Na začiatku 18. storočia, po Satmárskom mieri (1711), dostal zemepán Ján Beleznay za zásluhy vo vojnách do vlastníctva neobývanú pustatinu Piliš v Peštianskej stolici, ktorú začal osídľovať a tým aj zúrodňovať Slovákmi, pochádzajúcimi zo severných stolíc Uhorska.

Majiteľ panstva rozprestierajúceho sa na tejto pustatine už v rokoch 1720 – 1721 najímal pri sezónnych prácach, najmä počas žatvy nádenníkov, ktorí tam prichádzali z okolia Hontu a Zvolena. A keď sa stal prvým evanjelickým farárom rodák z Haliče (Novohrad) Ondrej Apoštoli pôsobiaci dovtedy ako evanjelický učiteľ v Siráku, medzi Honťanov a Zvolenčanov pribudli v Piliši aj Novohradčania a tiež už skôr osídlení Slováci v Peštianskej stolici, ktorí sa v najväčšom počte hlásili na osídlenie Jánom Beleznayom. Osadnícku zmluvu podpisovali na jednej strane slovenskí kolonisti, ktorých podľa úvodného textu predmetnej dohody zastupoval Štefan Husár, Ján Husár, Ján Beňo a Matej Sabo Zolňan, na druhej zemepanskej strane majitelia pustatiny Piliš Ján Beleznay (1673 – 1754) a jeho manželka Zuzana Grasalkovičová24. mája 1722 v Urmíne, terajších Mojmírovciach. Je zaujímavé, že pod zmluvou zo strany poddaných sú za dohľadu pilišského notára Michala Kuruca podpísaní: Juraj Husár, Ján Husár, Martin Duchaj, Juraj Banský, Ján Tarčan a Ondrej Petiansky. Teda iba jeden z pôvodne zastupujúcich. Keďže všetky podpisy mien sú napísané rovnakým vypísaným typom písma dá sa predpokladať, že zmluva bola zostavená, napísaná a podpísaná majiteľmi v Mojmírovciach a v Piliši bola menovite uvedeným zo strany kolonistov iba doručená na oboznámenie s tým, že s obsahom štrnásť bodovej zmluvy súhlasia. Možno aj z tohto dôvodu sa v niektorých domácich publikáciách mylne uvádza, že J. Beleznay povolal prvých slovenských poddaných z Mojmíroviec. Tejto udomácnenej povesti nezodpovedajú nielen v úvode článku uvedené mená a miesta ich pôvodu, ale najmä ich doložené evanjelické náboženstvo (Urmín – Mojmírovce sú trvalo rímskokatolícke). Podľa daňového súpisu z roku 1728 bolo v Piliši evidovaných 32 poddanských roľníkov a 11 želiarov a všetci mali právo slobodného sťahovania. Vtedy tu bol aj jeden nájomca jatky. Zo 43 hláv rodín v súpise prevládali slovenské priezviská. V Pestyho zborníku A. Petrov uvádza, „že táto slovenská obec bola osídlená hlavne evanjelikmi zo stolíc Novohradskej a Hontianskej“, o čom svedčia aj pomiestne priezviská. V roku 1732 tu žilo už 500 osadníkov, z toho takmer 100 detí. V období urbárskej regulácie Márie Terézie na začiatku sedemdesiatych rokov 18. storočia, z uvedených viac ako tristo priezvisk prevládali slovenské. K prvým prisťahovaným evanjelickým Slovákom postupne prichádzali ďalší a v roku 1784 tu žilo v 384 domoch už 2455 ľudí hovoriacich po slovensky, z ktorých bolo už aj 83 rímskokatolíkov. Keď v roku 1754 zomrel zemepán, inšpektor a patrón evanjelickej cirkvi gróf Ján Beleznay, jeho pokračovateľom bol syn, generálporučík Mikuláš Beleznay, ktorého manželkou bola barónka Anna Mária Podmanická. Obidvaja manželia boli štedrými podporovateľmi Pilišskej evanjelickej cirkvi. Významnou mierou podporili výstavbu nového gotického evanjelického kostola, ktorý bol dokončený roku 1784, a Mikuláš Beleznay sa toho dožil. Zomrel roku 1787 vo veku 67 rokov. Pochovával ho farár Zachariáš Geguš, náboženský spisovateľ, ktorý svoju kázeň nad hrobom Mikuláša Beleznaya vydal tlačou v Bratislave. Anna Mária Podmanická naďalej zostala veľkou podporovateľkou tunajšej evanjelickej cirkvi. Rodina Beleznayovcov roku 1754 postavila a obývala barokový kaštieľ. Jeho majiteľom sa neskôr stala kalvínska rodina Antona Nyáryho, ktorá kaštieľ roku 1900 prebudovala do klasicistického slohu. Na starých mapách nachádzame chotárne názvy so slovenským pomenovaním, okrem iných Dolina a Viničný vrch, ktoré sa medzi ľuďmi zachovali dodnes. Prvým narodeným bol 4. apríla 1723 Ján Jasfaludský, otec Ján a matka Dorota, krstní rodičia Jano Beňov, Alžbeta Simonidesová. Prvým zomrelým bol 8. mája 1722 Ján Filipovský, otec Matej. Prvým sobášeným roku 1724 Juraj Babinský – Elena Fabianová. Popri väčšine pravých priezvisk, už v prvom slede prichádzajúcich kolonistoch do Piliša, nachádzame aj pomiestne utečenecké priezviská, ktoré poukazujú aj na ich primárny miestny a regionálny pôvod. Ide hlavne o obce z Novohradu, Hontu, Zvolena, ale aj Pešti (Albertský, Boldocký, Ciglécky, Domonský, Iršan, Jačaj, Tarčan). Dá sa predpokladať, že poddaní s takými priezviskami sem prišli v prvom slede zo skôr Slovákmi založených osád v Peštianskej a Novohradskej stolici. V druhom slede už aj priamo zo severných slovenských stolíc Uhorska, najmä Turca, Liptova, ale aj z iných regiónov, skadiaľ už prišli pod pravými priezviskami. Medzi takých možno zaradiť Devečka, Vantara (Paludza), Števčík (Hybe, Liptovský Peter), Čilo, Chillo, Csillo (Sučany), Duchaj (Blatnica), Bukovinský, Ďurčan, Macák (Banská Štiavnica), Škrada (Očová), Zátroch (Revúca), Illanic (Krupina). Za možnosťou získať väčší prídel zeme, v prípadne žien službu, niektorí Pilišania, najmä potomkovia prvých hľadali výhodnejšie podmienky na usadenie a prácu v južnejších stoliciach Uhorska. Poznáme mená a priezviská Pilišanov, ktorí sa v priebehu 18. storočia odsťahovali do Békešskej Čaby, Poľného Berinčoka, Báčskeho Petrovca, Kysáča, Lalite, Kovačice.

V prvom polstoročí svojho pobytu richtármi boli v rokoch 1729 – 1730 Ondrej Micko, 1731 Matej Micko, 1741 Michal Paulovic, 1744 Martin Agardi, 1746 Ján Husár, 1758 Juraj Duchaj, 1759 Martin Duchaj, 1760 Matej Brnula, 1762 Daniel Četneki, 1763 Pavol Kováč, 1764 Ján Haluška, 1765 Matej Loman, 1766 Štefan Duchaj, 1767 Tomáš Ďurčan, 1768 Juraj Husár, 1769 Michal Feldvársky, 1770 Ján Berinský, 1771 Ján Tót, 1771 Ján Trenčan, 1773 Ondrej Kemencej, 1774 Martin Duchaj. Učitelia: 1724 Tomáš Dobák, 1749 Reguli, 1756 Ondrej Šimonides, 1756 – 1762 Ján Farkaš, 1763 – 1773 Daniel Bukovský. Farári: 1722 – 1725 Ondrej Apoštoli, 1725 – 1735 Juraj Višnaj, 1738 – 1748 Adam Bartholomaides, 1748 – 1757 Juraj Farkaš, 1758 – 1775 Ondrej Stehlo. Nárastom obyvateľstva a rozvojom poľnohospodárstva a remesiel roku 1805 získal Piliš právo poľnohospodárskeho mesta. Na začiatku 19. storočia 1810 – 1818 z radov prvých slovenských kolonistov nachádzame v širšom chotári Piliša už aj väčších majiteľov nehnuteľností – zemanov Mikuláša Brnulu so synom Michalom a tiež Michala Benediktyho, Adama Feldvárskeho a Chudobu. Kým v roku 1810 už poznáme z radov pôvodných kolonistov aj zemanov, prevažnú väčšinu pôvodného obyvateľstva tvorili roľníci a želiari, a tí k životu a existencii potrebovali tiež adekvátne služby. V roku 1768 bolo už v obci 11 remesiel, medzi nimi 1 kováč, 1 mäsiar, 1 krajčír, 1 švec, 2 čižmári, 2 tkáči, 2 mlynári. Ako sa zo zachovaných dokladov ukazuje, pri fyzickej práci najviac poddaní – roľníci opotrebovali alebo aj zodrali obuv. Aj preto roku 1823 vznikol už čižmársky cech a roku 1831 cech kožušníkov. Aj v roku 1836 bolo v obci najviac čižmárov, ale len jeden krajčír. A to najmä preto, že odev si ľudia v domácnosti zhotovovali z dopestovaných plodín, najmä konôp a ľanu, ktoré po úprave spracúvali na plátno. Vo väčšom sa tomuto remeslu od založenia osady venovali tkáči. Medzi prvých patril Matej Brnula, ktorý sa sem prisťahoval z oravskej Slanice a so svojím synom Jánom patrili už na začiatku osídlenia Piliša medzi najznámejších. Okrem nich sa spomínajú Octoš a Kusenda. Na zachovaní slovenskosti sa podieľali najmä farár a senior Ondrej Stehlo, učiteľ, neskôr farár v Irši, spisovateľ Pavol Michalko. Učiteľom bol hudobný skladateľ Viliam Figuš Bystrý. Miestnym rodákom (1793) bol syn farára, tiež farár ale aj spisovateľ Ján Geguš, ktorý umrel roku 1885 ako farár v Očovej. Rodná slovenčina bola pre mnohých obyvateľov Piliša dlho bežnou a u niektorých najstarších prioritnou. Ešte v roku 2006 som sa mohol z najstaršími výlučne po slovensky nielen rozprávať, ale aj dozvedieť sa ako žili, vypočuť si od nich pesničky, verše a veselé príhody, ktoré vytvorili tunajší Slováci počas stáročného pobytu v týchto končinách. Takou Slovenkou bola už vtedy 80. ročná Anna Tóthová – Duchajová a rovnako aj ďalší najstarší Slováci, ktorí sú už na večnom odpočinku, s ktorými odišiel v Piliši aj ich rodný jazyk a z neho vzácna ľudová slovesnosť a írečitá slovenčina. Kým koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia sa konala ranná pobožnosť v slovenčine, neskôr už len piesne sa spievali v slovenskom jazyku, ale kázne boli už iba v maďarskom jazyku. V súčasnosti sa v slovenčine konajú už iba pri sviatočných a významných príležitostiach. Kým v roku 1880 sa z celkového počtu obyvateľov k Slovákom úradne prihlásilo 2578 obyvateľov, roku 1930 len 210, roku 2001 už iba 17 obyvateľov. Roku 2005 získal Piliš štatút mesta. Po založení slovenskej samosprávy (predseda Ján Šedro) roku 2011 z celkového počtu obyvateľov 11 148 sa k Slovákom prihlásilo už iba 139 obyvateľov, v roku 2015 pri voľbách do menšinových samospráv len 125 obyvateľov.

Ján Jančovic

Foto: autor