V týchto dňoch si pripomíname stodesiate výročie úmrtia Kálmána Mikszátha, maďarského spisovateľa so slovenskými koreňmi. Narodil sa 16. januára 1847 v novohradskej slovenskej obci Sklabiná.

Vo veľkokrtíšskej evanjelickej matrike narodených je zapísaný s priezviskom Mixadt(otec Ján, matka Mária Verešová), ktoré mali pri jeho narodení jeho rodičia, predtým aj všetci jeho predkovia žijúci a pôsobiaci v Slovákmi obývanom severnom Novohrade, prevažne ako evanjelickí farári. Pretože Sklabiná je katolícka obec a Mikszáthovci boli evanjelici a filiálne patrili do evanjelického cirkevného zboru vo Veľkom Krtíši, tu bol spisovateľ pokrstený a konfirmovaný. Svedčí o tom aj umiestnená pamätná tabuľa na veľkokrtíšskom evanjelickom kostole. V rodostrome spisovateľa ako prvého nachádzame Mateja Mixadta I., ktorý sa narodil okolo roku 1650. Po ňom nachádzame jeho potomkov, ktorí pôsobili ako evanjelickí farári vo Veľkom Krtíši, Polichne, Šámšone, Turom Poli, Hornej Strehovej, Veľkom Lome a Dobroči. Ako vidieť, všetci Mixadtovci pôsobili výlučne v evanjelických zboroch a dedinách s čisto slovenským obyvateľstvom. Z rodiny iba starý otec spisovateľa Samuel III. nepokračoval v povolaní svojich predkov, usadil sa vo Veľkom Krtíši, kde sa narodil jeho syn Ján Mixadt, neskôr Mikszáth, spisovateľov otec. Ten z Veľkého Krtíša prešiel do neďalekej Sklabinej, kde si kúpil malý poľnohospodársky majetok a otvoril živnosť. Jeho manželka Mária Verešová, matka spisovateľa, pochádzala zo susednej obce Obeckov.

Rodný dom K. Mikszátha v Sklabinej už nestojí, po druhej svetovej vojne ho zbúrali. Na kraji obce oproti cintorínu stojí však dom, kam sa rodičia spisovateľa presťahovali, keď mal päť rokov. Pamätná tabuľa na tomto dome v Sklabinej prezrádza, že tu spisovateľ prežil svoju mladosť (1852 – 1872) a že tento pamätný objekt slúži ako stála expozícia o jeho živote a diele. Väčšina obyvateľstva Mikszáthovho rodiska a okolia bola slovenská a do desiateho roku, keď ho rodičia zapísali do spojeného evanjelického gymnázia v Rimavskej Sobote, hovoril doma a medzi obyvateľmi po slovensky. Slovenské prostredie, v ktorom vyrastal, malo rozhodujúci vplyv aj na jeho literárnu tvorbu. Aj stredoškolské štúdium s maturitou zakončil v Banskej Štiavnici, kde pred ním študovali aj básnici Sládkovič a Petrovič (Petőfi). Po ukončení právnického štúdia v Pešti roku 1870 nastúpil ako právny praktikant k Matejovi Mauksovi v Balašských Ďarmotách, teda k svojmu neskoršiemu svokrovi. Jeho dcéra Ilona sa za spisovateľa tajne vydala, manželstvo trvalo necelé dva roky. O jeho slovenskom pôvode svedčí aj to, že prvý sobáš mali v Pešti v slovenskom kostole na Kerepešskej ulici, kde ich sobášil farár Daniel Bachát, básnik, spisovateľ a prekladateľ. V Pešti Mikszáth žil vo veľkej biede, až napokon po dvoch rokoch poslal manželku domov k rodičom, rozviedli sa a po siedmich rokoch sa opäť zosobášili v evanjelickom kostole v Mohore. Jeho prvým dielom, ktoré vyšlo tlačou v roku 1881 bola zbierka poviedok Slovenskí rodáci. Tu lásku k slovenskej reči vyjadruje slovami: „Po slovensky hovoriť je taký dobrý pocit, ako keď človek včas ráno bosý chodí po zarosenej tráve.“ Inde píše: Sú vety, anekdoty, ktoré možno povedať len po slovensky. Aj druhá jeho zbierka noviel Dobrí Polovci bola zo slovenského vidieka a malomesta. V slovenskom preklade Samuela Czambela Danieloviča vyšla roku 1911 v Turčianskom Sv. Martine. V roku 1886 vydal v tlačiarni Viktora Horňanského po slovensky dielo Lohynská zelina. Významného literárneho úspechu sa dožil až ako tridsaťpäťročný. Vtedy ho prijali aj za člena najvýznamnejšej literárnej Kisfaludyho spoločnosti Uhorska. Tým, že vyrastal v slovenskom prostredí, získané skúsenosti a vlastnosti pri opisovaní a vyjadrovaní deja v napísaných prózach niesli v jeho začiatočnej tvorbe výraznú rodnú pečať. To bol zo začiatku aj hlavný problém prijať ho medzi maďarskú literárnu elitu. Aj napriek tomu medzi jeho najvýznamnejšie diela patria román Zázračný dáždnik svätého Petra, ktorého dej sa odohráva v prostredí Banskej Bystrice a bol aj sfilmovaný, román Obliehanie Bystrice a politicko-satirický román Nová Zriniáda. Podľa Mikszátha sa mal vtedajší americký prezident Theodore Roosevelt pri jednej príležitosti vyjadriť, že medzi jeho obľúbené knihy patrí Dáždnik svätého Petra. Roku 1887 už Mikszátha zvolili za poslanca a roku 1889 ho vymenovali aj za korešpondujúceho člena Maďarskej akadémie vied. Roku 1900 mu vyšiel román Podivné manželstvo. Na konci svojej životnej cesty sa spisovateľ vracia späť na vidiek. V roku 1904 v novohradskej obci Horpács, ďaleko od ruchu, kúpil menší majetok a v roku 1906 si tu z autorského honoráru za svoje dielo Život a doba Móra Jókaiho nechal postaviť nový kaštieľ. Roku 1908 dokončil dvojdielny román Prípad mladého Nosztyho s Marikou Tóthovou a roku 1910 mu vyšlo posledné dielo – trojzväzkový román Čierne mesto, s historickým námetom z kuruckých bojov v okolí Levoče. V roku 1908 mu priznali najväčšiu literárnu poctu v Uhorsku udelením Veľkej ceny Maďarskej akadémie vied. Keď sa 16. mája 1910 konali veľké oslavy v Budapešti pri príležitosti jeho 40-ročnej literárnej činnosti, na pozdrav zástupcov Lutherovho spolku odpovedal: „Vždy som sa cítil uvedomelým evanjelikom. Som pyšný na svojich predkov, evanjelických farárov v Turom Poli, Lovinobani“ ... O dvanásť dní neskôr 28. mája 1910 náhle umrel vo svojom kaštieli v Horpácsi na zápal pľúc, o čom pohotovo informoval Slovenský týždenník v Budapešti redigovaný Milanom Hodžom.

K. Mikszáth prekypoval vrelou láskou k novohradskému ľudu, z ktorého vyšiel a ktorého vlastnosti a charakterové črty najdôvernejšie poznal a preniesol ich do svojho literárneho diela. Dobre poznal nielen život Balašovcov na Modrokamenskom hrade, ale aj rodiny služobníkov pod hradom. V južnom Novohrade bol zase častým hosťom u donátorky literárneho života a vzdelanosti dedinského ľudu šľachtičnej Hermíny Verešovej-Benickej v jej kúrii, vo Veňarci. V dedine pozoroval prácu a život roľníkov a remeselníkov a v kaštieli zase rozveseľoval spoločnosť svojimi úsmevnými príbehmi. Preto aj zo súčasne vydaných publikácií v Maďarsku sa možno okrem iného dočítať, že majster pera Mikszáth bol strojca nehynúceho pamätníka svojím obľúbeným „statočným Polovcom a slovenským kmotrom“. V budove bývalého župného domu v Balašských Ďarmotách, kde určitý čas pôsobil, je teraz gymnázium, pomenované po ňom. Pred touto historickou budovou je umiestnená jeho busta. Podľa literárneho kritika a historika Pavla Bujnáka, ktorý ho poznal aj osobne, lebo v rokoch 1905-1908 pôsobil ako kaplán v slovenskom evanjelickom zbore v Budapešti, patril Mikszáth medzi najvýznamnejších slovenských spisovateľov svojej doby. Pod týmto paradoxne odvážnym tvrdením rozumel Bujnák obsah jeho románov, ich slovenské prostredie, sympatických a s toľkou láskou opísaných drobných hrdinov slovenského ľudu. Spisovateľ Ľudo Zúbek zase o ňom napísal, že sa celým jeho dielom ako čarovná niť prepletajú slovenské motívy. Aj básnik a prekladateľ Emil B. Lukáč ako slávnostný rečník vo februári 1972 v Sklabinej na oslavách 125. výročia narodenia spisovateľa, konaných pod záštitou UNESCO, podobne zhodnotil jeho dielo. Uviedol, že Koloman Mikszáth vkladal svojim hrdinom do úst slovenské slová a vety. Poznal dobre folklór, bájky a povesti slovenského ľudu. Písal o zbojníkoch, rôznych chlapcoch spod Javoria, o Fľaškovi, Jastrabovcoch, poznal starú baladu o zbojníkovi Demikátovi, ktorého zradili Bezekovci z Pliešoviec „za ten turák márny“. Dej jeho najslávnejších románov sa odohráva na území dnešného Slovenska, preukázané sú aj jeho slovenské korene a aj napriek tomu v literatúre na Slovensku a širokej verejnosti sú tieto skutočnosti slabo frekventované a tým aj málo známe. Vyzerá to tak, ako by sme ľahkovážne, bez seriózneho a kritického hodnotenia nechceli medzi sebou ponechať svojho rodáka a to hádam len preto, že v tom čase žil a tvoril na interetnickej hranici v župnom meste Balašské Ďarmoty a svoje diela písal po maďarsky. Nedávno sa jeho dielom zaoberal častejšie znalec Mikszáthovej prózy Karol Wlachovský, ktorý Mikszáthove doteraz po slovensky neuverejnené poviedky a anekdoty prekladal a uverejňoval aj v Ľudových novinách. V nich 8. septembra 2005 rozobral a zhodnotil v článku s titulkom Kálmán Mikszáth horniackymi očami a podtitulkom z vybraného citátu Samuela Czambela z doslovu preložených Dobrých Polovcov (1911): My Slováci sťažovať sa na Mikszátha nemáme príčiny. Tvrdí, že vo väčšine próz so slovenskými postavami a so slovenskými motívmi a prostredím autor brilantne zjednocuje anekdoticky životný materiál so spoločenskými typmi, bez ohľadu na to, či ide o Maďarov, či o Slovákov. Podľa neho sa Mikszáthova súdna anekdotickosť nerozpúšťa ani v jeho chápavom a láskavom humore, žoviálnosti a rozmare. Je to podmanivá próza aj v časoch postmoderny a taký K. Mikszáth podľa Karola Wlachovského právom náleží aj Slovákom, v minulosti i teraz. Karol Wlachovský odborne rozobral dielo K. Mikszátha a od roku 2005 v Ľudových novinách uverejňoval preklady krátkych próz uvedeného autora so slovenskými témami a postavami. Sú to napríklad: Pavol Huňák, Pod Božou pazuchou, Nitra, milá Nitra, Dve fúry starien, Umenie piť, Jánovia Haluškovci, Slovenský metliar a ďalšie.

Ján Jančovic

Foto: autor

Vzhľadom na mimoriadnu situáciu spôsobenú šírením epidémie koronavírusu po dobu jej trvania uvádzame všetky naše príspevky v plnom znení.