11. júla 2001 ● Zo slovenskej tlače

Nakrátko - Nakrátko - Nakrátko

Diaľničný hraničný priechod medzi Čunovom a maďarskou pohraničnou obcou Rajka otvorili 4. júla premiéri Mikuláš Dzurinda a Viktor Orbán. Následne sa zúčastnili na kontrole výstavby mosta Márie Valérie medzi Štúrovom a Ostrihomom a rokovali o aktuálnych otázkach vzájomných slovensko-maďarských vzťahov a integrácii oboch krajín do Európskej únie. Nový hraničný priechod Čunovo-Rajka prepojí slovenský úsek diaľnice D2 s úsekom budovanej diaľnice M15 na maďarskej strane. Spája mimoriadne frekventovanú spojnicu Berlín-Praha-Bratislava-Budapešť a umožní rýchlejšie napojenie na západovýchodnú diaľnicu smerujúcu zo západnej Európy cez Viedeň do Budapešti. Svojím dispozičným riešením spĺňa najprísnejšie kritériá európskeho štandardu hraničných priechodov.

û

S podmienkami ako aj možnosťami sprístupnenia staronového priechodu Buzica - Butos v okrese Košice okolie oboznámili predstavitelia prihraničných obcí o. i. maďarského generálneho konzula Györgya Vargu. Podľa neho sfunkčneniu priechodu bráni iba podpísanie slovensko-maďarskej medzivládnej dohody.

û

Návrh transformácie bratislavského Domu zahraničných Slovákov na Centrum pre Slovákov žijúcich v zahraničí prešiel už viacerými medzirezortnými pripomienkovými konaniami. Ministerstvo kultúry SR ho v čase našej uzávierky malo predložiť na rokovanie vláde, ktorá by mala rozhodnúť o nedoriešených otázkach. Centrum má byť odborom ministerstva kultúry a celá transformácia sa uskutoční v prípade súhlasu vlády v septembri t. r.

û

So žiadosťou o nový názov pre znovuvybudovaný most Márie Valérie medzi Štúrovom a Ostrihomom sa 3. júla na najvyšších ústavných predstaviteľov listom obrátilo jedenásť mimovládnych organizácií našej materskej krajiny. Prezident SR Rudolf Schuster, predseda parlamentu Jozef Migaš, premiér Mikuláš Dzurinda a podpredseda NR SR Béla Bugár by sa mali zasadiť o “také pomenovanie, ktoré by vystihovalo symbolickú funkciu mostu - historického slovensko-maďarského zmierenia a spoločnej európskej budúcnosti oboch krajín.“ Mimovládne organizácie navrhli, aby sa obnovený most volal po svetoznámom učencovi Matejovi Belovi.

û

Konzultácie o efektívnejšej koordinácii vzájomnej spolupráce a vzťahoch krajín Visegrádskej štvorky (V4) s inými štátmi sa začiatkom júla uskutočnili v Budapešti na úrovni expertov ministerstiev zahraničných vecí krajín V4. Slovenskí, ako aj českí, maďarskí a poľskí účastníci prediskutovali programový návrh MR, úradujúceho predsedu V4 na nadchádzajúcich 12 mesiacov. Zhodli sa na tom, že perspektívy spolupráce V4 sú dobré, keďže ju podporujú všetky politické sily v zainteresovaných krajinách. Priority, na ktoré by sa mal klásť dôraz v nastávajúcom období, by definitívne mali potvrdiť na jeseň pri plánovaných stretnutiach tiež v Budapešti štátni tajomníci rezortov zahraničných vecí, respektíve podpredsedovia vlád krajín V4.

û

S možnosťami a kapacitou opráv leteckej techniky a prostriedkov protivzdušnej obrany v Leteckých opravovniach v Trenčíne sa oboznámil veliteľ vzdušných síl armády Maďarskej republiky István Tálla so sprievodom. Tým sa skončil trojdňový pracovný pobyt maďarských vojenských predstaviteľov na Slovensku.

û

Za účasti ôsmich desiatok detí a mladých ľudí z Maďarska a Slovenska sa uskutočnil v dňoch 3. až 7. júla v Békešskej Čabe medzinárodný citarový tábor. Účastníkom podujatia, ktoré usporiadali s podporou verejnej nadácie Pre národnostné a etnické menšiny, Celoštátnej slovenskej samosprávy a zastupiteľstva duchovného centra dolnozemských Slovákov, boli k dispozícii priestory békeščabianskej slovenskej školy. Tam si slovenské deti z Maďarska, ako aj hostia z Dunajskej Stredy a jej okolia osvojovali nielen vokálnu prezentáciu slovenských ľudových piesní, ale aj hru na kedysi rozšírenom ľudovom nástroji, na citare.

û

Slávnostný ceremoniál festivalu v Michalovciach (o ktorom sme podrobnejšie písali v minulom čísle) 4. júla otvoril minister kultúry SR Milan Kňažko. Matičný svetový festival slovenskej mládeže sa koná v rámci Roka Matice slovenskej za účasti šesťsto mladých ľudí z Maďarska, Juhoslávie, Rumunska, Česka, Poľska, Ukrajiny, Francúzska, USA, Kanady, Belgicka, zo Španielska a Slovenska. Ministerstvo kultúry sa podieľalo na festivale sumou 1,48 milióna korún.

û

Prezentáciou národného hudobného a spevného folklóru sa vyznačoval tohoročný, v poradí už jedenásty medzinárodný festival Eurofolklór, ktorý sa konal v dňoch 29. júna až 1. júla v Banskej Bystrici. Tradičné, autentické zvyky predstavilo slovenskému publiku päť ľudových hudieb z Maďarska, Českej republiky, Poľska, Juhoslávie, ale aj domáca Ľudová hudba Borievka.

û

Súčasťou osláv Dňa mikroregiónu v Čni v dňoch od 5. do 11. júla bolo aj otvorenie spoločnej maďarsko - slovenskej výstavy pod názvom Spoločná cesta: Horný Abov – Hegyköz, hovoriacej o starej porcelánovej ceste, ktorá kedysi spájala dva mikroregióny. Fotografie spolu s textom zavedú do atmosféry 13 obcí, vrátane Slovákmi obývaného Fizéru (Füzér) na maďarskej strane hraníc. Predstavujú folklór, prírodné zaujímavosti, tradície (Dni chleba, Dni vína, jarmoky, púte), duchovné veci, zachovanú architektúru, ale aj obnovenú pôvodnú architektúru, návraty k pôvodným technológiám (trstinové strechy), ako aj remeslá, ktoré v týchto mikroregiónoch ešte existujú. Výstava je putovná a postupne navštívi všetky obce mikroregiónov a ukončí svoju púť v Štátnej vedeckej knižnici v Košiciach.

Národy strednej Európy netreba rozdeľovať

V rubrike Metro-Posta budapeštianskeho denníka Metro som objavil zaujímavý článok pod názvom Közép-Európa népeit nem megosztani kell (Národy strednej Európy nie rozdeľovať treba), a v ňom rad múdrych myšlienok a úprimných vyznaní. Oplatí sa ho preložiť do slovenčiny. Článok znie nasledovne:

“Základnou pravdou je, že práca je najúspešnejšou formou integrácie spoločnosti. Väčšinu sociálnych problémov spôsobil zánik pracovných miest. Ale sociálny dialóg neexistuje. Tí, čo sa nazývajú mladými demokratmi, by mali vedieť, že bez silných záujmových zastúpení niet demokracie. Podľa analýzy EÚ uverejnenej v publikácii Zamestnanosť v Európe, ukazovatele o zamestnanosti v Maďarsku sú veľmi zlé. Sme na predposlednom mieste, za nami je len Bulharsko. Aby sme dosiahli priemer Únie, k tomu by sme mali vytvoriť asi 500 tisíc pracovných miest.

Neustálym vbíjaním kresťanských a národných pojmov do hláv by sme mali zaobchádzať opatrnejšie. Ľudia sa dnes všade vo svete zabíjajú buď z nacionalistických, alebo z náboženských pohnútok. Aj naše obavy o maďarské menšiny v zahraničí budú hodnoverné len vtedy, ak sa aj my sami kriticky pozrieme do zrkadla.

Zákony monarchie, ktoré skutočne poskytovali všetkým menšinám rovnaké práva, sme po vyrovnaní silno oklieštili. Trianon je následkom tohoto radikálneho spôsobu zmýšľania a zlého národnostného politizovania. Ale ani na novšie naše činy spojené s národnosťami nemôžeme byť hrdí: Srbmi obývaný Tabán (časť 1. obvodu Budína - pozn. G. P.) a Švábmi obývaný Starý Budín (nedá sa tu nespomenúť najnovšie ešte aj Rákoškerestúr - pozn. G. P.) sme zrúcali až po zem. V zobvodňovaní škôl čisto národnostných dedín sme boli prví.

Národy strednej Európy netreba rozdeľovať! Všetky následky zákona o zahraničných Maďaroch nemožno predvídať. Z oblastí obývaných Maďarmi netreba odlákať lepšie pripravenú pracovnú silu. S úprimným úmyslom pomôcť sa takéto hlásať nedá.”

Takejto mienky je teda Dr. László Sütő z obce Baksa. Je to hlas, ktorý je bližšie k môjmu srdcu než ten, ktorý on sám vo svojom článku kritizuje. Historia est magistra vitae - hovorí známe latinské príslovie. Autor uvedeného článku ho už pozná. Ale čo tí ostatní? Nepoznajú ho, alebo len sa nechcú učiť od tejto učiteľky?

(gp)

Segedínske leto s národnosťami

V Segedíne už po šiesty raz usporiadali v rámci série kultúrnych podujatí Segedínske leto Národnostné dni. Organizátormi akcií, ktoré posledné júnové dni priblížili záujemcom kultúru v meste žijúcich minorít, ako aj ich materských krajín, boli Združenie národnostných samospráv v Segedíne a Zväz národností.

Séria podujatí sa začala v Dome menšín vernisážou výstavy fotografií Najkrajšie oblasti Poľska. 29. júna večer si milovníci vážnej hudby mohli vypočuť koncert komorného súboru z Bratislavy Musa Ludens. Tento súbor sa venuje oživovaniu hudobných i literárnych pamiatok slovenskej a európskej proveniencie od čias Veľkej Moravy cez gotiku až po neskorú renesanciu (9.-17. stor.). Súbor má za sebou bohatú koncertnú činnosť na Slovensku i v zahraničí. Účinkoval v mnohých štátoch Európy, Ameriky a Austrálie. Do Segedína ho pozvala tentokrát tamojšia slovenská samospráva. V koncertnej sále Kultúrneho domu Bélu Bartóka členovia súboru predviedli záujemcom nielen skladby gotiky a renesancie, ale predstavili aj hudobné nástroje a atmosféru dotvárali priblížením dobových odevov.

Ako predseda Slovenskej samosprávy v Segedíne dr. Štefan Tóth povedal, je sklamaný, že koncert prilákal tak málo záujemcov, veď umelci predstavili vlastne európsku kultúru. Po prekrásnom koncerte séria podujatí pokračovala v sobotu večer na mestskej radnici galaprogramom minorít pod názvom Z kultúrnej pokladnice národností, kde sa obecenstvu predstavili Arméni, Gréci, Nemci a Slováci. Našu menšinu zastupovala Alíz Agódová, ktorá zaspievala slovenské ľudové pesničky.

Slovenská samospráva mesta sa už teraz pripravuje na jeseň, keď spolu s budapeštianskym Slovenským inštitútom usporiada Kultúrne týždne Slovenskej republiky v Segedíne, v rámci ktorých sa bude konať drotárska výstava, filmový seminár a slovenský gastronomický týždeň.

(jb)

Nové Mesto pod Šiatrom

Zo života našich najmenších...

Desiaty rok pôsobiaca slovenská národnostná skupina 25-ročnej Jubilejnej škôlky v Novom Meste pod Šiatrom (Sátoraljaújhely) po tom, čo koncom mája oslávila svoje výročie, sa začiatkom leta opäť zišla, aby slávnostne ukončila svoj na programy bohatý “škôlkársky“ rok. Počas dlhého roka 2000/2001 sa učiteľky Šarolta Suchá a Erika Ivánová snažili zapojiť vyše 25 detí rôznej vekovej skupiny do takých akcií, ktoré prispievali nielen k všestrannému rozvoju ich vyvíjajúcich sa osobností, ale svojim bohato zostaveným pracovným plánom prispeli i k národnostnej výučbe týchto drobiatok.

Hneď na začiatku bol október pre nich mimoriadne významným, veď pred stovkou obecenstva v divadelnej sále novomestského kultúrneho strediska, otvárali tancom galaprogram Základnej školy s vyučovacím jazykom slovenským pri príležitosti jej 50. narodenín. Zvládli to hravo a na Mikuláša opäť zavítali do slovenskej školy. Na fašiangy zabavili malých hostí zo Slovenského Nového Mesta na karnevalovom plese. V apríli usporiadala národnostná skupina Slovenský deň, aby ostatným deťom početnej škôlky navarili makové bobáľky a priblížili slovenské veľkonočné zvyky. V rámci týždňa otvorených dverí sa predškoláci skupiny vybrali na návštevu hodiny slovenčiny ku prváčikom do dobre známej budovy slovenskej školy. No a v máji, potom, čo nezabudli pozdraviť milým programom starostlivé mamičky, ako som už spomenula, ostrieľaní herci oslavovali tancom a spevom svoju štvrťstoročnicu.

Ak si myslíte, že detičky slovenskej skupiny už toho mali dosť, tak vám, milí čitatelia, ešte prezradím, že si skočili i do Komlóšky na 4. medzinárodné stretnutie śkôlkárov, kde predniesli najšikovnejší z nich veselé i spevavejšie slovenské básne. Kto pozná krásy zemplínskeho hornatého kraja, uzná, že nebolo zlým nápadom tieto deti za odmenu zobrať na výlet pocestným vláčikom do blízkej Pálházy. Júnový rozlúčkový finiš zakončili škôlkári záverečným programom, kedy najmenší odovzdali na pamiatku najstarším batôžteky a vyprevadili ich do rýmu spletenými básničkami o ríši písmenok a čísel. Nejednému rodičovi zovrelo srdce a pri úsmeve na svoju ratolesť sa kde - tu vykotúľala slzička. Bola to vďaka za starostlivosť a spokojné roky, strávené v tejto skupine a možno sa v tom skľúčenom úsmeve tak trochu skrývali i obavy z nadchádzajúcej novej etapy života detí, z ich adaptácie v novom prostredí, v školách. Pre troch z nich - Enikő Sütőovú, Bence Mórého a Marcelka Kuczika bude novým domovom novomestská slovenská škola a dokopy ich v prváckej triede, ktorú v týchto dňoch pripravujú na september, bude 24. V mene učiteľského kolektívu školy im želáme príjemné prázdniny a hlboký nádych pred školským rokom 2001/2002!

(jk)

O daždi a odhodlanom učiteľskom zbore

Najprv tomu, vážení čitatelia, bolo tak, že v máji - za odmenu na Deň učiteľov..., potom zase, že v júni - na záver školského roka, keď sa vyčasí... Nevyčasilo sa! Nevadí, boli sme optimisti, veď išlo o to, aby sme boli spolu. Trochu inak, trochu inde, chceli sme spojiť užitočné s dobrým. Byť spolu a spoznať niečo nové. Cieľ? Slovensko... alebo Poľsko? Ak to upresním, pochopíte. Červený Kláštor, Dunajec, Pieninský národný park.

Dunajec totiž vznikol spojením Čierneho a Bieleho Dunajca na území Poľska. V oblasti Pienin tvorí štátnu hranicu Slovenska s Poľskom, neskôr pokračuje na poľskom území. V oblasti Pienin je plavba plťou pre malebné okolie mimoriadne zaujímavá. Turistického sprievodcu dokonca doplňujem: Aj za výdatného dažďového počasia! Na Dunajci sa už 40 rokov organizuje Pieninský vodný slalom. Ako sme sa dozvedeli, trénovali tu významní slovenskí olympionici. Splav na úseku slovenským územím sa začína v Spišskej Starej Vsi a končí pri Lesninci. Na oboch miestach je prístup k rieke z cesty. Prielom Dunajca vyniká prírodnými krásami so zrázovými stenami, bralnatými hrebeňmi a malebným okolím rieky. Najvyšší bod je Holica (824 m). Porast je rozmanitý, ihličnato-listnatý. Vo flóre sú zastúpené teplomilné i vysokohorské prvky. Živočíšstvo zastupujú západokarpatské druhy lesných a skalných živočíchov. Vápence v oblasti haligovských skál majú jasový reliéf. Je tu viacero podzemných krasových javov. Zaujímavým bolo sledovať dodnes zachovanú kamennú cestu z čias Márie-Terézie, postavenú za účelom prevážania soli z poľskej Wieličky do Viedne. Je známa pod menom soľná cesta.

Tak o tom všetkom sa na vlastné očí mohli presvedčiť tí členovia učiteľského zboru Základnej školy s vyučovacím jazykom slovenským z Nového Mesta pod Šiatrom, ktorý nabrali tú odvahu v lejaku nastúpiť do pltí, vystlatých síce nie hodvábom, ale voňavou sosnou, ktorá podľa priznania pltníkov má trojakú funkciu: okrášľuje vzhľad plte, potom odbíja vlny počas splavu a napokon sa z neho vijú vence pre utopencov! Čo sa týka našej partie, prežili sme to! Splav i najplytšou 110-centimetrovou i najhlbšou 12-metrovou časťou Dunajca! Trvalo to hodinu a či sme nezmokli? Že sa pýtate! Kto sa s nami plavil, dnes už vie odkiaľ pochádza výraz “zmoknúť až do nitky“.

Červený Kláštor je však pripravený vyhovieť turistom i za nepriazne počasia. Exhibícia vlastivedného múzea v objekte kláštora, pochádzajúceho zo 14. storočia, obsahuje historickú časť, ktorá dokumentuje dejiny kláštora a život mníchov, čiastočne aj vývin regiónu, a národopisnú časť, ktorá obsahuje exponáty ľudového umenia a odevu charakterizujúceho život ľudu v Zamagurí. K expozíciám múzea patrí aj kláštorný kostol, kde je možnosť vypočuť si barokovú organovú hudbu i gregoriánsky chorál z magnetofónových záznamov.

Výlet si pochválili všetci učitelia tvrdo pracujúceho kolektívu. Celý školský rok obetujú svojím žiakom, plnia obsah pracovného plánu a vykonávajú bohatú mimoškolskú národnostnú činnosť, preto výlet do tohto malebného kúta Slovenska bol oprávneným odmenením ich práce. Vďaka patrí i Celoštátnej slovenskej samospráve, ktorá nám prispela na realizáciu kultúrno-poznávacieho zájazdu.

(jk)

MK SR: Návrh MK SR na transformáciu systému zabezpečenia vzťahov SR k zahraničným Slovákom

3. júla 2001

Východiskom koncepcie Ministerstva kultúry SR je návrh riadiaceho a koordinačného centra, lokalizovaného priamo na existujúcom ústrednom orgáne štátnej správy. Na zabezpečovanie vzťahov so zahraničnými Slovákmi v tejto oblasti bude na Ministerstve kultúry SR zriadený samostatný organizačný útvar – Centrum pre Slovákov žijúcich v zahraničí – ktorý bude zodpovedný za plánovanie a vecnú realizáciu jednotlivých aktivít z oblasti kultúry, umenia a médií, vrátane ich financovania, ako aj za informačnú a koordinačnú činnosť súvisiacu s poskytovaním aktívnej pomoci krajanom pri pobyte na území Slovenskej republiky.

Čiastkové úlohy budú prenechané tým ústredným orgánom štátnej správy, ktoré sú za ich výkon v súlade s platnou legislatívou zodpovedné. Prirodzeným gestorom zahraničnopolitickej koordinácie pri zabezpečovaní problematiky na úrovni ústredných orgánov štátnej správy je Ministerstvo zahraničných vecí SR, ktoré je spolu so sieťou existujúcich zastupiteľských úradov aj vhodným adresátom komunikácie s krajanskými komunitami v zahraničí. V súvislosti s touto úlohou bude relevantná časť kapacít zo zrušeného sekretariátu splnomocnenca vlády SR pre zahraničných Slovákov presunutá do štruktúr Ministerstva zahraničných vecí SR.

V uvedenom zmysle navrhujeme vláde zrušenie funkcie splnomocnenca vlády SR pre zahraničných Slovákov ako aj sekretariátu splnomocnenca s tým, že celý komplex úloh v danej oblasti bude zabezpečený vecne príslušnými ústrednými orgánmi štátnej správy. Štátne finančné zdroje tak bude možné využiť predovšetkým na priamu podporu krajanských komunít v zahraničí a ich priamych aktivít, nie na budovanie a udržiavanie nových administratívnych štruktúr a ich personálneho obsadenia na území Slovenskej republiky.

Zároveň je takto jednou z hlavných ambícií koncepcie Ministerstva kultúry vyhnúť sa v budúcnosti duplicite a neefektívnosti pôsobenia štátnych orgánov pri napĺňaní hlavných úloh vyplývajúcich zo systému vzťahu Slovenskej republiky k zahraničným Slovákom. Cieľom aktivít v oblasti školstva bude predovšetkým podpora výchovno-vzdelávacieho procesu na všetkých typoch krajanských škôl a súčasne zabezpečenie podmienok a predpokladov pre vzdelávanie krajanských detí na Slovensku. V súčinnosti s rezortom Ministerstva školstva SR bude Ministerstvo kultúry koordinovať spoločné využívanie fondov pre podporu krajanských aktivít, ktoré v sebe zahŕňajú kultúrno-umeleckú i edukatívnu zložku, ktoré je často – pri komplexných projektoch – ťažké navzájom od seba oddeliť.

V súvislosti s legislatívnym postupom v komplexe vzťahu Slovenskej republiky k zahraničným Slovákom je potrebná zmena zákona č. 70/1997 Z. z. o zahraničných Slovákoch, ktorý v súčasnej podobe nevyhovuje potrebám pre jeho zabezpečenie. Systémovým riešením je komplexná novelizácia, alebo príprava nového návrhu zákona o vzťahu Slovenskej republiky k zahraničným Slovákom – v spolupráci rezortov vnútra, školstva, kultúry a zahraničných vecí, ako aj v koordinácii s ostatnými dotknutými rezortmi. Cieľom tejto zmeny by malo byť:

- riešiť problematiku zahranič- ných Slovákov v celej jej komplexnosti,

- zjednodušiť byrokratické procedúry pri vybavovaní jednotlivých náležitostí, s ambíciou na zmiernenie následkov spôsobených totalitným režimom na individuálnych osudoch emigrantov.

Vláde navrhujme zmenu gestorstva zákona č. 70/1997 Z.z. o zahraničných Slovákoch z MK SR na MZV SR, ktoré po dôkladnej analýze súčasného stavu navrhne upresnený legislatívny postup. Predkladaný návrh je výrazom úsilia ministerstva kultúry a ďalších spolupracujúcich ústredných orgánov štátnej správy, organizácií a inštitúcií dosiahnuť v systéme zabezpečenia vzťahu Slovenskej republiky ku krajanom žijúcim v zahraničí podstatne vyššiu efektivitu a prehľadnosť jednotlivých činností aj finančných zdrojov pri výkone tohoto zložitého a spoločensky aj ľudsky citlivého problému. Základným cieľom navrhovaného riešenia je priblížiť disponibilné zdroje, kapacity a najmä konkrétne činnosti čo najväčšmi aktuálnym a skutočným potrebám i problémom našich krajanských spoločenstiev aj jednotlivcov.

Forint posilnil o 10%

06.07.2001

Ekonómovia a prognostici v Maďarsku sú zatiaľ viacmenej bezradní, keď rozoberajú vplyv posilneného kurzu národnej meny, avšak drobní a strední podnikatelia, turistické kancelárie a najmä vývozcovia sú pesimisti, vláda im ale sľubuje pomoc. Nedávne rozšírenie fluktuačného pásma forintu na 30 percent, čiže plus-mínus 15 percent, prinieslo až desaťpercentné posilnenie maďarskej národnej meny na devízových trhoch. Podľa odborníkov je to príliš veľa, želateľné by bolo totiž iba dvoj-trojpercentné posilnenie. Teoreticky znamená silnejší forint zníženie inflácie, no mieru „kazenia peňazí“ najnovšie aj tak odhadujú prognostici na deväť a pol percenta. Predovšetkým by mal zlacnieť dovoz, no napríklad ceny osobných motorových vozidiel sa vôbec neznížili, a priaznivý trend necítiť ani na cenách elektroniky. Na druhej strane, tempo rastu exportu sa znížilo - zdražel vývoz, čo sa dotýka najmä „slabších“ malých a stredných podnikov, ktoré strácajú svoje skoršie zisky, pretože za svoj tovar dostanú menej devíz. Cestovné kancelárie, ktoré organizujú pobyty pre zahraničných turistov v Maďarsku, bijú na poplach. Obávajú sa najmä poklesu záujmu kvôli „drahšiemu Maďarsku“ – to sa zatiaľ na cestovnom ruchu neodzrkadľuje, pretože zájazdy sa platia vopred, maximálne ak cudzinec minie menej peňazí z vreckového. Nabudúci rok sa však situácia môže zmeniť, pretože cestovné kancelárie by mali zvýšiť svoje ceny o 10-15 percent, čo je pre zahraničných partnerov neúnosné. Odvetvový zväz žiada preto zrušenie takzvaného turistického príspevku do centrálnej kasy a zníženie DPH z 25 na 12 percent. Podľa vlády je možné rokovať o tomto riešení, a rovnako sa hľadá možnosť, ako vykompenzovať straty menších podnikov.

O národnostnej politike MR s uznaním (?!)

S veľkým záujmom som sa dal do čítania článku, uverejneného v Ľudových novinách (č. 25, s. 2) pod titulkom O národnostnej politike MR s uznaním (bez otáznika a výkričníka). Už aj len pre to slovíčko „s uznaním” som bol zvedavý, kto koho a čím to zase prekabátil. Dozvedel som sa, že u nás bola skupina slovensko-maďarského priateľstva Národnej rady SR pod vedením Árpáda Duku-Zólyomiho. Či v tej skupine bol aj Slovák, to z článku nevysvitne. Čo z neho vysvitne, to je nasledovné: Delegácia bola v Békéšskej Čabe, v Sarvaši, a 8. júna navštívila Pilíšsky Santov, kde žije 2000 obyvateľov a z nich okolo 70 percent tvoria Slováci. O ich živote miestny slovenský rodák a starosta Jozef Szőnyi uviedol nasledujúce fakty: 1. Samospráva je prakticky slovenská, takže osobitný menšinový orgán v tejto obci nie je potrebný. 2. V Santove sa pripisuje veľký význam kvalitnej výučbe slovenčiny v materskej i základnej škole. 3. V miestnom katolíckom kostole sa striedajú sväté omše v maďarskom i slovenskom jazyku. 4. Miestna káblová televízia informuje o dianí v obci a okolí zväčša v slovenčine.

Nuž, čo si máme o tom myslieť?

Tu som sa narodil, tu žijem medzi našimi Slovákmi už desiatky rokov, poznám našu situáciu, preciťujem ju na vlastnej koži. Občas chodím aj do Santova, ešte častejšie sa stýkam s obyvateľmi tejto nedávno ešte čisto slovenskej pilíšskej dediny, ja však v spojitosti so situáciou tu žijúcich Slovákov mám úplne odlišné skúsenosti.

1. Viackrát som už počul, že Santov má vlastne slovenskú samosprávu, čomu som sa zo začiatku aj tešil. Časom som ale zistil, že si vydali monografiu svojej obce pod názvom Pilisszántó (Falumonográfia). Takto, po maďarsky. Potom sa mi dostal do rúk aj ich miestny časopis Pilisszántói Krónika, tiež všetko po maďarsky. Začítal som sa doň a začal som o slovenskosti tejto samosprávy silne pochybovať. Táto samospráva si nerobí problém ani z toho, že má v dedine len maďarskú materskú a základnú školu, i keď tu žijú prevažne Slováci. Viem, nie je to inak ani v ostatných slovenských dedinách v Maďarsku. Tak sme boli vychovávaní: pekne, potichu, bez reptania sa pomaďarčovať. To všetko však nemení na skutočnosti, že táto samospráva len deklaruje svoju slovenskosť (možno ani nevie ako by taká skutočne slovenská samospráva mala vyzerať, keďže o takej tu v širokom-ďalekom okolí ani nechyrovať), v skutočnosti sa sotva niečím líši od maďarskej. Členovia tejto samosprávy ani netušia, že ich materská a základná škola sú maďarské, lebo majú povedané, že sú to slovenské národnostné inštitúcie, veď sa v nich vraj vyučuje aj slovenčina! V Maďarsku sa totiž od tejto aj horšie školy nazývajú slovenskými národnostnými.

2. V týchto dvoch maďarských inštitúciách vraj “sa pripisuje veľký význam kvalitnej výučbe slovenčiny”. Že deti tých cca. 70% Slovákov slovenčinu ani napriek tomu neovládajú a zhovárajú sa len po maďarsky, dokonca aj ich detský súbor má maďarské meno Pántlika (stužtička), to táto “slovenská” samospráva berie za samozrejmosť. Je jasné, že v takýchto maďarských inštitúciách sa slovenská materinská reč pestovať nedá. Keby Maďarom na Slovensku ponúkli také nemaďarské školy aké sú naše neslovenské, určite by proti tomu protestovali. Naopak, slovenská samospráva v Santove je s takouto školou spokojná. A spokojný je aj pán Á. Duka-Zólyomi.

3. Členovia tejto vraj slovenskej samosprávy nemajú výhrady ani proti tomu, že v katolíckom kostole tejto slovenskej dediny je farár, ktorý po slovensky nielenže nehovorí, ale ani nechce hovoriť. Naopak, starosta tvrdí, že v ich kostole “sa striedajú sv. omše v maďarskom a slovenskom jazyku.” Ako, keď farár nevie po slovensky? Že ľudia sa vo svojom kostole občas pomodlia aj po slovensky otčenáš, od toho to ešte nie sú slovenské bohoslužby. Tie predsa vykonáva farár, a nie jeho veriaci. A že im farár občas ani toľko nedovolí, z toho táto slovenská samospráva tiež ťažkú hlavu nemá. Nie preto, že by bola protislovenská, lež preto, že v týchto našich oddávna trvajúcich okolnostiach nevie byť proslovenská. Naši Slováci totiž nemali a podnes nemajú odkiaľ získať zdravé slovenské povedomie.

4. Spýtal som sa ľudí, či ich miestna káblová televízia skutočne informuje prevažne po slovensky? Vysvitlo, že tá káblová televízia funguje len v sobotu a v nedeľu od 17. do 19. h., a veru sa tam hovorí prevažne po maďarsky. Čiže medzi slovami starostu a skutočnosťou sú diametrálne rozdiely. O čom a ako informovali túto delegáciu Čabänia a Sarvašania, nevedno. Z článku sa však dozvieme, že “Á. Duka-Zólyomi a skupina poslancov NR SR sa pri tejto príležitosti mohli presvedčiť o tom, že maďarský menšinový zákon sa dobre uplatnil aj v praxi” (!!!) Aké ďalekosiahle konzekvencie si vyvodila táto delegácia z toho spletenca zdeformovaných informácií!

Poslanec Á. Duka-Zólyomi “za najdôležitejšie označil, že národnostné spoločenstvá chcú aj samé odovzdať ďalším generáciám menšinový jazyk a tradície a poznamenal, že poslanci sa pokúsia poznatky z Maďarskej republiky uplatniť v legislatívnej práci NR SR.” Len neviem, čo by mu povedala maďarská menšina na Slovensku, keby – kopírujúc príklad z MR – začal pre nich zavádzať naše poriadky: dal by im slovenské materské a základné školy, v ktorých by sa až štyri hodiny týždenne mohli učiť maďarčinu, do kostolov by im dal maďarčinu neovládajúcich farárov, ktorí by im blahosklonne povolili, aby sa občas pomodlili aj po maďarsky miatyánk. Lebo to by bol stav adekvátny nášmu.

Škoda, že pán poslanec Á. Duka-Zólyomi si nevšimol, že v otázke parlamentného zastúpenia národností v MR aj naďalej pretrváva protiústavný stav: niet jediného národnostného - ani slovenského - poslanca v maďarskom parlamente. Hádam len nechcú všetci sedemnásti opustiť slovenský parlament? Lebo len to by bol stav adekvátny nášmu!

Nevšimol si ani skutočnosť, že maďarský menšinový zákon stojí pred “generálnou údržbou”, musia ho novelizovať, lebo ak by bol stonožkou, na všetkých sto nožičiek by kríval. My, národnosti v MR, s bohatými skúsenosťami za chrbtom máme obavy, že po novelizácii bude ešte horší. Aj náš národnostný ombudsman Jenő Kaltenbach situáciu okolo menšinových práv v Maďarsku označil za jeden z chúlostivých bodov procesu integrácie krajiny do EÚ.

Á. Duka-Zólyomi, predstaviteľ Strany maďarskej koalície, zdanlivo v roli záchrancu Slovákov v Maďarsku, podľa tejto správy “za jeden z cieľov ďalšieho snaženia označil umožnenie príjmu signálu verejnoprávnej Slovenskej televízie na maďarskom území tak, aby to vraj prispelo k zintenzívneniu kultúrnych vzťahov Slovákov v Maďarsku s materskou krajinou a umožnilo to využívať jazyk krajiny predkov v praxi.”

Vec sa má tak, že Slováci v Maďarsku túto možnosť mali, príjem STV1 a STV2 bol zabezpečený. Až nástupom demokracie – aký to paradox! – sme sa ocitli bez nej. Márne sme sa dožadovali svojho národnostného menšinového práva, nepomohlo nám to. A tak v otázke televízie sme od nášho materského národa úplne izolovaní. Keď totiž Maďarsko prijímalo Európsku chartu regionálnych alebo menšinových jazykov, medzinárodné záväzky z článku 11 paragraf č. 2 si medzi ne nezaradilo. Práve tento paragraf hovorí, že: “Strany sa zaväzujú zaručiť slobodu priameho príjmu rozhlasových alebo televíznych vysielaní susedných krajín v jazyku … národnostnej menšiny..” Maďarsko sa v tejto veci rozhodlo neumožniť menšinám príjem televíznych signálov ich materských krajín, a striktne to aj dodržiava. Aj napriek tomu, že Slovensko tam žijúcej maďarskej menšine takéto prekážky nerobí. Maďarsko, ako to na každom kroku aj zdôrazňuje, situáciu Maďarov na Slovensku a Slovákov v Maďarsku skutočne nehodnotí podľa princípu reciprocity. Môžu Slováci dať tamojšej maďarskej menšine čokoľvek a koľkokoľvek, Maďari nám tu aj tak nedajú.

Po tom všetkom je viac než divné, ak sa pán poslanec Á. Duka-Zólyomi spolu s ďalšími poslancami NR SR vrátili na Slovensko “s presvedčením, že maďarský menšinový zákon sa dobre uplatnil aj v praxi.” Možno z ich hľadiska áno. Z hľadiska národností žijúcich v MR nielen že nič podstatného nám tento zákon nevyriešil, predpoklady pre zachovanie našej národnostnej identity nám nevytvoril, ale ani proces nášho pomaďarčovania nezastavil, ba čo viac, ani ho nespomalil. O to trápnejšie sa nám číta správa TASR, ktorá sa o národnostnej politike MR vyjadruje s uznaním. Nemyslím si, že by celá táto skupina bola až natoľko neinformovaná o našej plačlivej situácii, že by toto ich “presvedčenie” mohlo byť úprimné. Nerobí to veľkú česť “skupine slovensko-maďarského priateľstva Národnej rady SR”, že si robí dobrý deň z biedy odjakživa ukracovaných Slovákov v Maďarsku. Od takéhoto “lieku” žalostná situácia Slovákov - ktorú si táto “pomáhať chtivá” delegácia ani nepovšimla - lepšia nebude. Keby nám pán poslanec Á. Duka-Zólyomi skutočne bol chcel pomôcť, bol by na tieto do neba volajúce nedostatky poukázal. On ich však namiesto toho prefarbil do ružova, aby ich nikto nezbadal. Aj santovský starosta, Čabänia a Sarvašania (s ktorými sa táto delegácia stretla) mali ukázať skutočný stav našej národnosti, odhaliť naše problémy, poukázať na ne, a nie ich pekne pozakrývať. K dobrému priateľskému vzťahu našich národov, ktorý by sme si my tak veľmi želali, žiadna faloš, žiadne chytráčenie či dezinformácie neprispejú. Pomôcť tu môže iba spravodlivosť a úprimnosť, ak také niečo vo svete ešte existuje.

Gregor Papuček

Spoločný výskum domácich a slovenských odborníkov

XXIV. Slovenský národopisný tábor v Kestúci

Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku, ktorý od svojho založenia pôsobí v Békešskej Čabe, organizoval v dňoch od 23. do 29. júna v Kestúci svoj tradičný Slovenský národopisný tábor. V malebnom prostredí ležiaca obec Kestúc má už dlhodobé dejiny siahajúce do ranoarpádovskej doby. Slovenskí kolonisti sa tu usadili na počiatku XVIII. storočia. Živili sa poľnohospodárstvom, dobytkárstvom a lesným hospodárením. Neskoršie sa stalo pre nich hlavným zdrojom obživy vinohradníctvo a baníctvo v okolitých uhoľných baniach Dorogskej panvy.

Výskumný ústav vedený Annou Divičanovou poriada každoročne národopisné výskumy v rôznych lokalitách Maďarska, kde žijú Slováci, ktorí sú ešte nositeľmi slovenského jazyka a kultúry. (Do roku 1991 výskumy organizovala Národopisná sekcia Zväzu Slovákov v Maďarsku.) Na výskumy, pripravované pod vedením pracovníka Múzea Mihálya Munkácsyho v Békešskej Čabe Juraja Andu, ktorý už niekoľko rokov pôsobí ako vedúci tábora, prichádzajú okrem domácich bádateľov aj výskumníci národopisných inštitúcií, katedier zo Slovenska. Práce sa zúčastňujú aj milovníci tradičnej kultúry Slovákov v Maďarsku – do Kestúca prišli Helena Lizáková z Malej Nány, Alžbeta Tószegiová z Pitvarošu a Ondrej Lopušný zo Slovenského Komlóša, ako aj študentky z rôznych slovenských univerzít. Pre poslucháčov vysokých škôl je práca v teréne dobrá príležitosť na osvojenie si a zdokonaľovanie samostatnej národopisnej výskumnej činnosti, ako aj na objavenie našej slovenskej národnosti. O vedeckej výskumnej činnosti vykonávanej v rámci tábora v Kestúci sa bádatelia vyjadrili nasledovne:

Gabriela Kiliánová, riaditeľka Ústavu etnológie SAV v Bratislave: Výskum slovenskej kultúry a spôsobu života obyvateľov Kestúca priniesol veľmi zaujímavé výsledky v rôznych javoch tradičnej kultúry. Zvlášť zaujímavé je, že sme mali možnosť študovať takú kultúru, ktorá nespočíva len na poľnohospodárstve, ale aj na iných zamestnaniach, v tomto prípade na baníctve. Nazdávam sa, že výsledky takéhoto výskumu môžu byť nápomocné rovnako pre maďarských i slovenských etnológov.

Jaroslav Čukan, vedúci katedry, univerzita Konštantína Filozofa, Filozofická fakulta, Katedra manažmentu kultúry a turizmu v Nitre: V Kestúci som sa zaoberal výskumom neroľníckych zamestnaní. Popri poľnohospodárstve bolo hlavným zdrojom príjmov baníctvo, do druhej svetovej vojny aj pálenie vápna a furmanstvo. V okolí obce pod Pilíšskymi horami sa darilo vinohradníctvu a čo je zvlášť zaujímavé, pestovaniu ovocných stromov. Mnohé chudobné banícke rodiny získavali peniaze na nákup potrebných predmetov do domácnosti, ale aj odevov a obuvi predovšetkým z predaja bystrických sliviek, ktoré speňažovali vďaka priekupníkom z Verešváru (Pilisvörösvár) a Pilíšskej Čaby (Piliscsaba). Od konca augusta do začiatku októbra nezriedka odvážalo slivky do Budína denne desať – pätnásť vozov, a týmto spôsobom sa Kestúčania kontaktovali s maďarským, ale aj s nemeckým obyvateľstvom v širokom okolí.

Viera Sedláková, odborná pracovníčka Slovenskej národnostnej knižnice v Martine: Tohoročný národopisný tábor bol zaujímavý z niekoľkých hľadísk. Od obyvateľov Kestúca sme spoznali banícke, roľnícke a cirkevné slávnosti. Zmapovali sme náhrobníky so slovenským textom na cintoríne. Získaný bohatý materiál môžeme porovnať so zápismi, ktoré urobil Andrej Halaša spolu s Jozefom Gregorom Tajovským v Kestúci v roku 1903.

Eva Krekovičová, vedúca vedecká pracovníčka Ústavu etnológie SAV v Bratislave: Výskum spevnosti a hudobno-spevnej kultúry priniesol mimoriadne bohatý materiál pestovaný v tomto prostredí v slovenskom jazyku bežne v generácii 55-60-ročných. Dôležitú funkciu zohráva od 70. roku aktívne fungujúci páví krúžok – oproti materiálom z iných oblastí Maďarska so slovenským osídlením. Priťahuje, prirodzene, aj mladších ľudí, čo je v tomto štádiu existencie bilingválneho a bikultúrneho prostredia, pozitívnym dokladom silného slovenského povedomia, manifestovaného práve vo folklórnych prejavoch – menej v duchovnej piesni ako v piesni svetskej. Už prvá sonda upozornila na to, že tu treba urobiť hlbší výskum a podporovať najmä inštituálne zásady napomáhajúce prežívanie povedomia a slovenskej identity.

Katarína Balleková, odborná pracovníčka, dialektologička Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV, Bratislava: Zopakovala som nárečový výskum v prostredí kestúckych Slovákov, ktorý tu už kedysi robil dialektológ Konštantín Palkovič. Jazyk Kestúčanov nesie prvky dolnomatranských a trnavských nárečí, dnes už pomiešané s maďarskými javmi. Ľudia tu konzervujú také duchovné bohatstvo, ktoré už v materskej krajine predkov dávno nie je v jazyku živé.

Mária Juríčková, vychovávateľka budapeštianskeho slovenského internátu: Počas národopisného výskumu v Kestúci som skúmala najmä pohrebné zvyky. V cintoríne sme objavili náhrobné kamene z 50-tych rokov XIX. storočia so slovenskými nápismi. Navrhovala by som, aby sa tieto vzácne pamiatky dostali na jedno miesto, kde sa zachovajú a budú sprístupnené pre širšiu verejnosť.

Anna Divičanová skúmala v prvom rade cirkevný život v Kestúci: Bola som zvedavá, čo sa zachovalo ešte po slovensky v kostole a v niektorých ľudových sakrálnych náboženských zvykoch. Vychádzala som z toho, že vo všetkých pilíšskych slovenských osadách po roku 1925 – keď mali už všade len maďarských kňazov – si sám zbor veriacich vytvoril dvojjazyčné liturgie, omše, sakrálne sviatky (procesie, krížne cesty, modlitby, spievanie). Bohužiaľ, to čo som v kostole slovenského videla v nedeľu na veľkej omši, to bolo už veľmi málo. Omše sa zúčastnilo len veľmi málo ľudí a málo sa modlilo a spievalo po slovensky. V ľudovom náboženstve je to o niečo priaznivejšie: V ružencovom spolku sa - aspoň tí starší – modlia a spievajú po slovensky. Za kladný a vitálny proces pokladám to, že ženy pávieho krúžku so slovenskými cirkevnými piesňami sa pripravujú na stretnutie cirkevných spevokolov v Šáre (Dabas-Sári) a že sa chystajú znovuoživiť spievanie slovenských pašií na Kvetnú nedeľu a Veľký piatok. Text a melódiu si “vypožičali“ od Santovčanov, ktorí ich spievajú nepretržite od roku 1880. Za oživenie “ľudového“ náboženstva môžu ďakovať kestúcki katolíci svojej rodáčke Ildike Fúzikovej.

(ja)

Rozvoj turizmu v Mlynkoch

Starosta Jozef Havelka: Otvoriť dvere pred svetom...

V krátkodobých i perspektívnych plánoch našich osád na prvom mieste figuruje skompletizovanie infraštruktúry a vylepšovanie výzoru obce. Každý región, každá obec sa snaží vystaviť na obdiv svetu svoje pozoruhodnosti, ktoré môžu prilákať návštevníkov z iných krajov. Najlepšie vyhliadky majú tie mestá a obce, ktoré sa môžu tešiť lákavému, usporiadanému prírodnému prostrediu, dobrými službami a pestrými programami.

Čo sa týka prírodného prostredia, dlhé roky zohrával prím Balaton, časom sa k nemu pripojila Tisa a jazero Velence. Sťažovať sa však nemuseli ani horské obce – čistý vzduch a nerušené ticho vždy lákali rekreantov. Popri Matranských, Bukových a Zemplínskych horách boli vždy vyhľadávané aj pilíšske vrchy, iste i vďaka tomu, že sa nachádzajú v tesnej blízkosti hlavného mesta. Vďaka malebnej polohe a prírodným krásam sa medzi najvyhľadávanejšie turistické miesta v posledných rokoch zaradili aj Mlynky a ich rekreačná časť Chotárna skala (Dobogókő), ktorá je obľúbeným turistickým centrom s dobre vyznačenou sieťou turistických chodníkov. Nie náhodou sa čoraz viac návštevníkov smerujúcich na Chotárnu skalu zastaví “dolu“ v Mlynkoch, aby si pozreli historické pozoruhodnosti osady, zoznámili sa s národopisnými pamiatkami, gastronomickými pochúťkami a presvedčili sa o srdečnosti tamojších obyvateľov slovenskej národnosti. Vedenie osady v posledných rokoch veľa urobilo v záujme toho, aby sa zvýšila príťažlivosť osady. Volený zbor obce na čele so starostom Jozefom Havelkom už od začiatku druhého volebného cyklu cieľavedome pracuje na vytvorení príťažlivého výzoru osady, aby sa páčila nielen miestnym obyvateľom, ale aj príležitostným návštevníkov. Cesta, ktorú vykonali, bola dlhá a ešte vždy nemá konca. Byť administratívnym centrom najvyhľadávanejšej rekreačnej oblasti Pilíšskych hôr je náročná úloha. Nestačí totiž zveľaďovať podmienky turizmu na Chotárnej skale, ale aj v samotnej obci. O tom, čo sa už podarilo realizovať, nám porozprával starosta Mlynkov Jozef Havelka:

- V predchádzajúcich rokoch sa nám podarilo vybudovať kompletnú infraštruktúru, čo nebola ľahká úloha. Popri týchto finančne náročných prácach sme museli počítať s postupným obnovovaním dávnejšie vybudovanej inžinierskej siete. Po niekoľkoročných prípravných prácach pod vedením Podunajskej regionálnej vodohospodárskej akciovej spoločnosti sa v tomto mesiaci začne najrozsiahlejšia rekonštrukcia vodovodnej siete regiónu. Tieto práce bude sprevádzať veľa nepríjemností, veď takmer každá ulica bude rozkopaná, ale väčšina obyvateľov ich prijme s pochopením, veď po dokončení obnovy vodovodnej siete vybudovanej v päťdesiatych rokoch nám v nasledujúcom polstoročí bude slúžiť moderný a bezpečný vodárenský systém. Tohto roku chceme v rekreačnej osade na Chotárnej skale kompletne obnoviť verejné osvetlenie. Na radosť všetkých našich obyvateľov sa vedeniu obce podarilo po dlhých nekompromisných rokovaniach dosiahnuť, aby vláda darovala osade bývalé vojenské vzdelávacie stredisko, ktoré používa už dávnejšie ako Spoločenský dom. V budove je umiestnená dvojjazyčná knižnica, ústredie miestnej káblovej televízie, tu majú sídlo rôzne kultúrne a športové krúžky a tu sa konajú miestne a regionálne kultúrne a spoločenské podujatia. V budúcnosti tu budú prebiehať programy zamerané na turizmus. Do tejto činnosti sa môže zapojiť aj Slovenský dom a národopisná zbierka osady, – informoval nás starosta. Čo sa týka rozvojového programu Mlynkov a Chotárnej skaly zameraného na turizmus, samospráva má reálne predstavy. V prvom rade chce upraviť údolie Szurdok a oblasť Vápenných pecí (Mészégető kemencék) a vytvoriť niečo na spôsob skanzenu. Taktiež bude presadzovať sprístupnenie kultúrneho dedičstva osady – pozostatkov opátstva rehole cistercitov i kláštora, v ktorom bola zavraždená kráľovná Gertruda. Samospráva by rada využila, že v tomto období prebieha natáčanie filmu Bánk Bán, k čomu by mohla ponúknuť historické exteriéry. J. Havelka si uvedomuje, že k realizovaniu turistických programov je potrebné zabezpečiť aj služby na patričnej úrovni, preto samospráva poskytne pomoc miestnym podnikateľom, aby popri už známych a dobre fungujúcich pohostinstvách, ako je hostinec Kislugas či predajňa ABC rodiny Gőgősovcov, zakladali pohostinské podniky na podobnej úrovni.

- V minulom období prešiel významným rozvojom aj kultúrny život osady. Kultúrne zložky pracujúce za skromných podmienok dosiahli pozoruhodné výsledky a stali sa známymi aj vo vzdialenejších regiónoch krajiny, ba aj na Slovensku. Slovenský páví krúžok a mládežnícka tanečná skupina mali veľký úspech na viacerých celoštátnych festivaloch. Oblastný dom ponúka návštevníkom ukážku skvostov slovenských ľudových pamiatok. Mlynky si v posledných rokoch získali dobré meno a autoritu aj v kruhu ostatných slovenských osád Pilíšskeho regiónu a stali sa strediskom Združenia pilíšskych Slovákov. Upevnili sa aj kultúrne a spoločenské styky so spriatelenými obcami na Slovensku,  s Blatnou a Veľkými Ludincami. V rámci tohoročných Mlynských dní, ktoré budú prebiehať 14. a 15. júla, odovzdajú vyznamenania “Pre Mlynky“, ktoré dostane starosta Veľkých Ludiniec Jozef Vavreczki a bývalý  predseda Spolku pre Chotárnu skalu György Laudencsek.

27. júla usporiadame v Slovenskom dome výstavu obrazov maliarky Rozálie Hummelovej s indickou tematikou. O jej otvorenie sme požiadali ministerku spravodlivosti Ibolyu Dávidovú. V rámci letného kultúrneho programu zorganizujú 18. augusta tanečný večer so sakrálnou východnou hudbou, ktorého čestným hosťom má byť veľvyslankyňa Indie. Letné podujatia budú pokračovať 26. augusta Dňom zdravia a v septembri usporiadajú mlynské hody, na ktoré sú pozvaní aj hostia zo spriatelených osád, – vyčíslil bohaté letné programy starosta. Čo sa týka perspektívneho rozvoja Chotárnej skaly, starosta spomenul vybudovanie kempingu a siete parkovísk, malej zoologickej záhrady a parku pre deti. Raz by chceli postaviť na Chotárnej skale modernú rozhľadňu a lanovku, ktorá by spojila vrch s Dömösom a Dunajom. Iste by to zvýšilo atraktívnosť Chotárnej skaly i oblasti Dunajského ohybu.

(majnek)

Nová Huta - Prvé medzinárodné stretnutie folklórnych súborov

V malebnej horskej obci Nová Huta (Bükkszentkereszt) takmer desať rokov poriadajú stretnutia národnostných súborov. V tomto roku programy Slovenského dňa organizátori - obecné i slovenské samosprávy Novej Huty a Répášskej Huty – rozšírili na veľkolepé medzinárodné stretnutie folklórnych súborov zo všetkých štyroch “visegrádskych“ krajín. Do Novej Huty prišli ľudoví tanečníci a speváci zo Sečovskej Polianky a Sedlísk zo Slovenska, zo Žďáru nad Sázavou z Českej republiky, z poľského Sanoku a prítomní boli, samozrejme, domáci kultúrnici .

Po Poľskom a Českom dni v Répášskej Hute minulú sobotu prišiel rad na Slovenský deň v Novej Hute. Účastníkov stretnutia najprv pozdravil starosta obce Rezső Halász, ktorý zahlásil, že predpoludním podpísal s delegáciou zo Sečovskej Polianky dohodu o priateľstve a spolupráci oboch obcí. Podľa tejto dohody sa budú navzájom navštevovať folklórne súbory, športovci a hlavne mládež. Cieľom stretnutí bude priatelenie sa a vzájomné spoznávanie kultúry a jazyka partnerského národa. Starosta informoval o tom, že domáci i hostia umiestnili v pamiatkovom parku revolúcie r. 1848 pamätnú tabuľu, ktorá bude pripomínať prvé medzinárodné stretnutie folklórnych súborov v obci. K prítomným prehovoril aj radca Veľvyslanectva SR v Budapešti Ladislav Máté, ktorý zdôraznil, že aj programy tohto dňa svedčia o tom, ako sa v praxi uplatňuje visegrádskou štvorkou predstavovaná zomknutosť a spolupatričnosť.

Po pozdravných slovách sa na prírodnom javisku na školskom dvore začali vystúpenia folklórnych súborov. Po niekoľkých číslach – práve počas vystúpenia poľského súboru - sa strhla prudká búrka. O atmosfére podujatia hádam veľa prezradí skutočnosť, že po krátkej prestávke ako keby sa nič nebolo stalo, vystúpenia súborov pokračovali v telocvični. Jednotlivé vystúpenia vyvolávali búrlivý potlesk obecenstva. Nebol to iba prejav zdvorilosti, ale nadšenie z výkonov hostí, ktorí sa predstavovali na vysokej umeleckej úrovni. Pravda, za úroveň sa nemuseli hanbiť ani domáce súbory: miestny tanečný súbor, spevácky zbor a tanečný súbor Bukovinka z Répášskej Huty, ako i speváci zo susednej Starej Huty (Bükkszentlászló).

Po kultúrnom programe priatelenie sa hostí a hostiteľov prebiehalo pri bielych stoloch a dobrá nálada, hudba a spev trvali až do neskorých nočných hodín.

K úspechu významného a veľkolepého podujatia v našich “bukových“ obciach prispela i podpora Visegrádskej nadácie, nadácie Pre národné a etnické menšiny a Celoštátnej slovenskej samosprávy.

(zb)

Sarvašské hodiny smutne bijú...

... rozliehalo sa 17. júna sarvašskou slovenskou školou a žiackym domovom. Ôsmaci v záplave kvetov sa lúčili so svojou školou, internátom, s triednou učiteľkou Zuzanou Nemčokovou a vychovávateľkou Máriou Bračokovou. Rozlúčková slávnosť pokračovala v preplnenom Kultúrnom dome Petra Vajdu. Slávnosť poctili so svojou prítomnosťou primátor mesta Michal Babák, predseda miestnej slovenskej samosprávy Tibor Mótyán, člen slovenského voleného zboru Ferenc Závoda, vedúca Kultúrneho a školského výboru mesta Eva Réthyová a referentka výboru Katarína Szűcsová. V mene ôsmakov sa so svojimi učiteľmi i spolužiakmi rozlúčili Boglárka Danková a Nikoleta Oroszová, siedmačka Ildika Rafaelová spomínala na spoločne prežité roky a pekné chvíle, na súťaže, hry. Riaditeľka školy Zuzana Medveďová sa lúčila so svojimi zverencami nasledujúcimi slovami: „Teraz vás všetkých čaká plachetnica, na ktorej odplávate na veľký, neznámy oceán, kde sa stretnete aj s nečakanými prekážkami. K ich prekonaniu vám chceme dodať silu a ponúknuť vám našu pomocnú ruku. I keď už nebudete našimi žiakmi, my budeme sledovať vaše osudy, čakáme vás, aby ste nám prišli porozprávať o svojich nových zážitkoch, radostiach i starostiach. Prajem vám všetko najlepšie, dobré študijné výsledky aj v novej, vami zvolenej škole. Nezabudnite na nás! Dovidenia, milí ôsmaci!” Záverečnú slávnosť školského roka 2000/2001 otvorila s básňou Milana Rúfusa siedmačka Melinda Paulová. Pani riaditeľka oboznámila prítomných s výsledkami uplynulého školského roka. Na javisko prichádzali žiaci, ktorí si za svoj učebný prospech zaslúžili, aby ich každý spoznal. Výborný prospech dosiahlo 21% žiakov, ktorým rozdali 96 kníh. Kuratórium nadácie Pre slovenskú školu odmenilo knihami tých usilovných žiakov, ktorí si z viacerých predmetov opravili známky. Pani riaditeľka slovami uzavrela školský rok slovami: „Máme za sebou ťažký rok, v ktorom rovnako veľa pracovali naši žiaci, učitelia i vychovávatelia. Uplynulý školský rok pokladám za úspešný. Prajem vám príjemné prázdniny! Dovidenia v auguste!” Nedeľné predpoludnie sa skončilo rozdávaním vysvedčení v triedach, kde sa žiaci rozlúčili so svojimi triednymi učiteľmi a vychovávateľmi.

(af)

Netradičná „bláznivá” rozlúčka v novomestskej škole

Pre ôsmakov našej školy znamenal tohoročný jún nesmierne veľa práce, prípravy a hustejší program. Samozrejme, viac času im zabralo učenie pred záverečnými písomkami a hodnotením. Predsa s väčšou chuťou sa dávali do prípravy banketu a „bláznivej” rozlúčky, ktorá u nás nie je tradíciou. Práve preto sa na ňu chystali zvlášť dôsledne. 22 žiakov si niekoľko dní pripravovalo nápadité masky. Keď 13. júna, v stredu, cez veľkú prestávku, po krátkych 22 zvoneniach ôsmaci vyšli zo svojej triedy, ich menší spolužiaci boli ohúrení. To teda ani len netušili, ako sa s nimi chcú ôsmaci rozlúčiť. V rukách zamaskovaných chlapcov a dievčat sa objavili menšie či väčšie pištole na vodu a takto vyzbrojení prechádzali z triedy do triedy. S veselou pesničkou, ktorú pravdepodobne nenájdete v učebniciach hudobnej výchovy. Medzi ôsmakmi bola smetiarka s dlhými rozstrapatenými vlasmi, v rozgajdaných šatách a topánkach. Iní zosobnili šéfa maloroľníkov Józsefa Torgyána či predsedu vlády Viktora Orbána podľa motívu televízneho programu „Uhorka”. Nechýbal ani cowboy s klobúkom, v roztrhaných zaplátaných riflách a kockovanej košeli. Veľký úspech mala „dedinská” dievčina so zapletenými vrkôčikmi, ktoré sa jej týčili k nebu. Pehavé tváre, modro-zelené pruhy vo vlasoch spestrili skupinku lúčiacich sa a nezvyčajný pochod uzatvárali chlapci s barlami oblečení za bezdomovcov. Samozrejme, toto všetko nezostalo bez odozvy. Mladší spolužiaci boli najskôr prekvapení, ale o pár sekúnd sa od smiechu až chytali za bruchá. Od nečakaných prúdov vody z pištolí až výskali od radosti. Napokon sami provokovali ďalšie prúdy vody. Zvedavejší odprevadili sprievod až na školský dvor, kde zábava pokračovala. Po krátkej veselici sa všetci presunuli do jedálne, kde na chvíľku zastala práca. Tety kuchárky a ich pomocníčky sa náramne zabávali, pričom sa snažili uhádnuť, kto sa za ktorou maskou skrýva.

Hlavným momentom „bláznivej” rozlúčky bolo, že ôsmaci poprosili svoju triednu učiteľku Máriu Barnovú Zajakovskú, aby ich odprevadila do mesta na zmrzlinu. To bol veľmi odvážny krok v takom malom mestečku, kde každý každého pozná. Napriek tomu sa „bláznivá” prechádzka, sprevádzaná veselým spevom, vydarila. Musím dodať, že celou cestou sa žiaci inteligentne a vzorne správali. Uzrúc túto veselú skupinku, okoloidúcim sa na tvárach objavoval úsmev. V letnej horúčave kvapky vody, ktoré sem – tam zasiahli aj “vonkajších pozorovateľov“, pôsobili skôr osviežujúco. Nik sa nad nimi nepohoršoval. Po návrate do školy sme nevynechali ani zborovňu, kde sme pozdvihli náladu všetkým učiteľom. Cestou na obed nás sprevádzal veselý smiech a týmto sa skončila naša „bláznivá” rozlúčka. Podľa mňa, triednej učiteľky, je dobré dať deťom príležitosť vyburácať sa. Pre nich bude tento deň iste nezabudnuteľným zážitkom, ktorý ich bude sprevádzať po celý život. Zvlášť sa teším, že celý deň prebiehal bez problémov a že sme sa všetci príjemne cítili. Na svojich dnes už bývalých ôsmakov som veľmi hrdá.

(mbz)

VERŠE VĎAKY - Zamyslenie sa nad básnickou zbierkou Ladislava Klausa

Priznám sa, že ešte donedávna som veľmi málo vedel o slovenských rodákoch v pešťpilíšskej, ale aj v novohradskej oblasti. Výnimkou bola Veľká Tarča, kde som sa roku 1942 zúčastnil na niekoľkomesačnom kurze na tamojšej evanjelickej vyššej ľudovej škole (evangélikus népfőiskola). Až zásluhou Ľudových novín som sa dozvedel, že aj napriek tesnej blízkosti maďarského veľkomesta slovenčina tu ešte celkom nezamĺkla, že je tu celý rad rázovitých, kedysi takmer čisto slovenských dedín, ktorých obyvatelia nezabudli na svoj pôvod. Dokazujú to nielen slovami, ale i pomerne bohatou kultúrnou činnosťou. Sú to napríklad Mlynky, Santov, Pišpek, Tardoš a mnohé ďalšie slovenské národnostné obce.

Niektoré z nich preslávili a šíria o nich dobré meno ich rodáci, ktorí sa dostali do vedomia širšej verejnosti ako literáti, redaktori, národnostní či iní kultúrni činitelia. Títo na svoju rodnú obec nezabudli, aj keď ju už dávno opustili, ba všemožne sa jej snažia pomôcť. Tak napríklad k menám Gregora Papučka a Imricha Fuhla takmer neodmysliteľne patrí ich rodná obec Mlynky, k Jánovi Fuzikovi, Ildike Fúzikovej a Zoltánovi Bárkányimu Kestúc, k Alexandrovi Kormošovi Santov, k Štefanovi Lamimu Pišpek a pod. Literárna tvorba slovenských básnikov a spisovateľov v Maďarsku ani mne nie je celkom neznáma, a to vďaka už spomenutému šéfredaktorovi Ľudových novín Z. Bárkányimu, ktorý ma ňou takmer pravidelne zásobuje. Takto sa mi nedávno dostali do rúk, tentoraz i v spojení s príjemnou príležitostnou osobnou návštevou, asi najnovšie publikácie Celoštátnej slovenskej samosprávy: obsiahla cirkevno–historická štúdia Ildiky Klausovej – Fúzikovej Kristus žije v dejinách cirkvi a básnická zbierka Vďaka od Ladislava Klausa. Tá prvá si vyžaduje dôkladnejšie štúdium, no určite ju nenechám bez povšimnutia, a o tej druhej som sa rozhodol napísať niekoľko vlastných postrehov. Sám som sa už v mladom veku pokúšal skladať básne a tiež som začínal s ľudovou poéziou. Za metodickej a odbornej pomoci ľudového básnika a spisovateľa Jána Gerčiho som roku 1941 vydal i básnickú zbierku. Mal som vtedy iba 18 rokov. Nuž a preto mi je uvedená publikácia Ladislava Klausa taká vzácna. Ibaže ja som svoju zbierku vydal vlastným nákladom. (Iba tak mimochodom, na splatenie pôžičky, ktorú mi poskytol istý starší priateľ, sme museli neskoršie kravu predať. Väčšinu kníh som totiž porozdával.) Vtedy ešte neexistovala v Maďarsku nadácia Pre národné a etnické menšiny ako dnes. Ba naopak! Roku 1944 som si pár mesiacov odpykal pre zbierku v koncentračnom tábore (internáló tábor) v Nagykanizsi.

Vráťme sa však k básnickej zbierke Ladislava Klausa. Ako som už uviedol, jej vydavateľom je Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku. Do tlače ju pripravila spoločnosť FUHL BT v Mlynkoch. Vyšla roku 2001. Texty v nej upravil a Slovníček k menej známym slovám spracoval G. Papuček. Zbierka obsahuje 16 básní. Básne sú písané miestnym západoslovenským nárečím. Tri z nich sú “preložené“ i do spisovnej slovenčiny. Niektoré by boli mohli byť i kratšie. Ale to je moja osobná mienka. Napríklad najdlhšia z nich Sedem detí sa skladá až zo 124 slôh. Nuž keby detí bolo menej (jedno – dve, ako je teraz v móde!), autor by nebol potreboval pre ne toľko priestoru. Báseň uzatvára rodinná fotografia, z ktorej priam vyžaruje ľudské šťastie a rodinná pohoda. V ďalšej básni Hrozná vojna bola (tá má už iba 90 slôh) sa premietajú udalosti z konca druhej svetovej vojny s osobitným zreteľom na miestne i domáce pomery. Autor v nej emotívne opisuje návrat jeho rodiny do vojnou zničeného rodinného domu a jeho opravu s početnými komplikáciami

Horúcou láskou k matke a otcovi prekypujú básne Chlieb náš každodenný, Záhrada mamina, Peru mamka, Vďaka oteckovi, Učili nás otec kosiť. Básne sú popretkávané originálnymi rodinnými fotografiami, ale aj archívnymi zábermi spod Pilíša a spestrené snímkami I. Fuhla. To všetko v nebývalej miere umocňuje ich autentickosť. Cenné sú i verše, ktorými autor opísal a tým i zvečnil rôzne ľudové zvyky i obrady náboženského charakteru. Sú to básne: Drápali sme pérí, Zabíjačka, Špárali sme šípky, Šmáni, Kvasili sme kapustu, Púť, Vánoce. Niektoré zvyky, ktoré v nich opisuje, už takmer úplne zanikli a v tom tkvie ich hodnota.

Čo sa týka samotných básní, nesporne ide o ľudovú poéziu, hodne sa podobajúcu tvorbe ľudových autorov, grupujúcich sa medzi dvoma svetovými vojnami okolo Čabianskeho kalendára a Evanjelického hlásnika. Ťažko by však bolo hľadať medzi nimi nejakú súvislosť, prípadne náväznosť. Ladislav Klaus sa narodil 1. novembra 1929 v Mlynkoch v rodine dedinského kováča. Bolo ich sedem detí. Päť chlapcov a dve dievčatá. On pribudol do rodiny ako druhý. Základnú školu navštevoval v Mlynkoch a meštianku v neďalekom Veresváre. Už vtedy sa silne maďarčilo, on však vďaka rozumnej rodinnej výchove žiadnym takýmto “lákaním“ nepodľahol. Rozhodol sa vyštudovať za učiteľa, čo sa mu aj napriek ťažkým sociálnym pomerom podarilo. Učiteľský diplom, oprávňujúci vyučovať na menšinových školách slovenčinu, získal na Učiteľskom ústave v Budapešti roku 1953. Jeho prvým učiteľským miestom bola Hollóháza, kde vyučoval slovenčinu. V rokoch 1957 – 1962 vyučoval v obci Filakháza. Obidve obce sa nachádzajú v zemplínskych horách, čo mu pripomínalo jeho rodný Pilíš. Posledné jeho pôsobisko a až dodnes i jeho bydlisko, je mestečko Szerencs, tiež župa Zemplín.

Jeho básnické začiatky sú skromné. Prvé básne začal písať iba v úzkom rodinnom kruhu, viac-menej pre rodičov a súrodencov. Píše o tom i v úvode svojej knihy pod názvom Venovanie: “Táto zbierka sa zrodila z hlbokej lásky a vďaky voči našim drahým rodičom, ktorí s vypätím všetkých svojich síl dreli, namáhali sa, robili všetko možné, zdravie a život si obetovali, len aby nás, svojich sedem detí, statočne vychovali. Všetko to, čo pre nás urobili, ľudskou rečou vyjadriť sa nedá. Náš slovník je k tomu prislabý. Ale pocit lásky a vďaky má veľkú silu. To on mi viedol pero pri písaní.“

Nuž je to prekrásne vyznanie milovaným rodičom. Sám sa s ním voči svojim rodičom stotožňujem. A čo sa týka rokov mladosti, ktoré nám už dávno uleteli, zacitujem poslednú slohu z jeho poslednej básne Vánoce. Tiež nás nabáda k hlbokému zamysleniu:

Šecko to zmizlo už, jak ten dím z komína, / léž na čas mladosti pekňe sa spomíná. / Jak kebi to bolo len čéra bývalo, / jak kebi sa mi to tej noci snívalo.

(šh)

P. J. ŠAFÁRIK - OTEC SLAVISTIKY

Vedecká a umelecká osobnosť Pavla Jozefa Šafárika (1795 Kobeliarovo v Gemeri - 1861 Praha) priniesla veľa kladných podnetov do literárneho, jazykovedného a umeleckého života. 26. júna sme si pripomenuli 140. výročie jeho smrti. Osud Šafárika bol zložitý, protirečivý, naplnený strasťami ale aj úspechmi. Študoval na Gymnáziu v Rožňave, Dobšinej, neskôr na lýceu v Kežmarku. Myšlienky romantizmu, s ktorými sa stretol na štúdiách v Jene, ho priviedli k hlbokému štúdiu slovanskej minulosti. Počas pobytu v Jene si jasne uvedomil význam ľudovej slovesnosti pre rozvoj literatúry. Od básnikov žiadal poéziu, v ktorej mali zaznieť čisté tóny, teda osobné presvedčenie a precítenie. Konkrétnu podobu svojim názorom dal v česky písaných veršoch Tatranská Múza s lyrou slovanskou (1814). Zo zbierky vynikajú najmä verše s jánošíkovskou tematikou, s ideou národného uvedomenia a slobody.

V Dejinách slovanskej reči a literatúry (1826) sa Šafárik upriamil na históriu a kultúru Slovanov. Na tomto diele pracoval s veľkým osobným zanietením, usilovne študoval rôzne pramene a pamiatky slovanských literatúr. Dejiny slovanskej reči a literatúry, napísané po nemecky, zobrazujú cesty ľudského ducha a svet Slovanstva. Cenný je jeho kritický pohľad na utláčanie menších národností - „ratolestí“.

Od r. 1819 bol riaditeľom a profesorom na srbskom pravoslávnom gymnáziu v Novom Sade. Od roku 1833 až do svojej smrti žil a pracoval v Prahe, kde pôsobil ako redaktor Časopisu českého musea a Světozoru. Slovanské starožitnosti (1837) sú spracovaním dejín Slovanov od najstarších čias do konca 10. st. Je to vrcholné dielo autora, ktoré neskôr doplnil Slovanským národopisom, v ktorom zachytil mapu osídlenia slovanských národov. Významné sú aj jeho čiastkové štúdie venované českej literatúre a literatúre južných Slovanov.

P. J. Šafárik aj v nepriaznivých spoločenských podmienkach vytvoril diela, ktoré sa stali základom a vedeckým podnetom pre ďalšie generácie. Jeho Dejiny slovanskej reči a literatúry poskytli Európe prvý pohľad na život a účasť Slovanov pri vytváraní európskych dejín a kultúry.

(er)

Ivan Krasko

- predstaviteľ Slovenskej literárnej moderny

125. výročie narodenia

Ivan Krasko (1876 - 1958) je hlavným predstaviteľom moderny v slovenskej poézii. Vlastným menom Ján Botto sa narodil 12. júla 1876 v Lukovištiach. Po stredoškolských štúdiách v Rimavskej Sobote, Sibini a Brašove navštevoval chemickú fakultu v Prahe. Ako chemický inžinier pôsobil na viacerých miestach. Neskôr pracoval ako poslanec a štátny úradník. Po odchode z činnej služby žil v Piešťanoch. Zomrel v Bratislave a pochovaný je v Lukovištiach.

Na začiatku 20. storočia sa uviedol do literatúry pod pseudonymom Janko Cigáň. Nadväzoval a čerpal z bohatej tematickej a výrazovej tvorby P. O. Hviezdoslava. Svoje verše uverejňoval v časopisoch Dennica, Slovenské pohľady a Prúdy. I. Krasko je tvorcom moderny, ktorá položila nové vývinové tendencie v slovenskej poézii. Hoci vydal iba dve básnické zbierky Nox et solitudo (1909) a Verše (1912), je zakladateľom slovenského symbolizmu. Jeho symboly „otcova roľa“, „topole“, „otrok“, „zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli“ sú mnohovýznamové a nadčasové. Krasko na rozdiel od starších básnikov vyslovoval svoj vzťah ku skutočnosti, svoje pocity a myšlienky formuloval do symbolov. Intenzívne prežíval prírodné javy, zamýšľal sa nad zmyslom života (Quia pulvis sum - Pretože som prach), uvažoval o národe a ľudstve. Hlavným motívom jeho zbierky Noc a samota boli ľúbostné zážitky (Aminke, Už je pozde, Plachý akord). V zbierke Verše vyjadruje básnik svoje city a postoje k svetu, reaguje aj na sociálne otázky.

I. Krasko napísal aj tri lyrické novely (Naši, Sentimentálne príhody, List mŕtvemu), ktoré významne dokresľujú tvorivý profil autora a zároveň naznačujú hľadanie významovej jednoty medzi lyrickým sebavyjadrením a epickým rozprávaním. Záslužná je aj jeho prekladateľská činnosť z nemeckej a rumunskej literatúry. Literárna osobnosť I. Krasku patrí stále k najprekladanejším slovenským básnikom. Slovenský literárny fond každoročne udeľuje Cenu I. Krasku za najlepší literárny debut.

(er)

Deň Slovákov v Maďarsku

7. júla 2001

Celoštátna slovenská samospráva (CSS) v Maďarsku v spolupráci so zastupiteľstvom a slovenskou menšinovou samosprávou obce Sudice (Szügy) usporiada dnes (v sobotu - 7. júla) oslavy Dňa Slovákov v Maďarsku v tejto novohradskej obci nachádzajúcej sa neďaleko mesta Balašské Ďarmoty (Balassagyarmat). Valné zhromaždenie CSS vyhlásilo sviatok sv. Cyrila a sv. Metoda za Deň Slovákov v Maďarsku, ktorý naši krajania aj v uplynulých rokoch oslavovali počas víkendov pripadajúcich najbližšie k štátnemu sviatku SR. Doterajšie Dni sa konali v Malom Kereši, Bánhide (Slovákmi obývanej časti mesta Tatabánya) a vlani v Sarvaši. Terajšie oslavy sa začnú o 14. hodine ekumenickou bohoslužbou v sudickom evanjelickom kostole, kde predseda CSS Ján Fuzik odovzdá vyznamenania najvyššieho, celoštátneho voleného zboru Slovákov v Maďarsku „Za našu národnosť”. Podľa našich informácií popri zaslúžilých činiteľoch slovenského verejného a kultúrneho života v Maďarsku medzi vyznamenanými bude aj riaditeľ budapeštianskeho Slovenského inštitútu Karol Wlachovský. V kostole vystúpi Budapeštiansky dychový súbor pod vedením Slováka zo Santova (Pilisszántó) Štefana Malého a ľudová speváčka zo Slovenského Komlóša Anna Ištvánová. Po slávnostnom sprievode galaprogram ústredných osláv Slovače v Maďarsku sa bude konať na nádvorí miestneho osvetového strediska a starostovského úradu. V rámci pestrého kultúrneho programu tu vystúpia - najmä folklórne - kolektívy takmer z každej Slovákmi obývanej oblasti krajiny. Usporiadanie Dňa, počas ktorého došlo i k mimoriadnemu zasadnutiu Predsedníctva CSS, finančne podporila verejná nadácia Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku a Ministerstvo národného kultúrneho dedičstva MR.

(-hl)