Na poznávacej ceste po Morave a Slovácku, organizovanej Slovenskou samosprávou XIV, obvodu, budapeštianski Slováci zavítali aj do Zlína, mesta, kde sa začal odvíjať príbeh priemyselníka svetového mena Tomáša Baťu.

Topánky firmy Baťa sú svetoznáme, nie tak pôvod jej zakladateľa a jeho výnimočná osobnosť. Kto vlastne bol „československý selfmademan“, sme sa dozvedeli v jeho vile v Zlíne. Riaditeľ Nadácie Tomáša Baťu Pavel Velev nás usadil v priestrannej obývačke a rozhovoril sa o geniálnom podnikateľovi svojich čias.

Tomáš Baťa sa narodil v Zlíne 3. apríla 1876 v rodine obuvníckeho majstra. Podnikať začal spolu so sestrou a bratom, časom si ich podiely odkúpil a od roku 1908 bol jediným vlastníkom firmy, ktorú neustále rozširoval. V roku 1912 si nechal postaviť vilu, projektoval ju profesor Jan Kotěra, vtedy najvýznamnejší český architekt. Mysleli by ste si, že dom je luxusný, ale nie je tomu tak. V tom čase, na začiatku XX. storočia, mali napríklad právnici či lekári oveľa luxusnejšie vily. Do nového príbytku si Tomáš Baťa priviedol manželku Máriu Menčíkovú, ktorá žila vo Viedni a jej otec bol správcom dvornej knižnice. Baťa mal 36 a Mária necelých 19 rokov. Brala si nielen jeho, ale aj jeho továreň a jeho prácu. Hoci manžel chcel mať aspoň 6 detí, Mária po prvom pôrode už viac detí mať nemohla. Baťa vychovával jediného syna, narodeného roku 1914, prísne. Prvá Tomíkova pestúnka hovorila len po nemecky, keď už ovládal nemčinu, nasledovala vychovávateľka hovoriaca po anglicky. Už ako dieťa ovládal dva svetové jazyky a po česky sa naučil od miestnych detí. Mária musela dosť trpieť, keď jej manžel rozhodol, že šesťročný syn pôjde sám do nemeckého tábora. Keď mal chlapec 12 rokov, išla rodina v lete do Brna v otvorenom kabriolete. Tomík mal na hlave baretku, ktorú mu vietor sfúkol z hlavy. Auto zastalo a otec ho poslal po čiapku. Keď sa s ňou vrátil, tak mu povedal, že ak mu ešte raz spadne, tak pôjde pešo. Ako to už býva, tak sa aj stalo, Tomáš Baťa zastavil, Tomíka vysadil a povedal mu, aby si našiel cestu do Zlína ako chce. Matka mala o syna veľké obavy, keď zostal na ceste sám kdesi v lese pri Lukovskom hrade. Nejakí trampi išli okolo, zastavili sa pri ňom a spýtali sa, čo sa stalo. Poradili mu, aby tam počkal, kým otec pôjde späť. Tomík čakal. Podvečer sa otec vracal, zbadal syna, zastavil a naložil ho do auta. Navyše ho pochválil, že neminul tých 10 korún, ktoré mu dal na cestu. V takom duchu vychovával syna počas jeho detstva a mladosti.

Baťov súkromný život bol prepojený s továrňou, o čom svedčí aj príbeh, ktorý nám porozprával náš sprievodca: „Keď raz Mária prišla za Tomášom, volala ho Tomo, a povedala mu, že by potrebovala nový príbor, on jej odpovedal: Máničko, továreň potrebuje nové kopytá, a bolo po príbore.“ Tomáš Baťa teda nedelil majetok na svoj a na majetok firmy. Nebol však prísny len voči svojej rodine, ale aj voči svojim spolupracovníkom. Raz dal úlohu hlavnému chemikovi, aby pripravil zvláštnu farbu, na čo mu dal tri hodiny. Ten sa bránil, že to nie je možné, ale s Baťom nebola reč. V nedeľu ráno o štvrtej chemik zazvonil vo vile. Baťa mu prišiel otvoriť, vzal kožu a pochválil ho, akú dobrú prácu odviedol. Pred krbom bol krásny perzský koberec, na ktorý Baťa položil čerstvo zafarbenú kožu, z ktorej ešte presakovala farba a povedal: dobrá práca, ale Mánička nebude mať radosť zo zafarbeného koberca.

Tomáš Baťa bol človek, ktorý sa staral o svojich zamestnancov. Celá jeho činnosť a činnosť jeho firmy smerovali k tomu, aby sa ľudia mali lepšie. Preto je v Zlíne 2 500 rovnakých malých domčekov, hotely, športoviská, zdravotné strediská, školy, ktoré dal postaviť. V 30. rokoch minulého storočia to nebolo bežné, preto mesto prezývali Amerika v Československu. O Baťovi zasa hovorili, že je americký blázon. Ale naopak, Baťa bol geniálny podnikateľ. V Zlíne boli výplaty u Baťu 3x vyššie než v celom Československu a 2x vyššie než vo vtedajšom Francúzsku. Do Zlína sa hlásili o prácu desiatky tisíc ľudí, pretože tam videli lepší život. Baťa bol pravdepodobne prvým podnikateľom, ktorý si uvedomil, že čas sú peniaze a preto začal v súvislosti so svojou prácou a obchodmi využívať lietadlo. To sa mu však stalo osudné.

Keď Tomáš Baťa 12. júla 1932 zahynul krátko po štarte svojho lietadla v neďalekých Otrokoviciach, vo vile zostala manželka a syn. V tom čase mala firma viac ako 30 tisíc zamestnancov, jej aktíva činili 920 miliónov českých korún a na 80 % bola krytá vlastným majetkom T. Baťu. V roku 1939, tesne pred okupáciou, Mária spolu so synom odišla do Kanady, aby mu pomohla pri rozširovaní firmy a riadení výroby po celom svete – firma v tom čase podnikala v 42 odboroch výroby v 39 krajinách štyroch kontinentov a patrilo k nej 5500 predajní. Mária sa vrátila do Zlína, aby ochránla tamojšiu centrálu pred prevzatím vlastníctva nacistami. Žila vo vile počas celej vojny a svojimi kontaktmi zachránila množstvo ľudí pred gestapom, riskujúc vlastný život. Nakoniec v roku 1945, tesne po vojne, syn po ňu priletel lietadlom a odviezol ju do Kanady. Nebolo to však také jednoduché, pretože komunisti jej zabavili pas. Vďaka tomu, že Ján Masaryk, vtedajší minister zahraničných vecí, bol priateľom rodiny Baťovcov, načierno jej dal vyhotoviť nový a tak sa jej podarilo opustiť krajinu. Žiaľ, Mária v zahraničí roku 1954 ako 61-ročná zomrela na leukémiu.

Po výklade Pavla Veleva sme si mohli prezrieť priestory vily na prízemí. Na poschodí, ktoré bolo kedysi určené len rodine, sú totiž funkčné kancelárie Nadácie Tomáša Baťu. V obývačke a všade na prízemí zostalo množstvo pôvodných prvkov a materiálov, ako podlaha, drevené obklady, krb, 450-kilogramový mosadzný luster. Na stenách visia portréty členov rodiny a fotografie, ktoré dokumentujú jej pôvodné zariadenie, vedľa krbu je busta Tomáša Baťu mladšieho. V období od roku 1945 až do nežnej revolúcie 1989 v budove sídlil Dom detí a mládeže. Veľa pôvodných predmetov v tom čase zmizlo. Po revolúcii Tomáš Baťa, ktorý viedol firmu z Toronta skoro až do svojej smrti, do roku 2008, vilu reštituoval a nechal ju za milión amerických dolárov opraviť.

Po návšteve vily sme si pozreli pamätník postavený Tomášovi Baťovi. Je to architektonicky rovnako výnimočný objekt, ako bol výnimočný aj sám Tomáš Baťa. Je to jednoduchá stavba architekta F. L. Gahuru vyjadrujúca osobnosť Tomáša Baťu, v ktorej je umiestnená maketa jeho lietadla Junkers F13, ako symbolický stredobod vnútorného halového priestoru pamätníka. Otvorený bol presne rok po tragickej havárii, 12. júla 1933. Biela, modrá, červená a schodište v tvare písmena Z sú výraznými prvkami interiéru. Tomáš Baťa pretváral Zlín do podoby záhradného mesta. Zástavba sa rozširovala, stúpala z údolia do svahu. Pamätník tak symbolicky zavŕšil urbanistickú štruktúru mesta budovanú Tomášom Baťom a F. L. Gahurom od polovice 20. rokov minulého storočia.

Ľubomíra Fallerová

Foto: autorka, internet