Citarové súbory Bažalička a Fialečka stratili svojho umeleckého vedúceho.

László Szlama zomrel koncom apríla v dôsledku dlhotrvajúcej ťažkej choroby vo veku 54 rokov.

László Szlama sa začal venovať citarovému súboru v Dabaš-Šáre v roku 2006. Formáciu Bažalička založili miestni Slováci, aby popri svojom materinskom jazyku zachovali pre budúce generácie aj po stáročia spievané ľudové piesne.

V súbore začali hrať dospelí vo veku nad 40 rokov, pričom predtým nepoznali citaru ako hudobný nástroj, ba sa ani nikdy neučili hudbu, ani hrať na akýkoľvek hudobný nástroj. Laci ich predsa tak dobre naučil ovládnuť tento starodávny hudobný inštrument, že počas nasledujúcich 10 rokov vyhrali všetky ocenenia, ktoré boli pre muzikantov ľudovej hudby vyhlásené: cenu Veľkého zlatého páva Zväzu maďarských zborov a orchestrov KOTA a odniesli si aj Veľkú cenu Zväzu ľudovej hudby Lajosa Vassa.

Medzi plánmi súboru figurovalo aj odovzdávanie zozbieraných a poskladaných vedomostí mladším generáciám. Preto vznikol v miestnej základnej škole súbor Fialečka, ktorého členovia sa pod vedením Lászlóa Szlamu naučili slovenské pesničky. Vďaka svojmu umeleckému vedúcemu sa tiež dopracovali k rôznym zlatým uznaniam.

Laci mal veľa súborov, ale pestovaniu slovenských tradícií sa venovali tieto dve formácie. Aj sám sa naučil spievať slovenské pesničky a so svojimi skupinami sa snažil vyhovieť všetkým pozvaniam na vystúpenie. Hrali vo Večéši, Maglóde, Slovenskom Komlóši, Banke, kde získali cenu Zlatého škovránka, i na mnohých ďalších miestach.

Vedeli sme, že bojuje s chorobou, ale vystúpenie kvôli nemoci nikdy neodriekol. Do poslednej chvíle sa zúčastňoval na živote a práci svojich skupín. Viedol nás, ukazoval cestu, bol nám príkladom vo vytrvalosti, v plnení si svojich povinností.

Smrť si ho zobrala vo veku 54 rokov. Jeho odchodom sme stratili charizmatického pedagóga, hudobníka veľkých vedomostí! Veľa spravil preto, aby sa v Dabaši–Šáre spievané slovenské ľudové piesne zachovali, nestratili do zabudnutia.

Pôvodne bol Laci nástrojárom, ale od detstva hral na citare. Najprv sa naučil hrať na tomto drnkacom nástroji od príbuzných, neskôr chodil do rôznych hudobných táborov, aby sa zdokonaľoval. Potom, keď získal kvalifikáciu vedúceho folklórneho súboru, začal učiť v Dabaši-Šáre, ale aj v okolitých dedinách. Za dvadsať rokov svojho pôsobenia vo funkcii vedúceho súborov naučil hrať na citare viac stoviek ľudí.

Mesto Dabaš mu viackrát udelilo rôzne vysoké vyznamenalo a ocenenia. Ostatný raz, pred rokom mu za jeho neúnavnú prácu odovzdali čestný titul Rytiera všeobecnej kultúry.

Jeho úmrtie je nesmierne veľkou stratou pre maďarskú folklórnu obec práve tak, ako pre slovenskú národnosť v Maďarsku.

Česť jeho pamiatke.