V Slovenskej národnostnej základnej škole Františka Rákócziho II. v Dabaši-Šáre v dňoch 24. až 26. septembra organizovali už 16. ročník Slovenského národnostného týždňa, ktorý je najväčším a najdôležitejším podujatím školy.

Pri prechádzke chodbami školy počas akcie som si prehliadla aktuálne vystavené práce detí, vytvorené v rámci Slovenského týždňa. Farby, obrázky a slovenské slová oživovali priestor. Po chvíli sa však moja pozornosť mimovoľne presunula od detských výtvorov k ôsmackým tablám s menami absolventov. Všimla som si, že na predmiléniových tablách dominovali takmer výhradne tradičné slovenské priezviská. Tvorili pevný, homogénny základ školy. S nástupom nového tisícročia sa však táto tendencia výrazne zmenila. Pôvodné slovenské priezviská v menoslovoch začali postupne rednúť, až sa v posledných rokoch takmer vytratili. Je to smutná, nepríjemná realita, ale aj súčasť života. Demografia sa mení a nám neostáva nič iné, ako vyrovnať sa so skutočnosťou a naučiť sa s ňou žiť. Napriek tejto signifikantnej zmene škola neprežíva agóniu. Naopak, funguje, dýcha a prosperuje. V počte žiakov sa to veľmi neodrazilo, len sa zmenilo rodinné zázemie a zloženie žiakov. Inštitúcia čaká každého, je otvorená a inkluzívna, videla som to na vlastné oči. Po boku učiteľky Kataríny Garajszkej som zaznamenala chlapca so zrakovým postihnutím, ako s radosťou tancoval a spieval v tanečnom dome. Tesne vedľa mňa, medzi prvákmi sa usmiaty chlapec dorozumieval znakovou rečou a očarený sa pozeral na program. Medzi predškolákmi spievalo, recitovalo a tancovalo prirodzene a smelo beznohé dievčatko. Uvedomila som si, že táto inštitúcia nie je iba o zachovávaní slovenských tradícií, ale o vytvorení kvalitného, bezpečného a radostného priestoru pre každé dieťa, a to bez ohľadu na to, či má slovenských, maďarských či rómskych predkov.

Slovenský duch tu teda nezanikol, len sa premenil. Už nežije iba v homogénnych zoznamoch priezvisk, ale ožíva v slovenských piesňach na perách všetkých detí, v riekankách recitovaných každým, kto je súčasťou tejto komunity. Škola sa naučila, že byť „slovenskou“ školou v 21. storočí znamená byť predovšetkým vychytenou a dobrou školou pre všetkých. A práve v tejto otvorenosti možno spočíva tajomstvo jej pokračujúceho života.

Ale vráťme sa na akciu, ktorej duchovným otcom bol niekdajší riaditeľ školy Štefan Garajszki, ktorý viac ako pred 20 rokmi videl v miestnej slovenskej komunite a jej kultúrnom dedičstve nevyčerpateľný zdroj výchovy. Jeho filozofia, postavená na praktických skúsenostiach, dôvere a budovaní komunity, ožíva dodnes. Jeho prístup k prírode a vzdelávaniu bol vo svojej dobe mimoriadne pozoruhodný a progresívny. Spočíval v presvedčení, že skúsenosť, praktická zručnosť a prepojenie s kultúrnymi koreňmi sú nevyhnutným základom pre formovanie celistvej osobnosti – dozvedela som sa z reportáže Dabašskej televízie. Avšak dnes, s odstupom času a v kontexte rýchlo sa meniaceho sveta, je potrebné jeho vízie posunúť ďalej. Súčasná generácia detí je od narodenia vystavená obrovskému a nepretržitému prúdu informácií. Ich mozgy sa vyvíjajú inak, majú iné potreby, iné kompetencie a iný spôsob vnímania sveta ako generácie pred 20 alebo 30 rokmi. Úlohou pedagógov a rodičov je ich svet pochopiť a nájsť most medzi tradíciou a súčasnosťou. Možným kľúčom nie je tradíciu odovzdávať ako nemennú dogmu, ale ako živú, adaptívnu hodnotu. Cieľom dnešnej doby nie je vzdelávať buď „tradičných“ alebo „moderných“ ľudí, ale vyvážených jednotlivcov. Namiesto adaptácie zastaraných foriem sa treba zamerať na ich vnútorný zmysel a preložiť ho do jazyka, ktorému dnešné deti rozumejú. Teda, to by bol cieľ, podľa mojej mienky. Aj o to sa pokúsili počas trojdňovej akcie v šárskej škole.

Tri dni plné jazyka, pohybu a histórie v modernom rytme

Slovenský týždeň začal v stredu 24. septembra jazykovou súťažou pre najmenších žiakov a návštevou Domu krojovaných bábik, kde sa deti zoznámili s tradíciou hmatateľnou formou. Poobede žiaci vyššieho stupňa vyrazili na túru na bicykloch. Štvrtok patril jazyku a vedomostiam, pre starších žiakov bola pripravená jazyková súťaž „Kto vie viac o Slovensku?“ a chuťovkám, veď ostatní v škole varili a ochutnávali domáci slivkový lekár.

Vyvrcholením týždňa bola piatková slávnosť, v ktorej sa úmyselne prelínali tradičné a moderné programy, aby oslovili široké publikum. Po slávnostných privítacích slovách riaditeľa Tomáša Nagya na „pódiu“ a odovzdaní diplomov výhercom vo všetkých súťažiach, svoje schopnosti predviedli najmenšie deti z dvoch susedných škôlok, kde sa vyučuje slovenčina, a ich vystúpenie rozprávkovo naladilo atmosféru. Po najmenších nasledovali najstarší, vystúpenie miestnej speváckej skupiny Rozmarín, s blokom šárskych piesní. Následne, publikum ohromila tanečná skupina Jamland hip-hopovým a street-dance výkonom a Tanečná skupina slovenskej školy z Budapešti, ukázala tradíciu a krásu ľudového tanca. Kultúrne bloky boli rozdelené „olovrantovými“ prestávkami, veď rodičia z každej triedy už čakali deti s čerstvými tradičnými a modernými dobrotami v nádherne ozdobených stanoch na nádvorí.

Súbežne s vystúpeniami prebiehali interaktívne dielne, „tetovanie”, tradičné šárske pletenie vlasov a tanečný dom. Predposlednou atrakciou predpoludnia bola prezentácia detí v súťaži „Škola hľadá talent“. Celá škola fandila, tlieskala a gratulovala každému vystupujúcemu, ktorý mal odvahu ukázať svoju šikovnosť. Posledným, ale bezpochyby najzáživnejším programom bola súťaž v mrvení kukurice. Súperili triedy, chlapci aj dievčatá, rodičia, otcovia i matky. Výhercovia si mohli zobrať domov kukuričné šúľky a poslední za trest nemuseli do kúta kľačať na kukurici (našťastie).

Šestnásty ročník Slovenského týždňa bol dôkazom, že slovenská identita, kultúra, gastronómia a tradície môžu byť relevantné aj pre generáciu 21. storočia a sú súčasťou každodenného života školy a miestnej komunity v Slovenskej národnostnej základnej škole Františka Rákócziho II. v Dabaši-Šáre.

Podujatie podporili Verejnoprospešná nadácia Zväzu Slovákov v Maďarsku, Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku a rodičovské združenie školy.

(ik)

Foto: autorka