Predovšetkým sa vám všetkým chcem srdečne poďakovať za prekrásne literárne stretnutie s vami, na ktoré nás – poetku Evu Fábiánovú a mňa – pozvala pani učiteľka Anita Holá, a ktoré sa udialo 27. marca v priestoroch školskej knižnice.

Bolo to veľmi osožné a veľmi príjemné stretnutie. Pekne ste nás privítali, predniesli niektoré naše básne, a my sme sa vám predstavili svojimi životnými príbehmi a literárnou činnosťou, aby ste nás, aj naše literárne diela takto osobne bližšie spoznali. Nakoniec ste nám dali kôpku lístočkov s vašimi otázkami. Na tie, ktoré ste adresovali mne, vám touto cestou vďačne odpoviem.

– Čo pre vás znamená Pilíš?

– Pilíš je 756 metrov vysoký vrch, okolo ktorého sa rozprestierajú Pilíšske vrchy, v ktorých sa nachádzajú väčšie i menšie starodávne dedinky: Huť (Bitovec), Mlynky (Pleš), Santov, Čív (Čevo), Kestúc (Kostelec), Čobanka (Boroň) a Senváclav. V zátvorkách sú ich pôvodné názvy. Ja som sa narodil v Mlynkoch, čiže je to môj rodný kraj, môjmu srdcu najbližší kútik tohto šíreho sveta. Prezradím vám, že tu už vyše 1200 rokov žijú Slováci. Aj ten veľký vrch pomenovali naši pradávni predkovia, Sloveni. Keďže jeho štít nebol pokrytý stromami, dali mu meno Pleš. Až keď sem od ďalekého východu prišli neslovanské kmene, pod ich vplyvom sa to zmenilo na Piliš, čo Slováci vyslovujú s dlhým í: Pilíš. Celé okolie je posypané slovenskými zemepisnými názvami, ako Ostrá skala, Zbojnícke skaly, Huťská diera, Chotárna skala, atď. Viem, čo ako sa volá, kde, kedy a aké huby rastú, slovom cítim sa tu doma.

– Odkiaľ viete po slovensky?

– Samozrejme, predovšetkým od mamy a od tatu. Ale Pilíšania v tej dobe, keď som sa ja učil rozprávať, všetci hovorili po slovensky, veď boli Slováci. Vždy som mal rád a vždy som si ctil svoj materinský jazyk, ktorý je pekný, ale aj nesmierne osožný, hovoria mu aj „slovanské esperanto“, dá sa ním dohovoriť so všetkými Slovanmi. Že je tomu skutočne tak, o tom som sa presvedčil aj osobne, keď som tlmočil v Petrohrade, ale aj vo Varšave, v Sofii, v Prahe, ba aj v Chorvátsku na ostrove Brač. Napísal som o tom aj zopár básní. Napr.: „Naša reč je pekná ako príroda sama. / Rozvoniava v nej tisíc pestrých kvetov. / A zurčí, žblnká na perách rozspievaná, / do sŕdc sa vlieva melódiou svätou!... // Je to poklad, ktorý si treba chrániť.

– Aký žiak ste boli v škole?

– Nemám sa na čo sťažovať, počnúc IV. triedou ZŠ som chodil – ako vy – do slovenskej školy v Budapešti a potom do slovenského gymnázia v Békešskej Čabe. Vždy som mal výborné vysvedčenie. Dobre som sa učil a slušne som sa správal. Nie je to samochvála, ale skutočnosť.

– Matka a otec. Čo znamenajú pre vás tieto slová?

– Matka a otec, to sú naši rodičia. Nebyť ich, ani my by sme neboli! Pre mňa tieto slová znamenajú mne najbližších a najdrahších ľudí, ktorí ma priviedli na tento svet, vychovali ma, opatrovali ma, boli ku mne láskaví, dali mi všetko, čo som potreboval. Patrí im moja láska a vďaka na večné časy.

– Píšete aj po maďarsky?

– Nie, po maďarsky nepíšem. Skutočnosť je taká, že v Maďarsku je dosť takých ľudí, ktorí píšu po maďarsky, ale len málo takých, ktorí píšu po slovensky. Preto ja píšem len po slovensky. Na druhej strane netreba zabúdať, že boli tu už takí, ktorí mali otca – mať Slovákov (Štefan Petrovič, Mária Hrúzová), doma sa zhovárali po slovensky, teda aj ich syn Alexander dobre ovládal slovenčinu, ale začal písať po maďarsky a stal sa z neho najslávnejší maďarský básnik! Podobne aj Sándor Reményik mal slovenských rodičov zo slovenského mesta Dobšiná, to „k“ na konci mena prezrádza, že pôvodne bol Remeník, ale on si meno pozmenil, písal po maďarsky a teda bol maďarským básnikom. Vždy som mal obavy, keď niekto spomedzi nás písal aj po maďarsky, že ho stratíme. Ja prekladám z maďarčiny do slovenčiny, napr. básne Sándora Weöresa som vydal po slovensky (Keby svet bol drozdom, 1997). Aj niektoré svoje básne som preložil do maďarčiny, keď ma chceli predstaviť v maďarskom časopise maďarskému obecenstvu.

– Ako vám napadne námet – príbeh?

– Je to často otázka nálady. Niečo ma mimoriadne vzruší, oduševní, alebo zarmúti. Inokedy zas chcem niečo dôležité povedať našim Slovákom, sadnem si, uvažujem a píšem. Napr. báseň Nedajme sa!, alebo Naša reč, a pod. Keď som chcel osloviť našich básnikov, aby už konečne aj písali voľačo, napísal som báseň Chlapci, básnici! Stalo sa mi, že som si vybral určitú tému, tentoraz odumieranie a cintorín, a napísal som v tomto duchu celú knižku pod názvom Úsmevné epitafy na (večný) odpočinok, plnú prekvapivých nápadov a humoru. Aspoň jeden príklad:

Tu
odpočíva
dobrý doktor Grob,
od povrchu na dvesto centi.
Okolo neho všade samý hrob,
v nich ležia jeho
pacienti.

– Napísali ste aj nejaké rozprávky?

– Rozprávky som nepísal, ale som písal publicistiku, články do Ľudových novín a iných časopisov, aj do Nášho kalendára. Mám takmer hotový rukopis s názvom Pilíšske anekdoty. Ale ani román, ani novely som nepísal.

– Páčia sa vašim deťom vaše knihy?

– Môj syn Zlatko ako malý chlapec ma často podnietil na písanie básní. Písal som o ňom. Ešte bol len žiakom 1. triedy tej slovenskej školy, do ktorej chodíte aj vy, keď si zostavil svoju prvú básničku Autíčko, Vláčik. Čiže tak sa mu to páčilo, že aj on začal tvoriť. Zašlo to až tak ďaleko, že v roku 2002 sme spolu vydali zbierku básní pod názvom Dvomi chodníčkami. Obálku navrhol a knihu ilustroval Zlatko Papuček. Keďže Zlatko dokázal robiť veľmi vtipné, dobré ilustrácie, on ilustroval aj moju ďalšiu zbierku (Nezabúdaj, 1998). Čiže na otázku môžem povedať, že: áno.

– Prečo máte aj smutné básne?

– Vo svete, a teda aj okolo nás, sa dejú často aj nepekné, poľutovaniahodné veci, ktoré človeka zarmútia. Nuž preto. Ale o tom je aj moja báseň:

Prečo?
Prečo sú moje básne neveselé?
Pretože sa nám chýli do jesene.
To svet je taký, že zlo sedí v ňom,
a moje básne sú len zrkadlom.

– Aká je vaša posledná kniha?

– Moja doteraz vydaná posledná knižka má názov Hviezdne nebesá. Stošesťdesiat haiku zablyšťalo sa. Je v nej 160 haiku. Haiku je japonská básnička pozostávajúca z troch riadkov s počtom slabík (mór) 5 – 7 – 5. Za otca takéhoto veršovania sa pokladá japonský básnik Bašo Macuo (1644 – 1694). Je to zaujímavá knižočka, oplatí sa ju prečítať.

– Použili ste niekedy pseudonym?

– Krycie umelecké meno (pseudonym) som nikdy nepoužíval, nemal som na to príčinu. Ani kladnú, ani zápornú.

– Čia tvorba sa vám páči zo slovenských spisovateľov v Maďarsku alebo na Slovensku?

– Dobrých slovenských básnikov na Slovensku máme veľa, ale tu, v Maďarsku, by sme ich mohli a mali mať aj viac než ich v skutočnosti máme. Páči sa mi tvorba štúrovských básnikov: Janka Kráľa, Sama Chalupku, Andreja Sládkoviča a ďalších, ale mám aj niektoré básne iných básnikov, ktoré sa mi tak zapáčili, že som sa ich naučil naspamäť. Napr. Štefan Žáry: Som iba človek, Ján Kostra: Dal by som za báseň poslednú košeľu, rondely, tercíny a triolety chynorianskeho notára Valentína Beniaka: Kolo mlynské, Bojar… Viem ich naspamäť, a keď ma zachváti únava, týmito básňami ju odoženiem a vyčarím si nimi radosť.

Vták Pihi
Chcel by som byť Pihi, vtáčik drobný,
ktorý tak bol ustrojený bohmi,
že len jedno krídlo má.
A keď letia v krivolakej čiare,
nikdy nie sám, iba s niekým v páre
rovnováhu vyrovná.

Chcel by som byť Pihim, vtáčkom malým,
zobkať s tebou bozky sladkých malín,
či harmanček ryšavý.
A keď by už listy v básni zhnedli,
bok pri boku vedno by sme vzlietli
do belasej výšavy.

– Prezradíte nám nejaké šibalstvá zo školských lavíc?

– Márne si lámem hlavu, nijaké šibalstvá mi na um neprídu. Asi nič také sa mi/nám neprihodilo.

– Ktorá je najlepšia kniha podľa vás?

– Z obrovského množstva kníh, ktoré tu, na tejto zablatenej guli (zemeguli), doteraz uzreli svetlo sveta, pozemský človek stačil prečítať len takú nepatrnú trošičku, na základe ktorej sa sotva opováži určiť, ktorá je tá najlepšia. Nanajvýš môže povedať, ktorá je podľa neho najlepšia z tých niekoľkých, ktoré on stihol prečítať. Snáď najlepšie bude, ak poviem, že každá kniha je niečím dobrá, niečím pekná, alebo osožná.

– Napísali ste aj niečo o športe?

– O športe som zatiaľ ešte nepísal.

– Aké je vaše najobľúbenejšie jedlo?

– Vraví sa, že „Sto ľudí, sto chutí.“ Ale ja zjem všetko, čo mňa nezje. Napr. prvý chod: fazuľová polievka s haluškami, druhý: lekvárové alebo tvarohové (po našom syrové) palacinky.

Vraví sa, že všetko je dobré, čo sa dobre skončí. Toto sa tu končí lekvárovými a tvarohovými palacinkami! Ďakujem vám ešte raz za pekné stretnutie a

Vyzývam vás, detičky,
píšte pekné básničky!

Gregor Papuček

Spracovala Anita Holá,
hosťujúca učiteľka, Budapešť

Foto: archív