„Za jeho panovania bol v krajine mier, nepriateľ ju neohrozoval, pre ľud len dobro sledoval. Medzi jeho múdre činy patrí, že mince dal raziť z čistého striebra. Tovarom pevnú cenu stanovil a nedovolil aby klamári, obchodníci a úžerníci zavrhnutia hodným okrádaním klamali roľníkov a iných obyčajných ľudí“.

11. septembra v roku 1063 zomrel Belo, tohto mena prvý uhorský kráľ (vládol v rokoch 1060 až 1063). Po kráľovi Štefanovi (997 – 1038) nastúpil na trón syn oslepeného Vazula Ondrej I. (1046 – 1060), ktorého porazil práve brat Belo a potom tri roky sedel na uhorskom tróne.

Po ceste cez Dimiš (po maďarsky Dömös) si človek uvedomí, ako Rimania svojimi stavbami uľahčili pohyb všetkým, ktorí sa tu neskôr usadili. Napríklad bez cesty popri Dunaji nevznikla by v Dimiši osada. Naši panovníci by sa sem ani nedostali, azda len na poľovačku. My sme sa však už v základnej škole ďakujúc riaditeľovi Antonovi Kellerovi učili na hodinách dejepisu, že kráľ Belo I. práve tu záhadne zomrel. Rozprával nám, že krajina prežívala ťažké časy. Pokiaľ po smrti svätého Štefana Ondrej I. a jeho mladší brat Belo – obidvaja z rodu Árpádovcov – spoločne panovali, bol mier. Vzájomne sa bránili pred útokmi Nemcov. Podľa dohody Belo vládol v tretine Uhorska a po bratovej smrti mal získať kráľovskú korunu. Lenže Ondrej sa pred smrťou rozhodol inak. Chcel zabezpečiť nástupníctvo pre svojho syna Šalamúna, ktorého mal s Juditou, dcérou cisára Henricha III. Bratia sa stretli na rokovaniach, ale nedokázali sa dohodnúť. Zostali po zvyšok života nepriateľmi. Belo ušiel do Poľska k švagrovi a neskoršiemu poľskému kráľovi Boleslavovi II. Až na jeseň 1060 vtrhol s pomocou poľských vojsk do Uhorska. Belo v bitke na Tise zvíťazil, napriek pomoci nemeckých a českých vojsk Ondrejovi I. Dňa 6. decembra 1060 ho v Stoličnom Belehrade korunovali za uhorského kráľa. Počas jeho panovania vypukli nepokoje naviazané na pohanstvo, tie včas potlačil. Belo zaviedol viacero reforiem, zrušil niektoré dane. Nepriateľov nenapádal. Jeho panovaniu predstavoval stálu hrozbu Šalamún. S veľkou podporou nemeckého cisára Henricha IV., ktorý prikázal Otovi Bavorskému zaútočiť s vojskom proti Uhorsku. Kráľovskí veľmoži sa zhromaždili v Dimiši. Ich snemovanie bolo búrlivé, viacerí z nich sa po správe, že sa blíži silné vojsko, pridali k Šalamúnovi. V rokovacej miestnosti kráľovského sídla v Dimiši sedel Belo na tróne. Jeho synovia Gejza a Ladislav boli prítomní tiež. Počas rokovania sa obidvaja princovia neovládali. Kráľovská rada zvažovala spôsoby obrany krajiny. Kráľ ju chcel viesť osobne a ihneď vyraziť.

– Musím zatarasiť cestu z Bratislavy, aby sme sa nestali nemeckou korisťou… Nestihol dohovoriť, lebo trón za začal pod ním kývať, dlažba sa prepadla. Spadol z trónu tak nešťastne, že padajúce hrady ho smrteľne poranili. Hoci vážne zranený dal príkaz, aby ho previezli do tábora v Mošoni. Trpel neustále silnými bolesťami. Badal, že smrť sa blíži. Preto odkázal, aby ho pochovali v Szekszárde v benediktínskom kostole, ktorý založil. Po príchode do tábora hneď umrel.

Treba dodať, že Belo I. nastúpil na trón aj vďaka poľskej pomoci. V tom čase kráľovský dvor sídlil v Ostrihome, ale Belo sa rád zdržiaval v neďalekom Dimiši. V kláštore, ktorý práve on založil. Podľa zápisov v kronike: v r. 1063 na Dimiši kráľ Belo I. mal nešťastie. Nad hlavou sa mu voľačo pobúrilo. Podľa jednej kroniky dom. Podľa druhej trón. A Obrázková kronika píše: „Keď sa miernemu kráľovi Belovi naplnil tretí rok jeho panovania na kráľovskom majetku v Dimiši, dochrámal sa pri páde z trónu a upadol do nevyliečiteľnej telesnej choroby.“ Čo je z toho pravda? Len to, že kráľ sa tak zranil, že na následky zranenia neskôr zomrel. Stávali sa čudné veci. Najčastejšie vtedy, keď sa králi chystali do vojny. Vtedajší panovníci sa nezdržiavali v trvalých sídlach. Ani na kráľovských dvoroch nebudovali trvalé kráľovské stolce. Ani kráľovský trón v Dimiši nestál dlho. Dal ho postaviť Belov brat Ondrej. Jeho predchodca Peter Orseolo stále bojoval, nemal čas na budovanie. Samuel Aba panoval len krátko a mal vážnejšie starosti, ako stavať panovnícke sídla.

Pozrime sa skôr na tých, proti ktorým sa chystal Belo bojovať. Bol to známy Šalamún a jeho spojenec z Bavorska. Obaja boli nepriatelia krajiny, Šalamún si brúsil zuby aj na trón. Keď si uvedomíme všetky súvislosti, nebudeme sa čudovať, že došlo k takejto náhode/nehode...

Rudo Fraňo