Vďaka aktivitám príslušníkov našej národnosti na sociálnych sieťach sa dostávajú informácie o činnosti jednotlivých organizácií na verejnosť. Samozrejme, v nás, predstaviteľoch médií vyvolávajú zvedavosť a množstvo otázok. Niektoré z nich sme položili napríklad predsedníčke Slovenskej národnostnej samosprávy v Kóšpallagu Kataríne Botošovej. Dozvedeli sme sa totiž, že začiatkom druhého júlového týždňa navštívili dolnozemskú metropolu.

– Koľko času ste strávili v Békešskej Čabe a čo ste si pozreli?

– V Békešskej Čabe a na okolí sme strávili nádherné tri dni. Príkladne sa o nás starali v oblastnom dome. Ondrej Kiszely nás zasvätil do histórie príchodu Slovákov do Čaby a okolia, ukázal nám, ako sa robí čabianska klobása, aj ďalšie úkony okolo domácnosti dolnozemských Slovákov. Rozprávali sme sa o živote a plánoch čabianskych Slovákov. Predseda slovenského voleného zboru sa posťažoval, že by mohlo byť aj viac účastníkov na jednotlivých akciách, ktoré organizujú. Vraj jednoznačne najpopulárnejší je u nich Klobásový festival, ktorý navštevuje a aktívne sa na ňom zúčastňuje čoraz viac Slovákov z mesta a okolia. V Dome slovenskej kultúry sme boli ubytovaní, aj sme sa v reštaurácii Domu stravovali. Rozhodli sme sa tak preto, lebo sme chceli finančne podporiť podnikanie našich priateľov v Čabe. Počas pandémie aj oni mali straty, keď boli dlho zatvorení. Mali sme šťastie, že práve, keď sme tam boli, skúšal miestny spevácky zbor a spievali tak krásne po slovensky! Radosť bolo počúvať. Aj tí členovia našej výletníckej skupiny, ktorí už nehovoria po slovensky, si zaspomínali na svojich rodičov, starých rodičov a potešili sa, že niektoré slová, ktoré počuli spievať, aj porozumeli. Aj sama som sa tešila, že som objavovala, čo všetko viem. Dorozumela som sa po slovensky. Ja som vyrastala v Székesfehérvári. Slovenské slovo som počula trochu doma, ale oveľa viac u príbuzných v Išasegu. Tam som sa naučila hovoriť, aj keď sa rozprávali najviac po slovensky vtedy, keď chceli, aby som im nerozumela. Rodina mi bývala aj v Černi, aj tam sa vtedy veľa zhovárali po slovensky. V Kóšpallagu sa po slovensky rozprávajú už len najstarší. Na Čabe sme pociťovali na vlastnej koži slovenskosť mesta. Je tam taký živý slovenský duch. Aj v kostole, aj v centre mesta, aj medzi ľuďmi. Jeden deň sme si odskočili do Gyuly, prezreli sme si hrad, aj na kúpalisku sme boli.

– Počula som, že aj k vám domov často prichádzajú hostia.

– Prichádzajú. Nedávno zo Senváclavu. My sme si stanovili za cieľ spoznávať príslušníkov našej národnosti, preto si robíme cestovné programy na stretnutia so slovenskými národnostnými samosprávami. Nech sa čo najlepšie spoznáme a nech sa poučíme z ich skúseností. Možno budeme vedieť odkukať, ako si splniť napríklad môj veľký sen: zaviesť hodiny slovenského jazyka do miestnej škôlky. Nech aspoň deti vedia, skadiaľ prišli ich predkovia.

Erika Trenková

Foto: H. Vargová a I. Vágvölgyiová