Slovenskosť pre mňa je...
V rámci tohoročného Dňa Slovákov v Maďarsku sa uskutočnilo vyhodnotenie súťaže Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM) a Mládežníckeho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (MV CSSM) na tému Slovenskosť pre mňa je...
Čo sa týka počtu zaslaných prác, najbohatšia kategória bola kresba. Vybrať víťazov nebola ľahká úloha, a to z dvoch dôvodov: jednak pre veľké množstvo kresieb, a jednak pre opakujúce sa grafické a obsahové prvky. Najčastejšími motívmi boli miestne slovenské tradície a ľudové kroje, výjavy zo života miestnej komunity. Populárnymi žánrami boli zátišia, krajinomaľby a momentky zo života, no tí najodvážnejší sa prihlásili do súťaže dokonca s komiksami. Aj keď kategória niesla názov kresba, členovia poroty si veľmi vážili a s radosťou prijali, ak žiaci okrem kreslenia ceruzkami experimentovali aj s inými technikami, napríklad s akvarelom a kolážou. Vzhľadom na opakujúce sa motívy sa porota, žiaľ, nestretla s obzvlášť ojedinelými nápadmi, ale musela uznať, že kresby a maľby vo všeobecnosti boli vypracované do najmenších detailov. Víťazov teda vybrala v prvom rade na základe toho, koľko úsilia vynaložili tvorcovia jednotlivých diel do práce, ako zaobchádzali s farbami, tvarmi a kompozíciou.
Druhú obsažnejšiu kategóriu predstavovali slohové práce. Síce aj v tejto kategórii sa vyskytli opakujúce sa myšlienky, našli sme aj ozaj originálne približovanie sa k téme – jedna súťažiaca písala o tom, ako ju so slovenskosťou spája šport. Pri hodnotení sme zohľadnili to, do akej miery poznajú autori miestne tradície, históriu, zvyky, ako aj to, ako citlivo pristupovali k danej téme. Porota ocenila najmä tie práce, v ktorých cítila, aké silné emocionálne puto má tvorca slohovej práce k svojej slovenskej identite. Členovia poroty za najväčší nedostatok považovali, že viaceré príspevky boli doručené v neupravenej verzii s gramatickými, štylistickými a občas aj s obsahovými chybami. Je pravda, že takto získali presnejší obraz o znalostiach slovenčiny toho-ktorého žiaka, ale aj touto cestou odporúčajú, aby pripravujúci učitelia v budúcnosti pred zaslaním prác so žiakmi prediskutovali a opravili vyskytujúce sa nedostatky, pretože to považujú za účinný spôsob zlepšenia jazykových a slohových znalostí detí.
Keďže medzi členmi poroty boli dvaja fotografi, porota s nadšením čakala kategóriu fotografií. S poľutovaním musela konštatovať, že práve do tejto kategórie sa prihlásilo najmenej súťažiacich, no napokon sa utešovala tým, že do súťaže prišli prevažne hodnotné, zaujímavé zábery.
(ak)
Cena obecenstva
Blanka Ferencová, Jášč, 6. ročník
Ak sa ma opýtajú, kto sú Slováci, viem odpovedať, lebo sme to v škole veľakrát počuli. S hrdosťou odpovedám na to, čo som sa dozvedela, že predkovia dnešných Slovákov v Maďarsku sa do terajšieho bydliska presťahovali v prvej polovici 18. storočia. Slováci sú západoslovanské etnikum, ktoré hovorí po slovensky. Sú to údaje, ktoré sme sa naučili v škole. Ale rada by som vysvetlila, čo pre mňa znamená slovenskosť a slovenská kultúra.
Som v šťastnej situácii, pretože už 6 rokov navštevujem školu, kde vyučujú slovenský jazyk. Za tento čas som spoznala nielen gramatiku, ale naučila som sa aj veľa ľudových piesní, detských hier a vyčítaniek. Tiež som videla a zažila veľa vecí, ktoré súvisia so slovenskosťou, ktoré nie sú v učebniciach, ale črty dediny, zachovávanie tradícií obyvateľov a láska mojich učiteľov k slovenskosti ma naučili veci, ktoré sa nedajú vložiť do učebnice. Tieto skúsenosti mi pomohli lepšie pochopiť, aké to je patriť do komunity. V priebehu rokov sme pravidelne vystupovali na dedinských podujatiach s ľudovými piesňami a ľudovými tancami. Jášč, kde študujem, je malá slovenská dedina v Bakoni, kam sa presťahovali Slováci z Nitry v 17. storočí za pomoci grófa Zichyho.
Poznávanie ľudových tradícií, najmä slovenských, je na škole každoročne výnimočné. Školský rok začíname oberačkovým sprievodom v septembri. Počas adventu varíme na hlavnom námestí kapustnicu, v škole robíme makové pupáky. V druhom polroku vychádzame k potoku a odháňame zimu s Morenou. Po vhodení Moreny do potoka vítame Vesnu, ktorá predstavuje jar. S príchodom jari opäť cvičíme a recitujeme, pretože nás čaká ešte veľa súťaží. Na súťažiach Spievanky a veršovačky, Poď sa hrať a Dobré slovo v Komárne nesmieme chýbať. Divadlo Vertigo nás navštevuje každý rok. Bol to dobrý pocit, keď napr. sme sa učili o Margite Garajszkej a väčšina z nás ju poznala osobne. Ale na rôznych súťažiach som sa stretla aj s Imrichom Fuhlom a Jurajom Dolnozemským. Väčšina žiakov – keď sa učia napríklad nemčinu, francúzštinu alebo angličtinu – nie vždy zažije kultúru daného jazyka, najmä nie na základnej škole. Máme to šťastie, že aj keď je naša škola veľmi malá, veľa získavame tým, že chodíme na toľko miest a poznáme toľko ľudí. Veď ľudia, o ktorých sa učíme z učebnice, tu medzi nami žijú a tvoria. Poznám veľa básní a príbehov, poučila som sa z nich. Zúčastnila som sa nielen na súťažiach, ale niekoľkokrát som navštívila aj Slovensko. Najnovšie bolo pre mňa veľmi dojímavou skúsenosťou, že som sa mohla zúčastniť na odovzdávaní cien v Slovenskom inštitúte v Budapešti, kde sme sa stretli s Jánom Pochaničom – učiteľom slovenčiny, ktorý vymyslel súťaž Rozprávky z celého sveta. Každý rok vychádza knižka – do ktorej deti učiace sa po slovensky píšu básne, rozprávky, príbehy a potom tvoria ilustrácie. Z ocenených prác bude zostavená kniha, ktorú som ja a mnohí moji spolužiaci dostali na odovzdávaní cien. Bol to naozaj povznášajúci pocit vidieť svoje meno v krásnej rozprávkovej knihe, ku ktorej tvorili ilustrácie aj iní ľudia. Táto kniha zdobí moju poličku a hrdo ju ukazujem takmer každému.
„Domovina” k nám veľakrát zavítala na natáčanie a vždy sa tešíme na Ľudové noviny. Jednak preto, aby sme rozlúštili hádanku, ale aj preto, aby sme videli, či sa v nich o nás píše. V takýchto prípadoch vyvesíme článok na nástenku školy a v kultúrnom dome, aby každý videl, čo sa deje na našej škole. Ďalšou veľkou výhodou školy je, že v blízkosti je slovenský vidiecky dom, kam často chodievame. Môžeme vidieť, ako a kde bývali naši predkovia.
Môžem smelo povedať, že doteraz som sa obohacovala učením slovenčiny v škole a účasťou na slovenských súťažiach. Spoznávanie inej kultúry dá vždy viac, najmä keď ju spoznáte zblízka, a to, že naša triedna učiteľka je Slovenka, je len čerešnička na torte.
Zsombor Nagy, Sarvaš, 7. Ročník
Melisa Lakatosová, Ďurka, 7. Ročník
Som Melisa Lakatosová. Žijem v dedine Ďurka, po maďarsky Galgagyörk. Ďurka je pekná malá dedina, kde bývali aj bývajú Slováci. Obec sa spomína v historických listinách prvýkrát v roku 1484.
Keď údolie Galgy obsadili Turci (v roku 1544), obyvatelia sa skryli do okolitých lesov. V tom období sa obec nazývala Györk. Potom, keď sa sem z Horného Uhorska prisťahovali Slováci, názov našej dediny doplnili o prívlastok Tót (Slovenský). Všetko toto sa dialo začiatkom 18. Storočia, od roku 1715.
So slovenčinou ja aj moji spolužiaci sme sa stretli v škôlke. Tam sme spievali a hovorili riekanky po slovensky. V základnej škole sme sa učili pesničky, vyčítanky, abecedu, čísla, zhovárať sa po slovensky a gramatiku.
V škôlke sme nacvičovali slovenské programy na deň matiek, deň rodiny, záverečnú slávnosť, oberačkové i vianočné oslavy.
V škole na vyššom stupni u nás v dedine, aj v okolitých obciach sme tiež účinkovali v mene našej školy. Keď je divadelné predstavenie v kultúrnom dome, my sme hneď tam. Pravidelne chodíme do Pišpeku na slovenskú čitateľskú súťaž, kde sme vždy úspešní.
Veľmi dobre sa cítime v Nízkych Tatrách, v tábore Tále, aj v ekumenickom biblickom tábore v Liptovskom Trnovci.
Do Školy v prírode chodievame 18 rokov. Tiež na Slovenské veršovačky aj spievanky. Tam spievame kytice piesní z údolia Galgy, aj slovenské piesne z iných častí Maďarska. S veľkou radosťou sa pripravujeme na tieto príležitosti. Radi si obliekame ďurčiansky ľudový kroj. Veľmi sa nám páči.
Na slovenskej jazykovej súťaži v našej dedine sa zúčastňuje 50-60 žiakov. Každý rok sa zapájame do súťaží. Niekedy len pomáhame dospelým.
V našej rodine sa rozprávali po slovensky aj po rómsky, preto si cenia, že sa učím slovenčinu. Moja rodina ma podporuje pri každom vystúpení.
Sprevádza ma, keď účinkujeme s mojimi spolužiakmi.
Ja mám rada jazyk a vďačná som mojim učiteľom, že nás učia po slovensky.
Sofia Kész-Lőrincová, Ďurka, 2. ročník
Richard Oláh, Ďurka, 4. ročník
Luca Nemzetesová, Ďurka, 7. ročník
Boróka Viszkoková, Sarvaš, 8. ročník
Cena poroty
Kiara Szabová, Jášč, 5. ročník
Slovenčina je pre mňa špeciálny jazyk. Slovensko je naša susedná krajina. Chodím do slovenskej národnostnej školy, ochutnala som už slovenské jedlá a počula som o slovenských pamiatkach. Jeden z mojich obľúbených učiteľov učí slovenčinu. Hodiny sú zaujímavé, aj keď niekedy máme problémy s rodmi a pádmi. Skloňovanie nám však už ide veľmi dobre. Aj na hodinách slovenskej vzdelanosti sme videli veľa krásnych miest ‒ hrady a zámky Slovenska sú úžasné. Našťastie sme mali viacero príležitostí ísť na Slovensko. V adventnom období sa mi páčilo vianočné bratislavské námestie. Jeden z mojich najkrajších zážitkov bol, keď sme navštívili ľadovú jaskyňu v Dobšinej.
Dozvedela som sa, že Slováci majú nielen chutné jedlá, ktoré pripravujeme a potom jeme v škole a na vidieku, ale majú aj známych športovcov. O Petre Vlhovej som počula v škole, s pani učiteľkou sme jej fandili. V obci, kde bývam, veľa ľudí jazdí na bicykli, občas chodíme aj na cyklotúry a preteky. Samozrejme, nepretekáme ako Peter Sagan, ale v tíme je nás zopár, ktorým keď počujú toto meno zaplesá srdce. Vďaka Slovákom som sa dozvedela o Jánošíkovi, o ktorom som veľa čítala. Som hrdá na to, že bol statočný a zastal sa chudobných. Jedna z mojich najobľúbenejších rozprávok je Bambulka – hoci je to starý príbeh, rada si ho pozriem. Mám rada rozprávku Perínbaba. Jedna z mojich obľúbených pesničiek je Páslo dievča pávy, ktorú som počula v rozprávke.
S rodičmi sme chodievali na Slovensko a mám dobrý pocit, že aj keď popri hraniciach rozumejú po maďarsky, keď pozdravím alebo poviem niečo po slovensky, úsmev mi opätujú. V takýchto chvíľach mám pocit, že som tak trochu aj Slovenka. Páčia sa mi slovenské hrady, jaskyne, slovenskí športovci, jedlá... Nie som si istá, či by som toto všetko spoznala a milovala, keby som nechodila do slovenskej školy.
Takže byť Slovákom pre mňa znamená, že môžem zdieľať svoju lásku a záujem – a to nielen s Maďarmi, ale aj s niektorými Slovákmi.
Regina Kakuková, Slovenský Komlóš, 2. ročník
Nóra Csataiová, Sarvaš, 8. ročník
Slovenskosť pre mňa znamená, že mám slovenských predkov, ktorí kedysi žili na Slovensku. Niektorí ešte aj dnes žijú v zahraničí. V škole sa učím po slovensky od prvej triedy, ako aj iní žiaci, ale ja som sa učila tento jazyk aj v škôlke. Už v prvej triede som vedela, že sa chcem slovenčinu učiť aj ďalej. Ako som rástla, bola som si istá, že chcem byť učiteľka slovenčiny. Od piatej triedy sa pravidelne zúčastňujem pobytov v školských táboroch, ktoré organizujú na Slovensku. Často cestujem na Slovensko. Už som bola v Bratislave, kde som bola na vyhliadkovej terase UFO, bola som aj v Dóme svätého Martina. Videla som aj iné zaujímavé pamätihodnosti Bratislavy: staré a nové Slovenské národné divadlo, vyfotografovala som sa pri soche Čumila a pred Bratislavským hradom. Hrad bol veľmi zaujímavý, lebo podľa mňa vyzerá ako obrátený stôl.
Viackrát som bola so školou na turistike vo Vysokých Tatrách alebo v Nízkych Tatrách.
Bola som aj v Senci, v Prešove, v Banskej Bystrici, v Štiavnických Baniach, kde sa mi tiež veľmi páčilo.
Som rada, že keď som na Slovensku ako cudzinec, viem sa porozprávať so Slovákmi, rozumiem ľuďom zo Srbska, aj Chorvátska.
Mám rada hudbu a hudobné nástroje, preto som sa už v prvej triede prihlásila do citarového krúžku. Na citare hrám slovenské ľudové piesne, niekedy doma spievam mame a otcovi. Spievam nielen vtedy, keď hrám na citare, ale aj v školskom spevokole. Slovenčinu mám rada preto , lebo ma učili milé učiteľky a učitelia.
V slovenčine sa chcem ďalej zdokonaľovať, preto som sa prihlásila na ďalšie štúdium do Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe.
Alina Molnárová, Terany, 1. ročník
Lena Bartosová, Slovenský Komlóš, 3. ročník
Xénia Csiszeková, Bánhida, 7. ročník
Szuovilla Bereczká, Békešská Čaba, 11. ročník
Pochvala poroty
Milan Nemzetes, Ďurka, 4. ročník
Keď som sa narodil, nevedel som, že pochádzam zo slovenskej rodiny.
Dnes už lepšie viem, čo znamená slovenské národnostné prostredie, rodina a dedina. V okolí Ďurky je viac obcí so slovenskými tradíciami.
V našej rodine máme aj slovenských príbuzných, ktorí rozumejú po slovensky a niekedy sa tak aj zhovárajú.
Ako sa pamätám, so slovenčinou som sa stretol v škôlke. Tam teta Teca nám hovorila riekanky a spievala pesničky, ktoré sa nám páčili.
Potom sme sa učili slovenčinu v škole u tety Juliky. Už štvrtý rok sa učíme po slovensky s pani učiteľkou. Naučili sme sa čítať, písať, spievať pekné detské i ľudové piesne. Mám rád hádanky a tajničky, čo nám teta Julika nosí na hodiny.
Trieda už pozná blízko päťdesiat piesní a veľmi ľúbime spievať po slovensky.
Naše obľúbené pesničky sú: Šošovička, hrášok, fazuľa…
Jarná brána…
Čierne oči chojte spať…
Keď som išol po pri Balatone…
Sedemdesiať sukne mala… /Hej, javor, javor…
Anička, dušička, kde si bola…
Mala som ja za sakáčku čerešne…
Široká je morská voda…
Ej, padá, padá…
Trenčín dolinečka…
Často nielen pani učiteľky, ale aj mamičky pozdravíme po slovensky: – Dobrý deň, mamička!
Alebo žartujeme: – Nerozumiem po maďarsky.
Naši pišpeckí príbuzní, kde býva naša babka, tak prosia: – Jaj, bože môj sladký, pomáhaj nám!
Náš dom postavili moji starí rodičia Nemeczovci a Ľaluškovci.
Našu záhradu okopávali ešte prastarí aj starí rodičia. Ovocné stromy tiež oni sadili. Pekné staré stromy máme: slivky, hrušky, jablone i orechy.
Naša obec bola postavená v údolí Galgy. V okolí obce sú krásne kopce a lesy. Ulice sú na tom istom mieste, kam naši predkovia vkročili pred 200-300 rokmi. Po cestách chodili volské záprahy. Osídlenci tu stavali malé domčeky so slamenými strechami. Našu školu postavili pred viac ako 130 rokmi na tom mieste, kde je dnes. Tu sa aj kedysi (110 rokov) učili slovenčinu, veď to bol ich materinský jazyk. My, deti, sa ešte stále môžeme učiť slovenčinu ako jazyk. Slovenčina patrí medzi moje obľúbené predmety. Som rád, že jazyk rozumiem a používam ho stále lepšie.
Dúfam, že krásna slovenská reč bude v Ďurke žiť ešte veľmi dlho, aspoň 200 či 300 rokov.
Zorka Rocskárová, Sarvaš, 7. ročník
Milan Csillag, Jášč, 7. ročník
Slovenský jazyk som sa začal učiť už v prvej triede, ale ešte predtým som ho počul od starej mamy. Dovtedy som si myslel, že hovorí „babskou rečou“, lebo som nerozumel, keď sa rozprávala s tetou od vedľa. Neskôr som zistil, že sa zhovárajú po slovensky, no dovtedy to bol pre mňa čarovný jazyk. Na nižšom stupni som mal domácu učiteľku slovenčiny, od ktorej sme sa naučili veľa pesničiek a vyčítaniek. Naučili sme sa základné pozdravy a pár slov v slovenčine.
Keď som bol v piatej triede, prvýkrát som pocítil, že rozumiem aj reči babičiek, pretože som veľa pochopil, o čom sa babka a susedka rozprávali. Teraz sa situácia zhoršila natoľko, že sa už predo mnou neodvážia hovoriť, pretože vedia, že rozumiem takmer všetkému. Uvedomil som si, aké je dobré, ak viete jazyk, ktorý nepozná veľa ľudí vo vašom okolí. Ale v škole sa okrem slovenského jazyka učíme aj iné veci. V Jášči, v obci Bakoň, si obyvatelia vážia slovenské tradície a ako školák sa zúčastňujem na všetkých akciách. Zatiaľ čo ostatní oblievajú, my pletieme šibáky z vŕbových prútov a ideme šibať dievčatá – s neprehliadnuteľným veršom šibi-ribi mastné ryby. Keď kňaz príde požehnať školu a nakreslí symboly, ozýva sa aj modlitba Otčenáš v slovenčine, pretože ju, samozrejme, vie každý žiak. V našej obci nemôže chýbať ani rozlúčka so zimou. Kým veľa ľudí cestuje na karneval až do Moháča, nám stačí vyjsť k potoku a zatancovať si okolo slamenej bábky Moreny, ktorú sme vyrobili. Zapálime a hodíme ju do potoka. Tomu rozumejú len tí, ktorí patria do našej komunity. Dáva nám dobrý pocit, že v tejto tradícii pokračujeme každý rok.
Za veľa vecí môžem ďakovať Slovensku. To, že som sa naučil piecť lokše, párať perie a plieť šibák. Jedna z mojich najkrajších spomienok je, keď som mame daroval krížikmi vyšívaný držiak na vreckovku, ktorý som vyrobil ku Dňu matiek a ktorý som týždne vyšíval na hodinách slovenčiny. Je dobrý pocit, že sa môžem niekoľkokrát osobne stretnúť so Slovákmi v Maďarsku: s básnikmi, ktorých básne recitujem na recitačných súťažiach, s hercami, ktorých vystúpenia sledujem, s novinármi, ktorých články čítam v Ľudových novinách. Zúčastnil som sa na viacerých súťažiach – veľa som vyhral. Som na to hrdý aj preto, že súťažím za malú školu v malej dedinke so žiakmi, ktorí sa učia aj po slovensky. Vtedy si uvedomím, že je jedno, kde bývam – v malej dedinke s 500 obyvateľmi, alebo vo veľkom meste s desaťtisíc ľuďmi – na súťaži sme všetci rovnakí. Tam nezáleží na tom, odkiaľ pochádzate a kto ste, ale na akej úrovni sa môžete podeliť o svoje vedomosti zo slovenského jazyka, viete predniesť piesne, básne, prózy či folklór, ktoré ste sa naučili. Vďaka tomu, že som Slovák, som si našiel veľa priateľov z rôznych kútov krajiny, a to mi dáva dobrý pocit.
Keď to zhrniem, byť Slovákom pre mňa znamená veľa. Nielen preto, že môžem chodiť na súťaže, ale mám z toho veľa vecí, ktoré by som nezískal ani z kníh, ani z internetu. Pre mňa je Slovensko špičkou môjho srdca so všetkými jeho výhodami.
Kristofer Nádasdi, Jášč, 8. ročník
So slovenským jazykom som sa zoznámil v prvej triede. Vtedy sme sa naučili veľa pesničiek a básničiek. Naučili sme sa po slovensky pomenovať živočíchy a rastliny, poznali sme dni týždňa, vedeli sme počítať..., ale ešte mi nedošlo, že sa mi to jedného dňa bude hodiť.
Vyššia škola bola trochu náročnejšia, pretože som mal problém chápať gramatiku. Slovenčina je často jazykolam. V gramatike je viac výnimiek ako pravidiel, no vďaka hravému učeniu sa labyrint gramatického systému sprehľadňuje. V škole som sa okrem gramatiky naučil, kto bol Cyril a Metod, spoznal som históriu mnohých hradov a zámkov a na čo som hrdý – naučil som sa staroslovienske písmo. Nič nemôže symbolizovať spolupatričnosť lepšie ako Svätoplukove 3 prútiky. Viem, že Omar a Fatima nie sú postavy brazílskeho seriálu, ale Trenčianskeho hradu. Za tie roky som sa naučil aj to, že ľudové zvyky sú neodmysliteľnou súčasťou ročných období. Ako obyvateľ Várpaloty som sa chválil, že namiesto oblievania chodím šibať a že nečakám na jar, ale na Vesnu. Jedným z mojich obľúbených jedál je kapustnica, ktorú s rodičmi počas adventu jedávame na hlavnom námestí obce. Ale na rozdiel od mnohých mojich súčasníkov viem, čo je kľačať na kukurici. Od deda Jozefa viem, že existuje Bambuľkovo a k televíznemu deduškovi sa dobre hodí aj Večerníček. Zúčastnil som sa mnohých súťaží – vďaka Slovákom som sa dostal na miesta, o ktorých som ani netušil. V neďalekom slovenskom dome som opatrne otvoril Tranoscius a Spevník, lebo som vedel, aké cenné boli v minulosti – a stále sú.
To všetko sú hodnoty, o ktorých by som nevedel, keby som nemal nič spoločné so Slovákmi. Slovensko pre mňa znamená veľa nehmotných, ale šťastných pocitov.
Banrabás Bulcsu Pénzes, Guta, 1. ročník
Bianka Farkasová, Guta, 2. ročník
Blanka Bendeková, Terany, 4. ročník
Sára Laurinyeczová, Kétšoproň, 5. ročník
Dominik Csordás, Ďurka, 7. ročník
Laura Laurinyeczová, Kétšoproň, 8. ročník
Juliana Vargová, Békešská Čaba, 11. ročník
Osobitná cena
Zsombor Szabó, Nová Huta, 3. ročník
Ostatné
Konor Polenyák, Nová Huta, 3. ročník
Hermína Csorbová, Nová Huta, 3. ročník
Petra Sztrihovaneczová, Ďurka, 1. ročník
Enikő Hornyáková, Guta, 3. ročník
Jazmína Juhászová, Slovenský Komlóš, 4. ročník
Kitti Kovácsová, Slovenský Komlóš, 4. ročník
Lili Molnárová, Terany, 4. ročník
Dorka Számelová, Bánhida, 5. ročník
Jazmína Nagyová, Bánhida, 6. ročník
Marek Aigner, Jášč, 7. ročník
Zselyke Bartisová, Jášč, 7. ročník
Hana Cserenyeczová, Békešská Čaba, 9. ročník
Balázs Palicska, Békešská Čaba, 10. ročník