V roku 1308 kardinál Gentilis, legát pápeža Klimenta V., schválil pavlínom v mene Svätej stolice Regulu sv. Augustína a tým oficiálne potvrdil Rehoľu sv. Pavla I. Pustovníka. Zvyčajne je oslavovaný patrón zároveň zakladateľom rádu, ale v prípade pavlínov nie je ich patrónom Pavol Prvý Pustovník z Théb, ale ostrihomský kanonik, blahoslavený Eusébius.

Eusébius sa narodil v Ostrihome, v kresťanskej šľachtickej rodine. Od samej kolísky bolo možné predpovedať, že sa stane vzácnou osobnosťou. Ako mládenec vyškolený v humanistických náukách zamiloval sa do samoty. Držal sa slov: „Dobre je pre muža, keď dvíha jarmo vo svojej mladosti.“ Eusébius si zachoval ľaliu nevinnosti a neskazenej čistoty uprostred tŕňov tohto sveta. Zostal takým, aj keď bol zaradený medzi kanonikov ostrihomského metropolitného kostola. Nebolo to len vďaka jeho vznešenému pôvodu a vzdelaniu, ale aj vďaka jeho autentickej bohabojnosti.

Eusébius Ostrihomský sa často stretával s pustovníkmi v oblasti pilíšskych vrchov. Rozhodol sa vzdať sa všetkého svojho majetku a so súhlasom ostrihomského arcibiskupa aj on odišiel do Pilíša. Tam zjednotil pustovníkov a roku 1246 založil rád bratov svätého Pavla Prvého Pustovníka. Eusébius za pomoci rehoľníkov okolo roku 1250 postavil na hore Pilíš skromný kostolík zasvätený sv. Krížu. K tomuto kostolíku časom dobudovali neveľký kláštor, ktorý o 4 roky neskôr obdaril uhorský kráľ Ladislav lesmi, pozemkami a výnosmi.Eusébius tu začal organizovať prvú komunitu rehoľníkov – pustovníkov. Nanovo získal od svojho arcipastiera povolenie na slávenie sv. omší a začal na tomto mieste viesť pokorné modlitby k Najvyššiemu i sväté žalmy.

Kostol postavený v gotickom slohu bol dlhý 26 a široký 8 metrov. Budovy obkolesoval široký múr, rehoľníci pochovávali svojich mŕtvych v kostole. Táto lokalita zvaná Klastrompuszta (Kláštor/Klášter) v tesnom susedstve obce Kestúc bola sídlom pavlínov v rokoch 1250 až 1304.

V starých kronikách sa dočítame: „Nech sa nik nediví, že rehoľa pavlínov sa behom času stala obľúbenou na Uhorskej zemi. Príčinou je i sám fakt, že Eusébius založil rehoľu na „svätom kríži“ a na takomto základe je vždy šťastlivý výsledok.“

Eusébia na sklonku života zachvátila choroba. Cítil blízkosť svojej smrti, preto sa utiahol do samoty. Až keď ho choroba zmohla úplne, dovolil, aby ho navštívili spolubratia. Vo chvíli smrti ich poslednýkrát odprosil a prihovoril sa im otcovským povzbudivým slovom. S menom Ježiša a Márie na perách, s milým výrazom na tvári a očami nasmerovanými k nebu vypustil dušu.

Aj keď spolubratov zachvátil veľký žiaľ, navzájom sa povzbudzovali v myšlienke, že teraz majú v nebi orodovníka pred Bohom. Jeho ostatky pochovali pri kostole sv. Kríža 20. januára 1270. Po smrti Eusébia sa hovorilo o mnohých zázrakoch na jeho príhovor, ale spolubratia naučení veľkej pokore a skromnosti nezapísali na pamiatku pre ďalšie pokolenia ani jeden z nich.

Novovzniknutý rád sa šíril veľmi rýchlo zvlášť na území Uhorska (vzniklo 99 kláštorov). Okrem toho pavlíni mali svoje kláštory v Palestíne – na hore Tábor, v Transylvánii, Ríme, na území neskoršej Juhoslávie, v Nemecku, Poľsku, Portugalsku, Čechách a Rakúsku.

Rakúsky cisár Jozef II. v roku 1786 zrušil rád v celej svojej ríši. V 18. a 19. storočí sa pavlíni udržali v Poľsku. Po represiách Rusov tam ostal len jeden pavlínsky kláštor, v Čenstochovej na Jasnej Hore, kde je v súčasnosti sídlo rádu. Až po I. svetovej vojne sa rád pomaly začal obnovovať. Obnova rehole bola spojená so zmenou jej charakteru z pustovnícko-kontemplatívneho na kontemplatívno-apoštolský. Dnes charakteristické znaky rádu pavlínov sú kontemplácia o Bohu v samote, rozvíjanie liturgickej modlitby a realizovanie ducha pokánia, rozširovanie úcty k Bohorodičke, apoštolská činnosť v službe Cirkvi a blížnym, hlásanie Božieho slova a najmä vysluhovanie sviatosti pokánia.

Sprac. vzs

Foto: Civertan Grafikai Stúdió