V Tardoši sa 13. novembra stretlo viac ako 60 detí zo všetkých obcí Komárňansko-ostrihomskej župy, obývaných Slovákmi, kde sa učí v škole slovenčina ako jazyk, aby si zmerali svoju pripravenosť v recitovaní a komunikácii v slovenčine.

Recitovali žiaci nižšieho stupňa a úlohy komunikačnej súťaže riešili žiaci vyššieho stupňa. Moderátorkou dňa bola Hajnalka Árendášová, ktorá sa zaslúžila o vynikajúcu náladu, aj keď sme museli dosť dlho čakať na rozhodnutie poroty.

Všetkých hostí, a veru bolo ich už na pohľad viac, ako vlani, privítali predstavitelia Slovenskej národnostnej samosprávy v Tardoši pod vedením predsedníčky Eriky Kissovej Törökovej. Úspešné účinkovanie popriala súťažiacim aj riaditeľka tardošskej školy Kristina Juhászováa tiež staronový starosta obce Béla Csabán. Prvý muž dediny sa tentoraz neangažoval na poli ozvučenia, ako sme si na to v Tardoši už mohli zvyknúť, lebo deti boli smelé, recitovali nielen intonačne dobre, ale aj na správnej výslovnosti si dali záležať. Ba dokonca prednášali dostatočne nahlas, aby ich počuli porota a ostatní súťažiaci. Jednoducho povedané, mikrofón nepotrebovali.

Porota pozorne počúvala a potom bodovala

Prváci, druháci, tretiaci a štvrtáci museli vystúpiť na schodíky pomysleného pódia, aby zarecitovali báseň, ktorú si s pripravujúcim pedagógom vybrali. Prekvapujúce bolo, že iba v dvoch prípadoch recitovali deti z rôznych škôl tú istú báseň. Takmer akoby sa boli učitelia navzájom dohodli, ktoré dieťa, akú básničku si má vybrať. Dôvtipné veršíky boli ani dlhé, ani krátke, tak akurát. Pedagógovia načreli do súčasnej modernej detskej poézie, ale nebáli sa ani básnika zložitých poetických výrazov, Miroslava Válka. Zato slovenskí poeti z Maďarska si asi nezískali prílišnú popularitu. Možno sa v školách Komárňansko-ostrihomskej župy predstavili už dávno a medzitým odišla zo školy ďalšia generácia...

Recitátorov bolo 23. Podaktorí možno v ten deň smútili doma, lebo pre chorobu sa súťaže nemohli zúčastniť, hoci sa dobre naučili aj text, aj predniesť báseň. Na záver recitačnej súťaže vystúpili hosťujúce dievčatá, ktoré prišli zo Slovenska, z obce Tvrdošovce, z dediny, kam sa pred viac ako 70 rokmi dostali presídlení Tardošania. Preto Kristína Bédiová s prózou a Nina Mazanová s poéziou vystúpili až na záver súťaže, aby nestresovali deti z Maďarska, veď tie nielenže boli mladšie, ale pre nedostatočne sebavedomému poznaniu slovenského jazyka by sa boli aj trochu ostýchali. Riaditeľka tvrdošovskej školy Jana Micsinaiová sedela v porote spolu s tardošskou slovenčinárkou a slovenskou hybnou silou Annou Crnečkou a učiteľkami z Tvrdošoviec Andreou Pročkovou a Evou Vinceovou, a všetkých súťažiacich povzbudzovala milými slovami a gestami. Zato autorka týchto riadkov sa vôbec neostýchala spovedať recitátorov počas prestávky. Spočiatku si deti pomáhali aj rukami – nohami, aj prosebnými pohľadmi na svoju pani učiteľku slovenčiny, ale potom sa pochlapili a kolektívne poskladali, čo im na um prišlo. Výslovnosť mali dobrú, zato slovnú zásobu by si veru – povedzme v slovenskom prostredí – mali rozšíriť. Veľmi by im pomohol aspoň týždenný pobyt medzi slovenskými deťmi.

Komunikačná súťaž všetkým dala zabrať

Žiaci na vyššom stupni mali ťažšiu úlohu. Im nestačilo sa len naučiť spamäti verše.

„Na vyššom stupni súťažilo 32 detí, chvalabohu, zo všetkých škôl našej župy, kde vyučujú slovenčinu,“ povedala po súťaži slovenčinárka, predsedníčka tardošského slovenského voleného zboru Erika Kissová Töröková, hlavná organizátorka súťaže.

– Prezradíme, čo mali za úlohu starší žiaci?

– Mali opísať obrázok, ktorý bol súčasťou testu. Mali za úlohu pochopiť priložený text. Každý ročník mal inú tému, napríklad nakupovanie, rodina, taký obsah, ktorý je deťom blízky. A navyše mali tiež napísať, čo vedia o Vysokých Tatrách.

– Boli úlohy komunikačnej súťaže pre deti z Komárňansko-ostrihomskej župy náročné? Museli veľa premýšľať?

– Ja som nebola v triede, keď riešili úlohy. Vidím len výsledok ich práce, čo napísali. Musím však konštatovať, že z roka na rok predkladajú čoraz lepšie, náročnejšie vypracované práce. Teraz sme však mali čo robiť počas opravovania. Nie preto, že by bolo v prácach veľa chýb, ale preto, lebo veľa napísali a my sme si všetko museli dôkladne prečítať.

– O čom písali najviac?

– Najlepší bol siedmy ročník. Siedmaci mali za úlohu popísať obrázok s názvom Jeseň. Mimoriadne dobre sa im podarilo opísať najmä jesenné počasie.

– Práve túto skupinu vyhrali na celej čiare chlapci. Ja som si doteraz myslela, že dievčatá sú usilovnejšie, viac snaživé, súťaživé a preto takéto súťaže aj vyhrávajú. V tejto skupine zostali všetky doma?

– Nezostali, bolo ich hádam aj viac ako chlapcov, ale vidíte, chlapci sa nám zjavne zlepšujú. Boli vynikajúco pripravení. Porota však nevidí, kto je autorom riešenia, lebo si súťažiaci na začiatku vytiahnu číslo a až potom, keď opravíme všetky práce, otvoríme obálky a vtedy sa dozvieme, kto odovzdal tú-ktorú prácu. Aj to, kto bol najlepší a kto zvíťazil.

Kým sa porota radila, deti nezostali bez dozoru. Dokonca mali o zábavu postarané. Napríklad tí menší sa mohli zabávať na tvorivých dielňach a vyrábať rôzne dôvtipné darčekové predmety, ktorými mohli obdarovať svojich blízkych. Alebo si ich mohli zobrať domov ako tardošský suvenír. Kto mal so sebou mobil, v ňom aplikáciu QR Code, ten sa mohol pustiť do riešenia ďalších úloh. Správne riešenie tiež znamenalo získanie odmeny. Škoda, že dážď preškrtol plány organizátorov. Keďže lialo ako z krhly, len tí najodvážnejší, či skôr najposadnutejší cyber-technikou sa pobrali na dvor kultúrneho domu rozšifrovať QR kódy.

Kým žiaci tvorili alebo rozšifrovávali, ich pedagógovia sa mohli poučiť od učiteľky výpočtovej techniky budapeštianskeho slovenského gymnázia Angely Hippikovej, aké poznatky programovania si vedia osvojiť už žiaci základných škôl. Jej fundovaná prednáška upútala nielen pedagógov, sprevádzajúcich žiakov, ale aj rodičov, ktorí sa postarali o prepravu svojich ratolestí na súťaž.

Žltá uhorka zelený list má

Množstvo obsažných písomných prác dalo zabrať porote vyššieho stupňa. Deti už vytvorili množstvo darčekov, zjedli občerstvenie, aj sa porozprávali a ešte stále museli čakať na porotu. Vtedy zachránila situáciu moderátorka programu Hajnalka Árendášová. Vraj počula, že recitátori a riešitelia komunikačných úloh pekne spievajú. Čo keby to ukázali aj v Tardoši? Ukázali, nehanbili sa, veselo spievali jednu pesničku za druhou. Na podnet publika sa naučili aj preslávenú dvojjazyčnú pesničku obľúbenú v slovenskom krúžku v Tardoši o žltej uhorke so zeleným listom a dievčatku, čo frajera nemá. To bolo chichotu! Možno aj porota sa preto s vyhodnocovaním poponáhľala, aby na vlastné oči videla, na čom sa účastníci župnej komunikačnej súťaže tak hlučne zabávajú.

V každej skupine, ktorú tvorili jednotlivé triedy, vyhlásili víťazov. Bolo ich neúrekom. A pre všetkých mali pekný darček. A tiež prísľub, že o rok sa stretnú zas.

Erika Trenková

Foto: autorka