembová informovala o rozvoji mesta Vysoké Tatry a o návštevnosti Tatier za posledné roky. Ako pre Ľudové noviny uviedla, príroda sa spamätáva z katastrofy, ale objavil sa nový nepriateľ v podobe podkôrového hmyzu. Ten v poslednom čase napadá aj zdravé stromy. Na jeho odstránení pracujú odborníci. Hospodárska recesia zanechala svoje stopy aj na počte návštevníkov, avšak D. Žembová verí, že turisti z Maďarska - medzi nimi Slováci - opäť budú mať nacielené na Slovensko. Po krátkom filme o krásach najmenších veľhôr nasledovali prednášky odborníkov. S príspevkom na tému Vysoké Tatry po piatich rokoch katastrofy, ich fauna a flóra vystúpil turistický sprievodca Ladislav Scheirich. S geologickým vývojom Vysokých Tatier a s históriou turistiky oboznámil účastníkov konferencie geológ Árpád Juhász z Maďarskej akadémie vied. Okrem iného sme sa dozvedeli, že už v 17. storočí podnikli žiaci evanjelického lýcea v Kežmarku náučné túry do Tatier, kde si povinne museli zobrať so sebou lano. Skúsenosti z týchto túr spísali.

Súčasťou podujatia v Budapešti bude vernisáž výstavy olejomalieb a pohľadníc s motívmi Vysokých Tatier od maďarských autorov Istvána Katonu a Gábora Kunosa. Podujatie končilo vyhodnotením fotosúťaže magazínu, do ktorého posielali jeho čitatelia a spolupracovníci fotografie z Tatier.

(ef)

Prehliadka slovenských filmov a seminár v Budapešti a Segedíne

XVII. ročník prehliadky slovenských filmov a odborného seminára sa v tomto roku rozšíril o ďalšie dejisko: Segedín. K dlhoročným organizátorom podujatia, ktorými sú Celoštátna slovenská samospráva - Slovenské divadlo Vertigo, Slovenský filmový ústav a Slovenský inštitút, kde sa prehliadka s výnimkou prvého ročníka koná, sa pridal Spolok segedínskych Slovákov, ktorý seminár zaradil do programu filmovej prehliadky pod názvom Týždeň slovenskej kinematografie.

Budapeštianska časť podujatia sa uskutočnila od 9. do 11. novembra už tradične v Slovenskom inštitúte, segedínska v kine Grand Cafe a v komornej sále Bábkového divadla. Jednotlivé filmy odborne sprevádzali rektor Vysokej školy múzických umení v Bratislave prof. Ondrej Šulaj, režisér Dušan Trančík a generálny riaditeľ Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký. Jadro seminaristov tvorili mladí ľudia. V tomto roku totiž zavítali do Budapešti sarvašskí žiaci, ktorých sprevádzala učiteľka Anna Kondačová. Bolo potešujúce, že o filmy prejavili záujem aj poslucháči segedínskej a budapeštianskej univerzity, ba na jedno premietanie sa presťahovalo celé budapeštianske slovenské gymnázium do divadelnej sály inštitútu.

Súčasný slovenský film má čo povedať aj nám. Hovorí o súčasnosti, menej sa zahlbuje do histórie, hoci ak porozpráva staršie príhody, tak tie sú vzdialenejšie. „Ťahákmi“ tohoročného semináru, ktorý mal motto Nová éra slovenského filmu (na radosť všetkých) pokračuje boli nové filmy. Film D. Trančíka Optimista (2008) nám priblížil život Ľudovíta (či Lajosa) Wintera, budovateľa piešťanských kúpeľov. Film o človeku, bez ohľadu na jeho národnosť. Film o tom, že keď veríme v niečo, musíme za to obetovať veľa. Film na rozhraní dokumentárneho a hraného projektu si prišli pozrieť aj vedúci predstavitelia našej národnosti, ale aj budapeštianski Slováci. Nasledujúca projekcia - Nedodržaný sľub (2009, réžia Jiří Chlumský) spracováva obdobie polovice 20. storočia očami mladého židovského chlapca, ktorému nezáleží na ničom inom, iba na futbale a rodine. A práve to ho aj zachráni pred smrťou. Budapeštianski diváci mali možnosť vidieť nevšedný dokument Marka Škopa, ktorý získal Cenu za najlepší dokumentárny film na 44. Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch Osadné (2009). Príbeh o stretnutí najvyšších súčasných európskych lídrov s lokálnymi politikmi z dediny na hranici Európskej únie zaujal aj budapeštianske publikum, hoci mali problémy s jeho porozumením, nakoľko v ňom hovoria po rusínsky. Malé oslavy Zdenka Tyca (2008) sú príbehom o vzťahu matky a 14-ročnej Agáty. Na projekciu Tango s komármi, ktorý je v súčasnosti druhý najnavštevovanejší slovenský film, zavítal aj jeho režisér Miloslav Luther, ktorý uviedol svoje dielo. Hovoril o tom, že sa mu splnil dávny sen nakrútiť film so svojím bratom, ktorý emigroval ešte za socializmu do Nemecka, kde aj pracuje. Samotný film je o návšteve dvoch emigrantov zo Španielska na Slovensku. Medzi najsilnejšie filmy patril film Vladimíra Balka Pokoj v duši (2009). Na projekcii sa zúčastnil aj hlavný aktér filmu Attila Mokoš. Príbeh Tóna, ktorý sa vracia z väzenia, kde si odsedel päť rokov za krádeže dreva je dojímavý, súčasný a rozprávkový zároveň. Malých-veľkých pánov nájdeme na každom rohu. Je však na nás, ku komu sa pripojíme. Ak nám dovolia títo malí-veľkí páni pripojiť sa niekde.

V histórii filmových seminárov nikdy nechýbali filmy poslucháčov vysokej školy. Nebolo tomu ani v tomto roku. Mali sme možnosť vidieť niekoľko zaujímavých pohľadov na svet, zaujímavo spracovaných tém. Dokument Zuzany Piussi o nepriaznivom osude filmových ateliérov Koliba s rovnomenným názvom asi naši mladí seminaristi nepochopili. Treba však dodať, že zápletky okolo privatizovania štúdií ťažko rozuzlia aj tí, ktorí sa lepšie vyznajú v súčasných slovenských reáliách. Petra Kerekesa nebolo treba seminaristom predstavovať. Videli jeho dokument o košickej plavárni a zaujal ich aj jeho najnovší film o vojenských kuchároch s veľavravným titulom Ako sa varia dejiny. Geniálny nápad nazrieť do veľkých vojen cez vojenský jedálny lístok je jedinečný svojho druhu, avšak jeho spracovanie pôsobilo miestami zdĺhavo. Zlatým klincom budapeštianskeho programu bola prvá lastovička čerstvého absolventa filmovej školy Viktora Csudaia Veľký rešpekt o dvoch bratislavských mladíkoch. Mladí režisér, mladí herci, predsa zohratí a filmársky majú čo povedať a vedia aj to, ako na to.

Medzi dvoma filmami, ako vždy, aj v tomto roku sme mali možnosť vypočuť si čerstvé novinky z kinematografického diania v našej materskej krajine. Zvyšuje sa návštevnosť slovenských filmov a slovenskí diváci začali znovu vyhľadávať príbehy o sebe, hľadajú reflexie na súčasný život. Dozvedeli sme sa, že v tomto roku uviedli v kinách 11 slovenských premiér, najnavštevovanejší je historický film Jánošík a od 1. januára nadobudol účinnosť zákon o audiovizuálnom fonde. Slovenský audiovizuálny fond umožňuje rozličné formy podpory filmu - dotácie, pôžičky, štipendiá či garancie na úver. Sústreďuje sa aj na podporu rozvoja infraštruktúry pre audiovizuálnu kultúru a priemysel, napríklad na obnovu technológií či kín. Jeho úlohou je tiež zefektívniť udeľovanie aj kontrolu financií, úspešní žiadatelia by mali dostávať peniaze podľa vopred dohodnutých podmienok aj počas dlhšieho obdobia ako jeden rok.

Od štvrtka do soboty prebiehali v Segedíne projekcie osemnástich slovenských snímok. Okrem študentov stredných a vysokých škôl z Maďarska, ktorí sú stálymi účastníkmi a seminaristami podujatia, sa na tohoročnom seminári - v Segedíne - zúčastnili aj študenti slovenských gymnázií z Nadlaku a Báčskeho Petrovca. Do Segedínu pricestovali aj dospelí z Békešskej Čaby a Slovenského Komlóša.

(ef)

Vo víre tanca

Celoštátne stretnutie slovenských folklórnych skupín a tanečných súborov v Sarvaši

Vo víre tanca - tento názov nieslo Celoštátne stretnutie folklórnych skupín a tanečných súborov, ktoré usporiadalo Slovenské osvetové centrum (SOC) Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) druhý novembrový víkend v Osvetovom stredisku Pétera Vajdu v Sarvaši.

„...Na svete nič vzácnejšie nemôže byť, ako naša vlastná, lokálna kultúra...“ - pozdravila milovníkov folklóru v prvý deň podujatia riaditeľka SOC Katarína Királyová. „...Dnes už aj to vieme, že nie tradícia potrebuje, aby sme ju zaradili do nášho každodenného života, ale predovšetkým my ju potrebujeme, aby sme mohli žiť plnohodnotným životom...“ - pokračovala a následne informovala členov dvanástich súborov, ktorí prišli na prehliadku zo štrnástich prihlásených telies o priebehu dvojdňovej aktivity a systéme kvalifikácie. Zároveň predstavila odbornú porotu, v ktorej pracovali takí uznávaní odborníci folklóru, ako etnomuzikológ Lajos Pál, bádateľ ľudového tanca László Felföldi, choreograf Ervin Varga a riaditeľ hostiteľskej inštitúcie Ondrej Csasztvan. Kritériami odborného hodnotenia pritom sú autentickosť, folklórna hodnovernosť, súzvuk spevu a hudby, javisková podoba predstavenia, choreografické spracovanie tematiky a úroveň predstavenia - uviedla K. Királyová.

Účastníkov pozdravil aj predseda CSS Ján Fuzik, podľa ktorého význam prehliadky spočíva v tom, že svoj talent prezentujú vyslovene naše súbory, výkon ktorých pritom hodnotia odborníci „zvonka“ objektívnymi kritériami. Prácu dvoch najlepších súborov CSS odmeňuje hradením cestovného na jeden festival na Slovensku, resp. tu doma - oznámil J. Fuzik.

Samotná prehliadka prebiehala v rámci dvoch celkov. V prvej časti sa predstavili folklórne súbory s rôznymi tradíciami, v druhej zase tanečné skupiny s choreografiami. Spolok ľudového tanca Furmička z Čemeru sa predstavila s adaptáciou krstín, o hudobný sprievod sa postarala kapela Galga. Súbor za svoj výkon získal strieborný diplom, pritom tomuto kolektívu bola udelená aj cena za autentickosť ľudového odevu na javisku, za jeho primeraný výber pre vek účinkujúcich a pre spracovaný zvyk. Skupina pestovateľov tradícií z Čúváru nesie názov Ženské hlasy preto, lebo pôvodne boli jej členkami výlučne ženy. Dnes sa k nim pridali aj dievčatá a muži, s ktorými v Sarvaši predviedli na melódie kapely Hatvan Banda miestne, humorné Oberačky. Boli ocenení bronzovým diplomom. Z Kerestúru na prehliadku zavítali členovia Kruhu pestovateľov tradícií Kerestúr, ktorý pozostáva zo speváckej skupiny starších žien a tanečnej zložky mládeže. Ich prednes sviatočných zvykov porota odmenila strieborným diplomom, sprevádzala ich kapela Kóborzengő. Táto „banda“ vyhrávala aj Malotarčanom, ktorí v rámci Skupiny pestovateľov tradícií súboru Pannónia tentokrát sa prezentovali obyčajmi Na Štefana, uznaným nielen zlatým diplomom, ale aj cenou za najvýraznejšie predstavenie. Z rodiska nášho uznávaného folkloristu Štefana Lamiho pricestoval do Sarvaša Ľudový súbor z Pišpeku, ktorý s miestnymi tancami na melódie vlastnej kapely Malí Svrčkovci si odniesol zlatý diplom, kým folkloristická vierohodnosť jeho prednesu bola ocenená aj zvláštnou cenou. Taktiež miestnym tancom bol venovaný program mladých tanečníkov z Maglódu zo skupiny Kacamajka, ktorých sprevádzala kapela Galga. Dostali zlatý diplom.

Druhý blok prehliadky začali slovenskí tanečníci z Budapešti, v originálnej choreografii Folklórneho spolku Lipa Drotári nechýbala ani štipka erotiky. Boli ocenení zlatým diplomom, pričom Martinovi Hubačekovi udelili osobitnú cenu za sólový spev v úlohe drotára. Susedia folkloristov z hlavného mesta, mladí členovia Tanečnej skupiny Zelený veniec z pripeštianskeho Ečeru priniesli do Sarvaša elegantné Staroečerské tance, s ktorými získali okrem zlatého diplomu aj ocenenie za súzvuk spevu a tanca. Známe dolnozemské slovenské mesto Malý Kereš zastupovala na prehliadke známa Tanečná skupina Dúha, ktorá tentokrát si odniesla za prednes békešskych tancov strieborný diplom. Tanečná skupina Večernica pôsobí v zadunajskom Šóškúte, na podujatí sa prezentovala s maglódskymi tancami, aj s rezkou polkou zo Šóškútu. Za jej choreografické spracovanie získala Hortenzia Mohácsyová Lőrinczová zvláštnu cenu. Práca skupiny pritom bola uznaná zlatým diplomom. Jedno nedeľné popoludnie bol názov programu tanečníkov jubilujúceho súboru Komlóš, ktorí za svoj výkon dostali strieborný diplom, rovnako ako Folklórny súbor Rozmarín z Veňarcu za svoje Novohradské tance. O hudobný sprievod tanečných skupín sa postaralo viacero kapiel, ako Kóborzengő (Lipa, Dúha, Rozmarín), Galga (Zelený veniec, Večernica), kým tanečníkov zo Slovenského Komlóša odprevadili ich „vlastní” muzikanti z kapely Kolovrat a z dychovky.

Organizátori zabezpečili účastníkom a hosťom aj sprievodné programy. Spolu si pozreli monumentálnu choreografiu Príchod vo vystúpení Tanečného súboru Tešedíka, v ktorej folkloristi hostiteľského mesta celoštátneho stretnutia predviedli príchod a usadenie sa Slovákov v ich meste, pritom obsahuje aj ukážky z pôsobenia a činnosti známeho činiteľa mesta, menodarcu súboru. Na tých, ktorí ešte mali energiu, čakal večer Dom tanca, v ktorom sa na melódie Galgy mohli spolu zabaviť.

Nie náhodou sa spomínalo aj v našom výpise prehliadky, že pri výbere sa majú uprednostňovať tance z vlastnej, lokálnej kultúry. Vo vystúpeniach tanečníkov vždy cítiť, ktoré tance sú im bližšie, lebo tie z vlastnej oblasti tancujú spontánnejšie a vierohodnejšie… Pritom porota okrem odborného vyhodnotenia zvlášť pochválila našich mladých tanečníkov. - Počas večerného, spoločného tancovania si totiž odborníci všimli, že vďaka ovládaniu ľudového tanca mladí folkloristi jednotlivých umeleckých skupín svoje schopnosti prejavujú aj v neviazanom tanci… - uviedla nám po prehliadke organizátorka Katarína Királyová.

Csaba Lampert

Oberačkové slávnosti vo víre ľudových krojov

Tohoročné oberačkové slávnosti v Pišpeku (Püspökhatvan) boli netradičné. Každý rok sa totiž konal pouličný pochod tanečného sprievodu mladých. Zatancovali na niektorých miestach ulíc a tak pozývali dedinčanov na večerný ples. Miestna slovenská samospráva tohto roku sa rozhodla kvôli studenému počasiu zrušiť tento veľmi obľúbený zvyk. Namiesto neho zorganizovali pestrý kultúrny program tiež na úrovni. Podujatie sa začalo v podvečerných hodinách v miestnosti pišpeckého Sixty Clubu privítaním nového sudcu vína a jeho manželky. Organizátori každý rok požiadajú miestny novomanželský pár, aby sa ujal tejto čestnej funkcie. Tentokrát výber padol na pár, ktorý sa prednedávnom prisťahoval do obce z Debrecína. Mnohých prekvapila mladá sudkyňa vína v pišpeckom kroji, lebo v nej spoznali miestnu zubárku Zsanett Berenikovú Berkiovú a po jej boku manžela Sándora Ámbróku. Program začali domáci mladí tanečníci, škôlkari pod vedením Judity Tótovej. Po nich sa na javisku striedali rôzne kultúrne skupiny vo svojich prekrásnych ľudových krojoch. Pozvanými hosťami boli tanečný súbor Zornica z Jače, členovia ktorého vystúpili s dvoma tancami a tanečný súbor Ženský hlas z Čúváru, ktorý predniesol tanečnú hru o vinobraní. Čúvárčanky predviedli ďalej vankúšový tanec a mladé tanečníčky zo skupiny Labdarózsa zatancovali ženské tance z povodia Galgy. Medzi poslednými sa predstavili domáci tanečníci, ktorí zatancovali pišpecké tance. Na záver kultúrneho programu vystúpili ľudové kapely Hatvan Banda, Tücsök, Bálint és Bandája a harmonikári z Ďurky pod vedením muzikanta Lajosa Pála, ktorí prispeli k dobrej nálade.

(pez)

Deň seniorov v Santove

Zapálením sviece za pokoj duše nedávno zosnulých obyvateľov Santova sa začal v druhú novembrovú sobotu Deň seniorov v podpilíšskom Santove. Starosta obce Mikuláš Kollár dvojjazyčne privítal účastníkov tradičného stretnutia, ktoré usporiadala obecná samospráva spolu s miestnym odborom Červeného kríža v aule základnej školy.

Ako povedal pán starosta, je potešujúce, že v tomto roku zavŕšilo 70 rokov svojho veku 31 obyvateľov obce. Spolu s nimi pozvali na toto popoludnie 227 obyvateľov osady. M. Kollár zvlášť privítal najstaršieho Santovčana Jána Ežaiáša, ktorý v tomto roku sfúkol 92 sviečok na narodeninovej torte. Starosta pozdravil aj najstarší manželský pár Michala a Helenu Feketeovcov, ktorí v tomto roku oslávili 62. výročie sobáša. V roku 2009 oslávilo 50. výročie uzavretia sobáša päť manželských párov.

Stalo sa už peknou tradíciou, že Santovčanov starších ako 70 rokov pozývajú na kus reči, na krátky kultúrny program a na večeru. Nebolo tomu inak ani tohto roku. Rodičom a starým rodičom sa pochválili svojim umením škôlkári a po nich členky tanečnej skupiny základnej školy Stužka (Pántlika). Po predvedení detských hier predniesli niekoľko pekných pilíšskych piesní speváci pávieho krúžku a členovia Folklórneho súboru Studienka. Piesne spievali spolu s nimi aj hostia večera, ktorým spomienky na spoločné spievanie vyčarilo slzy v očiach.

Po dojímavých oslavných chvíľach a peknom kultúrnom programe nasledovala večera a diskusia za bielym stolom. Pri lúčení dostali starší občania Santova za tašku plnú potravín, ktorú pre nich pripravili organizátori a do ktorej zabalili aj pekný nástenný kalendár na rok 2010. Dvojjazyčný kalendár obsahuje staré fotografie, ktoré poskytli obyvatelia a texty piesní v maďarčine a slovenčine. Prekrásny bol pohľad na usmiate tváre seniorov, ktoré žiarili radosťou zo stretnutia s rovesníkmi, s ľuďmi, ktorí o nich prejavujú záujem.

(ef)

Mesiac slovenskej kultúry

Jókaiho divadlo v Békešskej Čabe

Na návšteve v stredoeurópskych susedných divadlách - asi takto by sa mohol preložiť názov aktivity Divadla Móra Jókaiho Békešskej župy, v rámci ktorej každý mesiac v sezóne 2009/2010 je venovaný kultúre jednému zo susedných štátov Maďarska. V novembri sa návštevníci tejto kultúrnej inštitúcie v centre Békešskej Čaby mohli zoznámiť s kultúrou Slovenskej republiky.

V bohatej sérií podujatí počas celého novembra ako prvé bolo 13. novembra slávnostne uvedené predstavenie rozprávky slovenského dramatika Ivana Holuba Javor, zlobijca. Režírovania sa ujal József Czajlik, pôvodom zo Slovenska, ktorý je známy publiku v Maďarsku predovšetkým ako bývalý hlavný režisér budapeštianskeho divadla Bárka, kde sa vyznačil v prvom rade experimentálnymi adaptáciami súčasných drám. Holubovo dielo v jeho ponímaní zaujalo divákov svojou atraktivitou, o ktorú sa postaral tím talentovaných odborníkov. Rozprávkový svet vyčarili monumentálne obrázky v zadnej časti javiska, ktoré sú dielom známeho čabianskeho maliara Lászlóa Lonovicsa. Inscenácia, bohatá na vizuálne a akustické prvky je organickým celkom hudby, tanca a spevu. Okrem detských divákov svojím morálnym odkazom a hľadaním odpovedí na večné otázky na transcendentálnej rovine zaujme aj ich rodičov.

Po slávnostnej premiére sa konala tlačová konferencia, kde detailný program Slovenského mesiaca v divadle prítomným priblížil riaditeľ Péter Fekete, ktorý medzi prítomnými zvlášť pozdravil aj riaditeľa Slovenského inštitútu v Budapešti Milana Kurucza a generálneho konzula Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefana Daňa. Milan Kurucz vyslovil vďaku vedeniam župnej samosprávy a divadla za možnosť prezentácie slovenskej kultúry počas jedného mesiaca v meste, kde už tristo rokov žijú Slováci. Pritom, ako uviedol, tieto kultúrne aktivity chcú osloviť nielen slovenské obyvateľstvo, ale všetkých občanov, veď mesto a župa sú známe práve pokojným spolunažívaním rôznych národov. Výstavu fotografií v priestoroch divadla z diel obyvateľov Sociálneho, ochranného, rehabilitačného a metodického centra pre deti Békešskej župy slávnostne otvoril generálny konzul Štefan Daňo. Fotografie vznikli počas spoločných výletov detí a ich pomocníkov na Slovensku, zvečnili pestré slovenské kraje a prírodné krásy Vysokých Tatier.

Po dni bohatom na slovenské programy v Békešskej Čabe večer opäť patril divadelnému umeniu. V Jókaiho divadle umelci Štátneho divadla Košice pred početným obecenstvom uviedli dielo Adriany Krúpovej Zoznamka. Zaujímavá inscenácia, v ktorej v jednej role vystupuje samotná autorka divadelnej hry, rozoberá prostredníctvom humorného príbehu čoraz pálčivejší problém súčasnosti, osamotenosť: ako sa dá využiť dôverčivosť žien, ktoré z bezbranného stavu hľadajú východisko cez internetový zoznamovací portál. Predstavenie Košičanov, ktoré režíroval Štefan Korenči, známy v kruhu Slovákov v Maďarsku predovšetkým ako režisér inscenácií profesionálnej zložky Slovenského divadla Vertigo, poskytol slovenskému a maďarskému obecenstvu v Békešskej Čabe príjemný umelecký zážitok.

Po divadelnom predstavení sa zástupcovia spoločenského a kultúrneho života mesta a župy, predstavitelia slovenskej komunity na čele s predsedom Celoštátnej slovenskej samosprávy Jánom Fuzikom sa zoznámili s koncepciou mesačného projektu prezentácie slovenskej kultúry aj na slávnostnej recepcii, kde ich privítal opäť riaditeľ hostiteľskej inštitúcie Péter Fekete. Mesačnú sériu podujatí slávnostne otvoril generálny konzul SR v Békešskej Čabe Štefan Daňo, ktorý prítomným odovzdal aj pozdrav veľvyslanca SR Petra Weissa a zároveň sa poďakoval za príjemnú atmosféru košickým umelcom a protagonistom. „...Slováci a Maďari pri tejto veselohre ešte viac si uvedomili, že sme národmi, ktoré patria do spoločného európskeho zoskupenia...“ - uviedol generálny konzul a pritom sa vedeniam župy a divadla poďakoval za to, že vytvorili podmienky, aby sa tu predstavili aj jednotlivé susedné štáty so svojím umením a prezentovali aspoň určitú časť divadelného a literárneho umenia na Slovensku. Zároveň zdôraznil významnú rolu umenia a kultúry vo vytvorení mostu medzi dvoma národmi a ich pokojnom spolunažívaní.

V podobnom duchu sa zmienil o význame prezentácie slovenskej kultúry v Békešskej župe aj predseda Poslaneckého zboru samosprávy Békešskej župy László Domokos, podľa ktorého Békešská župa je a bude pokojným kútom krajiny práve vďaka vzájomnej otvorenosti rôznych kultúr. Na tejto pôde pozdravil prítomných v mene umelcov z Košíc aj herec Ivan Krúpa a odovzdal aj pozdrav režiséra Š. Korenčiho.

Záujemcovia o slovenskú kultúru teda počas celého novembra mali v Békešskej Čabe široký výber možností. Okrem spomínaných inscenácii, z ktorých Javor, zlobijca je priebežne na programe divadla, sa mohli zoznámiť s maďarskými literátmi zo Slovenska a okrem premietania slovenského filmu ich čakalo aj predstavenie sarvašského divadla Cervinus diela J. I. Bajzu: Náš priateľ, René.

(av-cs)

Cítim sa dobre tam, kde si ma všímajú

Význam malých kolektívov

Slovenský klub v Békešskej Čabe v rámci série podujatí, ktorou si pripomenie 35. výročie svojho založenia, usporiadal v Dome slovenskej kultúry poradu pre aktivistov národnostných občianskych organizácií a kultúrnych telies. Účastníci z rôznych slovenských osád Békešskej župy si vypočuli tri zaujímavé prednášky o význame a spôsobe fungovania malých kolektívov, resp. o zákonitostiach ich formovania sa.

Po úvodných slovách riaditeľky DSK Anny Ištvánovej a vedúcej Slovenského klubu Alžbety Ančinovej bola prvou prednášateľkou stretnutia vysokoškolská profesorka spoločenských vied Dr. Magdolna Michellerová, ktorá hovorila o zaujímavých detailoch spôsobu fungovania malých kolektívov, zistených predovšetkým sociálnymi psychológmi. Optimálnym počtom týchto skupín je 9-15 osôb, ktoré si potom na základe sympatie a spoločných záujmov vytvoria dvojice, trojice a štvorice. Dôležitou osobou je vedúci kolektívu, v optimálnom prípade formálny vedúci je osobou vlastnosťami skutočného vedúceho, ktorý na základe svojich skúseností zapája do procesu rozhodovania a do práce aj svojho zástupcu a ďalších členov skupiny podľa ich aktivity. Častou chybou je v týchto formáciách, že osoba, ktorá stojí na čele, míňa veľa času a energie na to, aby dokazovala, že je zdatnou osobnosťou, než by budovala skutočný kolektív. V skutočnosti oveľa dôležitejšou je ochota a schopnosť uzatvárať kompromisy, než stále obhajovanie svojej pozície v rámci skupiny. Kohéznou silou týchto kolektívov sú spoločné zážitky, pritom dlhodobo sú životaschopné práve iniciatívy a kreatívne nápady samotných členov, pretože tajomstvo úspešného fungovania je, že členovia sa zapájajú do činnosti takého kolektívu, tam sa cítia dobre, kde si ich všímajú, kde sú dôležitými pre ostatných... Zaujímavé je, že v dobe internetu tieto kolektívy patria ešte stále medzi najúčinnejšie kanály prúdenia informácií. Dnes na základe poznatkov zo sociálnej psychológie zákonitosti existencie a fungovania týchto skupín využívajú aj v hospodárskej sfére, multinacionálne firmy napríklad pravidelne usporadúvajú pre svojich zamestnancov tréningy na túto tému.

Vzťahy a spolupráca rôznych záujmových krúžkov v rámci jednej inštitúcie kultúry, resp. v rámci jedného projektu boli kostrou prednášky riaditeľky Spoločenských domov na Békešskej ceste Krisztiny Veresovej. V rámci inštitúcie, v priestoroch ktorej sa schádzajú aj členovia Slovenského klubu pracuje viacero krúžkov a kultúrnych telies, ktoré spolu s externými účinkujúcimi by sa mohli predstaviť širokej verejnosti v programe s názvom Jadvigina pieseň. Podstatou projektu je, že v jedno sobotňajšie popoludnie by sa diali rad-radom rôzne programy (kreatívna dielňa, ochutnávka typických jedál, folklórne pásmo), do ktorých postupne podľa ich charakteru by boli zapojené všetky generácie jednej rodiny od najmenších po starých rodičov. Pritom všetky aktivity by mali niečo spoločné, a síce prezentovali by miestnu slovenskú kultúru, resp. kultúru zo Slovenska. Predstavili by sa aj Tanečná skupina Csaba a Slovenský páví krúžok, ktoré pôsobia v rámci Spoločenských domov. Pritom v prípade spevokolu organizátori pokladajú za dôležité, aby si účastníci podujatia nielen vypočuli ich program, ale aby sa osobne stretli s predstaviteľmi generácie, pre ktorú je miestna slovenčina ešte stále organickou súčasťou života. V projekte, realizovanie ktorého je z dôvodu reorganizácie mestských kultúrnych inštitúcií v Békešskej Čabe zatiaľ otázne, by počítali aj s účasťou spisovateľa Pavla Závadu.

Ildika Očovská, vedúca viacerých slovenských súborov v Békešskej Čabe, sa vo svojej prednáške venovala poslaniu speváckych zborov. Podľa nej v uvedomovaní si dôležitosti zachovávania kultúry predkov viac môže učiniť jedna pieseň, ako rôzne teórie a štatistické údaje. Pritom aj ona je zástankyňou toho názoru, že menšinovú kultúru treba v oveľa väčšej miere prezentovať väčšinovému národu, hlavne v dobe, keď medzi kultúrnymi aktivitami existuje určitá konkurencia. S týmto zámerom prednášala nedávno svojim kolegyniam v meste. Naučila ich slovenské piesne, aby si ich prostredníctvom uvedomovali žiaci slovenskosť Békešskej Čaby.

Okrem zachovávania ľudových piesní prednášateľka vyzdvihla aj potrebu pestovania slovenských náboženských piesní, na ktoré je evanjelická cirkev veľmi bohatá. Odporúčala aktivistom vo svojom bydlisku iniciovať slovenské bohoslužby, na ktoré sa zbory majú vopred pripraviť. Na ukážku priniesla na poradu niektoré z náboženských piesní. Spoločným spevom týchto piesní sa skončilo predpoludnie bohaté na nové poznatky.

(csl)

Návšteva v Dovalove

V polovici novembra odcestovala 10-členná delegácia z Budapešti do Dovalova na prezentáciu knihy o významnom architektovi, ktorému nedávno udelila Samospráva VI. obvodu Budapešti titul čestného občana posthumus Jánovi Nepomukovi Bobulovi. Stretnutie otvorila poslankyňa mestského zastupiteľstva za Dovalovo Zdenka Jurčová. Najprv premietli film, ktorý pripravili v Budapešti, v rámci prevzatia ceny čestného občana Terezína. Potom autor knihy, predseda Slovenskej samosprávy VI. obvodu Budapešti Ladislav Petro predstavil knihu a daroval 50 exemplárov domácim.

Po ňom riaditeľ Štátneho archívu v Bytči Peter Vítek ocenil knihu, ktorá priniesla aj Dovalovčanom veľa nového. Primátor mesta Liptovský Hrádok Branislav Tréger rozprával o tom, že je to významná udalosť, keď v cudzine oceňujú prácu ich rodáka. Podľa slovenského zvyku, „novorodenú“ knihu pokrstila Z. Jurčová a Peter Vítek. Pokrstený exemplár odovzdali autorovi s blahoželaním, „aby sa knihe dobre darilo”. Slávnosť sa skončila pohostením a zábavou.

Návšteva bola spojená s výletom, na ktorom sa zúčastnili poslanci obvodných slovenských samospráv a dôchodcovia. Akciu zorganizovali spoločne Klub slovenských dôchodcov v Budapešti a terezínska slovenská samospráva.

Cestou zašli do baníckej dediny Špania Dolina, kde navštívili banícke múzeum. Kedysi sa tu dolovala medená ruda a striebro. Ďalšia zástavka bola na Salaši Krajinka, kde ochutnali bryndzovú polievku a halušky. Cestou do Pribyliny v Liptovskom hrádku si pozreli zrúcaniny Nového hradu a v Pribyline skanzen. Najväčšia zaujímavosť tejto oblasti je gotický kostol Panny Márie zo zaniknutej obce, Liptovskej Mary. Roku 1975 celú obec zaplavili vody vodnej nádrže. V obci Východná ich očarila prekrásna panoráma zasnežených severných štítov Vysokých Tatier. Tu sa tradične koná Folklórny festival Východná. Cestou do Dovalova posledná zastávka bola v dedinke Hyba, kde je v katolíckom kostole pochovaný uhorský básnik Bálint Balassi. Posledný deň, cestou domov sa zastavili na Čertovici, v Kráľovej Lehote si pozreli rodný dom Alojza Štróbla a nakoniec drevený kostolík v Hronseku.

(esz)

„Ovo je moja kuća, živio sam tu“- Aj Chorváti bavia plačky

Kde sú korene Koreničanov?

Ako vyzerá vychytené - svetové! - letné turistické stredisko v túto chladnú jeseň? Všímajú si vôbec turisti - japonských je tam teraz najviac, tí určite nie, ale - povedzme našinci, to, čo sa tiahne len pár kilometrov od hlavnej trasy, či iba na druhej strane cesty? Domy opustené, jeden kostol rozstrieľaný, druhý novopostavený, asfalt vydratý, no krčma s názvom Pokojný kút plná domácich, ktorí vôbec nemusia byť domáci... Sme v Chorvátsku, neďaleko Plitvických jazier, v mestečku Korenica, kde ešte pred poldruha desaťročím zúrila vojna.

Len sa o zem hodiť a vlasy si trhať pri počúvaní pesničky „Tiho, tiho teče Neretva“, prinajmenšom sa slzy ligocú v rozohnených očiach, ktoré odzrkadľujú rozorvanú dušu... Ale čo tu robí pesnička o Neretve? Tá tečie predsa o takých dvesto kilometrov na juh. Mostar, Herceg-Bosna! Veď to je dokonca v cudzej krajine! Alebo ani nie tak cudzej, rozhodne však v inej, druhej. Teraz sme v mestečku Korenica kúsok od Plitvických jazier, po starej ceste, kadiaľ išli všetci zo severu do južnej Dalmácie, kým nepostavili parádnu diaľnicu. Bola to Titova Korenica, až do roku 1997. Tito umrel dávnejšie, Titova krajina ležala - v týchto miestach aj v skutočnosti - v ruinách, tak načo pripomínať niečo, čo je dávnou minulosťou. Tak, ako napríklad spolužitie Srbov a Chorvátov v tomto područí. Dokonca Srbi tu boli podľa štatistík vo väčšine. Ešte roku 1991 ich bolo štyri razy toľko ako Chorvátov. Teraz je pomer opačný.

Željko Oreškovič je miestny veľkopodnikateľ, ktorého každý nazýva iba Macola, čo znamená „veľké kladivo“. Facku by som od neho nechcel dostať, len čo je pravda, no pri rozhovore sa mi zdá byť dosť neistý. Alebo nechce sa otvoriť? Ja sa ho nepýtam, ako získal svoj prvý milión, ale iba to, odkiaľ prišiel, lebo tunajší nie je...

- Je to nejakých sto kilometrov, či päťdesiat, odkiaľ som prišiel. Žijem tu 15 rokov, prišiel som sem po vojne, - hovorí váhavo Macola.

Poznajúc mapu, tu je Chorvátsko veľmi úzke, veď aj po ceste ukazovali šípky na blízky bosniansky Bihač. Že by bol teda Macola z Bosny? Tetka v novučičkom katolíckom kostole mi hovorí, že nenájdem v Korenici človeka, ktorý by nemal korene v Bosne. Sú to, samozrejme, Chorváti z Bosny, a prišli zväčša na miesto Srbov, ktorí odišli, ktorých vyhnali, ktorí tu zanechali svoje domy. Tie vyzerajú ako vyhorené, niektoré aj sú, bez okeníc či dverají. Stoja také aj v centre mesta, tak, ako ich náhle opustili v lete 1995, počas chorvátskej záverečnej ofenzívy. Na kopci, smerom na diaľnicu vidno aj iný kostol, presnejšie iba jeho ruinu. Tam býval srbský Boh. A jediný živý srbský prejav je starý mercedes s belehradskou značkou, v ktorom prišiel asi bývalý Koreničan pozrieť si svoj dom...

Ja som tu spolu s kolegami z bývalého juhoslovanského priestoru. Stretávame sa z času na čas, aby sme si, akože, zmerali sily vo varení niečoho v kotlíku pod holým nebom. Teraz, prvý novembrový týždeň, bol na rade lovecký guláš (Majstrovstvá Európy vo varení loveckého gulášu v kotli pre novinárov). Naším sponzorom bol už spomínaný Macola, ktorý tu v Korenici má hotel i veľkú reštauráciu, chystá ďalších tristo izieb, no ale pri veľkej diaľnici Záhreb-Split vlastní najväčšie odpočívadlo v Európe. Nazýva sa Zir, aj tam je hotelový a reštauračný komplex. Željko alias Macola teraz už nemá komplexy.

- Nie, u nás nie je kríza, pracujeme usilovne, snažíme sa vyhovieť želaniam všetkých turistov, - hovorí, ukazujúc na veľkú skupinu Japoncov, ktorí práve prišli autobusom z Plitvíc. Nešetrí chválou ani na kamionárov, ktorí si tiež k nemu privykli. Sú ich denne stovky.

Takže keď žiadna kríza, poďme sa baviť! Pri počúvaní legendárnej pesničky „Ovo je moja kuća, živio sam tu“ (To je môj dom, žil som tu) však nikoho v tejto pestrej kompánii nezachváti bezbrehá veselosť. Skôr clivota, bázeň. Za strateným či opusteným domovom? Za vzdialeným rodným domom? Tam, niekde pri Neretve? Alebo tu, v Korenici?

Gregor Martin Papucsek

Slovenčina v budapeštianskom dabingovom štúdiu

Koncom novembra sa v jednom z budapeštianskych dabingových štúdií konala nahrávka niekoľko minútového reklamného dokumentu, cieľom ktorého bolo oboznámiť širokú verejnosť za hranicami Maďarska o tu vzniknutom Tábore smelých. Celý dokument sa nahrával v štyroch jazykoch krajín V4. Narátormi slovenského textu boli aj štyria žiaci Slovenskej základnej školy v Budapešti: Bernadett Melicherová, Andrej Várszegi, Martin Bódiš a Vivien Kapitányová. V jednom z textov, americký herec slovenského pôvodu Paul Newman hovorí: „Ja som bol veľmi šťastný, ale tieto deti šťastné neboli. A ľudia musia podať ruku tým, ktorí sú menej šťastní. Pre deti, ktoré život brutálne postihol ťažkou chorobou, tento tábor poskytne taký zážitok, kde sa veľa smejú, kde môžu robiť veci, ktoré doposiaľ nerobili alebo im neboli dovolené. Ja tu nevidím smútok, ale život, oduševnenie, dobrú náladu, humor. Mýli sa ten, kto očakáva smutný zážitok. Práve naopak!” Svoj hlas mu tentokrát v slovenčine prepožičal Tibor Molnár. Jeho kolegynka, Miroslava Kovácsová, nahovorila Lindu, jednu z vedúcich tábora. Z ich autentického textu nás zaujali nasledujúce riadky: „Ľudia si myslia, že keď tam prídeme, tak len my sa staráme o ne. Pritom my dostaneme od detí oveľa viac, než koľko dáme. Dozvedel som sa o nich, že sú tvrdšie, než som si myslel. A sú silnejšie. Nestratili svoju schopnosť a zostali deťmi. Aj za najťažších okolností sa dokážu smiať a tešiť sa z priateľov. Nepomysleli by ste, že zážitok z jedného týždňa tak hlboko a dlhodobo zmení ich vzťah k životu. A predsa sa tak deje. A myslím si, že to je najväčšie prekvapenie pre nás všetkých.” Aj to zaznelo z úst Paula Newmana alias Tibora Molnára.

Čo vlastne teda Tábor smelých je? V čom spočíva jeho samotná podstata? Všetci o tom dlho snívali. A nakoniec, v roku 2001, sa podarilo zrealizovať tento sen v nádhernú rozprávkovú krajinu pre deti, ktorú pomenovali Tábor smelých. Tieto deti žijú s ťažkými chronickými chorobami. Všetci účastníci tábora však majú dôsledne pripravené terapeutické programy s hlbokým citovým zážitkom, cieľom ktorých je zvyšovanie sebadôvery, upevňovanie vzájomnej úcty a viery v ich krajšiu a lepšiu budúcnosť. To všetko napomáha samotnej liečbe a postupnému sa zaradeniu do diania všedných dní.

Jednotlivé dni v Tábore smelých sú zostavené tak, aby v nich prevládali zážitky a radosť z každej prežitej chvíle. Z množstva rozličných činností stojí za pozornosť spomenúť veslovanie, jazdu na koni, lukostreľbu, ručné práce, šport, tanec, hudbu, divadlo, večerné Casino, čajovňu „Beach Party” alebo „Javisko je tvoje”.

Cieľom všetkých spomenutých, neskutočne zaujímavých akcií je splnenie zámeru hlbokých emocionálnych zážitkov, ktoré pozitívne ovplyvňujú vlastné sebahodnotenie detí. Ide o tzv. terapeutickú rekreáciu. Tábor smelých nie je o chorobách, ťažkostiach, bolestiach alebo nemohúcnosti. Je to tábor o rôznych možnostiach, úsmeve na detskej tvári a vzájomnej spolupatričnosti.

(mj)

Slovenský týždeň v Slovenskej základnej škole v Sarvaši

Tak ako každý rok sa v Slovenskej základnej škole v Sarvaši konal tradičný slovenský týždeň. Pod záštitou pani riaditeľky Zuzany Medveďovej ju organizovali učiteľky slovenského jazyka a literatúry: vedúca predmetovej komisie slovenského jazyka Anna Franková, Dagmar Králiková, Dana Lukáčiková a ďalšie, ktoré priamo, alebo nepriamo pomáhali s prípravou detí na súťaže, alebo sedeli v porotách a hodnotili výkony detí. Slovenský týždeň obyčajne býva na jar, ale tento rok sme sa rozhodli preložiť termín na november pre veľmi náročný program, ktorý čaká školu v máji 2010 v súvislosti so 60.výročím založenia školy. Cieľom slovenského týždňa bolo rozšíriť vedomosti o Slovensku, jeho kultúre a histórii. Zároveň sme sa chceli viac priblížiť k slovenským národným koreňom niektorých žiakov, lebo už nie je veľa rodín, kde sa ešte hovorí po slovensky. A tak sa v dňoch od 9.1 1. do 13. 11. viac ako inokedy hovorilo, myslelo, súťažilo a zabávalo po slovensky.

Prvá zmena oproti bežnému režimu dňa bola tá, že počas niektorých prestávok znela slovenská hudba v školskom rozhlase. Deti sa veselo zabávali pri známych melódiách slovenských piesní, tancovali v triedach i na chodbách.

Základné informácie o aktivitách počas tohto týždňa sa mohli žiaci dozvedieť z nástenky pri vchode do školy. Boli na nej aj propagačné materiály, obrázky a brožúrky, ktoré pomohli šikovným žiakom nájsť správne odpovede na kvízové otázky o Slovensku. Popoludní sa kultúrne aktivity presunuli do priestorov školskej knižnice.

V pondelok po vyučovaní sa v knižnici premietala rozprávka Kocúr v čižmách v slovenskom znení. Deti potom nakreslili pekné obrázky, ktoré boli vystavené v aule školy na 2.poschodí. Žiaci 6. ročníka išli hneď po obede do Slovenského pamiatkového domu, kde bola zaujímavá prednáška o tradíciách Slovákov žijúcich v Sarvaši a deti si mohli vyskúšať výrobu tradičných brdovcov. Žiaci druhého stupňa sa zapojili do kvízu o Slovensku, a druhý bol kvíz o Sarvaši v súvislosti s blížiacim sa 60. výročím založenia našej školy. Vyplnené kvízové lístky vhadzovali deti do pripravenej škatule, ktorú mali na starosti žiaci vykonávajúci službu pri vchode do školy. Správni riešitelia kvízov dostali na záverečnom vyhodnotení pekné odmeny v podobe krásnych slovenských kníh, detských a mládežníckych časopisov, pier a farbičiek. V utorok popoludní sa v knižnici konalo školské kolo súťaže v recitácii slovenskej poézie, prózy a v interpretácii slovenských piesní. Do tejto súťaže sa mohli prihlásiť deti samy podľa vekových kategórií, alebo prostredníctvom svojich ochotných učiteliek. Všetci sa pekne pripravili a ukázali, akí sú šikovní. Konkurencia bola veľká, lebo sa prihlásilo mnoho detí a hoci niektorým deťom tréma zväzovala jazyk, väčšina ukázala, že slovenská literatúra i piesne im nie sú cudzie. Deti museli mať pevné nervy, dobrú pamäť a odvahu vydať zo seba maximum. Výkony niektorých detí boli vynikajúce, a tak si v plnej miere zaslúžili búrlivý potlesk ostatných prítomných v publiku a odbornej poroty zloženej z učiteliek slovenského jazyka. Najviac zaujal žiak 7.B triedy Ármin Hruška, ktorý predniesol náročnú prózu od Ľubomíra Feldeka s názvom O chodiacej chalupe, v ktorej humorným spôsobom vyrozprával príbeh dvoch Terchovčanov, ktorí v noci ukradli žilinskému richtárovi chalupu a na svojich vlastných chrbtoch ju preniesli do Terchovej ku krčme, priamo pod končiare Malej Fatry. Všetci víťazi dostali aj v tejto súťaži hodnotné slovenské knihy, sladkosti a iné drobnosti. Odmeny pre žiakov boli financované kombinovaným spôsobom najmä zo Slovenska, ale aj zo školských zdrojov a za pomoci sponzorov.

V stredu popoludní žiaci druhého stupňa varili s učiteľkami Martou Dekrétovou a Zuzkou Romerovou tradičné bryndzové halušky. Použili na ne sedem kíl zemiakov, tri kilá pravej slovenskej bryndze, slaninu, múku a tri veľké kyslé smotany. A keď boli halušky hotové, ani nestihli vychladnúť, lebo sa za nimi len tak zaprášilo. Boli totiž vynikajúce a nemusel by sa za ne hanbiť ani ten najlepší liptovský salaš. Žiaci prvého stupňa zatiaľ v školskej knižnici popoludní riešili detskú hádankársku súťaž Bystrozraká Barborka. Vo štvrtok dopoludnia sa v 4.A triede konala ukážková hodina slovenskej vzdelanosti na tému národná identita, ktorú viedla pani učiteľka Zlatica Líšková a popoludní pre učiteľov slovenského jazyka, literatúry a vzdelanosti spravila prednášku o slovenskej národnej identite hosťujúca učiteľka Dagmar Králiková. Potom nasledoval rozbor ukážkovej hodiny a diskusia na uvedenú tému o národnej identite.

Na záver týždňa bolo v aule školy vyhodnotenie recitačnej a speváckej súťaže a odmenení boli aj úspešní riešitelia kvízu o Slovensku a o Sarvaši. Dúfame, že si deti užili veľa príjemnej zábavy, niečo sa naučili a prežili spolu s nami pekné chvíle.

Víťazi recitačnej súťaže:

1. kategória : Eszter Beňová, Lili Kissová, Mark Sindel

2. kategória: Enikő Czinkotzká, Žofia Závogyánová, István Hegedűs

3. kategória: próza - Ármin Hruška, Lilla Podmaniczká, Hajnalka Bertóková,

poézia - Danka Jonášová, Kamilla Zolvánová, Mónika Kováčová

Víťazi speváckej súťaže:

1. kategória: Sabina Arnocká, Bernadet Kuliková, Tünde Lévaiová,

Ramón Kormos, Adrien Molnárová

2. kategória: Edina Zimová, Hajnalka Bertóková, Csilla Bertóková, Barbara Kuliková

Dagmar Králiková

Čo viete o Slovensku?

1. Čo je bryndza?

a) slovenský nápoj

b) slovenský syr

c) slovenská rieka

2. Čo je Štrbské pleso?

a) mesto na východe Slovenska

b) populárna kniha o Slovensku

c) jazero vo Vysokých Tatrách

3. Ktoré rieky sú na Slovensku?

a) Váh, Dunaj, Rýn, Tisza

b) Hron, Labe, Hornád, Temža

c) Morava, Orava, Dunajec, Dunaj

4. Ako sa povie po slovensky @?

a) ad

b) e-mail

c) zavináč

5. Akú menu má Slovensko?

a) dolár

b) korunu

c) euro

6. Aké farby sú na slovenskej vlajke?

a) biela, modrá, červená

b) červená, žltá, zelená

c) biela, modrá, žltá

7) Slovenské kúpele sú:

a) Karlove Vary, Teplice, Piešťany

b) Bardejov, Piešťany, Trenčianske Teplice

c) Dudince, Bardejov, Luhačovice

8) Najvyšší štít Vysokých Tatier je:

a) Gerlachovský štít

b) Lomnický štít

c) Kriváň

9) Slovenské hrady sú v lokalitách:

a) Buda, Vyšegrad, Trenčín, Komárno

b) Čachtice, Trenčín, Nitra, Devín

c) Bratislava, Vyšegrad, Ostrihom, Zvolen

10) Kto bol Juraj Jánošík?

a) slovenský Robin Hood

b) slovenský hokejista

c) slovenský spisovateľ

Správne odpovede: 1b, 2c, 3c, 4c, 5c, 8a, 7b, 8a, 9b, 10a

Spomienky bývalého študenta na svoju alma mater

Pred desiatimi rokmi som prvýkrát prekročil prah tejto školy. Vtedy som ešte ani netušil, čo všetko tu zažijem, čo sa tu naučím a aké skúsenosti nadobudnem. Bolo toho naozaj veľmi veľa, s čím som sa tu stretol, ale keď som prekročil bránu školy poslednýkrát ako študent, ešte ani vtedy som netušil, čo všetko som získal do života za tie 4 roky. Vtedy som ešte nemohol vedieť ani to, ako všetky tieto veci ovplyvnia môj osud. Niet ani čudo, veď som práve len opustil školské lavice ako čerstvý absolvent. Veľa vecí vidím až teraz, s odstupom, ani nie veľmi dlhého času. Myslím si, že by môj život nabral úplne iný smer, a nebol by som tým čím som, nerobil by som to, čo robím, nežil by som tam, kde žijem, keby som nesedel v laviciach práve tejto školy... Prečo to hovorím? Prečo to je tak? A pritom - verte mi - vôbec nepreháňam...

Úprimne sa priznám, po základnej škole som sa vôbec nepripravoval sem prísť študovať. Vždy ma bavila najmodernejšia elektronika a automatika, som proste technicky ladený typ. Prišiel som sem len na odporúčanie mojich učiteľov, ktorí veľmi dobre vedeli čo robia. Dnes som im vďačný za to, že ma vtedy sem v podstate “presmerovali”. Získal som tu vlastne všetko, čo sa dalo, ba ešte viac, ako som čakal. Bez tejto školy by som sotva išiel študovať na Slovensko. Vďaka práve tejto škole som nakoniec predsa len vyštudoval moju vysnívanú automatizáciu a robotiku na najvyššej úrovni v Bratislave. Vďaka tomu mám teraz atraktívnu prácu, robím, čo ma naozaj baví. Môžem potvrdiť, že som tu získal naozaj veľa. Splnil sa môj sen, navyše som absolvoval stredoškolské štúdium na úrovni, a okrem toho som tu získal mnoho ďalších benefitov.

Cítil som sa tu ako doma, bola tu naozaj veľmi priateľská atmosféra. Veď všetko bolo pokope: škola, internát, jedáleň, telocvičňa... Ráno som len prešiel chodbou, a už som bol v triede, či v jedálni... Mohol som sa prejsť školou v pyžame a v papučiach. Samozrejme, len ak by som chcel... J Na internáte v susedných izbách bývali žiaci zo základnej školy, o poschodie nižšie zase škôlkari. Dodalo to také neopakovateľné rodinné ovzdušie. Videl som tu deti vyrastať, niektoré z nich tu prežili pekný kus života, od škôlky až po maturitu... S vychovávateľmi sme mali naozaj dôverný vzťah. Spomínam si na spoločné večerné besedy a rozhovory napr. s pani Marikou, alebo s pani Gizelou. Pamätné boli aj futbalové zápasy organizované s ujom Mišom, na ktorých sme si sem-tam uštedrili okrem gólov aj nejaké modriny... J Nikdy nezabudnem na tu získaných kamarátov, učiteľov, vychovávateľov, na atmosféru celej inštitúcie, na množstvo zážitkov, príhod a skúseností.

No a aký bol život na gymnáziu? Boli sme skoro ako jedna veľká rodina. V našom ročníku nás bolo len 15, a to sme boli jednou z najväčších tried. Naši učitelia sa nám mohli preto venovať individuálne. Pamätám si, na hodinách slovenčiny u pani Pečeňovej sme sa naučili veľa vecí. Okrem iného naučil som sa aj to, že na začiatku hodiny sa mám v triede najprv obzrieť, či náhodou už pani profesorka nesedí medzi študentmi v lavici, ešte predtým ako niečo vyslovím... J S pánom Šutinským sme zažili množstvo vystúpení. Dostal nás na niekoľko kultúrnych podujatí, alebo na významné koncerty klasickej hudby, niekedy aj “zadnými dvierkami”, ktoré poznal len on… J Nezabudnem na volejbalový krúžok, ktorý organizoval ujo Paľo každý pondelok večer. Alebo taktiež na lyžovačky. Raz, keď sme boli na Slovensku sa lyžovať, vôbec nenasnežilo. Vtedy sme dostali šancu sa naozaj zoceliť, vyskúšali sme všeličo šialené. Vytiahli sme naše skryté šamanské zručnosti a súťažili sme, kto vykresá z oblohy aspoň jedinú snehovú vločku. Zákon schválnosti: začalo snežiť až posledný deň.

Pani Kováčová, naša triedna nás chlapcov po prvom ročníku presadila do prvej lavice za, vraj, neprijateľné správanie. Samozrejme my chlapci sme hodnotili naše správanie z trochu iného pohľadu... J Na začiatku sa nám ten presun samozrejme nepáčil, ale za krátky čas sme prišli na to, že vlastne to bolo najlepšie možné miesto, kam nás mohli posadiť. Aj sme sa ho držali do konca štúdia, veď tam sme sa mohli dostať k čerstvým informáciám hneď z prvej ruky...

Na hodiny pani Macovej sme sa pravidelne pripravovali nákupom sladkostí. Dodnes neviem prečo... Bolo to asi tou atmosférou.

Mal som možnosť reprezentovať školu aj v športových disciplínach, napr. vo volejbale, dokonca až na medzinárodnej úrovni. Pamätám si, v treťom ročníku bolo nás chlapcov len 8 v celom gymnáziu, a napriek tomu sme mali taký tím, ktorí porážal neporovnateľne väčšie školy, pričom v prvom ročníku nás ešte ujo Paľo poľahky porazil aj sám... J

Myslím si, že taký široký repertoár možností by som nikde inde nenašiel. Tu som dostal možnosť reprezentovať školu, mesto, kraj, dokonca i krajinu na rôznych úrovniach a v rôznych disciplínach. Zúčastnil som sa na množstve spoločenských udalostí, súťaží, prehliadok, hudobných prednesov, kultúrnych podujatí, alebo tiež na študentskej olympiáde. So školou sme cestovali veľa, mnohokrát aj na Slovensko. Stretol som sa s významnými osobnosťami, napr. s premiérmi a prezidentmi MR a SR. Kde inde by som mal takéto vymoženosti, ak nie tu?

Srdečne blahoželám škole, celému pedagogickému zboru, a všetkým tým ktorí sa nejakým spôsobom podieľali na jej úspechoch za toto krásne výročie. Prajem, aby sa táto škola ešte dožila mnoho podobných výročí v takomto duchu. Prajem všetkým študentom, aby tu prežili také krásne roky ako ja, a aby sa aj naďalej podieľali na zvyšovaní autority tejto inštitúcie, a na udržiavaní tejto príjemnej priateľskej atmosféry...

Prejav Petra Bartoša

odznel na oslavách 60. výročia

založenia slovenskej školy v Békešskej Čabe

Zoltán B. Valkán: Dve smeny

Noc pomaly vyprchávala a dôstojne odovzdávala svoje miesto blížiacemu sa ránu. Pred oknom sa na úsvite mihli prvé lastovičky a všade navôkol sa začali čoraz hlasnejšie ozývať zvuky prebúdzajúceho sa mesta. Nablízku niekto dlho štartoval auto, potom nechal motor nepríjemne vrčať, čo, prirodzene, mnohým potrhalo sny, ktoré bývajú nad ránom najsladšie, a navyše slabšie nátury to dráždiace vrčanie aj vydurilo z postele....

(klik na link - čítaj ďalej)

http://www.luno.hu/content/view/9231/34

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

..........................................................................................................................................