Tento rok som sa vybrala do Slovinska hľadať stopy našich slovanských predkov. Nebola to náhoda, že som išla do tejto malej, ale úžasnej krajiny, veď predkovia dnešných Slovincov sa z územia Moravskej ríše sťahovali južnejšie pozdĺž neskoršej rakúsko-uhorskej hranice.

V 6. storočí sa objavili v Zadunajsku a vo východných oblastiach Álp. Čoskoro bolo nimi osídlené územie siahajúce od Dunaja po Jadran. V tomto období na malom ostrove uprostred jazera Bled obklopené Júlskymi Alpami postavili pohanskí Slovania drevenú svätyňu Živene, svojej životodarnej bohyni. Na mieste tejto svätyne dnes stojí kresťanský kostol, ktorý bol zasvätený tiež životodarnej žene, Panne Márii, Ježišovej matke. Toto leto som navštívila miesto tejto staroslovanskej svätyne.

Po príchode na ostrov som najprv vystúpila po schodoch na Hrad Bled. Na hrade ma veľmi potešili archeologické nálezy zo 6. až 9. storočia, ktoré vydávajú svedectvo o živote Slovanov žijúcich v okolí jazera. Na výstave pomocou figurín spoznáme oblečenie a nástroje ľudí, ktorí sem prišli a nazývali sa Slovienmi. Hrad ponúka nádherný výhľad na tyrkysovú vodu jazera Bled, na ktorom je maličký ostrovček s malým kostolíkom uprostred, presne ako v rozprávke. Na ostrov sa dá dostať takzvanou pletnou, čo je vlastne spojenie plte a benátskej gondoly. Jeho názov súvisí so slovenskými výrazmi plť, pltňa. Pri vstupe do kostola Panny Márie visí pred oltárom lano malého zvona, za ktoré môže každý potiahnuť. Podľa legendy, ak zvon zazvoní trikrát, splní sa želanie toho, kto naň zazvonil. Keď som kráčala k zvonu, myslela som na Slovanov, ktorí tu kedysi žili, a na ich pohanskú bohyňu Živenu. Rozhodla som sa obrátiť na nich so svojím prianím. Zazvonila som a požiadala som Živenu, aby urobila tak, ako kedysi dávno: nech dá zdravie všetkým tvorom Zeme, nech ochraňuje život, nech vytvorí mier medzi slovanskými bratmi.

Keď som už bola v Slovinsku, bola som zvedavá do akého prostredia sa dostali Slovania, ktorí sa presťahovali na juh pred viac ako tisíc rokmi. Zastavila som sa aj pri jazere Bohinj, voda ktorého zasahuje ako fjord do hôr Triglavského národného parku. Z vrchu Vogel som mala jedinečný výhľad na jazero a zasnežené vrchy Álp. V rokline Vintgar som obdivovala vodu rieky Radovna rútiacu sa dolu hlasným hukotom. Rieka opúšťa roklinu vodopádom Sum, ktorý je najvyšším riečnym vodopádom v Slovinsku. Žiaľ, pre veľké sucho je tento rok výdatnosť vodopádu nízka.

V južnej slovanskej krajine je viac ako 6 tisíc krasových jaskýň s rozlohou sotva 20 000 kilometrov štvorcových. Je pochopiteľné, že mnohé vedecké termíny pre krasové javy pochádzajú zo Slovinska. Samotný pojem kras pochádza z názvu Krasové pohorie. Vápencový masív Dinárskych hôr obsahuje početné jaskynné systémy. Najznámejšia z nich je svetoznáma jaskyňa Postojnska jama. Jej veľkolepé kvaple, priestranné miestnosti a dlhé chodby sú skutočne lákavé. Je jednou z prvých kvapľových jaskýň sprístupnených turistom. Na dvojkilometrovom úseku cesty vozí návštevníkov elektrický vláčik. Túto atrakciu som si nenechala ujsť! Viezla som sa jaskynným vlakom ako Indiana Jones vo filme Chrám skazy. Navyše vo veľkej horúčave bolo príjemné schladiť sa v 11-stupňovej jaskyni.

Poobede som sa už čvachtala v Jadranskom mori v mestečku Piran. Navštívila som malú, ale krásnu a rozmanitú krajinu. Všade – v mestách, dedinách, v prírode – ma vítal poriadok a čistota. Slovinci zachovali starú včelársku kultúru, pritom sa naučili z morskej vody odparovať soľ. Ľudia v Slovinsku sú milí, bezprostrední a hostia sú vítaní. Stálo by za to sa od nich učiť.

Ildika Očovská

Foto: autorka