K 160. výročiu narodenia Dr. Ľudovíta Žigmunda Seberíniho

Vysoko vzdelaným slovenským rodom pochádzajúcim z Veličnej na Orave a pôsobiacim jedno a pol storočie na Dolnej zemi boli Seberíniovci. Z ich rodu sa vyrojilo veľa vzdelancov, napríklad až trinásť evanjelických farárov, ktorí majú veľký podiel na duchovnom napredovaní, národnokultúrnom vzraste roztratených Slovákov.

Zakladateľom tohto veličnianskeho rodu bol roľník Štefan Seberíni, ktorého dvaja synovia z piatich detí Ján (1780 – 1857) a Ondrej (1784 – 1832) sa rozhodli pre kňazské povolanie. Ondrej už od prvej štvrtiny 19. storočia pôsobil ako farár medzi slovenskými osadníkmi v Maglóde. Jeho syn Ondrej(1824 – Maglód), prebudený slovenský spisovateľ a duchovný pastier, pôsobil ako farár štyridsať rokov medzi Slovákmi v rumunskom Nadlaku. Ján Seberíni po štúdiách bol farárom v Nitrianskej Strede, Kochanovciach, Banskej Štiavnici a od roku 1834 bol superintendentom (biskupom) Banského dištriktu. Stal sa jednou z najvýznamnejších osobností evanjelickej cirkvi v prvej polovici 19. storočia. Treba vyzdvihnúť, že ako neúnavný bojovník proti odnárodňovacím akciám Karola Zaya, stál za požiadavkami štúrovcov, podporoval vznik spolku Tatrín, Štúrovu žiadosť o vydávanie novín a všetky petičné akcie.

Zo šesť detí, dvaja synovia Gustáv Adolf (1816 Kochanovce) a Ján Michal (1825 Banská Štiavnica), vyštudovali teológiu, podobne ako ich otec Ján, ako kňazi, Gustáv Adolf aj ako biskup, bránili práva dolnozemských Slovákov. V šľapajach otca Gustáva Adolfa Seberíniho (neskôr Szeberényi) pokračoval jeho syn Dr. Ľudovít Žigmund Seberíni, ktorý sa narodil 4. novembra 1859 v Békešskej Čabe, kde jeho otec tridsaťsedem rokov pôsobil medzi Slovákmi a podobne ako on, natrvalo sa zapísal do cirkevných a svetských dejín dolnozemských Slovákov. Elementárnu školu navštevoval v rodisku a potom študoval na gymnáziu v Békešskej Čabe, Banskej Štiavnici, Sibini, Sarvaši a v rokoch 1878 – 1881 na evanjelickej teologickej akadémii v Bratislave, v rokoch 1881 – 1882 na teologickej fakulte Univerzity v Berlíne. V roku 1882 bol vysvätený za kňaza a stal sa kaplánom po boku svojho otca v Békešskej Čabe. V roku 1883 ho pozvali Slováci, ktorí už vtedy sto rokov žili v Slovenskom Aradáči, ležiacom v srbskom Banáte a zvolili si ho jednohlasne za riadneho farára. Tam okrem iných aktivít roku 1885 založil Cirkevnú obilnicu, do ktorej sa z milodarov nazbierala pšenica a potom z nej chudobným alebo strádajúcim sa vypožičiavala. Zasadil sa aj o cirkevnú knižnicu, aby táto fungovala a zadovažoval i nové knihy. V roku 1890 zomrel v Békešskej Čabe jeho otec, hneď na to Ľ. Ž. Seberíniho čabianska cirkev pozvala domov a zvolila si ho za svojho farára. Keďže pôsobil medzi roľníckym ľudom, roľníckej problematike venoval permanentnú pozornosť aj v publicistike. Napísal, preložil a vydal veľký počet kníh a brožúr nielen cirkevno-náboženského zamerania, ale aj sociálneho, historického a cestopisného charakteru. Viaceré z nich boli vydané aj vo vydavateľstve Tranoscius. Preložil knihy a brožúrky venované histórii a súvekému stavu roľníctva v Uhorsku, z ktorých všetky majú trvalú hodnotu. Veľa čítal a prekladal zo severských jazykov: švédčiny, dánčiny, nórčiny a to rovnako do slovenčiny ako maďarčiny. Aj z toho dôvodu bol jedným z propagátorov roľníckeho hospodárenia a vzdelávania na školách podľa dánskeho vzoru. Keď bol poslancom v hornej snemovni za Békešskú stolicu, vo svojich vystúpeniach obhajoval práva a záujmy pospolitého ľudu. Jeho prívrženci boli z veľkej časti slovenskej národnosti, preto bránil ich právo na materinský jazyk. Celý svoj život bol otvoreným priaznivcom slovenských záležitostí, v záujme ktorých na cirkevných konventoch povedal nie raz mužné slovo. Jeho úspechom bolo, že vybojoval pre nich slovenský časopis Evanjelický hlásnik, písal a vydával knihy v slovenčine. Hlásil sa k oravskému pôvodu svojho rodu, k slovenskému ľudu, k odhodlaniu dať všetky svoje sily do zápasu za zachovanie jeho národnokultúrnych a cirkevných tradícií.

Vydal dve brožúrky, v ktorých sa ostro postavil proti nariadeniu Banského dištriktu, ktorý umožňoval cirkevným vrchnostiam útočiť proti farárom a učiteľom pre ich slovenské národné povedomie. Za takéto svoje pôsobenie stal sa nenávideným v očiach šovinistických činiteľov vo vedení evanjelickej cirkvi v Uhorsku. Obhajoba práv slovenských evanjelikov a zápas proti šovinizmu mu vyniesli nemilosť u vrchnosti. Za prvú brožúrku Myšlienky a úvahy... po trojročnom vyšetrovaní a súdení bol odsúdený na pokarhanie a pokutu 1 100 korún, a tým mu následne bolo znemožnené zvolenie za biskupa dištriktu. Prešiel veľkou „inkvizíciou“ a už na konvente v septembri roku 1907 bránil obsah svojej brožúry mužne a dôstojne, nedal sa zastrašiť nikým a ničím a pri skončení svojej obrany so zápalom povedal: „Tu stojím, a proti svedomiu a pravde inak nemôžem!“ Ako horlivému Slovákovi mu jeho protivníci túto voľbu znemožnili nielen v roku 1906, ale aj v roku 1918. V ďalšej brožúrke Moderné procesy proti bosorkám odsúdil politické procesy v celouhorskej evanjelickej cirkvi proti národne uvedomelým slovenským činiteľom. V roku 1918 podporoval iniciátorov z radov Slovákov z maďarskej Dolnej zeme o pripojenie časti Slovákmi obývaných dolnozemských obcí k Rumunsku. Popri farárskej funkcii bol aj aradsko-békešským seniorom. Jeho zápas za udržanie slovenských evanjelických obcí mal významnú úlohu najmä v udržiavaní národného povedomia. O jeho konkrétnych činoch na zachovanie slovenského národného povedomia svedčí napríklad aj to, že v Békešskej Čabe roku 1896 založil a dlhé roky viedol Evanjelické cirkevné kníhkupectvo, ktoré poskytovalo, a to neraz i zadarmo, slovenským deťom učebnice a plnilo i úlohy vydavateľskej činnosti. Týmto spôsobom Ľudovít Žigmund Seberíni udržiaval a šíril slovenské tlačené slovo v Slovákmi obývanom priestore na uhorskej Dolnej zemi.

Po skončení svetovej vojny roku 1918, keď slovenskí evanjelici v bývalom Uhorsku v prevažnej čiastke pripadli novoutvoreným štátom, Seberíni pre slovenské evanjelictvo v Maďarsku založil a začal redigovať v roku 1920 podnes obľúbený Čabiansky kalendár. Vydávalo ho békeščabianske evanjelické kníhkupectvo, o zveľaďovanie ktorého sa všemožne staral. Súčasne umožnil otvorenie filiálneho kníhkupectva liptovsko-mikulášskemu Tranosciu, ktoré tam existovalo niekoľko rokov. Navyše v roku 1934 založil a redigoval náboženský mesačník Evanjelický hlásnik. Viacerými článkami prispieval aj do cirkevných listov, ktoré v tom čase redigoval jeho dlhoročný priateľ Jur Janoška, s ktorým sa stretával a písal si s ním plných štyridsať rokov. Aj pre toto bol napádaný na spomínaných konventoch a to najmä ešte v roku 1907, kde nezaprel Janošku, ale nebojácne povedal: „Áno, Janoška mi je priateľom, je to statočný, čestný muž“.

Ľ. Ž. Seberíni je spoluautorom (s Michalom Franciscim) životopisov dolnozemských slovenských, najmä náboženských spisovateľov. Evanjelická teologická fakulta vo Viedni mu v roku 1911 udelila doktorský titul Dr.h.c. s odôvodnením „... za kňazské a spisovateľské zásluhy tomu, ktorý patrí medzi najvzdelanejších, najvýznamnejších a najcharakternejších kňazov v Uhorsku“. O tom, aká to bola pre pospolitý slovenský čabiansky ľud osobnosť, svedčí list, ktorý v roku 1948 napísal do Tranovského kalendára roľník Pavel Likér z čabianskej samoty Féneš, ktorý okrem iného uviedol: „Škoda nášho dobrého pastiera Dr. Ľudovíta Seberíniho, ktorý veľmi zastával Slovač. Keď odišiel na večný odpočinok, hneď sa všetko premenilo. Ako by sa s ním bolo do hrobu prepadlo“.

Za zmienku stojí spomenúť pár slov z bohatej, po slovensky písanej korešpondencie Ľ. Ž. Seberíniho s biskupom Jurom Janoškom. Už počas monarchie svojimi listami vyjadroval mnohé návrhy ako ľahšie sprístupniť slovenskú spisbu čo najširším vrstvám veriacich. Napríklad radil vydať kancionál Tranoscius vytlačený latinkou a za dôležitú uznával náboženskú čítanku, pričom uvádzal, aký by mala mať obsah. V ďalšom liste: „Dajte malý Lutherov katechizmus preložiť do plynulej a populárnej slovenčiny, a nechajte ho vytlačiť latinkou“. Potom, keď ho takto poslovenčený dostal, vyjadril s nim úplný súhlas a spokojnosť. Rád sa chodil liečiť na juhoslovanské pobrežie Jadranského mora, kde rád čítal knihy a časopisy v srbochorvátčine a píše, že sa tam zdokonalil aj v tomto jazyku. V druhom liste roku 1928 stadiaľ píše: „Milé by mi bolo, keby sme sa tu stretli na niektorom ostrove. Mne je ešte takmer nemožné cestovať k vám. Mám mnohých nepriateľov, ktorí ustavične striehnu na mňa. Nacionálny teror je tu dnes väčší, než bol v starom Uhorsku. Ja na stratenej varte pokladám za svoju misiu zastávať naše evanjelické slovenské ostrovy, nie z politiky, ale z lásky k blížnym, lebo tieto ostrovy reprezentujú a chránia v našich pomeroch možné – dedičstvo otcov“. Veľmi horlil za slovenskú evanjelickú spisbu ako dôležitý prameň náboženskej výchovy.

Farár a senior Dr. Ľudovít Žigmund Seberíni zomrel 24. septembra 1941 v Békešskej Čabe.

Ján Jančovic

Foto: autor