„Nech príde to, čo má prísť, neľakám sa obrovskej úlohy, ktorá ma čaká...“, píše Teodor Kostka, maliar – lekárnik, vo februári 1881 v liste Gustávovi Keletimu. Mal povolanie, ktoré mu mohlo zaručiť uznanie i bohatstvo, no lekáreň prevádzkoval s cieľom zarobiť na svoje cesty za štúdiom a krajinomaľbou.

Počas pobytu v exotických krajinách vytvoril unikátne diela, ktoré počas jeho života neboli ocenené. Až keď sa v Bruseli na EXPO 1958 medzi 50 vybranými unikátnymi dielami svetovej moderny objavil jeho obraz Jazdci na morskom pobreží, začala sa jeho dielam, nesúcim známky impresionizmu, expresionizmu, symbolizmu, surrealizmu, magického realizmu i zvláštneho psychického rozpoloženia autora, venovať patričná pozornosť. Na zozname UNESCO je zaradený medzi popredné osobnosti roku 2019.

V deň 100. výročia jeho úmrtia si ho pripomenuli odhalením pamätnej tabule v Haliči. V príhovoroch starostu obce Alexandra Udvardyho a Jozefa Puntigána z občianskeho združenia Phoenix Lutetia sa účastníci spomienky a odhalenia pamätníka dozvedajú zaujímavé podrobnosti o živote umelca. Predseda BBSK Ján Lunter a predseda maďarskej Novohradskej župy Nándor Skuczi svojou osobnou účasťou na podujatí potvrdili, že Teodor Csontváry Kostka patrí rovnako Slovákom, ako aj Maďarom. Slávnostný akt odhalenia pamätnej tabule i originálnej galérie reprodukcií maliara na drevenom plote pred bývalou budovou lekárne, sprevádzal bohatý kultúrny program, ktorý končil v miestnom kostole bohoslužbou.

V minulosti významná Halič v uhorskej Novohradskej župe bola od roku 1884 miestom najdlhšieho pôsobenia umelca. Domovom, kam sa rád vracal. O jeho príchode do Haliče sa dozvedáme v novembri 1884. Noviny Nógrádi Lapok a Hont Híradó prinášajú správu o povolení, v súlade s ministerským nariadením, zriadiť v Haliči pre prvého žiadateľa – Tivadara Kosztku „patiku“. Svoju lekáreň nazýva K červenému krížu a otvoril ju 10. decembra 1884. Prácu lekárnika berie ako poslanie. Píše články, bojuje proti neodbornosti a šarlatánstvu v Uhorsku. Zdravotnícke, politické ani podnikateľské kruhy však neoceňujú jeho osvetové snahy a zámery.

Jeho čudáctvo netolerujú, dostáva sa do konfliktov. Jeho vegetariánstvo, odsudzovanie alkoholizmu i fajčenia spôsobuje pohoršenie. V odvolaniach v sporoch s vrchnosťou píše, že sa zaoberá predajom dobrého liehu, ktorý chráni ľudí od „zlého“ liehu. Vyrába tzv. haličské uhorské žalúdočné horké, predáva prírodné minerálne vody, dezinfekčné prostriedky, potrebné vo veľkých horúčavách, chlórové vápno, masti, alpu francovku, kyselinu mravčiu, cukor, francúzsky koňak… Svoje výrobky propaguje aj v tlači sloganom Najlepšie a najlacnejšie! Snahami o prevýchovu ľudu a dostupnosť kvalitných a lacných výrobkov konkuruje, provokuje. Spor, v ktorom grófka Forgáchová žiada, aby haličskému lekárnikovi, ktorý vo svojich voľných hodinách meria (čapuje) lieh, bolo toto meranie zakázané a lekáreň daná pod hospodársku správu, končí Kostkovým odvolaním sa – sťažnosťou k ministrovi.

V roku 1894 prenajíma lekáreň svojmu bratovi a frustrujúce prostredie zamieňa za štúdium maliarstva v zahraničí. Predchádzajúci študijný pobyt v Paríži (1884) dopĺňa vzdelávaním sa v Mníchove u S. Hollósyho, neskôr v Karlsruhe u F. Kallymorgena a v Düsseldorfe. V roku 1896 pôsobí opäť v Paríži. Za umeleckými námetmi putuje do Talianska, Dalmácie, Nemecka, Švajčiarska, Belgicka, Holandska, Anglicka, Španielska, Grécka, Palestíny, Egypta, Sýrie, Libanonu. Vždy sa však vracal domov do Haliče, kde mal svoju izbu a časť záhrady.

Počas Maďarskej republiky rád (1919) sa mu konečne dostáva verejného uznania. Prijali ho do zväzu umelcov. Okrem výstav počas života to bol konečne zaslúžený úspech. Neteší sa z neho dlho. Zápal pľúc, ktorý ho trápi od prvej svetovej vojny, sa mu stáva osudovým a v júni roku 1919 umiera v nemocnici v Budapešti. Po sto rokoch sa v Haliči, na mieste, kde stála jeho lekáreň, stretávajú predstavitelia inštitúcií a spolkov Ipeľskej kotliny. Odhaľujú pamätník maliarovi, lekárnikovi, čudákovi, ktorý, hoci často nepochopený a nedocenený, predpovedá: „Obec je neusporiadaná, ale v budúcnosti sa raz stane svetoznámym miestom s pradávnym zámkom…“     

Narodil sa 5. júla 1853 v Sabinove. Matka Františka Hajcelmajerová pochádzala zo Spiša. Otec Ladislav Kostka, lekárnik, bol potomok českého šľachtického rodu z Postupíc. Michal Teodor kráča v otcových šľapajach. Ako dieťa navštevoval najprv slovenské a nemecké školy, v roku 1876 získal titul magister farmácie na Univerzite v Budapešti. Zároveň študuje aj filozofiu a na obidvoch diplomoch má uvedené rodné meno a priezvisko Michal Teodor Kostka.

Meno Tivadar začína používať v maďarskom prostredí a pseudonym Tivadar Csontváry (v preklade Kostnohradský) Kosztka použil v roku 1900, vo svojich 47 rokoch. V roku 1907 vystavoval svoje diela v Paríži. Aj keď výstavu považoval za neúspešnú a sklamaný odišiel do Libanonu maľovať cédre, Pablo Picasso sa o jeho diele vyjadril pozitívne: „Nevedel som, že v tomto storočí žije ešte iný geniálny maliar okrem mňa.“ Geniálne plátna, ktoré boli zabalené do roliek a mali často obrovské rozmery (až 40 metrov štvorcových), chceli pozostalí predať ako drahé belgické plátno prepravcom na zakrývanie vozov.

Vďaka šťastnej náhode Gedeon Gerlóczy, začínajúci architekt, neskôr autor mnohých významných budov v Budapešti, hľadajúc podnájom, objavil Csontváryho byt a odkúpil na aukcii 42 geniálnych malieb. Oslovil ho hneď prvý obraz, ktorý rozvinul z rolky. Osamelý céder je viac než symbolický. Vystihuje autorov osud. Osamelosť, no i vytrvalosť. Nepochopenie okolím nielen pre vízie a priamočiarosť, ale i svojskú filozofiu. Vyznával penteizmus, nenásilie, zavrhoval vojny, slobodne zobrazoval originálne vízie i skutočnosti. Tvary evokujú insitu, farby magickosť. Hoci akademici jeho tvorbu odmietali a vyjadrovali sa o ňom dehonestujúco ako o prorokovi z Východu, dnes je považovaný za priekopníka expresionizmu či postexpresionizmu. Jeho obraz Stretnutie milencov z roku 1907 po 99 rokoch vydražili za 230 miliónov forintov (vyše milióna eur).

Je smutné, koľko času bolo potrebné na to, aby aj verejnosť priznala a ocenila jeho talent. Uvedomoval si svoju inakosť. Kedysi napísal: „Génius je človek, ktorého predkovia boli obdarení pevnou vôľou, inteligenciou a umeleckým talentom... Prichádza na svet plný lásky, miluje slnko a hviezdy, túži po prírode a beží za motýľom... Miluje pravdu a nikdy sa ho nezmocní nuda…. Túži vedieť o svete všetko... Vidí medze, ale nezaváha... Je vo všetkom jedinečný…“

Erika Fajnorová

Foto: autorka