Po tárnockej rozlúčke s Péterom Pálinkásom sme sa presunuli do Tordašu, aby sme položili kvety na počesť nášho priateľa Juraja Busiho. Po jeho smrti v roku 2013 a pohrebe v Irme (Üröm) sme sa často rozprávali o návšteve dejiska jeho posledného vystúpenia i úmrtia. Stručne ho predstavím pre tých, ktorí ho osobne nepoznali.

Bol oduševneným členom našej milovanej rodiny, Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena. Do posledných chvíľ svojho života sa zúčastnil na každom vystúpení a každú nedeľu bol prítomný na slovenských pobožnostiach najprv u Attilu (Spišáka) a následne u Hildy (Gulácsiovej Fabuľovej). Bol hrdý na svojich čabianskych slovenských predkov, na svoju evanjelickú vieru a korene. Bol zememeračom na dôchodku, miloval potulky v prírode. Jeho tichá, pokojná povaha a humor dodnes žije v našich spomienkach.

Na sklonku života ho zasiahla strašná tragédia – smrť dcéry, jej snúbenca a blízkeho priateľa. Znášal to veľmi ťažko. Pociťovali sme, že jeho duševný stav chradne. Ani sme nevedeli, že mal vážnu srdcovú chorobu a užíval silné lieky.

Dňa 25. mája 2013 sme vystúpili na oslave vinárov na tordašskom Szőlőhegyi. Niekoľko hodín po vystúpení ho naposledy zachytila živého vonkajšia kamera Tordašskej čárdy v blízkosti Parku zážitkov. Predpokladáme, že stadiaľ sa chcel vrátiť na Szőlőhegy, kde v jednej z lisovní ostal jeho batoh. Možno si chcel zajesť trochu slaniny, ktorú vždy nosil so sebou, ale či to bolo naozaj tak, sa už nikdy nedozvieme. Na Szőlőhegy nedorazil, navždy usnul v jednom jarku, jeho blízki ho už darmo čakali, nevrátil sa domov.

Peter Bakoš – zp