Zo školských dejín Chrťanov sú veľavravné spomienky, ktoré zachoval evanjelický učiteľ Rudolf Pelech.

„V druhej polovici decembra 1907 prišiel zo závadskej evanjelickej cirkvi list, aby som prišiel na „próbu“ do fílie zboru v Chrťanoch. Táto cirkev pozostávala z troch malých obcí, Závady, Pravice a Chrtian. V nedeľu som vykonával ako organista bohoslužby v závadskom kostole a popoludní v Chrťanoch na sucho, bez organu. Prišli sme čiernou kuchyňou, kde stála ohromná začadená pec, do jednej starej budovy. Vpravo od kuchyne viedli dvere do jednej veľkej miestnosti, kde v kúte stál šporák, nad ním zhnité povalové dosky, odkiaľ hlina, ktorou bola povala vymazaná, visela dolu. Naproti šporáku, na kozích nohách, krčmový stôl s pohyblivým vrchom – táfľom – a z jednej a druhej strany vykresané dubové lavice. Do miestnosti sa schádzajú chlapi, zhovárame sa a ja prerečiem: „Pán farár, kedy pôjdeme do školy?“ Farár vyskočí, hrozne sa rozchichotal a hovorí: „Však sme v škole, čakáme kým sa ľudia zídu.“ Ja prekvapený nechápavo hľadím a zrazu sa mi zazdalo, akoby ma niekto päsťou udrel po nose. Keď si na to pomyslím, akoby som to ešte aj dnes cítil. Vtedy som sa nenazdajky prebudil a vravím sám sebe: „Chlapče začína holý, skutočný nefalšovaný život.“ Zdalo sa mi, že ma vtedy opustila veľká čiastka mojich plánov, nádejí a ideí. Bolo to pre mňa veľké sklamanie. Mojím šťastím bolo to, že som mal silný hlas. – „dobré hrdlo“ – a tak ma jednomyseľne zvolili za svojho pána rechtora. Farár Štefan Algöver, neoblomný národovec, absolvent revúckeho gymnázia, nečakane pýta môj diplom. Ja som vyšiel s pravdou a priznal som sa, že diplom mi zostal zabavený v ústave a to do času, kým nezaplatím 130 zlatých. Mojou nebojácnou odpoveďou a súčasne aj žiadosťou bolo, aby mi cirkev alebo niektorý gazda túto sumu požičal. Farár vyskočí z miesta a hovorí: „Chlapče, či viete, že koľko je to 130 zlatých? Kto vás pozná, čo ste, kto ste?“ V tom ale vstal asi 35 ročný pekne urastený sedliak Ján Kalmár a hovorí: „Pán rechtor a len toto je príčina, aby ste sa stali našim?“ Áno, odpovedám. Gazda vstal, vzal si klobúk a vytratil sa a neubehla ani štvťhodina, vrátil sa a vyčítal na stôl 130 zlatých. Farár mrzute mrmlal pod fúzy. Zatratený chlapčisko...!

Nikdy som to tomuto človeku nezabudol, lebo len tak som sa stal učiteľom s diplomom v ruke. V takomto ovzduší som 1. februára 1908 už s vymeneným diplomom nastúpil svoju prvú učiteľskú stanicu v Chrťanoch. Obec s 245 obyvateľmi aj s vŕbami. Ročný plat som mal nasledovný: 6q raže, 10m3 dreva, 1 ha úrodných rolí a lúčku. Všetko to bolo ocenené na 210 zlatých (420 rak. uh. korún). Keďže som učiteľskú stanicu zaujal 1. februára 1908 do konca októbra 1909 som nedostal nič a žiť sa muselo. Veselo som si požičiaval po 5 až 10 zlatých. Boli to dobrí ľudia, rád si na nich spomínam. Sprvu mi dávala obedy kostolníkova manželka. Čo navarila pre svojich, jedol som aj ja. Po týždni sa rodiny dohodli, že mi každý deň prinesie obed iná gazdiná. Skrátka, z domu do domu ma začali chovať. Každá gazdiná sa chcela pochváliť. Najedol som sa fazule, hrachu, cíceru a šošovice. Nechýbali ani rezance. Rezance s makom, najväčšia to lahôdka, rezance s tvarohom, bryndzou a praženicou. Prinášali mi aj dobrého chutného sedliackeho ražného chleba.”

Učiteľ Rudolf Pelech počas svojho pobytu v Chrťanoch zaviedol do vyučovania poriadok, zvýšil hygienu, cirkev zakúpila nové lavice a iné zariadenie a školská sieň začala slúžiť ako modlitebňa. Nakoniec uvádza, že dlhov bolo na každom kroku plno. Konečne 1. marca 1909 na podanú žiadosť o štátnu podporu prišiel pre učiteľa výmer, ktorým mu na 13 mesiacov bolo poukázaných 520 korún (260 zlatých). „Pre tie som dva a pol hodiny musel ísť pešo do berného úradu v Lučenci, kde mi odmenu vyplatili. Povyplácal som dlhy a zas som bol na holičkách, ale chrbát bol chránený, mesačne som dostával 40 korún.“

Ján Jančovic

Foto: Wikipédia