Pre našu podpilíšsku obec Mlynky (Pilisszentkereszt), ktorá v roku 2022 oslávi 275. výročie znovuzaloženia Slovákmi, je 7. september 1541 tragickým dňom. V tento deň totiž tunajší prekrásny kláštor cisterciánov vzbĺkol plameňom a čo mohlo zhorieť, všetko zhorelo.

Nemal kto hasiť požiar. Obyvatelia kláštora s výnimkou jediného mnícha utiekli. Turci aj toho vyviedli na dvor a tam ho spálili. Svedkom tohto strašného činu bol pilíšsky rehoľník Georgius, ktorý počas úteku, zachraňujúc niekoľko vzácnych sakrálnych predmetov, stihol zazrieť pustošenie. Ak po mohutnom kláštore zostalo len chrastím zarastené rumovisko, potom čo mohlo zostať po domkoch poddaných pokrytých slamou? Niet sa teda čo diviť, ak z čias osmanskej poroby po našej dedine niet žiadnej stopy. Pilíš zmizol. Aj ako kláštor, aj ako osada. Ostal iba náš nezničiteľný mohutný vrch, náš symbol: Pilíš.

V r. 1746 v Pilíšskom Santove ako súčasť sporu medzi cisterciánmi a pavlínmi o vlastníctvo zrúcanín niekdajšieho podpilíšskeho kláštora a jeho okolia prebiehal výsluch svedkov, medzi ktorými boli aj santovskí Slováci Martin Remes, Martin Voderaczky a Jakab Terkal. Mená sú zdeformované, akiste Remes je Remeš, Voderaczky je Voderadský a Jakab Terkal je Jakub Trkal. Tieto priezviská sú zaujímavé z viacerých dôvodov. Po prvé preto, lebo všetky tri sa v Mlynkoch nejakým spôsobom zachovali podnes. Po druhé, priezvisko Voderaczky (t. j. Voderadský) dá tušiť, odkiaľ prišli slovenské rodiny, ktoré sa usadili v susednom Santove a boli aj znovuzakladateľmi Mlynkov, niekdajšieho Pilíša. Pravdepodobne zo západného Slovenska, konkrétnejšie z trojuholníka Trnava – Trenčín – Hrubá Vrbka. Voderady sú osadou tesne pod Trnavou. Túto mienku podporujú aj mnohé miestne ľudové piesne, ako Trnava, Trnava..., Od Trenčína cesta úzká... a ďalšie, pričom si musíme uvedomiť, že ľudová pieseň nie je najvhodnejšia na podobné určovanie lokalít pôvodu etnických skupín. Avšak v zhode s mnohými ďalšími argumentmi predsa len môže poskytnúť určitú doplnkovú informáciu. Veľa napovie aj miestne nárečie západoslovenského typu, veľmi blízke cíferskému a voderadskému, ako aj niektoré prvky miestneho kroja. Zdá sa, že pôvod našich predkov hľadáme na tom pravom mieste. Po tretie preto, lebo napr. s menom Martina Remeša sa stretneme aj v súpise daňových poplatníkov pilíšskych osád z roku 1747. Tento človek, ktorý v roku 1746 figuruje ako svedok, obyvateľ susedného Santova, o rok neskôr, v roku 1747, je už zaregistrovaný na akomsi inom mieste pod divným nadpisom „Sub Monte Pilisiensi”. Nadpis je divný preto, lebo to nie je názov dediny, ale iba určenie miesta. Výraz „Sub Monte Pilisiensi“ označuje miesto, kde čoskoro bude opäť osada. Nemôže to byť nič iné, iba miesto našej dediny, keďže Santov, ktorý je tiež pod Pilíšom, tu figuruje pod vlastným menom, kým Čív aj Kestúc patria do inej župy. Ďalej to isté priezvisko nájdeme aj v súpise z rokov 1748/49, ba čo viac, aj v súpise z rokov 1769/70, a 1773/74, i keď to už nie je Martin Remeš, ale možno jeho syn Filip Remeš. Je zaujímavé, že v roku 1747 sú aj dvaja Martinovia, jeden je Remšík, druhý je Remešík. Avšak v nasledujúcom roku už obidvaja sú zapísaní ako Martin Remes. Myslím si, že nemáme dôvod pochybovať, že ide o tých istých Remešovcov. Všimnime si teraz, že obidvaja sú „molitor“, to jest mlynári! A ešte si všimnime, že v súpise z rokov 1769/70 sú opäť dvaja mlynári, jeden z nich je opäť Remeš, aj keď už Filip. Veď medzitým uletelo 22 rokov. A ak si všimneme, že dvaja mlynári Ján Vainhant a Filip Remeš sú registrovaní už nie pod „Sub Monte Pilisiensi“, ale pod menom „Szent-Kereszt“, môžeme si byť istí, že dva rôzne názvy označujú jedno a to isté miesto: našu obec. A potom, ktorá osada pod Pilíšom okrem našej mala aspoň dva mlyny a potrebovala dvoch mlynárov? Niet teda žiadnych pochýb o tom, že naša dedina bola znovuzaložená v roku 1747.

Čo môžeme ešte vyčítať z týchto súpisov, „dôverných to svedkov“ našej minulosti? Medziiným aj to, že prvé rodiny sem prišli r. 1747 zo susedného Santova (aspoň na Remešovcov to iste platí). Bolo to šesť rodín, hlavy ktorých boli:

Martin Kratčila, má 4 ťažné voly a 1 kravu

Jakub Hoferek, má 2 ťažné kone a 1 kravu

Martin Remšík, má 4 ťažné voly a 1 kravu

Ján Bakoš, je želiar

Martin Kumštár, je želiar

Martin Remešík, má 2 ťažné voly a 2 kravy

Významné roky a udalosti 18. a 19. storočia v Mlynkoch

1747 – Prvá správa o obci po skončení osmanskej nadvlády pod heslom Sub Monte Pilisiensi. Zapísaných je 6 rodín.

1752 – V osade býva už 20 rodín.

1757 – Pavlíni si postavili malú kaplnku na mieste dnešného kostola.

1758 – Zhotovená bola prvá úradná pečiatka dediny. Má oválny tvar, znázorňuje dvojitý kríž, heraldicky po pravej strane lemeš, po ľavej strapec hrozna. V políčku medzi vonkajším a vnútorným oválom je nápis: SANCTA CRUCEM 1758. Jej rozmery sú 22 x 20 mm.

1760 – V obci býva už 100 rodín.

1762 – Do matriky sa začínajú zapisovať úmrtia.

1765 – Začnú stavať kostol.

1766 – Kostol dostavajú.

1767 – V novom kostole prebiehajú bohoslužby (farár Pavol Jurkovič), krstia tam novonarodené deti a evidujú ich v matrike.

1771 – Dedina píše svojmu majiteľovi, pavlínskemu priorovi (predstavenému) srdcervúci prosbopis, aby nezvyšoval dane zo 400 na 600 forintov, lebo mnohí za rok nezarobili ani tých 400. List je zaujímavý aj z jazykového hľadiska. Jeho obsah svedčí o hroznom vykorisťovaní našich predkov ich majiteľom.

1772 – Prvá správa o tom, že v obci prebieha vyučovanie, učiteľom je Martin Čebák.

1783 – Vyznačili miesto nového (dnešného) cintorína (starý bol okolo kaplnky, neskôr kostola). V tom istom roku ho aj vysvätili.

1784 – Do obce príde väčšia skupina (asi 130) Nemcov, čím sa zvýši počet obyvateľov z 396 na 526.

1786 – Cisár Jozef II. zrušil rehoľu pavlínov. Obec prešla do vlastníctva Pilíšmarótskeho cirkevného fondu (Fundus Religionis). Žije v nej už 105 rodín a má 528 obyvateľov.

1800 – Vedľa kostola postavili budovu fary, v ktorej zriadili farský úrad, čím cirkevná obec prestala byť filiálkou Santova. 27. mája Kráľovská miestodržiteľská rada v Budíne vydala nariadenie, aby v Mlynkoch bol uvedený do úradu kaplán. Jeho byt nech je v dome vedľa kostola, kde býva aj notár. Stoličnobelehradský biskup Jozef Wurum toto nariadenie vykonal a pravidelne navštevoval cirkevnú obec pri kanonických vizitáciách (cirkvou ustanovených kontrolných návštevách). V tomto roku do matriky začínajú zapisovať aj sobáše.

1802 – V obci žije 703 katolíckych duší.

1803 – Dostavali vežu kostola.

1805 – Prvá kanonická vizitácia.

1808 – Prestali používať prvú pečiatku z roku 1758.

1809 – Obec si zhotoví a začne používať dve nové pečate.

1815 – Naproti kostolu postavili novú priestrannú školskú budovu (terajší rechtorský dom).

1816 – Začiatok tragického poklesu obyvateľstva. Do r. 1818 obec stratila 117 osôb.

1817 – Druhá kanonická vizitácia. Obec navštívi stoličnobelehradský biskup Jozef Wurum.

1829 – Tretia kanonická vizitácia.

1830 – Začiatok druhého veľkého poklesu obyvateľstva v tomto storočí. Za jediný rok poklesol počet obyvateľstva o 90 osôb.

1839 – Štvrtá kanonická vizitácia.

1844 – József Ferenczy Örkényi vydal dielo: Pest Pilis Solt vm. névtára, v ktorom píše aj o našej dedine.

1848 – Mlynky zaradili do V. obvodu Peštianskej župy a uložili im vystaviť 130 pešiakov do národnej stráže.

1858 – Učiteľa oslobodili od povinnosti vykonávať prácu notára.

1867 – V dedine pustoší veľký požiar.

1868 – Piata kanonická vizitácia.

1869 – Vinice chotára napadne a spustoší fyloxéra.

1876 – Pilíšmarótsky cirkevný fond ako vlastník a bývalí poddaní a želiari z Mlynkov uzavreli urbársku dohodu o vyplatení výkupného.

1877 – Károly Galgóczy vydal dielo Pest-Pilis-Solt-Kiskun megye monográphiája, v ktorom píše o obci pod heslom Pilisszentkereszt.

1880 – Kráľovské riaditeľstvo verejných fondov ako zákonný zástupca panstva Pilíšmarótskeho cirkevného fondu podáva na súd 121 Mlynčanov, aby tak vynútilo od nich vyplatenie výkupného.

1880 – Obec schváli novú pečiatku s vyobrazením hradu Arpáda.

1888 – Zasadá školská rada, ktorá z viacerých vecí obviňuje učiteľa Baltazára Kavana. Jeho skutočnou „vinou“ však je, že sa nenaučil hovoriť po maďarsky!

1900 – Obec si opäť dá zhotoviť pečiatku s arpádovským hradom. Organicky to zapadá do všeobecnej maďarizačnej koncepcie tohto obdobia.

(Podľa monografie Gregora Papučka Mlynky a okolie)

Ilustračný záber Imricha Fuhla