Na mieste, kde dnes stojí župné mesto Békešská Čaba, bývalo podľa stoličného súpisu z roku 1716 v zemľankách 22 rodín, z ktorých už vtedy niektorí podľa priezvisk mohli byť aj Slováci. Celé okolie vtedajšej Čaby bolo dlhým pobytom Osmanov spustošené, močaristá a neobrábaná pôda so slatinným porastom slúžila viac-menej hŕstke nomádskych pastierov.

Rozsiahle komplexy zeme na juhovýchode Uhorska po odchode Osmanov bolo treba zúrodniť. Kým tu ležali obrovské voľné plochy pôdy, severné slovenské časti Uhorska boli preľudnené a nedostatok pôdy nútil poddaných opúšťať túto časť krajiny a hľadať šťastie a slobodu v južných častiach Uhorska. Organizované osídľovanie a úteky poddaných na Dolnú zem mali popri sociálnych problémoch aj náboženské príčiny. Rekatolizácia a náboženské prenasledovanie bolo rozhodujúcim dôvodom, že sa v týchto častiach Uhorska usádzajú predovšetkým slovenskí poddaní evanjelického vierovyznania. Od kráľovskej komory a nových zemepánov dostávajú záruky slobodného vyznávania viery a v prvých rokoch usádzania aj oslobodenie od platenia daní. Takto za chlebom a slobodou prišli do Békešskej Čaby aj prví slovenskí evanjelici, pochádzajúci prevažne z Novohradskej a Gemersko-malohontskej stolice. Potvrdzuje to aj historik Békešskej stolice, evanjelický farár Ľudovít Haan, keď vo svojom diele Pametnosti Békeš-čabánske z roku 1866 píše, že v roku 1717 traja evanjelickí činitelia, Novohradčania Ján Sekerka z Hradišťa, Ján Duna z Mýtnej a Honťan Jakub Valent z Čeloviec, zastupujúci prenasledovaných evanjelikov, vydali sa na cestu do Segedína, kde sa prihlásili u prefekta Kráľovskej komory a požiadali ho osídliť opustené územie Bákešskej Čaby evanjelickými Slovákmi. Z nich práve prví pochádzali z Novohradu a Malohontu. Ich žiadosť bola splnená s uistením, že všetci, ktorí sa tu usadia, budú môcť slobodne vyznávať evanjelické náboženstvo.

Sion slovenských evanjelikov na Dolnej zemi

V ďalšom roku sem na základe uvedeného prísľubu prišli desiatky rodín z uvedených stolíc. Keď v roku 1720 dostal za vojenské zásluhy celú výmeru stolice barón Ján Juraj Harruckern, ten pokračoval v osídľovaní Čaby a celej stolice za tých istých podmienok. Prvých päť rokov evanjelikom k bohoslužobným účelom slúžil provizórny prístrešok. V roku 1723 si postavili chrám z váľkov, ten zrútili a roku 1745 so súhlasom vrchnosti si postavili chrám z tvrdého materiálu, kde im pri súhlase významne pomohol mojmírovský rodák, gróf Anton Grasalkovič. Tento chrám stojí dodnes a volajú ho Malý kostol. Hneď oproti nemu stojí nový, nazývaný Veľký kostol, ktorého základný kameň položili roku 1807, slávnostne vysvätený až roku 1824. Obidva evanjelické kostoly stoja v centre a tvoria dominantu mesta, keď nový pojme do svojho vnútra naraz aj päť-šesť tisíc veriacich a ten oproti ležiaci starší -– 2800 veriacich. V roku 1745 žilo v Békešskej Čabe 2700 slovenských evanjelikov a stále sa rozrastali. I keď v roku 1750 prišli na jeho čabianske majetky prví slovenskí katolíci, pochádzajúci prevažne z Hontianskej stolice, evanjelici si udržiavali a dodnes udržiavajú početnú prevahu. Na konci 18. storočia bolo tu už desaťtisíc evanjelikov a v roku 1866 podľa údajov z Haanovho diela viac ako dvadsaťtisíc, čím bola najväčšou evanjelickou cirkevnou obcou v Uhorsku. Nie náhodou sa o vtedajšej Čabe hovorilo ako o Sione uhorských evanjelikov slovenského pôvodu. Evanjelický čabiansky archív disponuje bohatstvom dokumentov nielen o začiatkoch cirkvi, ale aj o založení a prvých rokoch konštituovania mesta, v ktorom na popredných miestach stáli slovenskí čabianski evanjelici. Žiada sa tu dodať, že i keď slovenské bohoslužby pretrvali doteraz, ale v dôsledku dlhotrvajúcej maďarizácie a tým následnej asimilácie tunajších evanjelikov, sa slovenských bohoslužieb zúčastňuje len hŕstka najstarších evanjelikov.

Dlhé roky kaplánom

Rozsiahly cirkevný archív po zosnulom bývalom čabianskom farárovi Júliusovi Dedinskom spravuje teraz Pavol Kováč, ktorý sa narodil 4. 2. 1928 v Sarvaši ako siedme dieťa rodičov Michala Kováča a matky Márie Bielikovej. Rodina žila na „sálaši“, kde pre malú výmeru pôdy otec bol nútený pracovať pri cestných a melioračných prácach a počas žatvy aj ako vedúci skupiny mláťačkárov. V čase, keď otec začal stavať na Sentešskej ceste nový „sálaš“, ročný Pavol Kováč dostal zápal stredného ucha a hrozilo mu, že umrie. V roku 1936 mal osem rokov, zomrela mu matka a stal sa sirotou. Otec bol nútený sústavne pracovať pre zabezpečenie živobytia rodiny a na výchovu detí nemal čas. Týkalo sa to aj syna Pavla, ktorý v škole dosahoval dobré výsledky a učiteľ ho odporúčal na ďalšie štúdium.

„Otec na to vravel, že nebude vychovávať pána. Pán Boh však tak zariadil, že keď matka umierala na zápal pľúc, lekár vidiac postavenie rodiny nepýtal za ošetrovanie peniaze, otec však chodil jej liečenie lekárovi odpracovať. Medzi lekárom a našou rodinou vznikol takto úzky vzťah. Jeden deň prišiel k nám lekár aj s formulárom prihlášky na moje gymnaziálne štúdium. Keď sme tlačivo spoločne vyplnili, otec vraví lekárovi, že on teraz nemá peniaze na financovanie môjho štúdia. Lekár mu na to odpovedal, že štúdium zaplatí sám a zapísal ma do sarvašského gymnázia,“ zaspomínal si na tento osudový moment už teraz 92-ročný cirkevný archivár Pavol Kováč. Maturitnú skúšku zložil v roku 1948 a na odporúčanie profesorov sa rozhodol študovať ďalej. Po krátkom pobyte v Budapešti prešiel na štúdium teológie do Šopronu, kde zotrval tri roky a ďalšie dva roky dokončil v Budapešti. Keď bol roku 1953 ordinovaný, biskup sa ho pýtal, kde chce nastúpiť za kaplána, Pavol Kováč mu odpovedal, že pôjde tam, kde je potrebné a tak nastúpil do Irši k seniorovi Jánovi Bálintovi. Po slovensky vedel len z domu, lebo všetky štúdia absolvoval v maďarčine. Viacerí jeho spolužiaci na univerzite pochádzali z dedín, kde sa konali dvojjazyčné bohoslužby a tak posledné dva roky štúdia sa spolu s nimi v škole učil liturgiu a náboženstvo po slovensky. Je zaujímavé, že jedným z jeho profesorov na škole bol aj farár, barón Pavol Podmanický, ktorý sa prihlásil za farára do Sarvaša. Ten ale už pri prvej skúšobnej kázni neobstál, lebo si na „próbu“ pripravil kázeň o žobrákoch, a to od baróna sarvašskí veriaci nečakali a za farára si ho nevybrali.

Katalogizuje tristoročnú históriu békeščabianskej evanjelickej cirkvi

Pavel Kováč ani nie po roku pôsobenia v Irši ako kaplán odišiel do Békešskej Čaby, kde zotrval poldruha roka a stadiaľ prešiel do Sarvaša, bolo to práve po neúspešnej kandidatúre svojho profesora. Pavol Kováč bol v Sarvaši kaplánom sedem rokov a ďalšie tri roky odslúžil v Kondoroši. Až po dvanástich kaplánskych rokoch dostal roku 1965 svoju faru v rodnom Sarvaši, kde potom ako zborový farár pôsobil do roku 1980, teda spolu pätnásť rokov. Na všetkých miestach, kde pôsobil ako kaplán a farár, vykonával dvojjazyčné slovensko-maďarské bohoslužby. Keď však už v Sarvaši chodilo na slovenské bohoslužby iba 6-8 Slovákov, biskup Zoltán Káldy ho vyzval, aby nastúpil za riadneho farára do Békešskej Čaby. Tam sa práve uvoľnilo miesto po farárovi Adamovi Mekišovi, kde Pavol Kováč potom pôsobil až do odchodu do dôchodku v roku 1994. To bol aj rok, kedy prevzal starostlivosť o archív békeščabianskej evanjelickej cirkvi. Keď mu tento archív cirkev zverila, jeho dokumenty sa nachádzali neusporiadané po skladoch. Od roku 2006 je archív umiestnený a usporiadaný na novom vyhovujúcejšom mieste. Cenné cirkevné dokumenty, ktoré majú úzku súvislosť aj s históriou mesta, v nových priestoroch starostlivo pre budúce generácie spracúva, katalogizuje a uchováva. Medzi najzaujímavejšie a najvyhľadávanejšie patria najstaršie zápisnice, matriky, 59 vydaní spevníka Tranoscius a rad ďalších dokumentov a knižných titulov. Cirkevný archivár Pavol Kováč poskytuje svoje vedomosti a spoluprácu desiatkam evidovaných bádateľov, viacerým ďalším súkromne, pritom mnohým záujemcom dáva rady a informácie aj telefonicky. Viacerí bádatelia pochádzajú aj zo Slovenska a veľmi si pochvaľujú ochotu, skúsenosti a odborné rady, ktoré im čulý farár na dôchodku poskytuje. Z archívnych fondov vyberá a spracúva historické údaje, ktoré uverejňuje aj v slovenských kalendároch a zborníkoch vydávaných slovenskými inštitúciami v Maďarsku.

Ján Jančovic

Foto: autor